BRATISLAVA – Výsledky zápasov priateľského súboja s Českom vo väčšine vekových kategórií prinieslo rozčarovanie tenisovej verejnosti na Slovensku sprevádzané vlnou kritiky viacerých našich osobností bieleho športu.
Do diskusie o príčinách aktuálneho stavu tenisu sa zapojil aj dlhoročný slovenský tréner Vladimír Pláteník (44) pôsobiaci v trnavskom TC EMPIRE. Bývalý juniorský reprezentant sa podieľal okrem mnohých ďalších aj na výkonnostnom raste Dominiky Cibulkovej alebo ruskej tenistky Dárie Kasatkinovej. Je viceprezidentom trénerskej asociácie pre strednú a východnú Európu, pravidelne sa zúčastňuje na rokovaniach ženskej hráčskej asociácie.
Preto uvádzame jeho obsiahlu analýzu ako autorizovaný príspevok v plnom znení, na ktorý sme v niektorých kapitolách nadviazali doplňujúcimi otázkami. Vzhľadom k závažnosti materiálu a k jeho kritickej povahe poskytla redakcia tenisovysvet.sk v rámci zachovania objektívnosti priestor aj na vyjadrenie STZ, ktorého prípadnú reakciu vám pochopiteľne tiež prinesieme…
Ľudia, ktorí sa živia slovenským tenisom, mu nerozumejú
„Svojim vyjadrením nemám v úmysle niekoho uraziť, alebo zbytočne kritizovať, chcem sa držať faktov, nie je v tom nič osobné. Tenis je individuálny a po finančnej stránke náročný šport. A to, čo chcem povedať, platí určite aj pre iné športy. Slovenským tenisom sa živí množstvo ľudí, ktorí mu nerozumejú, nikdy tenis súťažne na vyššej úrovni nehrali, nikdy nikoho nevychovali a pritom majú vplyv na jeho riadenie. Je to pre nich čisto ekonomicko – finančnou záležitosťou,…“ začína zaujímavé rozprávanie uznávaný a skúsený kouč Pláteník.
V lepších časoch
„Ako tenista som vyrastal ešte za socializmu. Napriek tomu, že sme to ako Slováci mali náročnejšie pre v tom čase bežné preferovanie českých hráčov, nikdy som sa nesťažoval. V období federácie boli totiž zároveň aj jednoznačne stanovené kritériá bez ohľadu na sociálny pôvod hráča. Ak ich niekto spĺňal a dosahoval výsledky, vďaka nastaveným pravidlám mohol ako reprezentant cestovať po svete a zároveň aj trénovať zadarmo. Aj keď sme situáciu vtedy takto ešte nevnímali, snažili sme sa, aby sme mohli byť podporovaní systémom, ktorý zabezpečoval štát.“
„V roku 1992 som vyhral Majstrovstvá Československa do 16 rokov. Pred majstrovstvami republiky sme mali 10 až 14 – dňové sústredenia, na ktorých sme mali prepracovaný denný program zahŕňajúci teóriu vrátane video rozborov techniky a taktiky, kondičnú prípravu, testy. Absolvovali sme vysokú školu tenisu už vo veku štrnástich rokov. Po skončení nás poslali domov s poznámkami pre trénerov, na čom máme v klubových podmienkach ešte pracovať. Malo to hlavu aj pätu, jednoducho koncept. Na záver týchto sústredení sa zverejňovala nominácia na konkrétne medzinárodné turnaje. Ja som sa tešil na Orange Bowl.“
Aj z vlastnej skúsenosti
„Avšak na konci roka sa rozpadla republika a nastala nová situácia, ktorá so sebou priniesla nový, rýdzo slovenský systém nominácie. Bohužiaľ, práve od tohto momentu som bol pri tom, kedy začala deštrukcia tohto športu v našej krajine. Do reprezentačného výberu bol na základe tohto systému zväzom dosadený iný hráč, ktorý bol na jednej strane vynikajúci tenista, ale zároveň bol aj o jeden rok mladší a zďaleka ešte nedosahoval úroveň mojich výsledkov. Pri zdôvodnení tejto zmeny generálny sekretár STZ uviedol, že o tom rozhodla trénerská rada STZ. A s týmto tvrdením je bohužiaľ ešte aj v súčasnosti konfrontovaná väčšina nespokojných rodičov, ktorých stretávam na mládežníckych turnajoch na Slovensku. Často počúvam, trénerská rada, alebo výkonný výbor STZ jednoducho rozhodli.“
