BRATISLAVA – Všetci riešia komplikovaných rodičov a nekompetentných trénerov, ale to, ako funguje spolupráca s tenistami, sa nikde príliš nerozmazáva.
Čím je hráč talentovanejší, tým náročnejšie je pre trénerov primäť ho k akejkoľvek zmene. Toto je jedno z tvrdení Jána Solčániho v dnešnom diele jeho rozsiahlej práce zaoberajúcej sa problémami vzťahov medzi trénermi, rodičmi a hráčmi. Opäť dnes spolu nahliadneme trocha hlbšie do problematiky mentality a psychiky profi hráčov. Aj na základe vlastných skúseností v ňom Solčáni poukazuje na fakt, že tenisoví tréneri častejšie pracujú s jedincami, ktorí vyrastajú s pocitom privilégií, ktorí sú viac zvyknutí na komfort a menej už na predstavu, že úspech si treba tvrdo odmakať. Až v samom závere optimisticky konštatuje, že viacero hráčov v určitom bode napokon dospeje. Stanú sa vďačnejšími s vedomím, aké obrovské množstvo práce a odbornosti stojí za ich úspechom.
Iná klientela, iná práca
Skúsme sa na veci pozrieť očami trénerov. Kluboví tréneri dostávajú omnoho viac pozitívnej energie od rekreačných hráčov, ktorí sú radi, že ich vidia, a sú vďační za každú maličkosť. Sledujem hobby hráčov, ktorí roky trénujú s tým istým klubovým trénerom bez akéhokoľvek zlepšenia. Napriek tomu na kurt vkročia skoro vždy s úsmevom, dajú trénerovi „päťku“, opýtajú sa ako sa má a z tréningu odchádzajú spokojní.
Výkonnostní hráči pritom často prichádzajú na tréning bez motivácie, niekedy sa ani nedokážu pekne pozdraviť, či poďakovať a hoci sa im tréner, v tom lepšom prípade, snaží zo všetkých síl pomôcť. Hlavný rozdiel je v tom, že v rekreačnom tenise prichádza klient za trénerom a v súťažnom tenise prichádza tréner za klientom. Aj keď obaja tréneri pracujú s cieľom posunúť svojich zverencov dopredu, atmosféra v ich „kancelárii“ sa mení na úplne odlišný zážitok.
Bežný pracovný deň väčšiny výkonnostných hráčov a ich trénerov obsahuje viac potu, sťažovania sa, nadávok, hnevu a frustrácie, než smiechu, úsmevov a radosti. Väčšina trénerov sa síce snaží robiť tréningy zaujímavejšími a zábavnejšími, no nie je to vždy jednoduché. Ich práca je v konečnom dôsledku o dosahovaní výsledkov. Tréner sa často pohybuje po veľmi tenkom ľade, pretože výsledky nezávisia len od jeho odbornosti a pracovného nasadenia, ale vo veľkej miere od prístupu, motivácie, úsilia a psychického nastavenia samotného zverenca.
Súčasťou tréningu sú často aj ich premotivovaní rodičia, ktorí všetko financujú a neočakávajú nič iné než pokrok. V tomto svete navyše často nestačí ani ten progres. Veci a rozhodnutia sa menia z jedného dňa na druhý.
S úspechom sa veci len komplikujú
Čím viac sa hráč zlepšuje, tým časovo náročnejší, finančne nákladnejší a mentálne vyčerpávajúcejší je celý proces. Táto kombinácia vytvára intenzívne a často stresujúce prostredie pre všetkých zúčastnených. Sociálna izolácia, neustále cestovanie a okolie, ktoré očakáva neustály progres, sa po čase môžu výrazne podpísať na psychickom zdraví hráča.
Typickým javom u talentovaných hráčov potom, ako preukážu svoj potenciál je, že im chce zrazu každý pomôcť. Veľa ľudí sa snaží „naskočiť do rozbehnutého vlaku“ a priživiť sa na ich dosiahnutých úspechoch. Ak boli snahy, potreby a žiadosti o pomoc dovtedy ignorované, zrazu nastane obrat a tréneri, akadémie, či samotný zväz, začnú prejavovať väčší záujem. Pre mladých hráčov a ich rodičov je potom oveľa náročnejšie dôverovať úmyslom tých, ktorí sa okolo nich začnú zrazu hromadne objavovať.
