BRATISLAVA – Po úvodnej časti, v ktorej Ján Solčáni zdôvodňuje vznik a základné tézy odborného materiálu, vám dnes prinášame prvú kapitolu.
Slovenský tréner pôsobiaci v zahraničí rieši z viacerých uhlov pohľadu vzťahy v rámci trojuholníka hráč – tréner – rodič. V tejto časti úvodnej kapitoly zameriava svoju pozornosť na viacero kritických tém, ako napríklad finančnú náročnosť výchovy tenistov, nekompetentnosť trénerov, alebo neefektívny systém ich vzdelávania.
Autor textu hľadá podstatu týchto problémov. Ako sám uvádza, snaží sa to hodnotiť spravodlivo a objektívne, bez hľadania vinníkov, pozerajúc sa na veci očami všetkých zainteresovaných. Pripomíname, že tento projekt vznikol v úzkej spolupráci s naším portálom bez akéhokoľvek zásahu do jeho obsahovej stránky.
Puzzle a jeho 10 temných častí
1. Finančná záťaž tenisu na hráčov a ich podporovateľov – rodičov
Ambiciózni tenisti, ktorí nepochádzajú z bohatých rodín, čelia výraznej nevýhode. Bez silnej finančnej podpory od sponzorov, alebo národných zväzov, je dosiahnuť vrchol v tomto športe prakticky nemožné. Ročné náklady na kvalitný tréning a medzinárodné súťaže pre 14-ročného tenistu často presahujú ročný príjem oboch rodičov. Áno, niektorí mimoriadne talentovaní hráči občas získajú čiastočnú podporu od zväzov a neskôr od sponzorov, ale inak financujú všetko rodičia. Dôsledkom čoho sú mnohí sľubní mladí športovci nútení vzdať sa profesionálnych ambícií skôr, než sa stihne naplno rozvinúť ich skutočný potenciál. Neraz si kladiem otázku koľko potenciálnych „Federerov, Djokovičov či Alcarazov“ tento šport už nenávratne stratil len pre svoju extrémnu finančnú náročnosť a nedostatočne premyslený systém podpory mládeže.
Finančná stránka tenisu navyše vyvíja obrovský tlak nielen na rodičov, ale aj na hráčov a často rozbíja rodiny. Preto množsvo talentov končí v kolektívnych športoch, kde rodičia zaplatia len malý mesačný poplatok, odvezú dieťa do klubu a nemusia sa už o nič starať.
Ďalším problémom je, že rodičia, ktorí celý proces financujú, prirodzene nadobúdajú pocit práva robiť dôležité rozhodnutia. Keďže im v tom systém často nekladie žiadne hranice, mnohí podľahnú pokušeniu a začnú priamo zasahovať do tréningového procesu. Práve v tomto bode sa pre trénerov začínajú vážne problémy.
2. Nekompetentnosť trénerov a jej dôsledky na mentálne a fyzické zdravie hráčov
Príliš veľa juniorov trávi viac času v nemocniciach než na kurte a to len kvôli nedostatočnému vzdelaniu ich trénerov. Systém to ignoruje. Z môjho pohľadu je to spôsobené kombináciou nezáujmu trénerov sa vzdelávať, ako aj zle nastaveným vzdelávacím systémom. Tieto dva faktory spôsobujú ignoráciu zodpovednosti za rozhodnutia, ktoré priamo ovplyvňujú fyzické, ale aj psychické zdravie človeka. Tenisoví tréneri majú pri výchove mladých talentov v rukách oveľa viac zodpovednosti, ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Problém vidím v tom, že vďaka absencii fungujúceho systému vzdelávania, považuje každý tréner svoje niekedy až extrémne metódy za správne. Väčšina rodičov sa v problematike vôbec nevyzná a bez pevne stanovených noriem si aj zlé názory a metódy ľahko získajú svojich nasledovateľov. A to významne obmedzuje možnosť dokázať akékoľvek pochybenie. Namiesto zvyšovania úrovne to naopak prispieva k vytváraniu zmätku a nedôvery medzi hráčmi, rodičmi aj trénermi.
Nie je ničím výnimočným, keď na troch susedných kurtoch traja tréneri riešia s hráčmi ten istý problém diametrálne odlišnými prístupmi, a to bez akejkoľvek jednotnej filozofie, či spoločného metodického rámca. Jediné, čo ich skoro vždy spája, je silné ego a presvedčenie o vlastnej neomylnosti. Tvrdohlavosť a ego sa v tomto športe už neraz postavili do cesty talentu, ktorý mohol zájsť výrazne ďalej.
