BRATISLAVA – V predchádzajúcej sérii zaujímavých rozhovorov naši rešpektovaní tréneri poukázali na alarmujúcu situáciu v slovenskom tenise. Zároveň sme pomenovali viaceré konkrétne oblasti, v ktorých by mali nastať systémové zmeny a načrtli aj mechanizmus riešenia viacerých problémov tenisu pod Tatrami.
V dnešnom rozhovore sa pokúsime o iný, nepriamy uhol pohľadu na slovenský tenis, ktorý mu nastavuje zrkadlo v tom najobjektívnejšom svetle. O spoluprácu sme v tomto prípade poprosili bývalého viacnásobného československého šampióna v žiackych a juniorských kategóriách Mareka Miškolciho, ktorého osobnosť strednej generácii hráčov a trénerov netreba bližšie predstavovať. Oslovili sme ho pre jeho dlhoročné pôsobenie v rakúskej spolkovej republike Vorarlberg, kde žije a trénuje už viac ako dvadsať rokov.
Hlavnou myšlienkou tohto rozhovoru je snaha o lepšiu informovanosť našich trénerov, hráčov, ale aj rodičov a funkcionárov. Možnosť porovnania vlastných skúseností z domáceho prostredia v konfrontácii so skúsenosťami trénera žijúceho v zahraničí nám pri spätnom pohľade dopomôže k utvoreniu celkového obrazu o slovenskom tenise a jeho vývoji za posledných 28 rokov. Dnes už 50–ročný tréner nám v rozhovore opísal podmienky a zázemie klubov v Rakúsku a Švajčiarsku. Vysvetlil nám princíp vzdelávania trénerov v krajine helvétskeho kríža, ako aj systém klubového financovania a spôsob výberu talentovanej mládeže v oboch krajinách.
Ako ste sa dostali k trénovaniu v Rakúsku?
„Keď som sa v polovici deväťdesiatych rokov pýtal pána Mošku, či by sa našlo pre mňa na Slovensku uplatnenie, nedostal som žiadnu odpoveď. Tak som sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Od roku 1999 pôsobím v rakúskej spolkovej republike Vorarlberg ako tréner na klubovej úrovni. Zväzu som vypomáhal pri tréningoch s výkonnostnými hráčmi, ktorých som aj sprevádzal na rôznych národných a medzinárodných turnajoch po Európe. Takto som sa dostal k spolupráci s Tamirou Paszekovou (svojho času 26. hráčka sveta) , Yvonne Meusburgerovou (37.), s Martinom Fischerom (117.) a Philippom Oswaldom (206.), ktorý doposiaľ ešte stále aktívne hráva.“
Jednou z nosných tém nášho rozhovoru je priblíženie systému vzdelávania trénerov vo Švajčiarsku.
„Bývalému zverencovi pomáham už viacero rokov s trénovaním výkonnostných hráčov vo švajčiarskom Winterthure. Celková organizácia tenisu je vo Švajčiarsku postavená na úplne iných základoch ako u nás, vrátane vzdelávania trénerov ako aj spôsobu prerozdelenia dotácií od štátu.“
„Ešte zhruba pred dvanástimi rokmi tam bola situácia podobná tej, ktorú poznáme zo súčasného Slovenska, kde každý tréner učí svojich zverencov podľa vlastnej metodiky a bez obmedzenia výšky honorára. Odkedy sa však Federer, Wawrinka a Hingisová začali angažovať v tamojšom tenise, situácia sa radikálne zmenila. Zväz reorganizoval vzdelávanie trénerov, pričom sa zameral na systematické zvyšovanie ich kvalifikácie. Od základov im zmenil podmienky pre prácu a jej ohodnotenie. Avšak, a to považujem za veľmi dôležité, zároveň s tým zvýšil aj kontrolu práce trénerov. Pod hrozbou straty licencie sú tréneri povinní zúčastňovať sa pravidelne každé dva roky metodických kurzov. Pre švajčiarskych trénerov sú tieto kurzy zadarmo, cudzinci si ich platia. Ich cena sa pohybuje v závislosti od náplne, dĺžky kurzu a úrovne kvalifikácie v rozhraní od 100 do 1800 CHF. Ja sám som do vlastného trénerského vzdelania v najvyspelejších tenisových krajinách zainvestoval približne 40 tisíc eur.“
„Kurzy sú samozrejme na vysokej profesionálnej úrovni. A čo je z nášho pohľadu veľmi dôležité a na Slovensku možno pre niekoho aj šokujúce, podľa úrovne kvalifikácie je tréner zaradený do tabuľkového systému, v rámci ktorého je stanovené, koľko si môže za tréning vypýtať. Avšak s tým, že si potom musí nájsť aj klub, kde mu toľko peňazí za trénovanie aj zaplatia. Takýmto spôsobom medzi trénermi prirodzene narastá záujem o zvyšovanie vlastnej profesionality.“
Aj Vladimír Pláteník spomínal, že práve vo Švajčiarsku je činnosť trénerov pod striktnou kontrolou zväzu.
