BRATISLAVA – V dnešnom piatom diele rozsiahlej série Ján Solčáni pokračuje v podrobnom opise toxického prostredia vrcholového tenisu.
Autor poukazuje na mnohé jeho negatívne stránky, pričom jednu z hlavných príčin súčasného stavu vidí v chybnom a nereformnom systéme, ktorý sa neustále recykluje do tej istej podoby. V závere tohto dielu slovenský tréner kriticky poukazuje na nekompetentných a neschopných ľudí, ktorí sa podieľajú nie len na rozvoji hráčov, ale dokonca nesú aj zodpovednosť za formovanie a vývoj tohto športu.
Širší pohľad, hlbšie pochopenie
Ako som už spomenul, ide o omnoho komplexnejšiu tému. Pre všetky spomenuté body existujú pomerne jednoduché riešenia. Riešenia, ktoré sa jednoducho ignorujú. Namiesto systémového riešenia sa vzniknuté rany v tenise vždy len prelepovali lepiacou páskou. Verím, že skôr než začneme robiť akékoľvek hodnotenia alebo návrhy na zlepšenie, musíme túto tematiku lepšie pochopiť. Pokúsim sa vám pomôcť pozrieť sa na veci trochu inak, prostredníctvom priamych porovnaní, ktoré odhaľujú neviditeľné sily pôsobiace na všetkých účastníkov tohto často až toxického prostredia.
Nie šport, ale ľudia
Nie náhodou sa tenis už dlhodobo zaraďuje medzi najpopulárnejšie svetové športy. Je to nádherný šport, ktorý nie len že formuje telo a myseľ, ale tiež učí cenným životným lekciám. Všetko nezdravé a škodlivé, čo sa v ňom môže vyskytnúť, spôsobili ľudia a nie samotný šport ako taký.
Hľadanie riešení verzus kritizovanie
Na začiatok by som rád upresnil, že mojím cieľom nie je prikláňať sa na niektorú zo strán, ani kritizovať konkrétne skupiny. Nejde mi o to, aby som niekoho bránil alebo odsudzoval, ale odhalil skutočné príčiny tejto situácie a možno našiel čiastočné riešenia. Nech ste na akejkoľvek strane, neberte to osobne, skôr sa pokúste si z toho niečo zobrať.
Pred tým, než sa ponorím hlbšie do tejto témy, chcem zdôrazniť, že plne chápem a cítim perspektívu tenisových rodičov. Zohrávajú mimoriadne dôležitú úlohu vo vývoji hráča. Skoro za všetkým býva dobrý úmysel. Väčšina z nich vstupuje do tohto chaotického systému bez reálnej predstavy o tom, čo vlastne vychovať športovca obnáša. Naivne dôverujú trénerom, ich odbornosti, profesionalite a prísľubom. Zároveň predpokladajú, že existuje pevne stanovená štruktúra, nielen na národnej či regionálnej, ale aj na klubovej úrovni. Očakávajú určitú podporu a vedenie pri rozvoji svojho dieťaťa. Žiaľ, realita býva častokrát úplne iná.
Rovnako rozumiem aj pohľadu tenisových trénerov. Väčšina sa iba prispôsobuje podmienkam, ktoré má, a snaží sa z toho vyťažiť maximum. Napriek rozšírenej nekompetentnosti existuje mnoho trénerov, ktorí sú do svojej práce skutočne zapálení, chcú sa zlepšovať a investujú do vzdelania. Problémom sú však ťažko dostupné zdroje, ktoré bývajú veľmi obmedzené, nespoľahlivé a často zavádzajúce.
Je to tak, ako to je
Po pracovných skúsenostiach s hráčmi v deviatich rôznych krajinách vám môžem zaručiť, že nech by ste už boli kdekoľvek na svete, ľudia pohybujúci sa vo výkonnostnom tenise čelia veľmi podobným problémom. Niekde je to o niečo lepšie, inde o niečo horšie, ale v každej krajine nakoniec narazíte na ten istý chaotický trojuholník. Narazíte na zmätených rodičov, ktorí nemajú jasnú predstavu čo robiť a nevedia komu veriť. Snažia sa pomôcť, ale veci častokrát ešte zhoršia. Narazíte na trénerov kráčajúcich po veľmi tenkom ľade, od ktorých sa neustále očakávajú výsledky. Nedôverujú premotivovaným rodičom a snažia sa z danej situácie vyťažiť maximum. Ale až príliš často ich namiesto túžby skutočne pomáhať svojim zverencom riadi vlastné ego. A napokon narazíte na hráčov zaseknutých v krížovej paľbe, ktorým neostáva nič iné, ako len nasávať všetko napätie a negativitu zo svojho okolia.
