Adam Truhlář
Adam Truhlář (Foto: BTZ)

Rodič za plotom: Adam Truhlář o tom, ako správne motivovať mladého tenistu a neznížiť jeho sebavedomie

BRATISLAVA – Záverečný diel rozhovoru s Adamom Truhlářom je venovaný tematike správania sa rodičov počas zápasov.


Poskytuje návod k tomu, ako sa vyhnúť zbytočným chybám pri koučovaní. Ako dieťa správne motivovať a pritom neznížiť jeho sebavedomie. Dozviete sa, kedy je najvhodnejší čas pre analýzu zápasu, ale aj to, prečo niektoré deti vypustia zápas aj za priaznivého stavu.  

Rozhovor s Adamom Truhlářom sme spracovali po jeho prednáške na tému: „Myseľ mladého tenistu.“ Pre jeho veľký rozsah sme materiál rozčlenili do štyroch samostatných tematických kapitol. Tie sme vám postupne priniesli  v týždenných intervaloch.

Ako zbytočne nerozmýšľať, ale vnímať? Adam Truhlář v treťom pokračovaní o fungovaní mysle tenistu



ŠTVRTÝ DIEL: Rodič za plotom

Ako sa má rodič chovať počas zápasu?

„Je to veľmi široká téma, o ktorej som napísal knižku s názvom Bez strachu. Je dôležité, aby sa rodič primerane správal k dieťaťu nielen počas zápasu, ale aj pred ním. Deti častokrát cestujú na turnaj bez trénera iba v sprievode rodičov, ktorí nevedia, ako sa majú správať. Alebo žijú vo viere, že ich správanie je pre ich ratolesti to najlepšie. Je to však len viera, ktorá nemusí byť založená na realite. Rodič si musí uvedomiť, že každé jedno slovo, ktoré vysloví pred vlastným potomkom ešte pred jeho zápasom, alebo v jeho priebehu, dieťa vníma a podpisuje sa na kvalite jeho fungovania.

Deti sa dostanú pod tlak aj po úplne nenápadných poznámkach typu: „Toho spravíš.“ Rovnako, ako pri podobne znejúcom povzbudení od spoluhráča: „Si lepší, porazíš ho.“ Takouto vetou mu signalizujeme: „Mal by si zvíťaziť, je to na tebe.“ Dieťa si to preloží tak, že sa od neho očakáva víťazstvo, v dôsledku čoho už nejde na dvorec s tým, aby si zahralo, ale aby vyhralo. To znamená, že svojou mysľou je už pri výsledku udalosti, ktorá nastane možno až o hodinu. Hlava je podobnými myšlienkami zbytočne ukotvená v budúcnosti a to má výrazný dopad na jeho herný výkon v nasledujúcich momentoch. Väčšinou hrá potom opatrne, len aby zvíťazilo. A z toho dôvodu už nepreukáže svoj plný potenciál.“

V našich končinách je pomerne častým úkazom, keď sa dvaja hráči rozprávajú pri pavúku, kto to kam dotiahne.

„Zažil som najlepších slovenských hráčov do štrnásť rokov, ktorí sa pri pavúku bavili na rovnakú tému. Jeden z nich rovno zahlásil, že ide až do semifinále. To znamená, že ešte pred zápasom prvého kola bol myšlienkami už v semifinále. Je to rovnaké, ako keď rodič povie svojmu dieťaťu pri raňajkách: „Poriadne sa najedz, lebo takto nevyhráš.“ Opäť sa jedná o podvedomé podsúvanie myšlienky o tom, že by malo zvíťaziť. A práve toto zameranie na výsledok je najväčším zabijakom potenciálu každého mladého hráča.