„To môžem potvrdiť. Vlani sme dostali vopred ohlásenú kontrolu, ktorú sme nemohli zo zákona odmietnuť. Prišiel metodik, ktorý nám zadal úlohu – tréning pre štyri začínajúce deti a dianie na dvorci si nahrával na video. Podľa výsledku kontroly sú jednotlivé tenisové školy klasifikované. Vo Winterthure je škola s najvyšším hodnotením ako jedna z pätnástich v krajine. Podmienkou zaradenia medzi elitu škôl je napríklad stanovený počet hráčov dosahujúcich určené výkonnostné kritériá, okrem iného aj na reprezentačnej úrovni v konkrétnych ročníkoch. Ďalším kritériom je počet vyštudovaných trénerov so stanovenou kvalifikáciou. A podotýkam, že pravidelnej kontrole podlieha aj zaznamenávanie náplne jednotlivých tréningov, ako aj výstupy z nich, ktoré musia tréneri povinne vykonávať.“
Akým spôsobom dotujú Švajčiari svojich talentovaných hráčov?
„Oproti Slovensku je to veľmi odlišné. Každý hráč zaradený do systému vrcholovej prípravy si môže vybrať jedno z týchto 15 spomenutých stredísk zaradených do Swiss Tennis, napríklad podľa mena hlavného trénera, alebo zoznamu hráčov. Bez ohľadu na jeho voľbu, je to práve hráč, ktorý dostane finančné prostriedky od štátu.“
„Švajčiari majú takisto Národné tenisové centrum. Nachádza sa v meste Biel, v kantone Bazilej. Výber hráčov do kádra centra je založený podľa postavenia v rebríčku. Hráči sú rozdelení do dvoch tímov. V A – tíme majú všetko hradené zväzom, členovia B – tímu sú podporovaní vo výške 50 percent ich nákladov.“
Druhou témou je priblíženie rakúskeho systému. Akým spôsobom financuje zväz talentovanú mládež vo Vorarlbergu?
„Každá spolková krajina v Rakúsku má vlastný tenisový zväz s vlastnou politikou. V spolkovej republike Vorarlberg majú jednoznačne transparentne nastavené kritériá pri podpore hráčov. Vybraný hráč musí mať adekvátne postavenie v rebríčku. S podporou môže rátať až po prijatí do zväzu – na Slovensku by to znamenalo do krajskej TSM. Zväzový systém podpory funguje na princípe „33“. To znamená 33 percent nákladov financuje spolková krajina, 33 percent platí klub a zvyšných 33 percent nákladov platia rodičia. Vo zväze si hráč vyberie desať alebo dvadsať-hodinový systém podľa toho, ako ho dokáže skĺbiť so štúdiom.“
„Nezriedka sa však vyskytnú aj prípady, keď vybraný hráč z vlastného rozhodnutia zostáva v materskom klube. Naďalej je vedený klubovým trénerom, ktorý sa stará aj o jeho sparing, kondičnú prípravu a zázemie. V takomto prípade však už nemôže čerpať zväzové financie a je odkázaný len na podporu klubu.“
Na akom systéme je založené financovanie klubov?
„Sponzori podporujú priamo kluby. Rodičia detí do 18 rokov platia ročný poplatok vo forme členského vo výške 30 až 40 eur, za ktorý môžu využívať dvorce neobmedzene. Mesto dotuje jedno dieťa sumou 80 až 100 eur, podľa vlastných finančných možností. Sústredenia deťom platia rodičia. Rovnako tak aj výjazdy na národné a zahraničné turnaje. Klub im dotuje trénera a registráciu na turnaj.“
„Náklady spojené s trénovaním u klubového trénera tiež hradia vo väčšine klubov v plnej miere rodičia. V niektorých prípadoch sa finančne spolupodieľa aj klub, v závislosti od klubovej politiky a finančných možností, ktoré má. Výška členských príspevkov je u dospelých 100 – 300 eur. Musím však podotknúť, že členský príspevok si môžu, či už aktívni, alebo pasívni hráči, dať do daňového odpisu.“
Predstavili by ste nám trošku podrobnejšie kluby, v ktorých ste pôsobili aj s ich zázemím?
„Moja tenisová škola pôsobila vo viacerých kluboch. Z najväčších to boli TC Feldkirch, TC Dornbirn a TC Lustenau, kde pôsobím aj teraz. Lustenau je mestečko s 21 tisíc obyvateľmi. Má desať kurtov, ďalšie tri sú v pevnej hale. TC Lustenau má celkovo 350 členov, z toho asi 100 detí. Príjmy klubu tvoria členské príspevky, príjmy od sponzorov a mesta. Spolu približne 50 tisíc eur ročne, z ktorých je vyčlenených pre mládežnícky tenis asi 10 tisíc eur. Členský príspevok pre dospelých je 150 eur ročne. Juniori platia 45 eur. Hráčska základňa sa nám celkom paradoxne zvýšila v priebehu karantény spôsobenej vírusovou pandémiou. Najmä vďaka tomu, že spolková vláda zakázala kolektívne a halové športy, pričom tenisu sa tieto opatrenia až tak nedotkli. A tak sa v priebehu niekoľkých mesiacov zvýšil počet klubových členov o 120 tenistov. Pred dvoma týždňami som organizoval letný detský kemp, do ktorého mi prišlo 50 detí.“
„Dornbirn, kde som predtým trénoval sedem rokov, je mesto so 41 tisíc obyvateľmi. Má tri tenisové kluby, ktoré majú dohromady 24 vonkajších kurtov a v dvoch tenisových halách ďalších deväť. Počas môjho pôsobenia sme mali v TC Dornbirn 450 členov, z toho približne 250 aktívnych. Ostatní boli ako prispievatelia. Veľkosť počtu klubových členov je rozhodujúca pri čerpaní dotácie od mesta. V najlepších časoch sme v Dornbirne mali 210 detí od 5 do 16 rokov.“
„Vo Švajčiarsku trénujem v TC Schützenwiese – Winterthur, ktorý má celkovo 250 členov, z toho asi 80 detí. Tak, ako v Rakúsku, je ekonomický chod klubu zaistený vďaka členským príspevkom, ako aj príspevkom od sponzorov a mesta. Ročný rozpočet činí asi 60 tisíc CHF. Na rozdiel od TC Lustenau však tento klub nevynakladá žiadne financie na mládež. Naša tenisová škola totiž platí za prenájom kurtov inému klubu. K dispozícii máme šesť vonkajších kurtov a štyri v hale. Ostatné švajčiarske kluby poskytujú podporu juniorom od 0 do 30 percent. Členský príspevok pre dospelých je vo výške až 400 CHF ročne, juniori platia 100 CHF.“
Váš bývalý klub TC Dornbirn bol za vášho pôsobenia pred niekoľkými rokmi označený za rakúsky Klub roka. Čím ste si to vyslúžili?
