Ján Solčáni: Profesionálny tenista si to musí uvedomiť a prijať to

180

BRATISLAVA – Ján Solčáni sa v dnešnej časti svojho rozsiahleho diela o vzťahoch medzi hráčmi, rodičmi a trénermi venuje trom navzájom odlišným témam.

Prvou je historický exkurz, ktorý prezentuje ako pomôcku k vysvetleniu, prečo v súčasnosti tenis metodicky zaostáva za inými, populárnejšími kolektívnymi športami. V ďalšej nahliadneme do vnútorného prežívania profesionálnych tenistov trpiacich od detstva sociálnou izoláciou. A na záver ponúka slovenský tréner zamyslenie nad realitou profesionálneho tenisu, ktorá ukazuje, aké náročné je v tejto profesii fungovať nielen po fyzickej, ale najmä po mentálnej stránke.

Od 19. storočia sa toho veľa nezmenilo. V porovnaní s mnohými inými športami tenis vždy výrazne zaostával v modernizácii v dôsledku absencie pokročilých technológií, štatistík a analýzy výkonu. Na rozdiel od športov ako futbal, hokej či basketbal, kde sú analytika a metodológia hlboko zakorenené, v tenise dlhodobo chýbala modernizácia a využitie technológií. Z určitého dôvodu chýbali taktiež štandardy trénerského vzdelávania a globálne akceptované normy, od ktorých by sa dalo odraziť.

Ján Solčáni: V tenisovom prostredí sa každý hrá na experta, ale…

Neexistovalo nič, čo by trénerom pomohlo jasne rozlíšiť princípy, ktoré podporujú, alebo poškodzujú dlhodobý rozvoj hráča. Veľká časť tohto stagnovania pramení z hlboko zakoreneného konzervativizmu v tomto športe, ktorý siaha až k britskej aristokracii a jej tvrdej snahe zachovať tradície určené pre bohatých a monarchiu. Tento spôsob myslenia desaťročia spomaľoval pokrok a v porovnaní s väčšinou ostatných profesionálnych športov urobil tenis odolnejší voči inováciám.

Trénovať a hovoriť vplyvnému a bohatému človeku čo má robiť, bolo jednoducho neprijateľné. Mnohé z problémov a toxicity, ktoré v tenise vidíme dnes, môžu mať korene práve v tomto konzervativizme. Tým, že sa šport držal zastaraných tradícií a bránil sa inováciám, zaostal nielen v technológii a metodike, ale zároveň vytvoril prostredie bez jasne stanovených štandardov. Práve toto vákuum pravdepodobne spôsobilo vznik všetkých spomínaných problémov.

Osamelá planéta

„Tenis je tak prekliate osamelý. Iba boxeri dokážu pochopiť tú priepastnú samotu tenistu… rozprávaš sa sám so sebou a ešte si aj odpovedáš.“ Toto je za všetko hovoriaci citát z knihy Open od legendárneho Američana Andreho Agassiho, kde opisuje sociálny hlad, ktorý sprevádza život na okruhu.

Len málokto si uvedomuje, že tenisti musia vymeniť bežné detstvo za nekonečné hodiny na kurte, v posilňovni, na cestách a v hoteloch. Častokrát ďaleko od domova. Zatiaľ čo ich rovesníci prežívajú typický spoločenský vývoj, oni riešia body, rankingy, turnaje a sústredenia. Niet divu, že mnohí profesionáli sú po sociálnej stránke o pár rokov pozadu oproti svojim rovesníkom – nie profesionálnym športovcom. Najvýraznejšie sa to prejavuje na okruhu WTA, kde tridsiatničky neraz svojim správaním pôsobia skôr ako tínedžerky.

Grécky tenista Stefanos Tsitsipas: „Život v bubline po čase strašne unaví… celý deň čakáš na svoj zápas… nemáš možnosť stretnúť priateľov… cítiš sa veľmi temne.“

Ukrajinská tenisová hviezda Jelina Svitolinová: „Cestuješ sám, len s trénerom… chýbajú ti priatelia, chýba ti rodina. Zakaždým si v inom hoteli.“

Po rokoch strávených na kurtoch a turnajoch, v izolácii a v rytme, ktorý pripomína nomádsky život, sa mladí športovci dostanú do bodu, keď sledovanie „normálneho“ života svojich rovesníkov už len cez sociálne siete vyvoláva hlbokú frustráciu a zmätok. Veľa z nich túži po živote, ktorý môžu prežívať iba sprostredkovane cez obrazovku.

