BRATISLAVA – Ďalšia časť rozsiahlej štúdie o vzťahoch medzi trénermi, hráčmi a ich rodičmi sa odkláňa od zaužívaného ponímania tejto problematiky.
Svoju pozornosť tentokrát zameriava na tému, ktorej sa ani v odbornej literatúre nevenuje výraznejšia pozornosť, ale vo svojej podstate hrá jednu z kľúčových rolí pri štarte kariéry a napredovaní mladých hráčov.
Tenisoví rodičia
Reč je o tenisových otcoch a matkách, ktorí za svoje deti rozhodli, vybrali im šport a nútili ich do tréningu. Tento rodičovský prístup stál za zrodom hviezd, akými boli Andre Agassi, Roger Federer, či Marat Safin, ktorí tento šport vo svojich začiatkoch doslova neznášali. Autor textu však zároveň dodáva, že mnohí hráči by práve bez tohto často extrémneho prístupu svojich rodičov nikdy neuspeli.
Človek by povedal, že tento šport musíte naozaj milovať, aby ste boli ochotní prekonávať všetky tie prekážky, úskalia a obety, ktoré si hranie tenisu na tej najvyššej úrovni vyžaduje. Verte, že nasledujúce riadky vás môžu trochu zmiasť. Stretol som, počúval a čítal o mnohých úspešných profesionálnych tenistoch, ktorí tenis vôbec nemilovali. Niektorí ho dokonca nenávideli a napriek tomu to dotiahli až na úplný vrchol. Počuli ste o niečom podobnom v iných športoch?
Už ste sa niekedy zamysleli nad tým, prečo tí, ktorí tenisu všetko obetovali, častokrát ani nič nedosiahli? Zatiaľ čo mnohí iní, ktorí tento šport nenávideli, sa stali veľkými šampiónmi? Rozhodli za nich ich rodičia, ktorí ich k tomuto športu doslova dotlačili. Keby mali v detstve slobodnú voľbu, tak by väčšina týchto šampiónov pravdepodobne s tenisom ani nikdy nezačala. Keby mali na výber, pravdepodobne by hrali futbal, hokej, alebo baseball tak, ako väčšina ich rovesníkov. V tomto je tenis naozaj unikátny.
A to je dôvod na zamyslenie. Niektorí hráči makajú, majú skvelú techniku, robia všetko správne a napriek tomu sa nedokážu prebojovať ani cez kvalifikácie na najmenších turnajoch kategórie ITF. Zatiaľ čo iní, ktorí tento šport nenávidia, nakoniec ako veľké hviezdy zarábajú milióny. Prečo to niektorým ide tak ľahko a vyhrávajú aj so zlými technickými návykmi? V tomto bode si treba položiť otázku. Sú šampióni v tenise naozaj „vyrobení“, alebo sa už šampiónmi narodili?
Nenávidený tenis
Napríklad Taylor Fritz otvorene priznal, že ako dieťa si tenis vôbec neužíval. Jeho matka Kathy (bývalá profesionálna hráčka WTA Top 10) ho však neustále nútila trénovať. Podľa jeho slov sa práve ona postarala o to, aby pokračoval, aj keď sám nechcel.
„Tenis som jednoducho nenávidel. Chcel som robiť všetky ostatné športy,“ povedal. „Môj otec ma dokonca musel podplácať, aby som vyšiel na kurt. Ako dieťa som neznášal tréningy, ale miloval som turnaje. Miloval som súťaženie a postupne som si začal užívať aj tvrdú prácu.“
Dnes je Fritz svetovou sedmičkou a najvyššie postaveným Američanom na okruhu ATP. Ak by záležalo len na ňom, tenis by s 99-percentnou pravdepodobnosťou nikdy nehral. Napriek tomu si dnes vďaka tenisu užíva zaslúžený úspech, peniaze a slávu. Podobné príbehy som počul mnohokrát počas celej svojej kariéry a dnes už znejú skôr ako klišé, než ako výnimka.
Aj Agassi bol pod tlakom
Bývalá svetová jednotka legendárny Andre Agassi vyrastal pod neustálym tlakom otca. Cítil sa uväznený, nútený a emocionálne vyčerpaný: „Tenis hrávam pre živobytie, hoci ho tajne nenávidím. Vždy som ho nenávidel.“ Napriek tomu sa stal svetovou jednotkou, získal 8 grandslamových titulov a zarobil viac než 31 miliónov dolárov na odmenách a ďalších 200 miliónov získal z reklamy a sponzoringu. Ak by záležalo len na ňom, pravdepodobne by na tenisový kurt nikdy nevstúpil a jeho autobiografia „Open“ by nikdy neuzrela svetlo sveta.