3. Neexistujú špecializácie ako v medicíne
V hierarchii súťažného tenisu je to v tomto smere naozajstný chaos preto, že všetci sú hádzaní do jedného košíka s názvom „tenisový tréner“. Každý je expert na všetko. Pritom v tenise existuje mnoho typov trénerskej práce, ktorej náplň je diametrálne odlišná. Či sú to kluboví tréneri, tréneri v tenisovej škôlke, alebo rozvojoví tréneri mládeže, či juniorov. Rovnako, ako univerzitní tréneri, tréneri v akadémiách, profesionálni tréneri na cestách, či tréneri-rodičia. V princípe ide o dosť rozdielne profesie.
Predstavte si, že prídete do nemocnice s bolesťami brucha a neviete, či vás vyšetrí, alebo dokonca zoperuje gynekológ, stomatológ, kardiológ, chirurg, urológ, neurológ, psychológ, alebo či naozaj natrafíte na skúseného gastroenterológa. Hoďte si kockou a vitajte v tenise. Ak by boli tenisoví tréneri rozdelení na pozície podľa svojej špecializácie, tak by z toho výraznejšou mierou neprofitovali iba hráči, ale aj šport ako taký.
Ťažko sa mi komunikuje a spolupracuje s ľuďmi, ktorí nemajú ani šajnu, o čom hovorím, no tvária sa, že vedia všetko. „Áno, áno, veď ja to všetko viem, už dva roky mu hovorím, nech si zmení to držanie,“ toto pravidelne počúvam od trénerov. Ak si za to platený a už dva roky si neprišiel na spôsob ani na metódu, ako mu to držanie zmeniť, potom je možno chyba niekde inde, než v hráčovi. Prípadne prehltni svoje ego a maj guráž požiadať o pomoc niekoho, kto je v danej oblasti expert a vyrieši ten problém za týždeň. Bohužiaľ, mnoho trénerov vďaka zanedbanému, alebo nevhodnému vzdelaniu, žiadny problém ani nevidí.
Toto je aj dôvod, prečo sú mnohí hráči v konečnom dôsledku trénovaní rodičmi, ktorí nemajú žiadne, alebo len minimálne vzdelanie a chápanie komplexnosti, ktorú si kvalitný rozvoj hráča nevyhnutne vyžaduje.
4. Neefektívny vzdelávací systém trénerov
Poznám množstvo trénerov, ktorí sú hladní po kvalitnom vzdelaní. Zároveň vidím aj mnohých z nich robiť chybné rozhodnutia a učiť svojich zverencov také veci, ktoré nielenže priamo obmedzujú ich výkonnosť, ale im bohužiaľ, aj prinášajú zranenia. Veľakrát to nie je ani chyba samotných trénerov. Sú totiž závislí na veľmi obmedzených informáciách. V tom, čo nájdu na internete, sa dá veľmi ľahko stratiť. Nevedia čomu veriť. Problém vidím hlavne v ich vzdelávaní, ako aj v tom, že neexistuje systémový prístup k rozvoju hráčov. Nie sú žiadne globálne stanovené smernice, normy ani garancie kvality a bohužiaľ, ani žiadna zodpovednosť.
Na rozdiel od športov ako futbal (s licenciou UEFA) alebo basketbal, nemá tenis globálny a štandardizovaný učebný plán pre trénerov. Investície národných tenisových federácií do vzdelávania trénerov sú na rôznej úrovni. Niektoré sa snažia viac, iné menej, ale výsledok je takmer vždy rovnaký – neefektívny. Príliš veľa trénerov nedokáže jasne rozpoznať, pomenovať, ani učiť tie základné technické prvky, ktoré sú kľúčové k zdravému rozvoju hráčov. Podobné nedostatky potom len podporujú medzi všetkými zaangažovanými cyklus zmätku, chaosu a frustrácie.
Pre nízko stanovenú latku odbornosti môže každý začať trénovať bez formálneho vzdelania. Je jasné, že zlyháva práve systém, ale problémom je, že väčšinu systému tvoria bývalí hráči a tréneri. Je to ako začarovaný kruh. Keď vyrastáte v tomto systéme, všetko sa zdá normálne a potom prirodzene nepociťujete žiadnu potrebu s tým niečo robiť.