Mladý tenista si predovšetkým musí hru užívať. Byť mysľou v zápase. Rozmýšľať, ako zdolať súpera od výmeny k výmene a sústrediť sa výhradne iba na hru. A nie rozmýšľať o tom, či zvíťazí. Každé smerovanie motivácie k výsledku vybuduje výsledkovú orientáciu. Preto je nesmierne dôležité, aby si rodičia pred zápasom dávali pozor na slovíčka ako: „Vyhráš, prehráš.“

V priebehu zápasu je pre zmenu kľúčová emočná konzistencia. Rodič musí dokázať zachovať chladnú hlavu odhliadnuc od toho, či jeho dieťa vyhráva alebo nie. Mal by byť v úzadí ako tichý pozorovateľ. Je vhodné byť v takej vzdialenosti od kurtu, aby dieťa vedelo o jeho prítomnosti, pričom by zároveň nenarúšal jeho pozornosť. To znamená nebyť „nalepený“ na pletive, ale byť približne päťdesiat metrov od kurtu. Rodič takýmto spôsobom má dieťa pod kontrolou a dieťa vie, že je tam s ním. Ak rodič vidí, že potrebuje pomôcť, tak trocha zatlieska, nech dieťa cíti vzájomné prepojenie v ťažkých momentoch. Je dôležité vedieť, že sa na rodiča môže spoľahnúť. Druhou možnosťou je zostať úplne ticho a pozorovať. Takto vyšle svojej ratolesti signál. „Je to o tebe a nie o mne. Nie sú to moje ambície a preto sa zbytočne ani nerozčuľujem. Teba to baví, tak hraj.“

Bežne sú však rodičia priamo za plotom. Dokážu čítať signály, ktoré im deti svojim správaním vysielajú?

„Už len tým, že rodič prežíva zápas, vyvíja svojim správaním na dieťa tlak. Rovnako aj keď sa priebeh súboja rieši priamo po jeho skončení. Keď sa rozoberajú príčiny prehry a navyše ešte aj pred inými ľuďmi. V konečnom dôsledku to všetko vytvára koncept strachu z prehry. Pokiaľ je rodič rozrušený, nezaškodilo by, ak by si predstavil situáciu v jeho práci, kde by ho spoza chrbta pozorne sledoval šéf, ktorý by naňho okamžite zvrieskol po každej chybe. No a skúste sa v takomto prípade uvoľniť. Skúste sa skoncentrovať, užiť si to. Jednoducho nie je možné užiť si hru, pokiaľ máme za chrbtom niekoho, kto reaguje na naše chyby.

Aj keď dieťa vyprodukuje chyby, rodič by mal vyslať pozitívny signál, ktorým  preňho vytvorí bezpečné prostredie. Za predpokladu, že chceme, aby malo zdravú psychiku, musí mať pocit, že sa iba hrá. V momente, keď vstúpi na kurt, by malo nadobudnúť pocit, že ide do bezpečného prostredia. Ak to vyhodnotí opačne, pomyslí si: „Ak prehrám budem musieť v aute tri hodiny počúvať kritiku od otca.“ To je nebezpečná situácia, ktorá spúšťa stres. Dieťa pôjde do neistoty a bude úplne rozladené od začiatku zápasu. Ak v dôsledku tohto stresu urobí v jeho úvode dve, tri chyby, potom už nedokáže podať adekvátny výkon.“



Na jednom turnaji mladších žiakov som zažil situáciu, keď plačúce dievčatko neustále vyháňalo svoju matku, ktorá pokojne sedela niekoľko metrov od kurtu. Ako sa má v podobných situáciách zachovať rodič? Mal by odísť?

„V prvom rade by mala v pokoji mimo turnaja komunikovať s dievčatkom o tom, prečo sa to deje. Nie vždy je všetko iba o rodičoch. Občas aj deti potrebujú výchovnú lekciu. V niektorých prípadoch sú rodičia na deti až príliš dobrí a veľa z negatívnych prejavov správania svojich ratolestí akceptujú. Občas je zo správania detí k nim badateľná až určitá neúcta. Aj preto by sa rodič mal svojho potomka predovšetkým spýtať: „Ako svojim správaním narúšam tvoju pozornosť?“ A dieťa by autenticky malo ísť s pravdou von, čo mu na správaní rodiča pri kurte vadí. Jednoducho si ho treba vypočuť, aby mohlo pokojne odpovedať: „Vadí mi, keď si zavesený na plote preto, že ma to dostáva pod tlak. Vyzerá to tak, že si nespokojný, že som ťa sklamal. Ja mám čo robiť, aby som spracoval sklamanie z vlastných chýb. Hrám zápas, ale zároveň uvažujem nad tým, čo si o tom myslíš.“ Pre dieťa je necitlivý prístup rodiča príliš veľkou záťažou. Preto je potrebné tento nátlak eliminovať. Keď to dieťa potrebuje, dospelý musí pôsobiť predovšetkým ako opora.“

Adam Truhlář: Čo sa deje v hlave po prehre a ako vlastne funguje myseľ mladého tenistu?

