BRATISLAVA – V nadväznosti na predchádzajúce časti pokračuje Ján Solčáni v pomenovaní problémov súťažného tenisu v rámci trojuholníka hráč – tréner – rodič.
V dnešnom štvrtom diele svojej odbornej práce finalizuje výpočet desiatich najkritickejších momentov. V prvej polovici dnešného dielu zameriava svoju pozornosť na vzťahy medzi trénermi na pozadí ich boja o talentovaných hráčov. Poukazuje pritom na systémovú absenciu ich vzájomnej spolupráce. Svoj priestor dostala aj emocionálna a sociálna kríza identity, ktorej na okruhu čelia rovnako tak tenisti, ako aj ich tréneri.
V druhej polovici dnešného dielu autor textu podrobne mapuje finančnú stránku profesionálneho tenisu. Konštatuje, že pre väčšinu hráčov je prechod na profesionálnu úroveň finančne neudržateľný, pričom porovnáva platy tenistov a hráčov s platmi v kolektívnych športoch. V nasledujúcich dieloch už Solčáni zameria svoju pozornosť na hľadanie príčin a riešení nastolených problémov.
Kultúra podozrievania a nadmernej teritoriálnosti medzi trénermi
V tejto brandži je neustále prítomný pocit teritoriálnosti. Tréneri a akadémie si chránia svojich hráčov, ako sa len dá. A veľmi dobre vedia, prečo. Keď sa objaví len náznak príležitosti „ukradnúť“ hráča konkurencii, morálne zásady idú častokrát bokom. Ohováranie, intrigy, či prehnaná ochrana hráčov sú bežnou súčasťou tejto hry. Áno, je to biznis, a je pochopiteľné, že aj výkonnostní tréneri musia živiť svoje rodiny.
Vzťahy medzi tenisovými trénermi môžu na prvý pohľad pôsobiť priateľsky, no každý z nich vie, že môže kedykoľvek prísť o hráča, do ktorého investoval mesiace, či roky práce. Navyše pre výkonnostných a profesionálnych trénerov znamená každá strata hráča nielen finančnú ujmu, ale aj ohrozenie reputácie. Preto si svojich zverencov tak urputne chránia.
Najväčší boj je o tých najtalentovanejších hráčov, ktorí preukazujú potenciál. Každý sa chce zviezť na ich úspechu, posilniť si tým vlastný životopis a zvýšiť svoje rozpoznanie aj hodnotu.
Ako už bolo spomenuté, v tenise sa hodnota trénera zväčša neurčuje podľa jeho vzdelania, skúseností a výsledkov, ale bohužiaľ podľa toho, kým bol ako hráč a s kým mal tú česť pracovať ako tréner. Toto poznanie nie len že vytvára napätú atmosféru, ktorá sa prenáša na celé prostredie, ale narúša tiež spoluprácu a vzťahy medzi trénermi.
Dokonca aj v tej istej akadémii či klube je cítiť medzi kolegami určité napätie a rivalitu. Predsa len, sú to bývalí hráči, ktorým koluje v krvi ambicióznosť a súťaživosť okorenená dávkou egocentrizmu.
V tenise chýba spolupráca medzi trénermi ako je tomu napríklad v medicíne, alebo v iných odvetviach. Skusení konzultanti by dopĺňali mladších kolegov, mládežnícki tréneri by posúvali hráčov rozvojovým trénerom, ktorí by následne odovzdávali dobre pripravených juniorov tour coachom. Človek, ktorý je dobrý hráč ale nemá, nechce, alebo nevie čo povedať do techniky a taktiky, by bol v systéme zaradený do pozície sparing-partnera. Každý by jednoducho robil to, v čom je najlepší, v čom má reálne skúsenosti, vzdelanie, ale hlavne to, čo ho baví a napĺňa.
V medicíne by nikto nečakal, že dermatológ odoperuje tumor na mozgu. Dali by ste operovať srdce svojej dcérky zubárovi? V tenise však môže ktokoľvek, bez ohľadu na úroveň vzdelania či reálnu trénerskú prax, vystupovať ako „expert“ na čokoľvek. Neexistujú jasné tituly ani kvalifikačné stupne, ktoré by odlíšili sedemnásťročného sparing-partnera od človeka ktorý má trénovať reprezentáciu. Tieto veci sa dajú nastaviť len systémovo. Systémom s určitými normami, ktoré v tenise bohužiaľ neexistujú.