Mimoriadne talentovaný Marat Safin, ktorý tenis otvorene nenávidel, priznal, že bol do športu dotlačený matkou. Dobrovoľne by s ním sám nikdy nezačal. Napriek tomu sa neskôr tiež stal svetovou jednotkou. „Hoci som tenis nenávidel, v dvanástich rokoch som začal vyhrávať turnaje a tenis mi napokon pomohol dostať sa von z Ruska. Povedal som si: „Ak nenávidím tenis a napriek tomu stále dokážem súťažiť na tej najvyššej úrovni, tak mám šancu.“… „Chcel som byť futbalistom, tenis som nikdy hrať nechcel,“ uviedla ruská legenda. Safin napokon vyhral dva grandslamové turnaje a zarobil okolo 30 miliónov dolárov vrátane sponzoringu. Ak by to záležalo len na ňom, tenis by tiež takmer naisto nikdy nehral.
Ani Federer ho nemal rád
Roger Federer priznal, že si vo svojich začiatkoch tenis vôbec neužíval: „Ako dieťa som to nemal rád, no teraz si naozaj užívam všetko, čo k tenisu patrí.“ Odvtedy švajčiarsky elegán vyhral 20 grandslamových titulov, zarobil približne130 miliónov dolárov na odmenách a 600 miliónov zo sponzoringu. Stal sa ikonou celého športu a jediným tenistom, ktorý sa priblížil k miliardovému majetku. Ak by záležalo len na ňom a jeho vášnivom záujme o futbal, tenisová raketa by pravdepodobne navždy zostala odložená v rohu jeho detskej izby.
Osobne som videl mnoho tenisových otcov a matiek, ktorí nad svojimi deťmi držali pevnú ruku. Doslova ich do trénovania nútili. Zo skúsenosti však musím priznať, že mnohí hráči by bez tohto často extrémneho prístupu nikdy neuspeli. Rozptýlení je totiž príliš veľa a mladý tenista potrebuje nad sebou dohľad a neraz aj tvrdú ruku. Každodenným pýtaním sa 10-ročného dieťaťa, na to, či sa mu tréning páčil, z neho šampióna neurobíme. To isté platí pre 16-ročnú tínedžerku, ktorá je stratená v hormónoch a s pocitom, že celý svet je proti nej. Trénera by si najskôr vybrala podľa všetkého iného, než podľa trénerských kvalít.
Správny výber a podpora trénera
Rodič má byť ten, kto má pozorovať, zvažovať a rozhodovať o tom, čo je pre jeho dieťa to najlepšie. Mal by si dobre vybrať a potom toho trénera aj plne podporovať. Jednoducho dozrieť na to, aby bolo dieťa na jednej strane šťastné, pritom však dbať aj na to, aby neurobilo nesprávne rozhodnutia. Šanca, že zlé rozhodnutie urobí 10-ročné dieťa alebo16-ročná tínedžerka, je omnoho väčšia, než je tomu u dospelého a skúseného človeka.
Ak bol hráč kedysi na tréningu drzý, alebo sa mu nechcelo, bol si vedomý toho, že má problém. Tréner mal autoritu a rodičia jeho slová rešpektovali. Dnes je situácia často opačná. Ak sa dieťaťu nechce počúvať trénera, nájde si výhovorku. A namiesto toho, aby rodič situáciu pokojne prebral s trénerom a snažil sa pochopiť, čo sa skutočne stalo, často reaguje impulzívne a trénera okamžite kritizuje, alebo obviňuje. Hráči to potom častokrát zneužívajú.
Realita
U mňa tomu tak naozaj bolo. Ale realita u väčšiny hráčov je veľmi odlišná od romantického príbehu v štýle: „zobral som raketu do ruky a okamžite som sa do tenisu zamiloval“. Len málokto by sa zamyslel nad tým, že iba 5–10 % profesionálnych hráčov si tenis vybralo samo preto, že sa doň zamilovali hneď na začiatku. Až okolo 80 % tenistov hrá tenis len vďaka svojim rodičom.
Ako zaujímavosť si porovnajme najpopulárnejší individuálny šport s najpopulárnejším tímovým športom. Až 55 % profesionálnych futbalistov tvrdí, že si futbal vybrali sami, bez akéhokoľvek zásahu rodičov a od začiatku ho milovali. Iba okolo 10 % úspešných futbalistov ho najskôr nemalo rado, alebo preferovalo iný šport a napriek tomu v ňom vytrvali. Teda presný opak toho, ako je to pri tenise.