Kedy je vhodný čas k takémuto dialógu? Pred zápasom, alebo po ňom?

„To nie je o zápase. Je to o celkovom vzťahu rodič – dieťa. Môžu si to navzájom prebrať aj na pláži počas dovolenky v Chorvátsku. Rodič sa môže spýtať: „Vnímaš ma počas zápasu? Ruším ťa niekedy mojím správaním alebo svojou prítomnosťou?“ A dieťa musí otvorene odpovedať. Ak zareaguje kladne, tak si musí dospelý uvedomiť, že je až príliš zaangažovaný a stáva sa narušiteľom. Musí z tohto procesu vyjsť von a nechať to na jeho ratolesti. Je to na rodičovi, aby takýto krok dokázal pre svoje dieťa urobiť. Mal by sa snažiť zabezpečiť, aby bola myseľ jeho dieťaťa počas zápasu čistá.

Naši rodičia však majú s udržaním si vlastnej emočnej kontroly obrovský problém. Talentované dieťa môže mať aj toho najlepšieho trénera. Keď však nie je rodič primerane uvedomelý, tak trojuholník hráč – tréner – rodič fungovať nikdy nebude. Je to rodič, ktorý dieťa vozí na turnaje. Rodič ho hecuje a od začiatku naňho vyvíja nátlak pre dosiahnutie úspešného výsledku. Zbytočne však vytvára negatívnu emóciu pred aj po zápase počas cesty autom. V dôsledku toho ide dieťa večer s negatívnou emóciou aj spať. A to nie len po prehre.

Najväčší problém nastáva v situáciách, keď ambície rodičov presahujú zdravý rozum. Dieťa sa počas zápasu maximálne snažilo, ale rodič ho skritizoval preto, že nevyhralo. Vtedy sa začne vytvárať v mozgu asociačný spoj. Rodič doňho vkladá rovnicu: Maximálna snaha sa rovná kritike. Dôsledkom je nastupujúci strach a postupne vznikajúci blok. A práve toto niekedy rodič nevie odhadnúť. Pritom si musí všimnúť, že dieťa nepodáva stopercentný výkon. Že sa trasie od nervozity pred tým, ako ide podávať. Alebo keď prežíva náročný stav v závere setu, pričom ho sleduje množstvo ľudí. Rodič predsa za takejto situácie nemôže očakávať, že dieťa pôjde na sto percent. A zároveň nemôže povedať ani to, že sa nesnažilo. Možno, že nehralo dobre, ale snažilo sa.

Ale keď sa vzápätí zosype na hlavu ratolesti kritika, vytvorí sa uňho asociačný spoj: snaha sa rovná kritike, v dôsledku čoho sa do jeho výkonu zakóduje emócia strachu a obavy. A v konečnom dôsledku to napokon neustojí a skončí s tenisom.

Mozog nie je motivovaný rozvíjať nejakú oblasť, s ktorou pracuje naplno a pritom dostáva negatívnu spätnú väzbu. Hráči tak postupne stratia motiváciu, nevidia v tom už zmysel a je veľmi pravdepodobné, že s tenisom skončia skôr, než zistia, čo v nich vlastne je.

Je veľmi náročné, aby sa rodič naučil kriticky ohodnotiť výkon dieťaťa pokojným hlasom a konštruktívne?

