BRATISLAVA – V dnešnej časti Ján Solčáni dáva priestor rizikám, finančnej závislosti a permanentnej neistote trénerov a ich dopadom na mentálne zdravie.
Tvrdí, že ani on sám niekedy nevie rozlíšiť, či majú hráči zlé technické návyky a zranenia v dôsledku nevedomosti, slepote, alebo pasivite svojich trénerov. Problém vidí okrem iného aj v tom, že kritická spätná väzba, alebo nepríjemná pravda o výkonnosti zverenca, môžu mať pre trénera za následok stratu živobytia, ktoré často nezávisí iba od výsledkov, ale aj od nálad a spokojnosti jedného mladého športovca.
Jedným z faktorov, ktoré komplikujú tenisovým trénerom život, sú nejasne vymedzené pracovné hranice. Tenisový tréner často nemá klasický pracovný čas. Rodičia a hráči očakávajú pritom jeho dostupnosť prakticky neustále. Postupne sa tak stiera hranica medzi pracovným a osobným životom, čo vedie k chronickej únave.
Tréneri pod paľbou rodičov
„Od tejto spolupráce očakávame veľmi oddaný, lojálny a transparentný prístup…“ Realita je však taká, že len veľmi málo rodičov dokáže žiť podľa tých istých princípov, ktoré vyžadujú od svojich trénerov. Mnohí z nich sa správajú presne opačne. Často sa rozhodujú iracionálne, impulzívne a na základe svojich subjektívnych a veľmi obmedzených skúseností a znalostí športu. Tenisoví rodičia často nerešpektujú súkromie a voľný čas, ktorý chce a má plné právo tréner plnohodnotne tráviť so svojou rodinou. Posadnutosť kariérou svojho dieťaťa im nasadzuje na oči akési klapky.
Emocionálne vydieranie
Tu je len jeden z mnohých príkladov jemného emocionálneho vydierania. Posadnutý tenisový rodič sa snaží volať trénerovi svojej dcéry v nedeľu večer počas rodinnej večere. Keď tréner nezdvihne, rodič pošle správu: „Som sklamaný. Myslel som, že sme najali vášnivého trénera, ktorému naozaj záleží na jeho zverencoch!“
Jeden skúsený tenisový tréner mi raz povedal: „Často sa cítim ako obyčajná prostitútka. Rodičia požadujú od nás zázraky. A potom, ako ich poskytneme, nás aj tak bez poďakovania chladnokrvne vymenia. Hľadajú stále niečo iné a lepšie.“
Bohužiaľ, s týmto tvrdením musím súhlasiť. Rodičia majú väčšinou len tie najlepšie úmysly, ale systém im umožnil byť v pozícii hlavných trénerov, či manažérov, v ktorých nemajú čo hľadať. Práve tento systém spôsobuje chaos a často trénerom nedáva priestor robiť svoju prácu správne.
Vzájomná nedôvera
Čím dlhšie tréneri pôsobia v takomto prostredí a opakovane zažívajú rovnaké sklamania, tým menej dôverujú rodičom hráčov a o to viac sa od nich začnú dištancovať. A s vedomím toho, že ich o mesiac, či rok aj tak vymenia, sa budú aj menej snažiť. Vzniká reťazová reakcia preto, lebo rodičia sa na druhej strane často právom cítia byť zavádzaní a manipulovaní trénermi. Najväčším problémom však je, že hráči sú nútení žiť v tomto prostredí. Denne musia vnímať túto atmosféru a pozorovať správanie, či logiku oboch strán. Títo hráči sa veľmi pravdepodobne tiež raz stanú tenisovými trénermi, alebo rodičmi tenisových hráčov. A tak toto nezdravé správanie budú považovať za normálne.
Ak sa nad tým celým zamyslíme, tak rodičov do tohto správania núti samotný systém. Sú doslovne donútení brať veci do vlastných rúk. Tréneri sú však na tom podobne. Takto nastavený trh a systém ich k zlyhaniam len nabáda. A zároveň povoľuje mnohým nekompetentným robiť rozhodnutia, ktoré robia tým pár snaživým a dobrým trénerom len zlé meno.
Môžem len konštatovať, že v tomto prípade jednoznačne zlyháva šport a jeho systém. Predovšetkým v dôsledku jeho organizácie školenia trénerov, vzdelávania rodičov, ako aj vytvárania celkovej štruktúry rozvoja hráčov pre kluby. Štruktúry, ktorá je viditeľne nefunkčná.
Kto vytvára taký systém?
Kto je za vytváranie systému zodpovedný? Od svetových organizácií, cez národné federácie, komerčné vzdelávacie asociácie, až po lokálne zväzy. Každý z nich má možnosť, aby začal vymýšľať a uplatňovať určité zmeny. Lenže aj keby sa veci mohli posunúť dopredu, tak ďalšími faktormi, ktoré tomu bránia, sú nekompetentnosť, nezáujem, alebo blokácia presadzovania inovácií od nadriadených.
Píšem veľa o zúfalých rodičoch, ktorí vrážajú do tenisu všetky svoje úspory, ako aj o nekompetentných a mentálne zruinovaných tréneroch. Ale hlavne o hráčoch, na ktorých tento proces zanecháva mentálne a fyzické následky. Nie je to dosť dôvodov k pochopeniu závažnosti situácie, aby sa s tým už konečne začalo aj niečo robiť?
