BRATISLAVA – Ján Solčáni vypracoval zatiaľ najkomplexnejšiu prácu na tému vzťahov trénerov so zverencami a ich rodičmi, ktorú sme vám v týždňových intervaloch priblížili v dvanástich dieloch.
Pred ďalším pokračovaním tejto série sme zaslali autorovi množstvo otázok, ktorými, s výnimkou všeobecného úvodu, chceme tematiku rozvíjať viac do hĺbky. V dnešnej časti chceme adresnejšie vymedziť hranicu vzťahov a ponúknuť návody, ako by mali všetky strany trojuholníka v takýchto prípadoch navzájom komunikovať.
V nasledujúcich dieloch budeme riešiť okrem iného aj témy vplyvu trénera na súkromie svojho zverenca, poukážeme na riešenia sociálnej izolácie súťažných hráčov, povieme si o možnostiach vplyvu jednotnej metodiky, ale aj o konkrétnych chybách v tréningovom procese.
Čo vás viedlo k napísaniu rozsiahleho materiálu o vzťahoch medzi trénermi, zverencami a ich rodičmi z prostredia vrcholového tenisu?
„Nechápte ma zle. Tenis mi učaroval už ako osemročnému a bola to láska na prvý pohľad. Je to krásny šport. No pre nás, ktorí sme strávili desaťročia v tomto často až toxickom prostredí, v ktorom sa hrá o body a postavenie v rebríčku, môže tenis zanechať aj mnoho negatívnych skúseností. Rekreačný a súťažný tenis sú dva odlišné svety. Pochopia to len tí hráči, tréneri a rodičia, ktorí si touto cestou prešli a zažili ju na vlastnej koži. Taká je realita. V tejto komunite si vzrušenia, nadšenia, radosti, či vďaky a spolupatričnosti veľmi neužijete.
Každý tréner, ktorému záleží na jeho práci a má tento šport rád, sa začne po rokoch v tomto prostredí zamýšľať a klásť si hlbšie otázky. To isté platí aj o rodičoch, ktorí po rokoch skúseností s výchovou a podporou ambícií svojich detí v tomto kolotoči, vedia svoje. Pre trénerov sú to navyše roky sklamaní, počas ktorých sa ten istý príbeh neustále opakuje. Mení sa len jeho odtieň. Rodič si tým prejde len raz, tréner stokrát.“
Mali ste k tomu aj iné dôvody?
„Myslím si, že je už načase, aby konečne začal niekto hovoriť otvorene o tých veciach, ktoré toto nezdravé prostredie vytvárajú. Zodpovedné organizácie a médiá sa doslova iba z prinútenia občas dotknú následkov. Ale nikto z nich nehľadá príčiny ani efektívne riešenia. Táto problematika je však natoľko komplexná, že k jej porozumeniu je nutné poznať nie len históriu, tradície a evolúciu tohto športu. Predovšetkým ju treba vnímať rovnako z pohľadu hráčov, ako aj trénerov a rodičov.“
Kde sú teda tie príčiny?
„Všetci by sa mali zamyslieť nad tým, ako prispievajú k toxicite, ktorá naozaj nikomu nepomáha. Inak sa nikdy nič nezmení. Moje písmenká majú podnietiť k zamysleniu a otvoriť oči nie len tým, ktorým na tomto športe, práci, či zverencoch naozaj záleží. Majú zároveň vytvárať tlak na tých ďalších. Áno, odhaľujem niektoré nepríjemné pravdy bez servítky pred ústami. Avšak, ako som už v úvode série článkov spomenul, mojim cieľom určite nie je nikoho kritizovať, ale pochopiť, vzdelávať, chrániť a predovšetkým hľadať možné riešenia.“
V čom vidíte hlavnú príčinu nerovnovážneho vzťahu medzi trénermi a rodičmi ich zverencov?