„Momentálne nastavený systém STZ podporuje 10 najlepších hráčov v jednotlivých ročníkoch. Aby sa medzi nich dieťa prebojovalo, rodič musí investovať veľa vlastných peňazí a času. Logicky sa potom tí menej finančne zabezpečení, hoci sú aj lepšie technicky vybavení hráči, medzi najlepších desať nedostanú a nemajú potom nárok ani na finančnú dotáciu od STZ. Treba však povedať, že ročná dotácia STZ nedosahuje ani 1/12 nákladov, ktoré rodičia s výchovou mladých tenistov majú, pokiaľ tenista cestuje na zahraničné turnaje. Na úrovni mužov uvediem príklad z minulosti. Vo veku 26 rokov bol Ivo Klec pod mojim vedením na 173. priečke v rebríčku ATP, avšak pre STZ bol už asi neperspektívny, lebo mu žiadna pomoc nebola ponúknutá. Na porovnanie, Filip Horanský bol ako 26-ročný s rebríčkom okolo 220. miesta ATP zaradený do tímu NTC, kde dostal kompletné zabezpečenie. Po rozdelení Československa sme boli viacerí hráči v top 10 svetového juniorského rebríčka, Martin Hromec šiesty, ja deviaty a o rok mladší Roman Kukal šiesty o rok neskôr. Všetkým nám ale bolo od generálneho sekretára oznámené, že sme neperspektívni a že už sme mali byť v prvej stovke mužského rebríčka. Preto sme od zväzu nedostali ani jeden cent, ani trénerské zabezpečenie a nakoniec sme museli skončiť s tenisom. Medzi neperspektívnych boli zaradení napríklad aj Dominik Hrbatý či Dominika Cibulková.“
Trénerský dril
„Hoci som nemal žiadnu podporu ako hráč, či tréner zo strany STZ, dokázal som vychovať dve hráčky, ktoré sa pod mojim vedením do prvej dvadsiatky ženského rebríčka prepracovali. Cibulkovú som medzi špičku dostal z druhej stovky a Kasatkinovú dokonca zo štvrtej stovky rebríčka. Viem, čo si tenis vyžaduje. Na adresu Cibulkovej som neustále počúval, že je nízka a má veľa nedostatkov, že z nej nič nebude. A Kasatkinová vraj hrala priveľmi pomaly, mala pomalé nohy… Sústredil som sa však na ich dobré stránky, na ktorých sme aj dôkladne pracovali. Venoval som im 350 dní v roku, cestoval som s nimi 30 týždňov v roku po celom svete a popri tom zháňal aj sponzorov v čase, keď boli hlboko pod prvou stovkou. V zahraničí patrím medzi uznávaných trénerov, pravidelne sa zúčastňujem stretnutí ženskej hráčskej asociácie, som viceprezident trénerskej asociácie pre strednú a východnú Európu a kontaktujú ma rôzni zahraniční tenisoví odborníci, s ktorými spolupracujem. STZ o moje skúsenosti záujem nemá. Zrejme aj preto, že som niekedy až priveľmi kritický k ich práci, no myslím to dobre.“
Nezrealizovaný ambiciózny projekt