Pre týchto výnimočných hráčov je ich talent často prekliatím. Nie všetci totiž dokážu zvládnuť toľkú pozornosť a očakávania. Nadmerná pozornosť a neustále chválenie môžu vytvárať pocit nedotknuteľnosti a podporovať tak ich egocentrickú osobnosť. Naopak, očakávania, že musia naplniť svoj veľký potenciál, vytvárajú na mladého človeka až príliš obrovský tlak.
Preto sú talentovaní hráči často nie len komplikovaní, ale neraz až netrénovateľní. Ako príklad môžem uviesť napríklad Marata Safina, Nicka Kyrgiosa, či Marcela Ríosa. Boli to nedotknuteľné supertalenty, ktoré však nikdy nenaplnili svoj plný potenciál. Nadmieru talentovaných juniorov som sám nie len videl, ale aj trénoval. Ich mená by ste však nepoznali preto, že im ublížil ich talent bohužiaľ skôr, než dokázali naplniť svoj plný potenciál.
Stred vesmíru
Týmto sa pokúsim nadviazať na predchádzajúcu tému. Častým problémom pri úspešnejších tenistoch je skutočnosť, že veľmi často vyrastajú v presvedčení, že sú stredom vesmíru. Čím lepšími sa stávajú, tým viac pozornosti sa im dostáva. Tréneri, kluby, akadémie, či federácie o nich začnú prejavovať záujem hneď, ako začnú vyhrávať a ukazovať svoj potenciál. Táto pozornosť im prirodzene dodáva pocit výnimočnosti, neraz až do takej miery, že dávajú trénerom pocítiť, že môžu byť šťastní už len preto, že s nimi môžu stáť na jednom kurte. Nechápte ma zle, existujú deti, ktoré sú skromné, vďačné, pracujú naplno a majú skvelé správanie. Lenže tie tvoria menšinu. S talentom prirodzene rastie u hráčov aj ich ego.
Tenis je špecifický svet a tenisoví hráči sú svojím spôsobom samostatný živočíšny druh. Spoločenské prostredie aj výchova ich jednoducho tak formujú. Videli ste niekedy futbalového, hokejového, alebo basketbalového trénera, ktorý musí jednému hráčovi opakovať tú istú vec viac než dvakrát? Spýtajte sa tenisového trénera, koľkokrát musí zopakovať tú istú inštrukciu, kým je konečne „vypočutý“. Pokojne aj stokrát! Všetko do detailu vysvetľovať, dokazovať a presviedčať o svojej pravde, až je to niekedy už až trápne.
A čo sa stane, keď sa veci nevyvíjajú tak, ako si hráč predstavuje? Vždy si nájde spôsob, ako trénera jednoducho vymeniť. Ako sa zbaviť akéhokoľvek nekomfortného pocitu vo svojom živote. Povolá si niekoho ústretovejšieho, niekoho, kto mu bude hovoriť to, čo chce, alebo potrebuje počuť. Niekoho, kto bude ďalej hladkať jeho ego. Znovu zopakujem, že je množstvo hráčov s úplne opačným prístupom, ale tí bohužiaľ tvoria minoritu. Často je to spôsobené prostredím, v ktorom vyrastajú a nie je to teda ani ich chyba.
Komplikované vzťahy vo svete tenisu
„Vzťahy vo svete tenisu sú komplikované, pretože ten, kto platí — teda hráč — zvyčajne platí preto, aby počul to, čo chce počuť,“ uviedol úspešný dlhoročný tréner Toni Nadal, ktorý je strýkom rekordného šampióna Roland Garros Rafaela Nadala.