Závislosť trénerov od hráčov
Ďalším faktorom je finančná závislosť trénerov od svojich hráčov. Na rozdiel od mnohých iných športov, trénerov v súťažnom tenise zvyčajne neplatí klub, ale priamo rodičia, či samotní hráči. Niekedy je to síce len jedna štvrtina, ale inokedy aj celý plat a živobytie, ktoré závisí od nálad, spokojnosti, či výsledkov jedného mladého športovca. To vytvára špecifický tlak.
Tréner sa môže cítiť ako poskytovateľ služby, ktorý musí klienta udržať spokojného za každú cenu. Každé slovo, alebo rozhodnutie môže všetko zmeniť. Kritická spätná väzba, alebo nepríjemná pravda o výkonnosti hráča tak môže byť riskantná. Tréneri preto žijú často v permanentnej neistote a musia neustále hľadať nových hráčov. Mnoho trénerov pre tento dôvod nechce robiť u hráčov nepopulárne technické zmeny, aj keď by boli naozaj potrebné. Krátkodobou stagnáciou výsledkov by totiž riskovali svoju prácu a príjem. Z tohto dôvodu ani ja sám niekedy neviem rozlíšiť, či majú hráči tak zlé technické návyky a zranenia v dôsledku nevedomosti, slepote, alebo pasivite svojich trénerov.
Nereálne predstavy
Dennodenná práca s ambíciami a egom život trénerom neuľahčujú. Súťažný tenis je prostredie silných ambícií a častokrát aj nereálnych očakávaní. Niektorí hráči aj rodičia majú extrémne predstavy o výsledkoch, ktoré ale nie vždy zodpovedajú realite. Tréner potom neraz nesie zodpovednosť za výsledky, ktorých príčiny nie sú úplne v jeho rukách. Jeden hráč bude vyhrávať aj bez trénera a druhému zas nepomôže ani ten najlepší na svete.
Ako bolo už spomenuté, tenisoví hráči rozhodne nepatria medzi športovcov, s ktorými je jednoduchá práca. Čím lepší je hráč, tým je pre trénera náročnejšia komunikácia a presadzovanie názorov a metód. Tréner kráča po extrémne tenkom ľade. Jeho kompetencia sa stráca s rankingom hráča, lebo v konečnom dôsledku väčšinou vyhrá to, čo si želá samotný hráč. Úspešný tenista vo väčšej miere pociťuje záujem okolia a uvedomuje si, že on je ten, kto platí trénera.
Finančne náročný šport
Keďže tenis je extrémne finančne náročný šport, väčšina hráčov pochádza z dobre situovaných rodín s pohodlným životným štýlom. Tvrdá práca preto častokrát nie je súčasťou ich DNA. Určite nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Existuje aj množstvo slušných a pracovitých hráčov z bohatších rodín a opačne. Rovnako tak to nie je chybou samotných hráčov, ale prostredia, v akom vyrastajú.
Hráči a ešte častejšie ich rodičia priam prenasledujú dokonalosť, no často nie sú pre to ochotní urobiť všetko to, čo je potrebné. Popri práci s náročnými zverencami, sú tréneri neustále vystavení aj enormnému tlaku na výsledky. Veľké očakávania a zasahovanie rodičmi do ich práce im spôsobujú značnú frustráciu. Vzhľadom k tomu, že vychovať tenisovú hviezdu môže byť nesmierne nákladný projekt, rodičia celý čas vyjednávajú zľavy a snažia sa ušetriť na tréneroch, kurtoch, letenkách, či ubytovaní. Paradoxne sa snažia ušetriť hlavne na tréneroch, teda tých, od ktorých očakávajú 110 % úsilie a nasadenie.
Hráči už od malička počúvajú, aký je tenis drahý. Tí talentovanejší sa rýchlo naučia, že sú zakaždým stredobodom pozornosti. Rovnako aj to, že ich tréneri potrebujú a mnohí to začnú zneužívať. Rodičia ich ochraňujú a tréneri ich potrebujú. Z tohto dôvodu je toto pracovné prostredie pre trénerov mimoriadne vyčerpávajúce. Niet divu, že potom viacerí z nich, najmä tých, ktorí dávajú do svojej práce maximum, skôr či neskôr vyhoria.
Toxické prostredie
Prvých 5 až 15 rokov sa tento tlak dá vydržať. Ale z dlhodobého hľadiska táto práca vytvára prostredie, v ktorom sa u trénerov môže postupne objaviť psychické vyhorenie, strata motivácie, či dokonca depresívne stavy.
Neraz som počul od trénerov z WTA Tour, že túto prácu už psychicky nezvládajú. Tréneri, ktorí pracujú s ambicióznymi juniormi, to majú taktiež veľmi náročné. Na vlastnej koži zažívajú ten istý príbeh, len stále s iným hráčom. Spravidla ide o ambicióznych trénerov, ktorým na ich práci a zverencoch skutočne záleží.
Psychické zdravie hráčov sa konečne dostalo do centra pozornosti športového sveta. No akoby sme popri tejto diskusii zabudli na ľudí, ktorí nesú každodenný tlak, očakávania aj zodpovednosť za výsledky, na trénerov. Práve oni musia dennodenne absorbovať množstvo negatívnej energie z tohto často až toxického prostredia.
Zdroj: ts – Igor Uher, Ján Solčáni
1 Váš komentár
[…] Názory […]