„Pred pár rokmi sa ma novinári pýtali, prečo nepomáham slovenským hráčom. Stačilo si však pozrieť môj trénerský životopis a videli by, že Ľudku Cervanovú som vytiahol zo 180. priečky na 70. miesto, pričom som jej pomohol aj so sponzorom. Henrietu Nagyovú som dotiahol na 21. miesto, Cibulkovú som dostal zo 160. priečky na 12. miesto. Tiež som v roku 2001 vybojoval s STZ spravodlivé zmluvy pre dievčatá z fedcupového tímu v čase, keď bol tento tím v rozklade pre osobné nezhody hráčok so zväzom. V roku 2007 som mal vytvorený vlastný koncept rozvoja tenisu podporovaný sponzorom, v rámci ktorého som chcel vytvoriť päť tenisových centier v krajských mestách po celom Slovensku. Po dohode s klubmi som im chcel prideliť platených trénerov, ktorí by trénovali podľa jednotného konceptu a kontrolovali by výchovu a trénovanie mládeže v regiónoch. Všetko malo byť pokryté našim manažmentom, avšak z rôznych dôvodov tento projekt nakoniec nebol zrealizovaný. Napokon z toho aspoň profitovala Dominika Cibulková. Poprosil som sponzora, aby pomohol Dominike a podporil ju sumou vo výške 2,5 milióna korún. V tom čase bola 160. hráčkou rebríčka WTA a nič ešte nezarábala. Hráčkam som pomáhal nielen v ich výkonnostnom raste, ale aj so zháňaním financií nevyhnutných k tomu, aby mohli napredovať.“
Vlnu kritiky od viacerých rešpektovaných osobností namierenú na zväz vyvolali výsledky výberov vo viacerých vekových kategóriách v priateľskom súboji s Českom. Ako dopadla táto konfrontácia z vášho uhla pohľadu?
„Ak mám byť úprimný, nič iné som ani neočakával. V Čechách majú vybudovanú klubovú základňu v každom väčšom meste. Podporuje ich sieť lokálnych firiem, pričom majú podstatne väčší know how. Za čias spoločného štátu sme mali v reprezentačných výberoch výhradne len českých trénerov. Tenisová literatúra bola tiež písaná českými odborníkmi, pričom si aj zachovali koncept prípravy. A samozrejme disponujú väčšou hráčskou základňou.“
„Na Slovensku sa všetko sústreďuje do NTC. Hráčska základňa sa však neustále zmenšuje. Zväz ani po toľkých rokoch od rozdelenia nevytvára jednotný koncept tréningovej a súťažnej podpory mládeže, pri ktorom by aj chudobný rodič vnímal, že ak jeho dieťa bude talentované, tak mu STZ umožní ďalej napredovať. Dnes je finančné zabezpečenie tréningového a turnajového procesu mládeže viac menej na pleciach rodiča. Ale pokiaľ nebudeme mať vypracované kritériá, koncepty a nedobudujeme krajské centrá prípravy pod pravidelnou kontrolou STZ, ktoré pritom nemusia byť megalomanské, tenis na Slovensku nezachránime.“
Ktoré prehry s výbermi Česka sú pre náš tenis väčším mementom? Vo vyšších, alebo v nižších vekových kategóriách?
„V detských vekových kategóriách je viditeľný doslova priepastný rozdiel v zaostávaní za českou školou. Už dávno sme niekoľko generácií tenisových talentov odpísali. Máme nie jeden ale viacgeneračný problém. Dominik Hrbatý to vystihol tvrdením, že teraz to už nezastavíme. A ak si práve toto nikto z kompetentných nechce priznať, tak potom už s definitívnou platnosťou tento šport u nás zničíme. Na jednej strane síce dosahuje Kužmová aké také výsledky a máme aj niekoľko mužov v dosahu prvej stovky rebríčka, ale naša hráčska základňa sa neustále zmenšuje a musíme sa pozrieť do budúcnosti, čo nás čaká a s určitosťou aj dobehne za päť až desať rokov. A nemyslím si, že by mali rodičia iné priority, skôr je problém v tom, že si to nemôžu finančne dovoliť ťahať,“ zakončil prvú časť zaujímavého rozhovoru Pláteník.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár