BRATISLAVA – V nadväznosti na predchádzajúci diel pokračuje Ján Solčáni v pomenovaní kritických problémov súčasného súťažného tenisu v rámci trojuholníka hráč – tréner – rodič.
V tejto časti svojej odbornej práce zameriava svoju pozornosť na nezastupiteľnú úlohu trénerov vo výchovnom procese svojich zverencov. Podrobnejšie sa venuje problematike škodlivosti preferencií výberu trénerov na základe zdanlivej reputácie získanej spoluprácou s hotovými hráčmi. Poukazuje aj na to, ako často sú tréneri opomínaní pre ich tréningové schopnosti, pričom si kladie rečnícku otázku, kto je vlastne v súčasnosti považovaný za, úspešného trénera.
Ešte skôr než začneme hľadať príčiny a riešenia problémov, poukážeme dnes ešte na ďalšie z desiatich najkritickejších problémov súťažného tenisu.
Náročnosť, neistota zamestnania a finančná nestabilita trénerov
Ako som už naznačil v úvode, cieľom nie je kritizovať, ale otvoriť oči. Aj z toho dôvodu považujem za dôležité nahliadnuť na celkovú situáciu pohľadom všetkých zúčastnených. Ak sa dokáže rodič vžiť do pozície trénera a naopak, môže sa predísť mnohým nedorozumeniam. Tentokrát sa pozrime na veci očami trénerov vedúcich súťažných tenistov.
Väčšina výkonostných trénerov sú nezávislí živnostníci platení priamo hráčmi, alebo ich rodičmi. Niet divu, že nadmerná rodičovská angažovanosť potom vytvára jeden z najväčších problémov nie len pre zdravý rozvoj hráča, ale značne narúša aj pokojný spánok trénerom. Navyše, ak sa hráč z akéhokoľvek subjektívneho dôvodu rozhodne, že mu niečo na trénerovi, alebo jeho prístupe k nemu nevyhovuje, vždy nájde dôvod, ako sa ho zbaviť. A to hovoríme zväčša o nestabilných mladých ľuďoch zmietaných pubertou, ktorí často ani sami nevedia, čo vlastne od života chcú. Živobytie profesionálnych tenisových trénerov je pritom od tejto špecifickej skupiny klientov doslova závislé. Každý deň tak kráčajú po veľmi tenkom ľade.
Tréneri na profesionálnom okruhu aj univerzitní tréneri dostanú do rúk už relatívne kompletných hráčov a ich výkonnosť už len dolaďujú. Dá sa povedať, že tú najťažšiu časť za nich už odpracovali mládežnícki a juniorskí rozvojoví tréneri. Náplňou klubových, takzvaných rekreačných inštruktorov, je zas udržať svojich klientov spokojných. Necítia taký tlak na výsledky a nie sú finančne závislí od jedného, či niekoľkých zverencov v takej miere, ako je tomu v súťažnom tenise. Jednoznačne pracujú s menej náročnou a hlavne s vďačnejšou klientelou.
Každá trénerská špecializácia je dôležitá a má svoje pre a proti. Treba však uznať, že v tomto športe nesú výkonnostní tréneri, ktorí pracujú s hráčmi vo veku 14 až 18 rokov, na pleciach jednu z najdôležitejších, ale aj najnáročnejších úloh. Očakávajú sa od nich zázraky, zatiaľ čo musia zvládať náročných rodičov a zmätených hráčov, ktorí si prechádzajú pubertou. V skratke, majú minimálne istoty a maximálnu zodpovednosť.
Tréner, ktorý má na starosti rozvoj ambicióznych hráčov týchto vekových kategórií, by mal byť navyše schopný a pripravený kedykoľvek prevziať úlohu psychológa, manažéra, mentora, rodičovského poradcu, sparingpartnera, kondičného trénera, fyzioterapeuta a zároveň ovládať základy športovej medicíny. Nezabúdajme taktiež na fakt, že náplňou práce trénerov, ktorí pracujú s hráčmi na juniorskom a profesionálnom okruhu, je nie len samotná príprava, ale aj celoročné cestovanie po turnajoch. Často sú vďaka tomu na cestách daľeko od svojich rodín 20 až 40 týždňov v roku. Tréner, ktorý s hráčmi necestuje, a nesleduje ich priamo v akcii, vôbec netuší, s kým pracuje.
Rodičia ambicióznych hráčov často očakávajú, že im bude k dispozícii na telefóne nepretržite 24 hodín denne a samozrejme bez akýchkoľvek príplatkov. Okrem toho, že tenis je sám o sebe drahý šport, sú rodičia týchto hráčov často pod veľkým finančným tlakom aj preto, že s výkonnostným progresom rastú aj výdavky. Aj preto s trénermi prirodzene neustále vyjednávajú a snažia sa znižovať náklady všade tam, kde sa len dá. Bohužiaľ, často práve na úkor trénerov.