„Nefunkčný systém. Väčšina trénerov a rodičov doň prichádza s tými najlepšími úmyslami. Keď však zistia, ako veci (ne)fungujú, začnú sa tieto vzťahy postupne narúšať, pretože obe strany začnú využívať – až zneužívať svoju pozíciu vo svoj prospech. Namiesto spájania ich systém paradoxne oddeľuje.“
Je možné určiť hranicu primeranosti zasahovania rodičov do tréningového procesu?
„Každý úspešný príbeh je iný. No jedno majú tieto úspešné príbehy spoločné. Taylor Fritz to vystihol svojím výrokom, že „za každým príbehom úspešného tenistu stojí jeden bláznivý rodič.“ Tréner je ľahko nahraditeľný, no rodič nie. A hráči to veľmi dobre vedia. Rodičia hrajú v celom procese rozvoja hráča určite tú najdôležitejšiu úlohu.
Zastrešenie prípravy nefunguje ako pri tímových športoch. V tomto je tenis veľmi špecifický. Úplne všetko je na ramenách rodičov. Vedia ale, čo majú robiť? Dáva im niekto návod, ako sa správať? Aké rozhodnutia robiť? Venujú federácie tejto téme dostatočnú, alebo aspoň nejakú pozornosť? A pritom je to kľúčová súčasť metodiky výchovy hráča. Ak by som bol ja v zodpovednej pozícii, tak by bola jednou z top priorít investícia do vyššieho štandardu vzdelávania nie len samotných trénerov, ale aj rodičov.“
Na druhej strane by bez prísnej rodičovskej kontroly množstvo hráčov v určitom bode kariéry začalo stagnovať
„Nedávno som tu písal o tom, ako mnohí profesionálni hráči priznávajú, že by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedokázali presadiť a dosiahnuť úspech, ak by na nich rodičia neboli takí tvrdí. Väčšina z týchto rodičov pritom nie len aktívne zasahovala do prípravy, ale mnohí v určitom bode prevzali aj úlohu trénera. To je čiastočná odpoveď na vašu otázku. Držať rodičov v bezpečnej vzdialenosti je možné asi len v univerzitnom tenise. Vplyv rodiča na tenistu je v tomto systéme minimálny. Tenista tam funguje ako profesionálny futbalista so zmluvou, ktorej pravidlám sa musí podriadiť. Tréner nie je platený hráčom, ani rodičom, ale inštitúciou.“
Ako by mal postupovať tréner, ktorý je vystavený zasahovaniu rodičov do tréningového procesu?
„Každý súťažný tréner si vie a mal by si vedieť nastaviť určité hranice. Lenže všade, kde je rodič ten, ktorý platí trénera, neexistuje garancia toho, že sa nebudú porušovať. Z vlastnej skúsenosti odporúčam nastaviť jasné pravidlá spolupráce hneď na začiatku. Spísať jednoduchú zmluvu, kde sa určia očakávania a zodpovednosti obidvoch strán. Trojmesačné odstupné po viac než ročnej spolupráci v prípade náhlej zmeny zo strany hráča a podobné body, ktoré by prinútili rodičov brať veci serióznejšie a robiť rozhodnutia s rozvahou. Nech si radšej trikrát preveria, koho zamestnajú a potom sa aj trikrát zamyslia predtým, než učinia ďalšie zmeny.“
Tvrdíte, že časť úspešných hráčov pristupuje k trénerom ako k menej cenným a ľahko nahraditeľným osobám. Ako by mal tréner v takýchto prípadoch komunikovať so zverencom?