Tieto deti neskôr tvoria jadro celého výkonnostného systému, pričom mnohé z nich sa neskôr stanú trénermi, alebo zaujmú administratívne pozície. Veľa z nich sa tak rozhodne kvôli ľahkému a pomerne dobrému zárobku, bez potreby akéhokoľvek vzdelania a práce. Vzniká tým začarovaný kruh. Väčšina úspešných hráčov preto nikdy nezačne kopať do systému a nesťažuje sa. Ako príklad uvediem znovu legendárneho Safina, ktorý tenis neznášal, bol absolútne netrénovateľný a za kariéru zlomil viac ako 1600 rakiet. Nikdy pretým nikoho netrénoval a dnes robí kouča ruskému krajanovi Andrejovi Rubľovovi. Médiá ho dokonca na začiatku spolupráce nazvali superkoučom. Smutné, smiešne, alebo ironické?
Kruto ironické
Predtým, než prejdem ďalej, považujem za dôležité upozorniť na jeden pozoruhodný fakt. Mnohí hráči, ktorí boli v detstve šikanovaní a tlačení za hranice únosnosti, si neskôr dokázali nájsť k tenisu lásku a vášeň. K tomu istému športu, ktorý kedysi úprimne neznášali. Najúspešnejší hráči, ktorí prešli náročnými obdobiami na ceste k vrcholu, tieto facky, urážky a tvrdo vypálené spomienky často zľahčujú, prehliadajú, alebo na nich úplne zabudnú. Neraz dokonca obhajujú, či pripisujú zásluhy tým, ktorí ich kedysi doslova terorizovali. Do istej miery je to pochopiteľné preto, že vo väčšine prípadov sú tí, ktorí im vytvorili psychické traumy, práve ich rodičia. Na druhej strane tí, ktorým sa nepodarilo presadiť, dokážu veci pomenovať tak, aké naozaj sú.
Napriek tomu, mnohí profesionálni hráči priznávajú, že by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedokázali presadiť a dosiahnuť úspech, ak by na nich rodičia neboli takí tvrdí. Je to na zamyslenie. Aká je teda správna cesta? Dá sa dosiahnuť na úplný vrchol bez následkov?
Tenis milujú aj nenávidia
Úspešní hráči už roky priznávajú, že tenis zároveň milujú aj nenávidia. Nikdy sa ale tomuto paradoxu nevenovala dostatočná pozornosť. Aj grandslamoví šampióni otvorene hovoria o mentálnych a emočných výzvach, ktoré tento šport so sebou prináša. Pri futbale, basketbale, či hokeji niečo podobné takmer nepočujeme.
Celý život obklopený tenisom som si všimol, že čím vážnejšie ho človek berie, tým viac ho dokáže aj nenávidieť. Dokonca aj vtedy, keď je úspešný a keď ho skutočne miluje. Ambiciózni rekreační hráči, ktorí nikdy nezažili profesionálny režim, opisujú tenis zväčša len ako radosť, zábavu a milé spomienky. Tí, ktorí tomuto športu obetovali detstvo a poriadny kus života, v ňom často nachádzajú niečo temnejšie, zvláštnu formu posadnutosti.
„Tenis je zvláštny šport. Jeden deň sa cítite na vrchole sveta, na druhý deň úplne hrozne. A napriek tomu ho stále milujete,“ uviedol legendárny Brit Andy Murray.
Keď zavriem oči a hľadám tie najšťastnejšie tenisové chvíle vo svojom živote, tak okrem spomienok na tímové súťaže a pár zábleskov z turnajov ich naozaj nie je veľa. Žiadny serotonín a oslavy, aké majú futbalisti po víťazstve v Lige majstrov s oslavnými ohňostrojmi, tam nenájdete.
Mentálne náročný šport
„Tenis je mentálne veľmi náročný šport. Veľa pri ňom trpíte, ale zároveň ho milujete,“ uviedol španielsky velikán Rafael Nadal.
Prečo ho potom hráme a sme na ňom tak závislí? Ten pocit je len ťažko opísateľný slovom radosť. Skôr ide o intenzívnu oddanosť až pocit závislosti, ktorá pohltila aj mňa. No nie je práve tento pocit presne to, čo mnohí tenisti nazývajú láskou?
„Milujem tenis práve pre to, že je tak náročný. Neustále vás tlačí na hranicu vašich možností,“ uviedol legendárny Federer.
To by vysvetľovalo, prečo sa mnohí bývalí tenisti k nemu vždy vrátia, aj keď ho už mali po krk. Možno práve táto zvláštna zmes lásky, frustrácie a posadnutosti je najpresnejším opisom toho, čo tenis pre mnohých hráčov v skutočnosti znamená.
Andre Agassi: “Tenis používa jazyk života.” Novak Djokovič: „Šport, v ktorom sa každý deň musíte postaviť sám sebe.“
Zdroj: ts – Ján Solčáni, Igor Uher
3 komentáre
[…] Názory […]
[…] Názory […]
[…] Ján Solčáni: Od nenávisti k láske, úspechu a sláve […]