Samozrejme, že ako v každej inej profesii, náročnosť tejto práce priamo závisí od toho, ako veľmi trénerom na ich práci a zverencoch naozaj záleží. Koľkí z trénerov však túto úlohu takto chápu a skutočne ju tak aj berú, je už iná otázka. Odpoveď poznám, ale chcem sa pozrieť na vec férovo a zo všetkých strán a uhlov pohľadu.
V súťažnom tenise však existujú aj trénerské pozície, ktoré zaručujú viac istôt. Popri tých výkonnostných tréneroch, ktorí sú zamestnancami zväzov, či tenisových akadémií, je kariéra univerzitného trénera asi jediná, v rámci ktorej sú tréneri zamestnancami inštitúcie, podobne ako tomu je v kolektívnych športoch. To znamená s finančnou stabilitou, prístupom ku kvalitným tréningovým zariadeniam, s podporou personálu a dostatkom času na rozvoj hráčov. To sú podmienky, o ktorých môžu výkonnostní tréneri len snívať. College tréner nie je iba poskytovateľom služby, ale zároveň aj autoritou, ktorú nemôže ani rodič, ani hráč kedykoľvek a pre akýkoľvek nezmyslený dôvod nahradiť. Rodičia majú preto minimálnu šancu akokoľvek zasahovať trénerom do ich práce. Univerzitný tréner nie je odkázaný pracovať výlučne s hráčmi, ktorí si to môžu finančne dovoliť. Môže si hráčov cielene vyberať podľa preferencií a potrieb na základe ich talentu, štýlu hry, mentálnych a telesných atribútov a celkových predpokladov.
Uctievanie nesprávnych autorít
Človek by prirodzene očakával, že tenistov na juniorskom a profesionálom okruhu budú viesť tí najkompetentnejší tréneri. Že hráči budú obklopení skutočnými odborníkmi a budú podporovaní systémom, ktorý funguje na najvyššej profesionálnej úrovni. Je to všeobecná mienka tých, ktorí sa nemali možnosť presvedčit na vlastné oči o tom, aká je skutočná realita.
Pravda je však taká, že sa len veľmi málo profesionálnych tenistov dopracuje k tomu, aby si užili luxusný život spomínaný v úplnom úvode, A ešte menej trénerov spĺňa štandardy, ktoré by ich oprávňovali k titulu skutočného experta.
Ten, kto sa naozaj vyzná, veľmi skoro pri kontakte s nimi sám zistí, že mnohí z tých, ktorí sú mediálne prezentovaní ako top tréneri, nespĺňajú ani základné vedomostné normy. Napriek tomu, že tenis patrí k najpopulárnejším športom, bol jeho vývoj až šokujúco málo založený na vedeckom základe, logike, alebo skutočnej expertíze. Namiesto dôkazov a overených znalostí sa často spoliehalo na subjektívne a občas až absurdné dôvody.
Ako napríklad: „Ak to robí svetová jednotka takto, tak to musí fungovať“… alebo „Čo hovorí tréner svetovej jednotky, to musí dávať zmysel.“… „Ak trénoval majstra Slovenska, tak určite vie čo robí”. V tomto individuálnom športe platí, že šampióni sa šampiónmi už narodia. To, že sa neskôr musia aj vypracovať, je každému jasné. Lenže treba si uvedomiť, že tí najlepší sa už narodili so správne namiešanou polievkou telesno-mentálnych predpokladov potrebných k tomu, aby sa stali šampiónmi.
Ďalším zavádzajúcim faktorom pri výbere trénera môže byť jeho zdanlivá reputácia, ktorú získal len vďaka „výhre v lotérii“, keď sa dostal k práci s extrémne talentovaným hráčom. S hráčom, ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou porážal svojich rovesníkov, aj keby bol jeho tréner farmárom. Ďalší len naskočili na už spomenutý „rozbehnutý vlak“ a priživili sa tak na práci svojich predchodcov, ktorí hráča vypracovali.
Mnoho ľudí sa na takých hráčoch len tak zvezie. Paradoxne, kvalita tenisového trénera sa často hodnotí podľa toho, s kým pracoval a nie podľa toho, koho a koľkých aj reálne vypracoval. Podobných príkladov sú stovky. Zohľadňujúc skutočnosť, že neexistujú žiadne objektívne merateľné faktory na posúdenie kvality, pričom trénerské licencie samy o sebe nič nezaručujú, sa identifikácia skutočných expertov stáva takmer nemožnou.