Smutná realita života na okruhu

Bývalá španielska tenistka Garbiñe Muguruzová: „Je mi z toho trochu smutno. Vidím každý týždeň dievčatá v mojom veku… a zároveň sú to moje súperky.“

Aj bývalá srbská svetová jednotka Ana Ivanovičová opísala realitu na okruhu veľmi úprimne: „Medzi dievčatami na okruhu nevzniká veľa priateľstiev. Je tam príliš veľa rivality a žiarlivosti, takže každý zostáva vo svojom tábore. V šatni aj v hráčskych zónach je tú žiarlivosť cítiť vo vzduchu.“

Ján Solčáni: Zbohatnúť vďaka tenisu je ilúzia

Samozrejme, že je aj množstvo hráčov, ktorým tento životný štýl vyhovuje. Sú to zväčša introvertné typy, individualisti, alebo ľudia čiastočne z autistického spektra. Sám som trénoval úspešných hráčov, ktorí počas tréningov a cestovania na turnaje nepovedali ani jedno slovo aj niekoľko hodín. Nemali záujem komunikovať a socializácia im vôbec nechýbala.

Častokrát je to aj o tom, či má hráč dostatok financií na to, aby so sebou mohol vziať tím, alebo členov rodiny. Mnohí hráči mimo prvej dvestovky cestujú sami. Práve z tohto dôvodu je neraz jeden z rodičov nútený obetovať svoju prácu, aby mohol podporovať hráča a nahradiť úlohu chýbajúcich členov tímu, ktorých si takýto športovec môže len ťažko dovoliť.

Hra chýb

Tenis sa často nazýva ako hra chýb a je na to veľmi dobrý dôvod. Patrí medzi technicky najnáročnejšie športy. Ale aj keď urobíte všetko správne, nemáte zaručené, že vyhráte výmenu. Vedeli ste napríklad, že aj tí úplne najlepší profesionáli zvyknú vyhrať len o niečo málo viac, ako polovicu všetkých bodov, ktoré odohrajú? Práve to ukazuje, aký veľký priestor k chybovosti tenis prirodzene poskytuje a aká vyrovnaná je štatistika medzi súpermi. Pre bežného hráča na okruhu je tento šport oveľa viac o zvládaní prehier, než o zbieraní víťazstiev. Výkonnostný tenis je v konečnom dôsledku hra odolnosti.

Ján Solčáni: Koľko potenciálnych Federerov a Djokovičov už tenis nenávratne stratil?

Legendárny švajčiarsky rekordér Roger Federer: „V 1 526 dvojhrách, ktoré som odohral počas kariéry, som vyhral takmer 80 % zápasov. No vyhral som len 54 % zo všetkých bodov.“

Tento fakt sa stal virálnym po prejave Federera na Dartmouth College, kde vysvetlil, že aj najväčší hráči vyhrajú len o niečo viac než polovicu bodov. Zdôraznil, aké dôležité je neupínať sa na chyby: „Keď prehrávate každý druhý bod, naučíte sa povedať si: „Dobre, dvojchyba, veď je to len jeden bod.“

Dlhodobé následky

Stres a tlak vytváraný výkonnostným športom, najmä individuálnym športom ako tenis, zanecháva na hráčoch dlhodobé následky na mentálnej úrovni aj v správaní. Neustále hodnotenie výkonu, strach urobiť chybu, verejný tlak a pocit, že všetko závisí len od jednotlivca, vytvárajú chronické napätie.

Následky sa dajú spozorovať pri rýchlom a hltavom jedení, prejedaní sa po zápasoch a konzumácii sladkostí ako „jedla za odmenu a uspokojenie“, niekedy naopak pri strate chuti do jedla, podráždenosti na kritiku a výbušnom správaní, identifikácii vlastnej hodnoty len cez výkon a výsledky, problémoch so spánkom, nízkej tolerancii frustrácie, zvláštnych rituáloch a poverčivosti.

Dotýkanie sa tváre, potreba vykonať nejaký úkon určitý početkrát, opakované úpravy oblečenia, „šťastné“ ponožky a podobne. Tieto rituály by mali športovcom vytvárať pocit kontroly nad nepredvídateľnými situáciami. Hráči pociťujú úzkosť, strach a nedôveru, ak sa im tento zabehnutý systém naruší. Môže to niekedy prerásť až do kompulzívneho správania.

Nadal si upravoval tričko, trenky, vlasy, ukladal fľaše. Djokovič, ako aj ďalší hráči, nie sú výnimkou a majú množstvo svojich „tikov“. Ak je stres dlhodobo neriešený, môže viesť až k vyhoreniu, úzkostným stavom, depresívnym náladám, chronickej nervozite, či problémom so sebadôverou. Faktom je, že tenis je šport chýb. Hráč prehrá väčšinu bodov, aj keď vyhrá zápas. Ak sa športovec nenaučí pracovať s tlakom a emóciami, stres si aj tak nájde cestu von cez jeho správanie.

Repetícia a vytrvalosť

Tenisový život znamená prebúdzať sa po prehrách v prvom či druhom kole unavený a sklamaný a napriek tomu nájsť energiu a pokračovať. Po rokoch som pochopil, že výkonnostný tenis je menej o zábave a viac o monotónnej a neustálej repetícii. Hráči deň čo deň opakujú tie isté údery, cvičenia a rutinu, zatiaľ čo tréneri sa snažia vniesť do tréningu čo najviac života, aby bol aspoň trochu zaujímavejší. Po čase si však na to jednoducho zvyknete a začnete k tomu pristupovať ako k bežnej práci.

Keď sa z hobby stáva práca

Prečo sa výkonnostní hráči správajú inak? Rekreační hráči sa chodia tenisom zabaviť, prípadne spotiť. Výkonnostní hráči trénujú, aby sa neustále zlepšovali. Tak, ako pri každej záľube či profesii, v ktorej sa chceš skutočne presadiť, si aj kariéra tenistu vyžaduje všetok tvoj čas, energiu, sústredenie a v tomto prípade aj výrazné finančné zabezpečenie. Po pár rokoch každodenného robenia toho istého sa vstup na kurt postupne mení na cestu do práce. Zatiaľ, čo je rekreačný tenis hlavne o zábave, ten výkonnostný je skôr o obete.

Ján Solčáni: Kto je v skutočnosti úspešný tréner?

Človek by očakával nadšenie a high-fives. Samozrejme, existuje veľa pozitívnych momentov, no vo vzduchu je stále prítomné určité napätie. Hráč si v určitom bode uvedomí, že tvrdá práca nikdy nebude úplne zábavná a potrebuje nájsť správnu rovnováhu. V istom bode prirodzene prijme fakt, že tlak, pot a svalovica, sú súčasťou nevyhnutného procesu. Toto prijatie výrazne uľahčuje prechod z režimu zábavy do režimu, v ktorom sa hranie tenisu jednoducho stáva zamestnaním.

Hráči ako Djokovič, Nadal či Swiąteková neustále testujú svoje limity a posúvajú hranicu diskomfortu bez jediného slova sťažnosti. Zatiaľ, čo iní to zabalia už pri polovičnom nasadení. Netflix dokumenty ani reklamy ROLEX neukazujú všetku tú frustráciu, hnev, krik, nadávky, hádky, zvuk praskajúcich rakiet, či lopty lietajúce cez plot od zlosti. Aj takéto emócie sú každodennou súčasťou života profesionálnych hráčov a ich trénerov. Práve v takýchto momentoch sa z výkonnostných trénerov stávajú zabávači a zároveň aj psychológovia.

Tenis je brutálny a tvrdý

Chorvátske legenda a bývalý tréner Djokoviča Goran Ivaniševič: „Tenis nie je vôbec jednoduchý. Je brutálny, tvrdý, nikto vás nemôže vystriedať, neexistuje polčas ako vo futbale. Taká je podstata tohto športu. Ak to nezvládnete, nemôžete uspieť.“

Hoci to znie kruto, hnev a frustrácia sú prirodzenou súčasťou tejto hry. Pre hráčov sú často ventilom nahromadeného stresu a negatívnych emócií, no tréneri musia neustále hľadať spôsoby, ako túto energiu prijať, zvládnuť a premeniť ju na produktívny deň.

Švajčiarsky maestro Roger Federer: „Keď som mal dvanásť rokov, bol som strašný. Moji rodičia sa hanbili pozerať na moje zápasy. Kričali na mňa: ‚Upokoj sa!‘ a ja som kričal späť: Choďte si dať drink. Nechajte ma na pokoji. Potom sme išli domov v úplne tichom aute. Nikto s nikým neprehovoril.“

Ján Solčáni: Problémy, ktoré dusia svet výkonnostného tenisu

Považujem za dôležité spomenúť túto tematiku najmä preto, že dlhodobý každodenný život v takomto prostredí, kde monotónnosť rutiny, neustály tlak, sociálna izolácia a minimálne spoločenské vyžitie, postupne vedú hráča k strate motivácie, k vyhoreniu, či dokonca až k depresívnym stavom. Je to realita, ktorá ukazuje, aké extrémne náročné je fungovať v tomto svete nielen fyzicky, ale najmä, aké náročné je zvládnuť ho po mentálnej stránke. Platí to pre všetkých zúčastnených. Dá sa to nazvať aj neviditeľnou toxicitou.

V každom prípade človek musí akceptovať fakt, že obeta je jednoducho súčasťou tejto hry. Každý, kto sa rozhodne stať profesionálnym tenistom, alebo vychováva dieťa s takouto ambíciou, si to musí uvedomiť a prijať tento fakt hneď na začiatku.

Zdroj: ts – Ján Solčáni, Igor Uher