Adam Truhlář
Adam Truhlář (Foto: BTZ)

Adam Truhlář: Čo sa deje v hlave po prehre a ako vlastne funguje myseľ mladého tenistu?

BRATISLAVA – Chcete vedieť, čo sa premieta tenistovi v hlave po prehre? Ako vlastne o nej uvažuje? Viete, prečo niektorí hráči dokážu aj za nepriaznivého stavu zahrať ideálny víťazný úder a iní nie? A prečo sú hráči v kritických momentoch nervózni?


V nasledujúcom viacdielnom rozhovore vám ponúkneme aj množstvo ďalších užitočných odpovedí na otázky, ktoré trápia nielen samotných hráčov. Sú určené aj rodičom, ktorí sa chcú vyvarovať fatálnym chybám pri formovaní sebavedomia a zdravého vývinu psychiky vlastných detí. 

Nové vedenie Bratislavského tenisového zväzu po svojom nástupe do funkcie rozbehlo viacero zaujímavých a sľubne sa rozvíjajúcich projektov. Medzi pilotné patrí aj organizovanie prednášok v priebehu mládežníckych turnajov. Prvú z nich odprezentoval na kurtoch TK Jednotka šéftréner VTC Pezinok Peter Grič na tému: „Obmedzenia športového výkonu a najčastejšie chyby v tréningu“.

Ako na faktory obmedzujúce športový výkon? Peter Grič vysvetľuje chyby rodičov a trénerov v tréningovom procese

Nasledujúcu, v hale TK Slávia STU, už viedol prezident tenisového klubu TK 77 Skalica Adam Truhlář. Vyštudovaný psychológ na Univerzite Komenského v Bratislave pôsobil vo viacerých medzinárodných tenisových akadémiách. Renomovaný športový psychológ a tenisový tréner sa zameriava na kognitívne neurovedy v športe. Obsah takmer dve hodiny trvajúcej prednášky sme s jej autorom neskôr spracovali v rozhovore, ktorý sme pre jeho veľký rozsah rozčlenili do štyroch samostatných tematických kapitol. Tie vám postupne sprostredkujeme v týždenných intervaloch.

Adam Truhlář
Adam Truhlář (Foto: BTZ)

Skúste niekoľkými vetami zhrnúť našim čitateľom obsah vašej prednášky, ktorú ste odprezentovali v areáli TK Slávia STU

„Jej cieľom bolo informovať rodičov aj hráčov o tom, ako funguje ľudská myseľ. Na predmetoch od matematiky až po biológiu sa v súčasnosti učíme o všetkých možných aspektoch nášho života, avšak o sebe samom, respektíve o našej mysli nevieme takmer nič. Chcel som poslucháčom sprostredkovať pohľad na to, čo sa odohráva v nervovom systéme, ako aj v celom organizme hráčov v momentoch, keď majú podávať vrcholové výkony a keď sa im v dôsledku stresovej situácie nedarí. Sprostredkovať im informácie o tom, čo sa v tých momentoch deje na úrovni myslenia, emócií a pozornosti a ukázať im cestu, ako z toho von.“

V čom vidíte prínos a praktický význam týchto myšlienok primárne určených rodičom mladých tenistov?

„Ak rodič mladého tenistu rozumie tomu, ako funguje myseľ dieťaťa a vie, ako ju formovať, o to lepšie vie aj adaptovať svoj vplyv na mladého hráča. Vie, v ktorých momentoch má na kurte zasiahnuť a v ktorých je lepšie zostať ticho. To znamená, že rozumie emocionálnemu rozvoju svojho dieťaťa a dokáže adaptovať štýl vlastného správania tak, aby POMOHOL vybudovať uňho čistú, koncentrovanú myseľ aj v kritických momentoch zápasu.“



PRVÝ DIEL: Kritické momenty a prehry

Tvrdíte, že po prehre má hráč v mysli veľké spektrum emócií. A to zrejme nie je pozitívny dôsledok, ktorému musí mladý tenista po svojom neúspechu čeliť. Aké to môže mať na jeho psychiku bezprostredné následky?

„Bezprostredne po prehre majú emócie formu sklamania, ktoré pritom môže byť niekedy aj užitočné. Ak je hráč spokojný po zápase, v ktorom nepodal plnohodnotný výkon, je to signál toho, že si v dostatočnej miere neuvedomuje vlastný potenciál. To znamená, že si neuvedomuje fakt, že má aj na viac. 

Všeobecne však platí, že schopnosť pracovať s prehrami je mimoriadne dôležitá. Vrcholoví športovci absolvujú turnaj za turnajom, pričom nemajú priestor na to, aby mentálne zregenerovali. Majú výbornú starostlivosť o vlastné telo, chýba im však starostlivosť o ľudskú psychiku. Mali by si vytvoriť priestor aj pre svoje vedomie. Sledovať to, čo sa im premieta v hlave, ako vlastne uvažujú o prehre, ktorú prežili. Ich úlohou by malo byť integrovať aj túto negatívnu skúsenosť k tomu, aby sa stali ešte skúsenejšími a odolnejšími. Musia si sami položiť otázku: „Čo by ma mohla táto situácia naučiť?“ Ak si ju zodpovedia, potom dokážu podstatne lepšie spracovať aj sklamanie z prehry a nájdu aj v nej svoj význam.

Na prednáške Adama Truhlářa (Foto: BTZ)

Ak to však riešiť nebudú, aj na druhý deň ráno po prehre bude myseľ tenistu riešiť problémy. Pričom telo to vníma a reaguje rovnako, ako pri námahe. Niekoľko nasledujúcich dní sa potom cíti byť rozladený nielen psychicky, ale aj fyzicky. A pri podobnom dlhodobom preťažovaní vzniká v mozgu obrazne povedané nálož, ktorá postupom času môže viesť k vyhoreniu hráča.

Ľudská psychika je v tých momentoch labilnejšia. Organizmus v takýchto prípadoch môže postupne vyslať signál o tom, že to už stráca význam. Vyvíja  maximálne úsilie a pritom to k ničomu nevedie. Mozog v takýchto situáciách nechce rozvíjať činnosť, ktorá nemá význam. V týchto situáciách je hráč citlivejší a labilnejší. Ale nejde len o prehry. Vrcholoví športovci majú v priebehu celého roka na svojich bedrách tak obrovskú mentálnu záťaž, že napokon majú problém udržať si svieži mentálny stav až do jeho konca. Môže nastať situácia, že už v polovici sezóny sú unavení nielen fyzicky, ale aj psychicky. Pritom často ani neregenerujú správnym spôsobom, ale sa hrajú napríklad na Playstation. Psychickú únavu sa tak snažia prebiť. Podvedomie pritom volá: „Vypočuj ma!“ Keď sa športovcovi nedarí, prežíva veľa sklamaní z prehier, nespĺňa vlastné očakávania. Existuje množstvo negatívnych emócií, ktoré hráči prežívajú. A práve preto potrebujú dať priestor svojmu podvedomiu. Aspoň raz do týždňa si sadnúť na hodinu a vypočuť si, čo všetko im prechádza hlavou.

Nemalo by to byť úlohou trénera alebo rodiča?

„Dvanásť až štrnásťročné dieťa je ešte v období vývinu vlastnej psychiky, preto nie je zväčša ešte schopné racionálneho nadhľadu. V tomto prípade musí do tohto procesu vstúpiť dospelý a ukázať zverencovi, kde je obrazne povedané sever a zorientovať ho.“

Ako je možné, že niektorí hráči dokážu aj za nepriaznivého stavu 30:40 zahrať ideálny víťazný úder a niektorí nie? Je to náhoda, alebo to má nejaké logické vysvetlenie?