„Z mojich skúseností nemám pocit, že by rodičia vedeli podať dieťaťu kritiku správnym spôsobom. Väčšina z nich nikdy nehrala tenis a nie sú ani dobrými psychológmi. Nemajú reálne skúsenosti a preto všetko vyhodnocujú z pohľadu aktuálnej reality. Z principiálneho hľadiska je to hlúposť. Ideálnym riešením by bolo, ak by sa komunikačný kanál viedol prostredníctvom trénera. Svoje názory by rodič povedal trénerovi, ktorý by si nastavil filter týchto postrehov a sám by určil, ktoré z nich sprostredkuje svojmu zverencovi. Na jednej strane chce mať každý sebavedomé dieťa, aby si verilo pri všetkých úderoch. Na druhej strane ho však skritizuje po zápase do tej miery, že mu do neurónových spojení v mozgu, ktoré sú za konkrétny úder zodpovedné, začne vkladať úplne iné emócie. Obavy, neistotu a strach. Pritom si neuvedomuje, že dieťa s týmito emóciami večer aj zaspáva.“

Na prednáške ma zaujala informácia o tom, že osemročné dieťa vníma prehru ako svoje osobné zlyhanie. Ak má navyše pozitívny vzťah k rodičom, tak to vníma tak, že ich sklamalo.

„Malé deti majú problém oddeliť svoj vlastný „sebaobraz“ od predvedeného výkonu. Keď prehrá dospelý, vie, že zlyhal ako hráč a určite si nepripustí myšlienku, že by zlyhal ako človek. Problém je v tom, že dieťa to ešte rozlíšiť nevie. Keď prehrá, nadobudne pocit, že zlyhalo ako osobnosť. Ak sa nato nadviaže aj kritika od rodičov po každom turnaji, je jasné, že sebavedomie nenadobudne.

Nie zriedkavými sú aj také situácie, keď napriek kvalitnej predvedenej hre nastane v zápase moment, kedy ich prepadnú pochybnosti a otázka: „Čo ak nevyhrám?“ Ak napríklad vyprodukujú za sebou dve chyby aj za priaznivého stavu 4:2, začne sa meniť ich vnímanie situácie a emočný stav. Samotné pomyslenie na to, že prehrajú, ich zviaže až do tej miery, že niektoré z nich v tom momente zápas vypustia. Javí sa to ako, keby stratili vieru vo víťazstvo a tým to pre nich stratilo aj význam.

Problém je v tom, že ak by celý zápas hrali naplno a napriek tomu ho prehrali, spôsobilo by to väčšiu psychologickú bolesť, ako keď si po zápase povedia: „Nehral som naplno, tak sa to ani neráta.“ Je to obranný mechanizmus psychiky, ktorá sa bráni spôsobom: „Prehral som, avšak to som nebol ja.“ Pritom všetci vieme, že ide len o výhovorku.“



Ako navnadiť dieťa, aby sa tomu predišlo?

„Je nutné začať úplne od začiatku. Čím je dieťa menšie, tým sa budujú jeho základy vnímania okolitého sveta intenzívnejšie. Pokiaľ začne už od začiatku hrať technicky nesprávne, o to viac úsilia stojí neskôr trénera prerobiť jeho úderovú techniku. A rovnako už od samého začiatku sa musíme správať tak, aby sme uňho vybudovali správnu motiváciu. Ak si všimneme, že náš vplyv nevedie k jej zvýšeniu, je zrejmé, že niekde robíme chybu. A potom už nebude záležať na tom, či ho učíme správne jednotlivé údery alebo taktiku. Pokiaľ nie je správne motivované, k ničomu to nevedie. Preto je nevyhnutné už od začiatku uňho vybudovať silnú emočnú väzbu, zápal alebo vášeň pre hru. Dôležité je tiež, aby nehralo tenis kvôli trofejám, ale preto, že ho ten tenis baví. Vzťah k pohybovej činnosti musí byť viditeľný. To samotné búchanie do 50 gramovej loptičky ho jednoducho musí baviť.