Osamelosť a sociálna izolácia
Mnohí juniori a profesionáli čelia emocionálnej a sociálnej kríze identity. Väčšinu detstva trávia na kurtoch a v posilňovni. Veľa cestujú a na turnajoch žijú izolovaným životom. Sledujúc cez sociálne médiá, ako sa ich rovesníci socializujú a užívajú si „normálne“ detstvo, to v nich často vyvoláva hlbokú frustráciu a zmätok.
Nazval by som to digitálnou nostalgiou. Túžbou po živote, ktorý môžu sledovať len online. Vďaka tejto izolácii mnoho z 30-ročných tenistiek po sociálnej stránke zaostáva niekoľko rokov za svojimi rovesníčkami. Nie je to žiadne tabu a skoro každý športový psychológ alebo tréner, ktorý pracoval s hráčkami na okruhu, vám to len potvrdí. Ale nie sú to iba hráči, ktorí sa cítia osamelí. Tréneri, ktorí s nimi cestujú po turnajoch, trávia 20–40 týždňov ročne mimo svojich rodín.
Navzájom sa pozdravia, niekedy sa trochu porozprávajú, ale väčšina z nich nemá medzi sebou skutočných kamarátov. Atmosféra medzi trénermi na profesionálnom okruhu je už uvoľnenejšia. Ale, tenisoví tréneri sa nesocializujú tak, ako je to bežné v iných odvetviach. Žiadne firemné večierky, ani vianočné večere v ich prostredí neočakávajte.
O tenistoch sa často hovorí ako o egocentrických individualistoch. Prirodzene, tento šport aj priťahuje introvertné typy, ktorým takýto životný štýl vyhovuje. O to viac vyniká model univerzitného tenisu, ktorý je v tomto smere úplným opakom. Nielen hráči, ale aj tréner je súčasťou tímu, v ktorom má svojich kolegov, pracovné zázemie, spoločný cieľ a predovšetkým prostredie, ktoré podporuje spoluprácu a nie rivalitu.
Serotonín navodzuje pocit pohody, endorfíny vyvolávajú stav prirodzenej eufórie a dopamín dotvára pocit uspokojenia a odmeny. Teraz si len predstavte tento ohňostroj chemických reakcií vo vašom tele. Teraz si tieto pocity predstavte vynásobené ôsmimi, desiatimi, alebo dokonca dvadsiatimi. Tento výnimočný pocit je možné zažiť iba počas tímových súťaží. Univerzitný športový systém je v tomto smere dokonalým príkladom. Navyše motivačné a oslavné gestá medzi spoluhráčmi stimulujú uvoľňovanie oxytocínu, vďaka čomu je celkový zážitok z pobytu na kurte ešte emotívnejší. Spoločné emócie pri víťazstvách sú oveľa intenzívnejšie, ale aj prehry sa skupinovo znášajú o dosť ľahšie.
Výnimočnosť univerzitnej športovej kultúry spočíva v jej schopnosti premeniť individuálne športy na silný tímový zážitok. Prežívanie tohto životného štýlu vytvára spomienky a priateľstvá na celý život.
Zbohatnúť vďaka tenisu je ilúzia
Hráči
Pre väčšinu hráčov je prechod na profesionálnu úroveň finančne neudržateľný. Štatisticky sú šance, že sa niekomu podarí preraziť a zároveň si týmto povolaním aj zarobiť na dôstojný život, takmer nulové. Mnoho z tých, ktorým sa nakoniec aj podarí dostať do malej skupinky hráčov, žijúcich z tenisu, zarábajú častokrát menej než priemerný, 25-ročný učiteľ na strednej škole vo Švajčiarsku.
Treba brať do úvahy aj návratnosť už investovaných peňazí. To znamená, koľko rokov musia hráči „splácať“ sumu, ktorá už bola do ich kariéry predtým investovaná. Nehovoriac o tom, aká krátka je kariéra profesionálneho tenistu. Hráči, ktorí sa dostali do Top 50, alebo sa udržali v Top 100 dostatočne dlho, si sťažovať nemusia. Lenže tí, ktorí sú mimo prvej 150-ky, svojimi zárobkami často pokryjú iba základné životné náklady a výdaje spojené s fungovaním na okruhu. Hovoríme pritom o elitných športovcoch súťažiacich v jednom z piatich celosvetovo najpopulárnejších športov.