Mne osobne vždy chýbalo funkčné prepojenie a komunikácia medzi tenisovou škôlkou, mládežníckym, juniorským a profesionálnym tenisom. Tieto úplne odlišné svety by mali byť vzájomne prepojené, mali by viac navzájom spolupracovať a dopĺňať sa. A na to všetko by mal myslieť systém. Kto však tento systém vytvára? Určite to nie sú ani tréneri ani rodičia, no začať sa dá už na úrovni klubov a akadémií. Nielen sa stále sťažovať na národné zväzy a medzinárodné federácie, ktoré by sa samozrejme mali nad touto problematikou zamyslieť detailnejšie.
Myslím si, že samotní tréneri by urobili pre svojich hráčov oveľa viac, ak by sa vo väčšej miere venovali veciam, ktoré ich nielen bavia, ale ktorým aj naozaj rozumejú. Vzdelávať sa a snažiť sa byť čo najlepším vo svojom odbore a vo svojej špecializácii. Tu by však mal zasiahnuť systém a nasmerovať vzdelávanie práve týmto smerom. Lenže ten celosvetovo v tomto smere zlyháva.
Je poľutovaniahodné, že práve nefunkčný systém v tenise postupne vytvoril prostredie, v ktorom sú tréneri voči svojim hráčom inštinktívne teritoriálni, až prehnane ochranárski. Navzájom skoro vôbec nespolupracujú a zároveň sú odmietaví voči akejkoľvek externej expertíze. Všetci všetko vedia a nedajú si poradiť. Vo väčšine prípadov ide o dôsledok obáv zo straty hráča, ale aj strachu z oslabenia vlastnej autority. Spolupráca s externým odborníkom v prospech svojho klienta je totiž neraz vnímaná ako priznanie vlastnej nedostatočnosti, menejcennosti a možno aj neistoty vo vlastné schopnosti. Ako tichý signál pre hráča a rodičov, že tréner na to „sám nestačí“.
Skutočná facka reality pre tých, ktorí sa naozaj vyznajú, prichádza v momente, keď sú tréneri požiadaní, aby svoju metodiku aj odborne zdôvodnili. Vtedy sa argumentácia neraz zredukuje na frázy typu: „Aký problém, veď vyhráva…“, „Keď ma Nadal 12 rokov, tak trénoval 4 hodiny denne, tak prečo by nemohla aj Veronika“, „Veď to tak robí svetová dvojka a funguje to,“ alebo „Každý hráč je iný, nemôžu hrať všetci rovnako.“
Je až šokujúce, že tieto zdanlivo presvedčivé, no faktami a vedou nepodložené a často absolútne nelogické obhajoby, sú trénermi akceptované už desaťročia. Bohužiaľ, na úkor nielen rozvoja, ale aj zdravia samotných hráčov. O to šokujúcejšie je, akým absurditám sú v tomto prostredí ochotní uveriť rodičia tenistov, ľudia, ktorí sú väčšinou vzdelaní a úspešní právnici, lekári či podnikatelia.
5. Prehnaná angažovanosť a zasahovanie rodičov
Očakávali by ste, že rozvojové programy v tenisových kluboch a akadémiách budú organizované podobne ako vo futbale, basketbale či hokeji. Tam rodičia odovzdajú dieťa a o všetko sa postará klub. Bohužiaľ, kvalitných akadémií je veľmi málo, individuálny prístup je tam väčšinou obmädzený a pre väčšinu ľudí nie sú cenovo dostupné.
Súčasný systém nielenže umožňuje, ale doslova aj núti rodičov byť nadmerne angažovaní. Takmer všetko, čo sa týka rozvoja hráčov, je na pleciach rodičov – strategické rozhodnutia, financovanie a často aj samotné trénovanie. Problém je, že rodičia často netušia, komu majú veriť. Všetci tréneri pôsobia sebaisto, čo sťažuje rodičom možnosť rozlíšiť, kto z nich naozaj vie, čo robí.
Keď rodičia zistia, že neexistuje jasne definovaná štruktúra, jednotný systém vzdelávania trénerov, ani certifikáty a to v situácii, keď každý tréner hovorí niečo iné, začnú panikáriť. Začnú sa pýtať, zasahovať, či dokonca riadiť a dirigovať celý tréningový proces. Lenže oni nie sú tréneri, sú to iba rodičia. Byť trénerom a rodičom súčasne je extrémne náročná a zodpovedná úloha, ktorá môže ohroziť nielen rozvoj hráča, ale aj narušiť celkovú rovnováhu v rodine.