„Je to o pozornosti. Hráč musí mať v prvom rade čistú hlavu. To znamená, že počas tých päťsto milisekúnd pred úderom nenaruší jeho pozornosť myšlienka: „Len neurob teraz chybu, nepokaz to.“ Mozog musí vyslať veľmi rýchlo ten signál iba cez tie oblasti, ktoré sú k tomu určené. Musí vizuálne spracovať podnet, naplánovať si kam umiestniť úder a potom ho aj koordinovane zrealizovať. V tom prípade nemá negatívny podnet šancu do tohto procesu vstúpiť. Hovoríme tomu koncentrácia, ktorej cieľom je utíšiť tú časť mozgovej aktivity, ktorá je v inkriminovanom momente nepotrebná. Avšak, ak nám na pozadí nášho vedomia bežia pred úderom myšlienky typu: „Musím vyhrať, alebo viedol som 4:1 a už je 4:4. Čo ak nakoniec prehrám?“ a hráč nedokáže tento negatívny vstup zablokovať, je možné, že ho budú tieto myšlienky prenasledovať a ovplyvňovať nielen pred úderom, ale aj počas jeho realizácie a v priebehu celej výmeny. Koncentrácia je schopnosť venovať sa len jedinému podnetu a blokovať ostatné.

Športovec si musí uvedomiť, čo mu v daný moment do jeho pozornosti prichádza. Ak je to podnet, ktorý narúša jeho pozornosť, odborne tomu hovoríme distraktor, tak ho musí hráč rýchlo identifikovať a mať nástroje ako ho odblokovať intenzívnou zameranou pozornosťou. Podobne, ako u signálu z tela. Napríklad pri strečingu lýtkového svalu, u ktorého musíme vedome vnímať signály, ktoré vám tento sval vysiela. Problém je v tom, že vlastnú psychiku fyzicky nepociťujeme, pritom ju však musíme sledovať. Musíme si uvedomiť, že nás prepadla negatívna myšlienka a naučiť sa ju odblokovať, aby myseľ ostala čistá. A to sa dá dosiahnuť iba systematickou prácou. Ak si to hráč neuvedomí, nepracuje s týmto problémom a nechá to tak celé mesiace, tak sa z tejto negatívnej reakcie vytvorí návyk. A čím je nedôvera vo vlastný úder väčšia, tak o to skôr sa mozog naučí túto negatívnu myšlienku vysielať. Hráč sa naučí byť vyrušovaný a zautomatizuje si to tak, ako keď máte nejakú technickú chybu, ktorú budete mesiace ignorovať. A práve do tohto procesu treba vstúpiť a ukázať alternatívnu odpoveď. To znamená vedome tento proces regulovať.

Prečo sú hráči v kritických momentoch nervózni?

„V prvom rade nervozita nemusí byť automaticky považovaná za negatívny jav. Zdravá miera nervozity je dokonca potrebná. Poukazuje na to, že nás niečo čaká a v podstate mobilizuje k tomu našu energiu. Niektorí borci pred zápasom tvrdia, že nervózni nie sú a to je vyslaný negatívny signál o tom, že im na tom zápase až tak veľmi nezáleží. Zdravá nervozita je o vyslaní signálu pre telo, aby sa pripravilo.“

Bavíme sa o stresovej reakcii?

„V podstate áno. Do krvi sa uvoľňuje vyššia hladina kortizolu, ktorý vzápätí mobilizuje naše sily a schopnosti. Podstatné však je, ako s týmto stavom naložíme. Či to náhodou neotáčame na úrovni myslenia proti sebe. Môžeme si túto situáciu interpretovať aj tak, že sa naše telo dostáva do priaznivého stavu. Uvedomíme si, že nám začnú lepšie fungovať naše zmyslové orgány, zbystrí sa pozornosť. Povieme si, že sa dobre cítime, lepšie vidíme, vnímame a pohybujeme sa. A práve toto vedomie nás zdravo nabudí pred nastávajúcim bojom. Alebo to môžeme interpretovať tak, že sa dostávame pod tlak, pričom nevieme v tomto emocionálnom rozpoložení podať adekvátny výkon.“



Prečo sa to však deje?

„Je nutné oddeliť predzápasovú stresovú situáciu a tú, ktorá sa spustí počas zápasu. Napríklad, keď z vedenia 4:1 je zrazu stav 4:4. V  tom momente sa spustí prudká stresová reakcia. Prečo sa tak deje? Odpoveď je jednoduchá. Pretože za tohto stavu mozog vyhodnocuje situáciu ako potenciálnu hrozbu. Jednou zo základných funkcii ľudskej mysle je jej schopnosť predikcie nebezpečenstva. 

Mozog je čosi ako aplikácia, ktorá predpokladá budúcnosť a vytvára rôzne scenáre. Za stavu 4:4 vyhodnotí situáciu v tom zmysle, že doposiaľ mal vývoj zápasu pod kontrolou, ktorú v tomto momente stratil a začne sa zaoberať otázkou: „Čo ak prehrám?“ V tomto momente sa mysľou už nachádzame v budúcnosti a riešime problém, „Čo ak bude o chvíľu 4:6?“ A v tomto duševnom rozpoložení už tenista viac myslí, než hrá. Realita začína byť skreslená. V hlave sa nachádza viac informácií, než by v nej malo byť. Emocionálne sa hráč prelaďuje, čo má okrem iného dopad aj na taktické rozhodovanie. Údery začne hrať opatrne, len aby ich nepokazil, pričom ich však nehrá s čistou hlavou. A všetko je to spôsobené iba tým, že to mozog vyhodnotil ako potencionálnu hrozbu. Ak sa tenista chce vyhnúť tomuto stavu, musí sa naučiť, ako eliminovať túto predikciu, ktorá je vyhodnotená ako hrozba.“

V týchto momentoch už sprevádza hráča pri prevedení jednotlivých úderov aj kŕčovitosť. A v tom prípade sa zrejme už nebavíme o strese, ale skôr o určitej forme šoku.     

„V takýchto prípadoch sa hráčovi už nezvýši iba svalové napätie, dochádza k zmenám aj na úrovni myofasciálneho tkaniva. Svaly stuhnú do tej miery, že je už príliš náročné ich vedome uvoľniť. Ale opäť podotýkam, že môže ísť o návyk. Telo sa naučilo určitým spôsobom reagovať. Vyskytne sa vzorec, ktorý bol pravidelne rokmi rozvíjaný. Hráč vojde do tejto situácie aj napriek tomu, že má hlavu v absolútnom poriadku a s pozitívnymi myšlienkami. Ale bohužiaľ, telo si pamätá x rokov jeho negatívnych skúseností, ktoré sú zapísané a vryté hlboko, ako letokruhy v strome. 

Otázne tiež je, do akej miery vieme ovládať svalové napätie. Napríklad v špeciálnych policajných zložkách veľa pracujú práve so svalovým napätím. Dokážu uchopiť intenzitu emócie vďaka tomu, že vedia ovládať svalové napätie. Vycvičený profesionál dokáže vnímať každú odchýlku v svalovom napätí. Vie zachytiť každý detail z celého tela. A jednoducho nedopustí, aby sa pre emóciu dostalo telo do kŕča.

Dá sa to aplikovať aj v tenise za predpokladu, že má hráč navnímané celé telo, v ktorom dokonale vníma každý jeden centimeter. To sa deje pri strečingu, ktorý nie je len prevenciou pred zranením, ale aj prostriedkom k vnímaniu každého svalu a stavu, v akom sa jednotlivý sval nachádza. Keď dvanásťročné deti robia rozcvičku len preto, že musia, nerozvíjajú prenos signálov medzi svalom a mozgom, čoho následkom nedokážu v krízových situáciách svaly adekvátne uvoľniť. Rozvoj psychiky každého športovca sa môže začínať už pri strečingu. Pri ňom by sme mali upriamiť našu pozornosť na jednotlivé svaly a na signály, ktoré vysielajú. A nepremýšľať pritom nad niečím iným. Je nutné sa sústrediť na konkrétny pohyb, čím prirodzene trénujeme aj vlastnú koncentráciu A preto má strečing aj mimoriadny vplyv na rozvoj ľudskej psychiky v prípade, že ho nerobíme povrchne, ale užívame si čas so sebou samým, sme kľudní a koncentrovaní len na prichádzajúce podnety.   

V priebehu prednášky ste podotkli: „Dobre nastavenú – čistú myseľ má iba ten hráč, ktorý je s ňou naučený pracovať. Ak zavrieme oči a vypneme zrak, zbavíme sa osemdesiatich percent vonkajších podnetov.“ Znamená to, že optimálne podmienky pre sústredenie si vytvoríme, ak sa odtrhneme od okolia?

„Ako som už uviedol, koncentrácia znamená odblokovanie všetkých nepodstatných vplyvov. Zrak ako dominantný zmysel prijíma viac ako osemdesiat percent všetkých informácii. Ak sa dostaneme na úroveň neuro-kognitívnych vied, náš nervový systém spracúva približne jedenásť miliónov informácií za sekundu, z čoho deväť miliónov získava prostredníctvom zraku. Je dôležité občas vypnúť zrak. Nie práve na kurte, ale mimo neho. Ráno, večer, po zápase.

Na prednáške Adama Truhlářa (Foto: BTZ)

Človek počúva svoju myseľ iba večer tesne pred tým, než zaspí. Keď konečne zavrie oči zistí, čo sa mu deje v mysli. To je jediný moment, kedy sme ochotní pracovať so svojou mysľou a v tom je ten problém. V tom momente zisťujeme, čo všetko sme ešte chceli urobiť a na čo všetko sme zabudli. Avšak tento priestor mozog nepotrebuje iba vtedy, keď ideme spať. On ho skutočne nutne potrebuje aj v priebehu dňa. A z toho vyplýva, že aj tenisti si potrebujú nájsť priestor na to, aby aj počas dňa mohli svoju myseľ počúvať. Je vedecky preukázané, že len 13 minút dennej meditácie signifikantne zlepšuje koncentráciu a náladu. Sme presycovaní informáciami aj emóciami a potrebujeme im dať vedomý priestor na spracovanie. Spánok nám však k tomu nestačí.“



Tvrdíte, že je dôležité odlíšiť skutočnú realitu od reality mysle. Čo ste tým mysleli?

„Človek dokáže súbežne vnímať aj myslieť. Ale počas realizácie nášho výkonu by sme mali predovšetkým vnímať. Vysvetlím vám to na jednoduchom príklade. Keď riadite auto, sústredíte sa predovšetkým na autá priamo pred vami, na ich rýchlosť a na vozovku. Môže sa však stať, že vás napadne myšlienka: „Čo ak mi spoza zákruty vbehne do cesty srnka?“ Realita je taká, že tam žiadna srnka nie je. A záleží už len na vás, či jej uveríte a budete jej venovať pozornosť. Ak jej skutočne uveríte, bude to mať dopad na technické prevedenie. Zbystríte pozornosť, chytíte pevnejšie volant do rúk a spomalíte. Pritom však reagujete na situáciu, ktorá v skutočnosti reálna nie je. Reagujete len na vašu vlastnú myšlienku, ktorú vám podvedomie vyslalo preto, že predikuje hrozbu. Ak tomu uveríte, tak vám to skreslí realitu. Reagujete na niečo, čo realitou nie je. A práve toto sa neustále deje počas výkonu tenistu na kurte, najmä v juniorskom veku. Umenie je učiť sa vnímať v živote realitu čisto takú, aká je a nie tú, ktorá skresľuje našu myseľ.“

Zdroj: ts – Igor Uher

About Igor Uher

Check Also

Dominika Cibulková, Maldivy, Rodinná dovolenka

Dominika Cibulková odhalila radostnú novinku

Dominika Cibulková očakáva druhý prírastok do rodiny. 33-ročná bývalá slovenská tenistka Dominika Cibulková na instagrame …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

nine + five =