BRATISLAVA – Sociálna izolácia v silnom konkurenčnom prostredí vrcholového tenisu je jeho špecifickým sprievodným javom, ktorý by sme v podobnej miere zrejme v inom športe ani nenašli.
Individuálny charakter tohto športu v spojení s neustálym cestovaním a takmer permanentným odlúčením od prirodzeného, rodinného a sociálneho prostredia majú výrazný vplyv na formovanie povahových čŕt každého mladého hráča. V dnešnom pokračovaní rozsiahleho rozhovoru s Jánom Solčánim sa podrobnejšie venujeme práve tejto problematike.
V nasledujúcich dieloch budeme riešiť okrem iného aj témy vplyvu trénera na súkromie svojho zverenca, povieme si o možnostiach jednotnej metodiky, ale aj o konkrétnych chybách v tréningovom procese.
V jednom z vašich textov poukazujete na sociálnu izoláciu vrcholových hráčov ako na jeden z typických javov v profesionálnom tenise. Ako by sa k tomuto problému mali postaviť rodičia a tréneri týchto hráčov?
„Mladí hráči v priebehu puberty, v období, keď formujú svoje spoločenské schopnosti, často vymeškávajú školu kvôli tenisu. V dôsledku každodenného programu vyplneného tenisovými a kondičnými tréningami, rehabilitáciami a fyzioterapiou, im na prirodzenú socializáciu so svojimi spolužiakmi veľa priestoru neostáva. Nezabudnime ani na niekoľkotýždňové tréningové a kondičné kempy pred a po sezóne a celoročný turnajový kalendár. V dôsledku toho tenisti sledujú aktivitu svojich rovesníkov väčšinou iba cez sociálne siete na svojom mobilnom telefóne prostredníctvom sociálnych sietí.“
Socializácia počas turnaja
Existuje určitá miera socializácie v priebehu turnaja?
„Na turnajoch majú svojich kamarátov a určitá obmedzená forma socializácie tam aj funguje. Ale čas, ktorý takýto športovec strávi neustálym cestovaním na tréningy a turnaje, sa jednoducho nahradiť nedá. Starší hráči sú už na tento kolobeh prirodzene zvyknutí a zväčša sú s ním aj stotožnení. To ale neznamená, že to neovplyvňuje ich život a mentálne zdravie. Samozrejme, každý to zvláda inak a niektorí, hlavne individualisti introvertného typu, alebo hráči čiastočne z autistického spektra, si to ani nemusia uvedomovať.“
Má to nejaké všeobecné riešenie?
„Univerzálne riešenie neexistuje. pretože každý hráč je iný. Niekomu by prospelo viac priestoru medzi turnajmi na vyžitie a odreagovanie, zatiaľ čo inému by to nič nedalo, respektíve by to jeho výkonnosti skôr ublížilo. Ak si mladý a zdravý športovec po turnaji „vyjde von“ trochu vyhodiť z kopýtka a pomôže mu to odreagovať sa, tak v tom nevidím žiadny problém. Mladý športovec sa veľmi rýchlo zregeneruje. Treba však zohľadniť načasovanie a rozsah aby to nebolo kontraproduktívne na úkor jeho športového výkonu.“
Je možné nastaviť správne mantinely, prípadne nejaký dozor?
„Nastaviť správnu hladinu toho, čo mladý človek chce a potrebuje je náročné. Aj preto, že jeho očakávania, názory a postoje sú vo veku 16, alebo 22 rokov ešte stále dosť subjektívne. Preto je určitá regulácia a dohľad potrebný. Ani tréner alebo zaujatý rodič, ktorý trávi s hráčom každý deň, nedokáže vždy posúdiť situáciu s dostatočným nadhľadom. Preto by som odporúčal konzultovať podobné veci so skúsenými trénermi, metodikmi, či výkonnostnými analytikmi, ktorí by poskytli externý a objektívnejší pohľad.“
Zrejme sa tieto problémy riešia aj v profesionálnom tenise
„Na najvyššej výkonnostnej úrovni je v súčasnosti trendom, že rozhodovanie sa neopiera len o pocit trénera, ale čoraz viac aj o externú expertízu, založenú na dátach, analýze a systematickom prístupe, ktorý pomáha s riešením v podstatne väčšej miere. Jednoducho to celé vhodne doplniť a vyvážiť. Zároveň by som rodičom a trénerom odporučil vedome vytvárať priestor pre prirodzenú socializáciu mimo tenisu. Či už formou krátkych voľných období po turnajoch, spoločných aktivít mimo kurtu, alebo udržiavaniu kontaktu s rovesníkmi aj mimo športového prostredia.“
Je to individuálne
Niečo konkrétne na vyresetovanie hlavy?
„Ak má niekto rád umenie, prihlásil by som ho na krúžok. Niekto rád chodí na hokej, iný zas na koncerty. Bowling, biliard, motokáry s priateľmi. Možností, ako sa zdravo socializovať, je mnoho. Nezakazujte im to. Skôr by som sledoval a reguloval čas strávený na mobiloch a pri počítači. Samozrejme, je dôležité nájsť rovnováhu tak, aby takéto uvoľnenie podporovalo mentálne zdravie hráča, no zároveň nenarúšalo jeho tréningový proces a výkonnostný rast.“
Myslíte si, že by prirodzená vzájomná socializácia hráčok v rámci profesionálneho okruhu bola pre nich aj užitočná?
„Neviem si to úplne predstaviť. Profesionálne hráčky počas turnajov nemajú veľmi čas, ani reálnu možnosť sa výraznejšie socializovať. Keďže je tenis profesia, ktorá ich živí, ich účasť na turnajoch je primárne zameraná na výsledok a celý deň majú rozvrhnutý tak, aby boli plne sústredené a pripravené na svoj športový výkon.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že si medzi zápasmi nájdu priestor aj na oddych či kontakt s ostatnými, ale v skutočnosti je tento čas veľmi rozbitý. Strieda sa čakanie na zápasy, príprava, rozcvičenie, regenerácia a opäť čakanie, čo vytvára nepredvídateľný režim. V takomto nastavení zostáva priestor maximálne na krátke „pokecy“ s kamarátkami, často inými hráčkami. Avšak na prirodzenú a hlbšiu socializáciu mimo tohto prostredia veľa času ani energie nezostáva. Hráčky sú tak bohužiaľ často nútené vyplniť tento „rozbitý“ voľný čas skôr pasívne, napríklad na mobiloch. Veľmi rád by som si k tejto téme vypočul aj názory iných trénerov preto, že ani mne v tomto prípade nenapadá jednoznačné riešenie.“
Je možné určiť, či a do akej miery má adekvátne ukončené vzdelanie vplyv na mentalitu, alebo psychický vývoj profesionálneho hráča?
„Jednoznačne áno. Ako som už spomenul, hráči na turnajoch „zabíjajú“ veľmi veľa času na mobiloch. Online vzdelávanie by mohlo byť jedným z riešení. Mnoho špičkových hráčov sa špecializovalo už od základnej školy a vynechalo pritom dosť hodín, čo je potom často aj vidieť a cítiť.
Dnes sa už ale trend mení a väčšina top juniorov uprednostňuje cestu univerzitného tenisu v USA pred rizikom vsadiť všetko na profesionálnu kariéru. Nielenže je tenis v tomto momente veľmi drahý, ale hráči sú ešte mentálne aj fyzicky nevyzretí. Až 15 hráčov prvej svetovej stovky mužského rebríčka prešlo univerzitným systémom a vo štvorhre je to dokonca okolo 25 hráčov. To sú veľmi vysoké čísla a odhaduje sa, že budú len rásť.“
Dopad univerzity
Aký vplyv má v tomto prípade univerzita?
„Športovec, ktorý sa zdravo socializoval v prostredí univerzitného života, sa musel naučiť kombinovať šport so štúdiom, osamostatnil sa od rodičov a mal čas dozrieť po všetkých stránkach. Rozdiel medzi takýmto hráčom a hráčom, ktorého cesta smerovala priamo zo strednej školy na profesionálny okruh, je často zreteľný.
Nechcem však paušalizovať preto, že existujú aj hráči, ktorých talent by mohol byť počas štúdia čiastočne premrhaný. Najmä v ženskom tenise je niekedy už vo veku 15 – 16 rokov zrejmé, že má hráčka reálnu šancu na to, aby sa tenisom v budúcnosti aj uživila. V takom prípade môže mať zmysel toto riziko podstúpiť. Ideálnym riešením by mohlo byť hľadanie flexibilných foriem vzdelávania, ktoré umožnia hráčom rozvíjať sa aj mimo kurtu bez toho, aby to negatívne ovplyvnilo ich športový progres.“
Zdroj: ts – Igor Uher