Mnohí talentovaní hráči zlyhávajú práve preto, že sa obklopia ľuďmi, ktorí im hovoria len to, čo chcú počuť. Skutočný progres si vyžaduje trénera, ktorý hráčovi povie pravdu, aj keď je akokoľvek nepríjemná. Hráči, ktorí vyhľadávajú iba chválu namiesto korekcie, tým výrazne obmedzujú svoj vlastný rozvoj.
„Talent neznamená nič, ak nemáš správne mentálne nastavenie. Najväčšou chybou talentovaných hráčov je, že sa obklopia ľuďmi, ktorí chránia ich ego namiesto toho, aby ich vyzývali a posúvali vpred,“ uviedol ďalší známy tréner Patrick Mouratoglou.
Tento fenomén sa však nepríjemne podpisuje aj na tréneroch. Tí už nedohliadajú iba na techniku či taktiku, ale manažujú očakávania, egá, neistoty a emocionálnu krehkosť. Jedno nevhodne zvolené slovo tak môže pokojne znamenať koniec celej spolupráce.
Materiál, s ktorým tréneri pracujú
Väčšina trénerov bola v minulosti aj hráčmi, preto dáva logiku sa najskôr zamyslieť nad tým, kto vlastne tenisti sú. Na výkonnostnej úrovni si mnoho hráčov prirodzene vytvára silné egocentrické nastavenie. Keďže celý šport stojí na jednotlivcovi, nie je ničím výnimočným, že najmä v mladom veku úspešní, alebo výnimočne talentovaní hráči, sa začnú správať, akoby sa svet točil len okolo nich. Výkonnostní tréneri veľmi dobre vedia, o čom je reč. Nikto z toho nerobí drámu preto, lebo si tým prešli aj oni sami, keď ešte hrávali. Je to ustavičný kolobeh. Niekto by to kľudne mohol nazvať aj karmou.
Čím je hráč talentovanejší, tým náročnejšie sa trénerom u neho presadzuje akákoľvek zmena. Často si tenisti neuvedomujú, že ich progres závisí od toho, koľko úsilia sami vkladajú do tréningu a ako veľmi sú otvorení spätnej väzbe. Presvedčiť takého športovca, že niečo nerobí správne, alebo, že zlepšenie si vyžaduje pokoru, disciplínu a sebauvedomenie, je často poriadna výzva. Tento pocit určitej nedostupnosti dokáže výrazne oslabiť efektivitu celého tréningového procesu. Čiže v princípe si hráč nevedomky sám komplikuje život.
Skúsení tréneri sa zhodujú v tom, že v tejto profesii je dnes naozaj vzácnosťou pracovať so skromnými, pracovitými a prirodzene atletickými deťmi. Tenis je technicky aj mentálne náročný individuálny šport a zároveň mimoriadne drahý. Nechcem generalizovať, ale atletické, pracovité a talentované deti si často vyberajú lacnejšie a zábavnejšie tímové športy. Výsledkom je, že tenisoví tréneri častejšie pracujú s jedincami, ktorí sú viac zvyknutí na komfort a menej na predstavu, že úspech si treba tvrdo odmakať. Mnohí vyrastajú s pocitom privilégií a trénovanie ich charakteru, motivácie a prístupu sa stáva pre trénerov politickou, psychologickou a emocionálnou mínou. Opäť len opisujem tak bežnú realitu a nepaušalizujem.
Raz dospejú
Veľa hráčov ale v určitom bode dospeje. Stanú sa vďačnejšími, otvorenejšími a viac si uvedomujú, aké obrovské množstvo práce, podpory a odbornosti stojí za tým, aby sa v tomto športe dokázali udržať na vysokej úrovni. Napríklad hráči, ktorí si prejdú systémom amerického univerzitného tenisu sa vrátia ako úplne iní ľudia.
Americká hviezda Ben Shelton sa nedávno na tlačovej konferencii vyjadril, že profesionálni hráči na okruhu ATP sú viac egocentrickí, zatiaľ čo hráči z college prostredia majú „dog mentality“ – teda mentalitu bojovníka, ktorý ide naplno nie len za seba, ale aj za celý tím.
Zdroj: ts – Ján Solčáni, Igor Uher
2 komentáre
[…] Názory […]
[…] Názory […]