Ďalšie problémy nastanú, keď deti preukážu potenciál a začnú vyhrávať. Posadnutí rodičia stále viac hladní po úspechoch a zaslepení „tenisovou horúčkou“ začnú strácať nadhľad a koncepciu. Z dobrého úmyslu sa to zrazu veľmi ľahko zvrtne k posadnutosti k úspechom, chamtivosti po výsledkoch a nadmernej zaangažovanosti. Robia iracionálne rozhodnutia, chcú stále viac a hľadajú stále niečo lepšie. A z toho sú potom hráči zmätení a tréneri frustrovaní. Tak, ako svojho času povedal hviezdny Američan Taylor Fritz: „Za každým skvelým tenistom stojí jeden bláznivý rodič.“
Bohužiaľ u rodičov často dochádza aj k presadzovaniu vlastných nesplnených snov a ambícií cez svoje deti. A tu nastáva veľký problém pre všetkých zúčastnených. Práca s takýmto rodičom je veľmi náročná.
Sám som bol svedkom nespočetného množstva nenaplnených snov vďaka zlým rozhodnutiam, ktoré robili práve rodičia nádejných tenistov. Niekedy mali tieto rozhodnutia za následok zranenia, inokedy zas predčasné ukončenie kariéry. A v niektorých prípadoch len nenaplnenie potenciálu hráča. Mrzí ma hlavne to, že sa skoro zakaždým dalo tomu predísť. Tento problém má totiž hneď niekoľko riešení.
6. Nedostatok dôvery medzi rodičmi a trénermi
Keď rodičia zistia, že systém prípravy nefunguje tak, ako si to predstavovali, stratia trpezlivosť a dôveru. V dôsledku toho sa potom snažia prevziať kontrolu do vlastných rúk. Začnú čoraz viac zasahovať do tréningového procesu a diktovať trénerom, čo a ako majú robiť. Deje sa to práve preto, že tradičná línia autority a dôvery sa vytratila. A v momente, keď trénerské metódy začnú zlyhávať, tréneri nemôžu často viniť nikoho iného, než samých seba. Tréneri ukazujú prstom na rodičov a rodičia zas vinia za všetko trénerov. Do toho vstupujú ďaľší tréneri, ktorí chcú situáciu využiť vo svoj prospech a začnú nespokojným rodičom slubovať modré z neba. A celý kolotoč pokračuje.
Tréneri rýchlo zistia, že toto zasahovanie rodičov do procesu je časovanou bombou. V tom prípade je len otázkou času, kedy stratia nad svojou úlohou tenisového rodiča kontrolu. Keď sa niekoľkokrát takto popália, začnú si udržiavať pri spolupráci s rodičmi odstup. Vytvára sa začarovaný kruh, v ktorom nikto nikomu na 100% nedôveruje a každý sa snaží toho druhého len maximálne využiť.
Problém nastáva aj preto, že tréneri až príliš často nepreukazujú očakávané štandardy, vedomosti, alebo schopnosť viesť hráča. Klienti potom pocítia potrebu prevziať kontrolu do svojich rúk. Rodičia, zaslepení túžbou po niečom lepšom, začnú často robiť iracionálne rozhodnutia. Hráči sú toho všetkého svedkami a musia si zvykať na neustále meniace sa prostredie ako aj trénerov. Práve preto mnoho profesionálnych hráčov mení svojich trénerov tak často ako ponožky. Cena manželstva by taktiež úplne stratila svoju hodnotu, ak by sa ľudia rozvádzali šesť, osem a viackrát za život. Preto tréner, ktorý pracuje s top juniorom alebo profesionálom, kráča každý deň po veľmi tenučkom ľade.
Paradoxne, práve tenisoví rodičia vytvárajú hráčom viac mentálnych problémov, zatiaľ čo tréneri sú častejšie zodpovední za zranenia. Kto je ale na vine? Obe strany vstupujú do procesu len s tými najlepšími úmyslami. Avšak, keď začnú chápať, ako systém funguje, tak sa dôvera medzi nimi postupne vytráca. Rodičia a tréneri postupne zameriavajú svoju pozornosť na ochranu vlastných záujmov a mladý športovec sa ocitá uprostred rastúcej priepasti. Neviem ako vám, ale mne to znie ako návod ku kontraproduktívnej spolupráci a dosť toxickému prostrediu pre prácu a rozvoj.
Zdroj: Ján Solčáni, ts – Igor Uher
1 Váš komentár
[…] Ján Solčáni: Koľko potenciálnych Federerov a Djokovičov už tenis nenávratne stratil? […]