„Skôr ako menejcenní, by som použil výstižnejší výraz ľahko vymeniteľní. Práve v tomto prostredí zohráva veľkú úlohu vnímanie detí. Tie pozorujú, učia sa, testujú a skúšajú hranice. Preto je dôležité komunikovať s nimi priamo, určiť si hranice, no nemenej podstatná je aj kvalitná komunikácia a vzťah s ich rodičmi. Treba ich vzdelávať a byť transparentný. Budovať si dôveru. Deti si totiž veľmi rýchlo všimnú, ako sa ich rodičia správajú k trénerom a ako o nich doma rozprávajú. Z toho si vytvárajú obraz a rýchlo pochopia, kto je tu „šéf“ a kto koho platí.“
Predpokladám, že kvalita trénera nie je v takýchto prípadoch určujúca
„V individuálnom športe je to v konečnom dôsledku ako pri každom vzťahu. Ak to do seba nezapadne a hráčovi nebude tréner sympatický, nepomôže ani to, ak by bol tým najskúsenejším expertom na trhu. Mladí športovci pritom nemajú najobjektívnejší pohľad a skúsenosti na to, aby vedeli správne ohodnotiť, čo je pre ich rozvoj najdôležitejšie. Častokrát sa uprednostní tá správna chémia vo vzťahu a potom sa rodičia sťažujú, že nie sú výsledky. Na druhej strane, ak si tréner nevie nájsť cestu k svojmu zverencovi, tak je úplne jedno, aké má trénerské kvality a skúsenosti.“
Zrejme to u úspešných juniorov platí dvojnásobne
„Ako som už vo svojom texte niekoľkokrát spomenul, najnáročnejšia práca je práve s talentovanými hráčmi. To isté platí pre top juniorov a profesionálnych hráčov. Ako tréner sa neraz zamýšľate nad tým, že čo tu vlastne robíte, keď si musíte päťkrát rozmyslieť, čo povedať, ako to povedať, kedy to povedať, ako sa pri tom tváriť, aby ste náhodou nestúpil na strunu svojmu zamestnávateľovi. Tréner je pritom zamestnaný aj preto, aby robil zmeny, aby povedal svoj názor a očakával, že sa to hráčovi nie vždy bude páčiť.“
Pracovať na zmenách zverencovej hry sa nie vždy stretne s jeho pozitívnym ohlasom
„Očakávať, že zverenec pri tomto procese nebude musieť vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, je absolútne nereálne. Niekedy môžete ako tréner urobiť všetko správne, nastavíte zmeny, ktoré sú nevyhnutné a ktoré zverenec požadoval. Ale na konci dňa hráč určité veci podcení, nedotiahne zmeny do konca, nesplní dohodnutý plán a po prehratom zápase, priamo či nepriamo, dá všetko za vinu zmenám, ktoré ste do procesu priniesli. Je to dennodenná práca na veľmi krehkom ľade. Preto sú hlavne na ženskom okruhu obľúbení tréneri typu „yes-men“, ktorí hráčkam hladkajú ego, odnesú im vak s raketami, pozametajú po nich kurt atď.“
Asi sa zhodneme, že to nie je tá správna cesta
„Mnohé talenty zlyhávajú práve preto, že sa obklopia ľuďmi, ktorí im hovoria len to, čo chcú počuť. Skutočný progres si vyžaduje trénera, ktorý hráčovi povie pravdu, aj keď je veľakrát nepríjemná. Hráči, ktorí vyhľadávajú iba chválu namiesto korekcie, výrazne obmedzujú svoj vlastný rozvoj.“
Vo svojej práci spomínate aj nepriaznivý vplyv zvýšenej pozornosti, ktorej sa úspešným hráčom dostáva z ich okolia
„Čím lepšími sa stávajú, tým viac pozornosti sa im dostáva. Tréneri, kluby, akadémie či federácie o nich začnú prejavovať záujem hneď, ako začnú vyhrávať a ukazovať svoj potenciál. Táto pozornosť im prirodzene dodáva pocit výnimočnosti a presvedčenia, že sú stredom vesmíru. Nadmerná pozornosť a neustále chválenie môžu vytvárať pocit nedotknuteľnosti a podporovať egocentrický charakter ich osobnosti. Preto sú talentovaní hráči často nie len komplikovaní, ale v niektorých prípadoch aj netrénovateľní.“
A to má spätne vplyv aj na trénerov
„Tento fenomén sa samozrejme nepríjemne podpisuje aj na tréneroch. Tí už nedohliadajú iba na techniku či taktiku, ale manažujú očakávania, egá, neistoty a emocionálnu krehkosť. Jedno nevhodne zvolené slovo môže znamenať aj koniec celej spolupráce.“
Zdroj: ts – Igor Uher