„Pre náš klub to bola udalosť aj preto, že cenou pre víťazov bola návšteva na turnaji ATP vo Viedni. Do pozornosti však dávam predovšetkým zoznam stanovených kritérií, ktoré musel víťazný klub pre zisk tohto ocenenia splniť. Komisia, ktorá tento titul udeľuje, nebrala na zreteľ iba počet členov a počet získaných titulov v danom roku. Ale aj zoznam rôznych programov pre členov klubu, ako napríklad tenisové kempy pre začiatočníkov, pokročilých i výkonnostných hráčov. Dôležité bolo aj zameranie týchto kempov. Či už na prácu nôh pri pohybe po dvorci, loptovú školu, alebo kurzy pre hráčov a ich rodičov, ktoré som viedol ako vyštudovaný mentálny kouč (absolvoval som 10 semestrov na privátnej univerzite Mental College Bregenz Universität Salzburg). Neviem, či existuje takéto ocenenie aj na Slovensku. Ak nie, určite by som niečo podobné privítal. Súťaženie na klubovej úrovni s takto nastavenými kritériami jednoznačne podporujem. Z vlastnej skúsenosti totiž viem, že významne zvyšuje motiváciu pre prácu v klube.“
Aké problémy riešite pri vašej práci v Rakúsku?
„O výkonnostný rast hráčov sa starajú krajské tenisové zväzy vo vlastných zariadeniach, alebo v rámci spolupráce s konkrétnym tenisovým klubom, prípadne s tenisovou školou. Problém je v tom, že v posledných rokoch sa zväz snaží sústrediť až príliš veľké množstvo hráčov pod vlastnú pôsobnosť prostredníctvom finančného zabezpečenia. Pritom naberá viac hráčov s nižšími nárokmi na ich kvalitu. To má samozrejme za následok odchod hráčov z klubov do zväzu. Tým však zároveň berie prácu klubovým trénerom. A preto tento postup vyvoláva veľkú nespokojnosť a kritiku na adresu zväzu zo strany trénerov vo väčších kluboch. Pre pochopenie situácie dopĺňam, že profesionálnych trénerov majú len kluby, s počtom prevyšujúcim viac ako sto detí. Malé kluby s mládežníckou základňou okolo päťdesiat detí majú trénerov len na vedľajší pracovný pomer.“
„Pred rokmi som s našim krajinským zväzom dosiahol dohodu z pozície klubového trénera o tom, že hráči do 12 rokov zostanú v klube. Dôvod bol jednoduchý. Keď nájdem talentovaného šesťročného chlapca, viem, že za tých šesť rokov z neho môžem vychovať konkurencieschopného žiaka. Pritom je samozrejmé, že ide aj o finančnú stránku veci. Bohužiaľ, po výmene vedenia na zväze v roku 2016 z tejto dohody zišlo.“
„Stáva sa totiž, že ako tréner vkladám do hráča množstvo vlastnej energie a času. Starám sa o plnenie jeho tréningového plánu. Keď však napokon už po dvoch rokoch odíde, nemám z toho žiadny finančný profit. Odchodom jedného hráča sa pritom úplne naruší tréningový systém celej skupiny. A takto mi v priebehu niekoľkých rokov odišlo viacero hráčov, čo malo samozrejme dopad aj na pracovnú náplň troch trénerov, ktorých som mal pod sebou. Tréner pritom musí v predstihu plánovať prípravu pre konkrétny počet ľudí. Musí koordinovať tréningové cykly, rezervovať a predplatiť konkrétny počet hodín v hale. Na druhej strane ma aspoň teší skutočnosť, že takmer osemdesiat percent žiakov výberu krajinského zväzu prešlo mojimi rukami.“
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár