Home BTZ Federer aj Nadal to majú inak: Adam Truhlář v druhom pokračovaní o fungovaní mysle tenistu

Federer aj Nadal to majú inak: Adam Truhlář v druhom pokračovaní o fungovaní mysle tenistu

by Igor Uher
Adam Truhlář

BRATISLAVA – Ako pracovať s mysľou v kľúčových fázach zápasu? Čo sa ňou deje, keď je hráč rozladený?


Ako utíšiť v týchto situáciách podvedomie? A prečo niektorí poprední hráči pravidelne zlyhávajú vo finále? Odpovede na tieto a mnohé ďalšie otázky ponúka druhý diel rozhovoru s Adamom Truhlářom, ktorý sme spracovali po jeho prednáške na tému: „Myseľ mladého tenistu.“ Pre jeho veľký rozsah sme materiál rozčlenili do štyroch samostatných tematických kapitol. Tie vám postupne sprostredkujeme v týždenných intervaloch.

Prezident tenisového klubu TK 77 Skalica Adam Truhlář je vyštudovaný psychológ na Univerzite Komenského v Bratislave. Renomovaný športový psychológ a tenisový tréner, ktorý pôsobil vo viacerých medzinárodných tenisových akadémiách sa zameriava na kognitívne neurovedy v športe.

Adam Truhlář: Čo sa deje v hlave po prehre a ako vlastne funguje myseľ mladého tenistu?



Počas prednášky ste uviedli, že chyby sa vyskytnú najmä vtedy, keď emócia predbehne vývoj. Napríklad v situácii, keď nás delia tri body od víťazstva v zápase. Prečo je tomu tak?

“Zľakneme sa víťazstva? Bojíme sa viac o vývoj skóre? Prečo nám to mozog v týchto momentoch sťažuje? Prečo ide naša vlastná myseľ proti nám? Odpoveď na tieto otázky je pomerne jednoduchá. Nie je geneticky navrhnutá tak, aby jej majiteľ robil vrcholový šport. Je navrhnutá na to, aby pomohla prežitiu organizmu a tak prirodzene vyhľadáva potenciálne hrozby. Emočný stav, kedy sa bojíme prehry je situácia, ktorú mozog vyhodnocuje ako hrozbu. Nie fyzickú, ale psychologickú. Avšak veľakrát telo reaguje tak, ako by nás naháňal diviak a vyhodnocuje to, ako reálne ohrozenie. Jednou z hlavných funkcií mysle je predpovedanie a tak predpovedá a snaží sa kalkulovať s možným vývojom.

Preto hráčovi občas „odskočí“ hlava. Niekedy si ju drží pod kontrolou počas celého priebehu zápasu a tesne pred koncom, kedy by mal mať myseľ najviac koncertovanú, mu myseľ odskočí smerom k výsledku. Nemusí to byť pritom ani na myšlienkovej, ale iba na emocionálnej úrovni. Myseľ to však bude robiť a preto je nutné byť na to pripravený. Úlohou hráčov je vedieť o týchto predikciách a postupne si vybudovať v mozgu taký neurálny systém, že predikcia už nepríde. A keď sa aj dostaví, hráč ju bude schopný okamžite zablokovať.”

Tiež ste vyzdvihli dôležitosť udržania čistej mysle za stavu 6:4, 4:1. Ako dotiahnuť zápas do víťazného konca, keď za tohto stavu prepadnú hráča obavy?

“V prvom rade si musíme vysvetliť, prečo tie obavy vlastne prichádzajú. Ak súper dokáže vyrovnať náš náskok zo 4:1 na 4:4, mozog začne predikovať a pracovať s obavou: „Čo ak to neudržím a prehrám?“ Táto myšlienka sa nedostaví preto, že je stav aktuálne 4:4, ale preto, že už viedol 4:1 a očakával, že už to nejak dohrá a je to jeho. Ak mozog kalkuloval s tým, že už má zápas pod kontrolou a zrazu je realita iná, vtedy prichádza hnev, strach, či sklamanie, ako signál toho, že vytvoril zlú predikciu.

V tom momente musí hráč to, čo sa stalo, úplne zahodiť za hlavu. Ustojí to len vtedy, ak dokáže akceptovať realitu. Má na výber. Buď s tým bude bojovať, alebo to príjme. Dobrý hráč dokáže v priebehu niekoľkých sekúnd emočne prijať to, čo sa stalo a začať od znova. Tento postoj mu umožní vidieť realitu čistú, takú aká je a nie tú, ktorá je skreslená mysľou. Keď sa s tým vyrovná, oveľa jednoduchšie môže potom sústrediť svoju pozornosť od lopty k lopte. Už nečaká, že vyhrá, ale už hrá najlepšie ako vie a na nič iné sa nesústredí. Prijať realitu je mentálna schopnosť, ktorú treba učiť už od detstva.”

Občas do vedomej pozornosti prenikne myšlienka, ktorej sa nedokážeme zbaviť, prečo?

“Áno, občas sa stane, že naša koncentrácia zlyhá. Práve koncentrácia je schopnosť venovať sa jednej veci a súčasne blokovať všetko nepodstatné. Ak však niečo prenikne cez tento filter a dostane sa hlbšie do vedomej pozornosti, odraziť to už nedokážeme a treba ísť na to inak.

Napríklad, ak je tenista v zložitej situácií a čelí súperovi, ktorý je vyššie v rebríčku ako on, alebo ktorého nikdy predtým ešte neporazil, môže si pomyslieť: „Hral som po celý čas dobre a napriek tomu ma súper teraz doťahuje. Udržím to vedenie? Dokážem to dotiahnuť do konca?“ Jedna vec je totiž hrať dobre a druhá hrať dobre v priebehu celého zápasu a dotiahnuť ho do úspešného konca. A práve v týchto momentoch je kľúčové, ako bude pracovať s touto myšlienkou. Musíme si uvedomiť, že sa hráč nachádza v novej situácii, kedy môže premiérovo poraziť súpera, nad ktorým doposiaľ nevyhral. V takom prípade funguje efekt novosti preto, že v mozgu tohto tenistu zatiaľ chýbajú reálne skúsenosti. V pamäti nemá zážitok z víťazstva nad týmto súperom a tak sa bude mozog podvedome pýtať: “Dám to?”

Existujú rôzne možnosti ako na to. Môže si povedať: „Udržím to, idem na to! Musím to dať.“ To znamená, že už v tomto momente premýšľa nie len nad samotnou hrou, ale zároveň už očakáva aj víťazstvo. Takéto hecovanie je určite dôležité, avšak má aj svoje mínusy. Ak vzápätí získa prvé dva body,  povzbudí ho to do ďalšieho boja. Problém nastane, ak jeho súper zahrá excelentný úder, vzápätí urobí nevynútenú chybu a už musí čeliť stavu 0.30. Vtedy dochádza k hnevu, ako signalizačnej emócii. Myseľ tenistu spozornie a povie si: „Pozor, niečo som zle predpovedal.“ Mozog niečo chcel a zrazu je to inak, v dôsledku čoho prichádza ku sklamaniu, k hnevu alebo k frustrácii. Jednoducho povedané, keď sa hráč vyhecuje, môže to v konečnom dôsledku nechtiac otočiť proti sebe samému.

Druhou možnosťou je, že si vývoj skóre vôbec nebude všímať a myšlienku na prehru nechá v úzadí vedomej pozornosti. Aj týmto postupom však môže onedlho zneistieť. V podvedomí sa časom napokon aj tak sám seba spýta? „Ja neviem, či to dám, udržím to?“ Nechať pochyby aby bežali na pozadí má však okrem iného za následok aj zhoršenú koncentráciu pozornosti preto, že sa pozornosť distribuuje medzi samotné hranie a myšlienkový proces na pozadí: „Udržím to?”

Zamyslime sa nad príčinou toho, prečo podvedomie pripustí túto myšlienku do pozornosti. Hráč je premiérovo v situácii, keď má šancu poraziť lepšieho súpera s ktorým nemá skúsenosť a potom je na mieste otázka, či má podvedomie legitímne právo odoslať otázku o udržaní vedenia v zápase? Odpoveď znie, áno, má na to právo. Hráč v tom prípade musí podvedomie utíšiť. Je však nevyhnutné, aby odoslal správnu odpoveď. Netreba sa teda ani hecovať, alebo sám seba zneisťovať.

Bolo by rozumnejšie zaujať nasledovný postoj: „Neviem, či to dotiahnem, avšak urobím na kurte všetko preto, aby som uspel.“ V tomto prípade vyšle tenista do podvedomia taký signál, ktorý telo prijme ako výzvu o pomoc. Telo ju akceptuje a hráč ide do ďalšieho priebehu s čistou, ničím nezaťaženou hlavou. Týmto postojom nevytvára očakávanie: „Áno, teraz idem na to, dám to, musím…“ Zároveň zníži sklamanie, ak by sa dopustil chýb. A predovšetkým stále udržiava svoju pozornosť v procese a neupriamuje ju na výsledok, či vyhrá alebo prehrá. 

Preto, ak nám niekedy hlbšie do podvedomia prenikne nejaká myšlienka, ktorá nám narúša náš výkon, musíme sa naučiť vedome odpovedať takým spôsobom, ktorým naše podvedomie veľmi rýchlo utíšime.



Prečo je náročné v takýchto chvíľach presvedčiť sám seba, že sa nič tak vážne nestane, ak by som aj prehral?

“Preto, lebo mozog v kritických momentoch zápasu vyhodnocuje situáciu ako reálnu hrozbu. Nikto predsa nechce prehrať. Ak raz verím tomu, že som lepší ako môj súper a s ktorým možno napokon prehrám, musel by som zmeniť svoju vieru vo víťazstvo a to by bolelo. Nehovoríme však o fyzickej, ale psychickej bolesti. Musel by som napokon zmeniť aj pohľad sám na seba. Mozog má zakomponovanú databázu skúseností o tom, že som už x-krát v živote prehral. A to je x bolestí, x psychických zranení. A práve z tohto dôvodu nechce znova prehrať. Rýchlo sa preladí a situáciu opäť vyhodnotí ako hrozbu. Spustí stresovú reakciu a vyzve hráča k boju.”

Významnou stránkou psychiky tenistov je prekonávanie sklamania po strate setu. Prečo je to tak náročné?

“Priblížme si tento pojem z pohľadu bežného človeka. Ak sme sklamaní, máme čo robiť, aby sme boli vôbec v poriadku na nasledujúci deň. Niekedy to dokážeme spracovať za niekoľko hodín, inokedy to trvá aj niekoľko dní, dokonca aj týždňov. Táto záťažová situácia má dlhú emočnú odpoveď. Aj keď sme myšlienkami už podstatne niekde inde, emócie na nás stále doliehajú. Sú to dlhšie trvajúce stavy, ktoré nové myšlienky v podstate iba dobiehajú. Myšlienky prichádzajú a odchádzajú, sú rýchle, avšak emočné stavy treba fyziologicky spracovať. Ide o proces, kedy endokrinný systém potrebuje dostať hormóny do rovnováhy.

Aj keď si to mnohí neuvedomujú, pracovať so sklamaním je pre športovca v priebehu jeho vývinu veľmi dôležité. Športovec si vytvára vlastné očakávania. Zakaždým chce zvíťaziť. Ak sa tak nestane, nastáva sklamanie. To ho však nerozladí iba neuro – fyziologicky, keď sa mu mení pomer neurotransmiterov a klesne hladina serotonínu. Zrazu mu chýba ten povestný ťah na bránu. Okrem toho sa rozladí aj na úrovni nervovej sústavy. Mení sa spôsob, akým mozgová kôra vysiela navzájom signály a hráč sa dostáva na úroveň vyšších beta vĺn. V tomto stave je však veľmi náročné plánovať a precízne koordinovať pohyb, rozhodovať sa, tvoriť. Alebo sa niečo nové naučiť. Navonok by hráč aj chcel podať maximálny výkon, pričom očakáva, že telo bude pozitívne reagovať. Ale jednoducho to nie je možné preto, že náš organizmus nie je v stave podávať taký výkon. Musí sa opäť preladiť do stavu pokoja a koncentrácie.

Poznáme niekoľko hráčov aj hráčok z prvej stovky rebríčka, ktorí viacero účastí vo finále nedokázali pretaviť v titul. Môže to byť spôsobené určitým blokom, ktorý si hráč v podvedomí opakovanými neúspešnými pokusmi sám vybuduje?

“Môže to byť aj z tohto dôvodu. Ich myseľ je vlastne plná naakumulovaných skúseností, ktoré doposiaľ na kurte zažili a na ich základe potom každý inak vníma realitu. Aj samotný fakt, že sú dvaja hráči vo finále neznamená, že to vnímajú rovnako. A to z toho dôvodu, že každý z nás má z rovnakých situácií odlišné skúsenosti. Každý to vníma inak na základe toho, čo sám zažil. Ak to jeden z nich už dvadsaťkrát zvládol a zvíťazil, tak dokáže byť pokojnejší preto, že jeho nervový systém je už na takéto záťažové momenty adaptovaný. Vie, čo ho čaká a vie, že to zvládne a vďaka tomu si aj viac verí.

Hráč, ktorý už dvakrát vo finále prehral má zaintegrované tieto skúsenosti v jeho pamäti a chtiac nechtiac to bude vplývať na jeho výkon. Ide o to, ako dobre si s tým poradí. Či to využije vo svoj prospech, alebo proti sebe.

To, čo hráčov blokuje je program, ktorý sa spustí na pozadí: “Teraz to už musím dať.” Vtedy hráč chce zvíťaziť až do tej miery, že vkladá do hry priveľa vedomého úsilia. Až tak veľmi sa snaží, že to už nejde samo a uvoľnene. V tomto stave je východiskom uvoľniť sa a koncentrovať sa len na samotnú hru a nie nato, či vyhrá alebo prehrá.

Jednou z nosných tém prednášky bola aj téza: Keď sa v zápase nedarí, musí nás podržať hlava a k tomu je potrebný pokoj.

“Kvalita psychiky hráča sa spozná v momentoch, keď sa mu nedarí. Vtedy vie, do akej miery sa môže sám na seba spoľahnúť. Ľudská myseľ by ho mala podržať práve v tých momentoch, kedy to najviac potrebuje, najmä keď mu telo kondične odchádza. Veľakrát sa však stane, že myseľ ide proti nemu. Vo väčšine prípadov sa to stáva vtedy, keď ju nevie správne použiť.

Keď sa hráčovi nedarí tak, ako by to on sám chcel, je za tým viacero vplyvov. Jednou z veľmi častých mentálnych chýb juniorov je očakávanie, že budú hrať stále dobre. V momente poklesu výkonnosti však potom prichádza hnev a sklamanie. Pýtajú sa samých seba: „Prečo sa tak deje, čo robím zle?“ A začínajú zahlcovať systém. Majú v hlave viac myšlienok, ako je treba. V mozgu prebieha priveľa aktivít a signál sa neprenáša iba cez tie oblasti, cez ktoré má.

Dôsledkom je rozladenie, ktoré hráča pohlcuje a spomaľuje ako počítačový vírus. To sa podpisuje aj na zhoršených vnemových schopnostiach. Znižuje naše vizuálne vnímanie, odhad, načasovanie, cit pre loptu na rakete, alebo koordináciu pohybu. Akokoľvek sa potom môžeme vedome snažiť hrať dobre, nepustí nás to. Jedinou cestou, ako z toho von, je upokojiť myseľ, eliminovať nepotrebnú mozgovú aktivitu a preladiť naspať do pokojného koncentrovaného stavu.

Tenista by sa mal snažiť predísť tomuto stavu. Ak sa však doňho dostane, musí mať presnú stratégiu, ktorou sa vráti spať. Veľkým majstrovstvom dobrých koučov je, že učia svojich hráčov vidieť v každej náročnej situácii výzvu. „Ok, nepredvádzam svoj najlepší tenis, ale v rámci môjho stavu a za daných okolností je to maximum. Idem hrať najlepšie ako viem.“ Osobne to vysvetľujem hráčom tak, že sa musia naučiť hrať s tými kartami, ktoré majú v rukách. Aj keď nie sú dobré, stále treba hľadať spôsob, ako vyhrať. Práve vtedy treba zostať pokojný a koncentrovaný. A vidieť v náročnej situácii výzvu.



K tomu sú zrejme najvhodnejšie pauzy medzi jednotlivými výmenami.

“O tom to celé je. Tenista má k opätovnému naladeniu dostatočný časový priestor. Či už tých dvadsať sekúnd medzi výmenami, pauzu medzi gemami alebo medzi setmi. Optimálne je však predísť rozladeniu. Tenista musí byť od prvého momentu stráveného na dvorci maximálne koncentrovaný. Ak sa rozladí, potom sa už len hasia dôsledky. Pri nepremenenom mečbale Roger Federer nedopustí stratu koncentrácie napríklad tým, že okamžite uprie pozornosť na svoj uterák. Nedopustí, aby jeho pohodu a vnútorné fungovanie narušil akýkoľvek distraktor. Je natoľko koncentrovaný, že vie odblokovať všetko nepodstatné vo svojom vedomí. Práve tomuto odblokovaniu nepodstatných podnetov z podvedomia je potrebné venovať pozornosť v tréningovom procese. Napríklad navodením diskomfortných situácií, v ktorých sa naučí nepripúšťať do vlastnej pozornosti nepotrebné vnemy. Úlohou hráča je splynúť s hrou, ktorá cez neho preteká a docieliť stav, v ktorom nadobudne pocit, akoby on sám bol tou hrou. Tréner môže v priebehu tréningového procesu robiť úmyselne zle svojím zverencom a vedome im narúšať ich pozornosť. A úlohou zverencov je potom tieto distraktory blokovať.”

Úplne odlišný typ ako Roger Federer je Rafael Nadal, ktorý v priebehu zápasu pôsobí dojmom nabudeného borca pripraveného prevalcovať všetko, čo mu stojí v ceste. A po skončení zápasu častokrát vidno, ako uvoľňuje množstvo nahromadeného emočného napätia.

“A práve takto by to malo byť. Ideálny stav je, keď je hlava čistá a telo má energiu. Nadal má pokojnú myseľ počas výmen aj keď inak prežíva zápas ako Federer. Ide o to, že každý hráč si musí nájsť vlastný typ prežívania, ktorý mu vyhovuje. Z búrliváka Kyrgiosa nikdy neurobíte pokojného Federera preto, že by v tejto polohe nebol autentický. Nebol by jednoducho sám sebou a v tom prípade by ani nehral dobre. Je nutné zistiť, v akom emočnom stave sa konkrétnemu hráčovi hrá najlepšie a ten si musí udržať. Ani Nadal neupadá na duchu v momentoch kedy vie, že si v nasledujúcich gemoch proti vynikajúco hrajúcemu Federerovi ani len neťukne. A ak aj emočne dočasne upadne napríklad za stavu 3:4, vzápätí sám seba dokáže nabudiť. Všimli ste si ako niekedy za nepriaznivého stavu doslova vyšprintuje z vlastnej lavičky? Šprintuje preto, aby narušil vzorec úpadku psychiky. Takýmto spôsobom dáva nový aktivačný podnet nervovému systému. Sám sa takto vnútorne reguluje. Sám sebe si týmto povie: „Poďme do toho naplno .“ Práve tak, aby zostal v tej emócii, ktorú potrebuje k stopercentnému výkonu.”

Zdroj: ts – Igor Uher

Podobné články

Pridajte komentár

Leave a Comment

eighteen + 9 =