Mnohí mediálne prezentovaní tenisoví „supertréneri“ sú často oceňovaní nie za ich tréningové schopnosti, ale za úspechy, ktoré dosiahli v priebehu ich vlastnej hráčskej kariéry. Lenže je veľký rozdiel medzi niekým, kto trénuje dobrého hráča a niekým, kto mu reálne pomohol sa tým hráčom stať. Podobné je to aj u bývalých úspešných hráčov, ktorí sa k práci s talentovanou mládežou a profesionálmi často dostávajú takmer automaticky, za zásluhy. Vrcholovým trénerom takisto často dohadzujú hráčov agenti. Aj keby ich hráči vymieňali každé tri mesiace, verejnosť ich bude aj napriek tomu vnímať a akceptovať ako úspešných trénerov.
Kto je v skutočnosti úspešný tréner?
Všetky spomínané faktory do značnej miery skresľujú pohľad na to, kto je v skutočnosti úspešný tréner. Zviesť sa naskočením do rozbehnutého vlaku totiž dokáže azda každý. Rodičia si často mýlia pojmy s dojmami, napríklad prirovnávaním športu k biznisu. Kariéra hráča môže byť ľahko prirovnávaná k úspešnému start-upu. Lenže je dôležité pochopiť, že úspešný bývalý hráč reprezentuje produkt microsoftu a nie samotného Billa Gatesa. Produkt vzniká kombináciou výnimočnej zručnosti jeho tvorcov (rodičov a trénerov), načasovania, príležitostí a šťastia (finančná situácia, zranenia, lokalita a dostupné možnosti konkrétneho hráča). Produkt sám o sebe je iba súčasťou tohto celku. Je preto absolútne neodôvodnené dávať automaticky kredit niekomu len preto, že bol špičkovým hráčom.
Taktiež je dôležité pochopiť, že nie každý nápad či produkt sa dá premeniť na zlato. Ani veľmi skúsený a znalý tréner nevytvorí šampióna z hráča s limitovanými mentálnymi a fyzickými schopnosťami. Ani v tom prípade, keď má hráč ambície, bohatých rodičov a ideálne podmienky na tréning. Každý materiál je inej tvrdosti a z papierovej servítky sa len ťažko vyrobí diamant.
Pre mňa osobne predstavuje každý hráč jeden veľký obraz poskladaný z tisícov kúskov puzzle, do ktorého všetci jeho tréneri, s ktorými spolupracoval, len pridali viac či menej týchto kúskov. Ja sám som len pomohol mojim zverencom napredovať. Žiadneho z nich som „nevychoval“.
Napriek tomu, že si vážim bývalých profíkov za ich dosiahnuté úspechy, dnes sa ako analytik pozerám na veci z komplexnejšieho pohľadu. Ohodnocovanie úspechov a kvality trénera je v tenise nielen komplikované, ale aj dosť neobjektívne. Popri svojej práci som mal možnosť sledovať aj prácu stoviek trénerov po celom svete a osobne som mal tú česť komunikovať s tými najznámejšími. Otvorilo mi to oči. Už nehodnotím trénera očami fanúšika, podľa jeho mena, alebo mien jeho zverencov. Ale skôr podľa jeho práce, odbornosti a výsledkov.
V prvom rade si vážim tých, ktorí pre svoju kariéru aj niečo urobili. Vzdelávali sa a ich slová majú význam a dávajú zmysel. Vážim si a uznávam predovšetkým tých trénerov, ktorí opakovane dokázali svoje kvality nie s jedným, ani tromi, ale s viacerými hráčmi. Trénerov, čo vidia hlbšie a dokážu napraviť to, čo iní nedokázali. Trénerov, ktorí nemajú väčšie ego, ako svoje schopnosti. Ale takisto si vážim a držím palce aj snaživým trénerom, ktorí ešte nič nedokázali, ale sú hladní po vzdelaní a majú guráž sa spýtať, či požiadať o pomoc skúsenejších. Oni sú pre tento šport najdôležitejší, aj keď ich úspechy sú často neviditeľné. Veci, ako meno trénera, alebo s kým daný človek pracoval a aký mal pred 20 rokmi rebríček, ma dnes už vôbec neočaria.
Ako už bolo spomenuté, v tenisovom vzdelávaní neexistuje systémový prístup. Nie sú žiadne smernice, globálne akceptované normy, či štandardy podporené logikou, vedou, alebo empirickými dôkazmi. Preto je takmer nemožné identifikovať skutočných expertov. Vďaka tomu je skutočná expertíza v tomto športe často doslova neviditeľná a objektívne neohodnotená.
Zdroj: ts – Ján Solčáni, Igor Uher
1 Váš komentár
[…] Ján Solčáni: Kto je v skutočnosti úspešný tréner? […]