Porovnanie s kolektívnymi športami
V najpopulárnejších severoamerických kolektívnych športoch dostávajú hráči približne polovicu príjmov z ligy (45–51 % podľa športu). Naopak, tenisoví hráči (ATP/WTA) dostávajú len približne 17,5 % z celkových príjmov. Väčšina peňazí ide na prevádzkové náklady a na odmeny niekoľkým hráčom na vrchole rebríčka.
Problémom je, že tenisoví hráči sú nezávislí živnostníci a všetky potrebné náklady spojené s tenisom si musia hradiť sami. Toho následkom je, že rozdiel z podielu celkových príjmov je ešte výraznejší. Bez sponzorov by drvivá väčšina tenistov na okruhu neprežila. Tenisti umiestnení na 200. až 400. mieste rebríčka ATP často nezarobia ani na pokrytie základných nákladov, zatiaľ čo ich kolegovia v druholigových futbalových či hokejových súťažiach zarábajú v západných krajinách desaťtisíce mesačne.
Tréneri
V tenisovom svete je naivné očakávať, že tréner svojou tvrdou prácou zbohatne. Dokonca aj tí najlepší kouči svetových hráčov môžu iba závidieť plat priemerným futbalovým, či hokejovým trénerom pôsobiacim v lepších európskych či amerických ligách. A ak ide niekomu o slávu, tak je dobré vedieť, že pokiaľ tréner nie je bývalou tenisovou hviezdou, ako napríklad Juan Carlos Ferrero, Goran Ivaniševič, Ivan Lendl či Boris Becker, zostáva pre väčšinu ľudí prakticky neznámy.
Väčšina trénerov hráčov z prvej svetovej stovky zarába vrátane bonusov od 120 do 180-tisíc eur ročne. A to hovoríme o úplnej špičke. Na prémiách si tréner hráča z prvej desiatky samozrejme zarobí oveľa viac. Lenže k zárobku napríklad takého Mourinha (15 miliónov ročne) sa to ani len nepriblíži.
Napríklad bývalá svetová jednotka Juan Carlos Ferrero ako ex-tréner momentálne najlepšieho hráča na svete Carosa Alcaraza zarábal zhruba toľko, ako zarobí priemerný tréner v NHL. Ale až 5–7 násobne menej, ako tí najlepší tréneri elitnej zámorskej hokejovej ligy. A to ešte nehovoríme o elitných futbalových ligách.
Tréner hráča z prvej stovky rebríčka ATP, zohľadňujúc aj bonusy a odmeny, zarába sto až dvesto tisíc ročne, zatiaľ čo priemerný ročný plat trénera v poprednej európskej futbalovej lige dosahuje niekoľko miliónov.
Tento kontrast jasne ukazuje, aký obrovský je rozdiel nielen vo financiách, ale aj v prestíži medzi individuálnym tenisom a tímovými športmi. Pre svoju finančnú náročnosť, riziká a veľmi malú šancu, že sa týmto športom bude talentovaný športovec jedného dňa aj živiť, sa univerzitný tenis v Spojených štátoch stal jasnou voľbou pre drvivú väčšinu ambicióznych juniorov z celého sveta. A to platí aj pre svetové juniorské jednotky.
Štipendiá, ktoré pokrývajú všetky životné, študijné aj tréningové náklady, im poskytujú pocit istoty. A navyše vysokoškolský diplom slúži ako návratnosť investovaných peňazí a zároveň záruka stabilnej budúcnosti. Viac než 90 % najlepších juniorov sveta si preto vyberá americký univerzitný tenis namiesto toho, aby sa okamžite snažili presadiť na profesionálnom okruhu. A pokiaľ ide o trénerov, tak tí najlepší tréneri na amerických univerzitách zarábajú približne toľko, ako profesionálni tréneri na okruhu ATP, pričom ako zamestnanci inštitúcie majú oveľa väčšie istoty. Univerzitný tenis tak jasne nastavuje kurz pre budúcnosť tohto športu. Stále nechápem, ako môžu tento fakt tenisové federácie v Európe ignorovať.
V budúcej časti už začneme hľadať príčiny a následne aj riešenia.
Zdroj: ts – Ján Solčáni, Igor Uher
1 Váš komentár
[…] Názory […]