Popri problémoch medzi rodičmi a trénermi netreba zabúdať ani na to, že tenisoví hráči nie sú práve najjednoduchším „pracovným materiálom“. Mnohí pochádzajú z dobre situovaných rodín, kde pohodlný život formuje mentalitu a tvrdá práca nebýva automaticky v ich DNA. K tomu sa takmer v každej krajine pridávajú sťažnosti zo všetkých strán na pasivitu zväzov. Tie preferujú skôr projekty prinášajúce zisk. Nie však práve ten, z ktorého by zásadne profitovali hráči. Keď si to všetko poskladáme dokopy, tak to určite nevyzerá ako najzdravšie prostredie pre prácu trénerov a rozvoj mladých športovcov.
Kto za to môže?
Stali sa všetci len obeťami nefunkčného systému? Mohli by medzinárodné, ako aj národné federácie, kluby, akadémie a ďalšie zodpovedné organizácie byť vo svojej snahe o progres aktívnejšie, kreatívnejšie a efektívnejšie? Nechám na vás, aby ste si počas čítania vytvorili vlastný názor.
Prečo otvárať Pandorinu skrinku?
Som človek, ktorý hľadá riešenia pre nefungujúce veci. Momentálne som v tej fáze vlastnej kariéry, kedy ma napĺňa robiť zmysluplné projekty a aktivity, ktoré pomôžu viac ako len jednému človeku. Spomínané problémy existujú všade navôkol už veľmi dlho. Do značnej miery ovplyvňujú nielen môj život, ale aj životy tisícok ďalších ľudí v tomto odvetví. A verím, že je načase tomu venovať väčšiu pozornosť cez surový a úprimný pohľad na vec.
Vedel by som napísať knihy o posadnutých, prehnane ambicióznych a premotivovaných tenisových rodičoch. Ďalšie knihy by určite patrili prehnane teritoriálnym, nedostatočne vzdelaným a nekompetentným trénerom a ich nafúkaným egám. Dôkazov som za tie roky nazbieral nespočetné množstvo. Najväčšiu pozornosť by si však vyslúžili tí, ktorých oslepil úspech a naháňajú krátkodobé výsledky na úkor dlhodobého rozvoja. A to aj za cenu vyhorenia, zranení, alebo následkov na mentálnom zdraví mladého človeka. Verím, že ak chceme nájsť riešenia, musíme veci najskôr pochopiť a poučiť sa z chýb. Poďme na to krok za krokom a sľubujem vám, že to bude zaujímavé čítanie.
Slepo zaľúbení
Tenis má zvláštnu schopnosť priťahovať ľudí. Vášeň sa veľmi ľahko zmení na skutočnú závislosť. Tento krásny šport dokáže svojich nadšencov pohltiť do takej miery, že sa o ňom dokážu rozprávať a analyzovať ho celé hodiny. Niekto by ho sledoval hodiny, inému sa môže zdať nudný, no každý, kto ho hrá, sa zhodne, že ide o návykovú činnosť. Jeho silu som zažil na vlastnej koži ako hráč aj ako tréner. Pripútal som sa k nemu už v roku 1988 ako osemročný chlapec a odvtedy som investoval tisíce hodín do hrania, štúdia aj trénovania iných.
Tenis dokáže ľahko prevziať kontrolu nad vašim životom. A súťažný tenis? Tá istá vášeň sa veľmi rýchlo môže zvrtnúť na posadnutosť, stať sa toxickou a rozbíjať rodiny. Povedzme si úprimne, ak snívaš o profesionálnej kariére, čaká ťa náročná cesta. Ak vychovávaš dieťa, ktoré sníva o tom, že bude profík, ani len netušíš, do čoho ideš. A ak trénuješ hráčov s najvyššími ambíciami a riešiš ich aj s rodičmi, tvoja vášeň sa po rokoch veľmi ľahko zmení na čistú frustráciu.
Negatívne následky majú najväčší vplyv najmä na hráčov s vysokými ambíciami. Takisto na rodičov, ktorí sa intenzívne zapájajú a zanietených trénerov, ktorým na svojich zverencoch a práci skutočne záleží. Pre tých pár hráčov, ktorí to mali v živote jednoduchšie, pre tých ktorí hrajú tenis skôr rekreačne, alebo pre rodičov a trénerov, ktorí problémy jednoducho nevidia, nechápu alebo nechcú chápať, je to úplne iný príbeh.