Ak ho tenis v rannom veku baví, dokáže sa lepšie koncentrovať a potom sa bude aj dobre motoricky učiť a napredovať. A napokon, keď sa jednotlivé údery naučí a pôjde do zápasu, tak naučené zručnosti aj adekvátne odprezentuje a pretaví do kvalitného výkonu. To sa však udeje len vtedy, ak sa nato bude aj tešiť a nebude sa báť. To znamená, že mu rodičia vytvoria bezpečné prostredie. Ale ak dieťa prehrá a dáme mu po zápase negatívnu odozvu, a ešte aj pred ostatnými, potom sa začnú nabaľovať do jeho herného prejavu emócie spojené so strachom zo sklamania. A tomu sa bude snažiť vyhnúť.“

Federer aj Nadal to majú inak: Adam Truhlář v druhom pokračovaní o fungovaní mysle tenistu

Ako teda správne reagovať po prehre dieťaťa?

„Záleží aj od samotného zápasu. Niekedy je najlepším riešením nechať ho osamote. Nemusí to byť automaticky rodič, ktorý je zakaždým v pozícii záchrancu. Niekedy je najlepším riešením nechať ho aspoň pätnásť minút na pokoji. Tým rozvíjame jeho odolnosť voči náročným situáciám. Je dôležité ho naučiť, aby sa z podobných situácií vedel dostať aj sám. A potom je vhodné začať úplne inou témou. Netreba sa ho hneď pýtať na zápas. Práve naopak. Môžeme zabrániť stresu napríklad otázkou, či si nedá kofolu. Preto, že toto je signál o bezpečí. „Ok, nič sa nedeje, ide sa ďalej.“ Zápas môžeme rozobrať aj na ďalší deň počas prechádzky so psom. A nie z hľadiska techniky úderov, ale môžeme riešiť jeho prípadné neadekvátne správanie.

A ešte jedna rada na záver. Ak rodič nevie, čo má v danej chvíli povedať, je lepšie ak zostane ticho. Ticho je signálom pre dieťa, že je to predovšetkým o ňom. Ono hrá zápas. Rodič nemusí zakaždým reagovať. Rovnako dôležité je mu dať najavo, že život nie je iba o tenise. Po zápase predsa môžeme ísť niekam mimo kurtov. Do kina, na návštevu, alebo na prechádzku niekam von. Ešte lepším riešením je pochváliť ho alebo povzbudiť ho slovami: „Rád sa na teba pozerám, ako pekne hráš“ V tom momente hráč mentálne rastie. Vtedy mu narastie sebavedomie. Až potom mu môžeme povedať. „A túto vec by si mohol ešte vylepšiť.“

Rodič so skúsenosťami môže uvažovať aj spôsobom, na základe ktorého má iba jednu kartu a tou je odmena. To znamená, že ak niečo oceníme, zvyšujeme tým pravdepodobnosť výskytu daného správania aj v budúcnosti. Ak hráč bežne zažije v priebehu zápasu napríklad štyridsať rôznych situácií, tak skúsenejší rodič nevyhodnotí zápas z pohľadu výhry alebo prehry, ale vyselektuje z jeho priebehu jediný moment.

Napríklad za stavu 3:2 zahrá dieťa vynikajúci nabiehaný forhend. Rodič ho pochváli za to, ako odvážne a s ľahkosťou zahral za tohto stavu tento konkrétny úder. Takouto reakciou sa vytvára v mozgu dieťaťa dopamín a hráč si začne pri tomto údere veriť. Tak buduje šancu, že ten nabiehaný úder dieťa zahrá perfektne aj nabudúce. „Práve toto nacvičujete s trénerom, dal si to tam a bolo to super.“ Takýmto spôsobom konkrétny moment ukotvíme, upevníme a rozvíjame. Spätná väzba od rodiča je takto špecificky viazaná na jeden moment, ktorý chceme, aby fungoval aj v budúcnosti.“

Zdroj: ts – Igor Uher

About Igor Uher

Check Also

Novak Djokovič, Rafael Nadal

Nadal favoritom na predĺženie víťaznej série: Djokovič sa do nominácie opäť nevošiel

BRATISLAVA – Tenisová ATP zverejnila nomináciu na tradičné ocenenie fair-play za uplynulý rok. Nole opäť …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

17 − seven =