0,01 % zúčastnených sa nesťažuje
Dobré úmysly vždy boli a budú, no mnohí ľudia v tomto odvetví jednoducho nerozumejú problémom a nie to aby ešte rozmýšľali o tom, ako ich systémovo riešiť. Skúsim vysvetliť, prečo tomu tak je. Po rokoch skúseností získaných na všetkých úrovniach výkonnostného tenisu v rôznych systémoch po celom svete môžem s plnou istotou a bez najmenšieho preháňania povedať, že nejde len o nevedomosť, ale častokrát o pasivitu až ignoranciu.
Väčšina byrokratov na pohodlných pozíciách v organizáciách a na zväzoch, rovnako aj hráči, ktorým sa podarilo dostať na vrchol a dnes si len užívajú benefity a pozornosť spojenú so slávou, prirodzene nemajú žiaden dôvod sa sťažovať. Je za tým jednoduchá logika.
Samozrejme, že väčšina bývalých profesionálnych hráčov sa naozaj na nič nesťažuje, keďže vyrastali priamo v tomto systéme. Nikdy nevideli veci z vonku. Sú deťmi dedičstva nefunkčného systému. Ide o stále sa obnovujúci cyklus, v ktorom hráči formovaní chybným prostredím neskôr sami prechádzajú na pozície trénerov a nevedomky odovzdávajú rovnaké nízke štandardy ďalšej generácii. A tak to ide dookola už desaťročia.
Aj keby si niektorí z nich všimli, že niečo nie je v poriadku, prečo by poukázaním na chyby riskovali vytváranie nepriateľov? A prečo by si ľudia profitujúci z tohto systému dobrovoľne hádzali popol na vlastnú hlavu tým, že by čokoľvek priznali? Toto sú jedny z hlavných dôvodov, prečo si väčšina ľudí zapojených do súťažného tenisu, vrátane profesionálnych hráčov, vlastne ani nemá šancu uvedomiť, že sa niečo deje. Médiá pritom vnímajú len následky a nik nehľadá skutočné riešenia.
Je ťažké si veci priznať a ešte viac ich dokázať
Napriek tomu, že tenis patrí medzi najpopulárnejšie športy na svete je až zarážajúco málo založený na vedeckých poznatkoch, logike či skutočnej expertíze, ktorá by stála za jeho vývojom. Namiesto toho sa opiera o subjektívne a miestami až absurdné zdôvodnenia. Nie o dôkazy, alebo rokmi overené poznatky. Paradoxne, v tenisovom prostredí sa každý hrá na experta, no v skutočnosti len veľmi málo ľudí naozaj chápe, čo robí, alebo o čom hovorí. Napriek tomu väčšina z nich cíti potrebu deliť sa o svoje „odborné“ názory.
Fanúšikovia, rekreační hráči aj tenisoví rodičia. Skoro všetci majú za potrebu zdieľať svoju „expertízu“, aj keď sa ich nikto nepýta. No aj napriek tomu, že ste neustále obklopení množstvom „múdrych“ hlasov, tvrdo vás zasiahne realita vo chvíli, keď si začnete uvedomovať, koľko nekompetentných, neskúsených či jednoducho neschopných ľudí sa podieľa nielen na rozvoji hráčov, ale dokonca nesie zodpovednosť za formovanie samotného vývoja tohto športu.
Najhoršie na tom celom je, že v dôsledku absencie skutočných štandardov a objektívnych meradiel kvality len málokto dokáže rozpoznať rozdiel. Rodičia, hráči, tréneri a dokonca aj federácie v tomto svete len tak prežívajú.
V každom prípade, pre každého, kto veciam rozumie a naozaj vie, čo robí, je život v tomto systéme ako zo zlého sna. Najfrustrujúcejšie je neustále sa snažiť vysvetľovať, alebo dokazovať veci pomocou logiky, vedy a jasných dôkazov. No systém vám aj tak opakovane pripomenie, že bez štandardov neexistuje spôsob, ako odlíšiť skutočnú expertízu od prázdnych rečí.
Zdroj: ts – Ján Solčáni, Igor Uher
2 komentáre
[…] Názory […]
[…] Ján Solčáni: V tenisovom prostredí sa každý hrá na experta, ale… […]