BRATISLAVA – V tretej časti rozhovoru z prednášky Adama Truhlářa absolvujeme hlbší ponor do sveta neurologických procesov a ich bezprostredného vplyvu na rozhodovacie procesy tenistov.
Okrem iného v ňom opisujeme aj niektoré techniky na rozvoj vnímania, ponúkneme návod, ako sa zachovať po prehratej výmene alebo si povieme, prečo je dôležité trénovať aj techniky dýchania.
Rozhovor s Adamom Truhlářom sme spracovali po jeho prednáške na tému: „Myseľ mladého tenistu.“ Pre jeho veľký rozsah sme materiál rozčlenili do štyroch samostatných tematických kapitol. Tie vám postupne prinášame v týždenných intervaloch.
Adam Truhlář: Čo sa deje v hlave po prehre a ako vlastne funguje myseľ mladého tenistu?
Za akých okolností ma zmysel trénovať cvičenia na udržanie koncentrácie?
“Je potrebné si uvedomiť, že cvičenia na udržanie koncentrácie, ktoré praktizujeme počas tréningu, nemusia mať presah do zápasu preto, že v prvom rade je nutné hráčovi vyčistiť myseľ. Pokiaľ bude tenista klásť na seba veľké nároky a bude perfekcionista, ktorý od seba očakáva, že podá vždy stopercentne stabilný výkon, môže prísť k situácii, kedy sa mu nebude dariť a nechtiac on sám spustí negatívne psychické mechanizmy. V tom prípade môže mať akokoľvek perfektne vytrénovanú koncentráciu, nepomôže mu to. Mal by sa najprv spýtať sám seba, prečo reaguje tak, ako reaguje. Či nemá náhodou zbytočne veľké očakávania, alebo zaužívané emočné vzorce, ktoré ho limitujú. Najprv si v tomto všetkom musí urobiť jasno. Až potom si môže povedať, že ide rozvíjať vlastnú koncentráciu. Dovtedy by to nemalo zmysel.”
Pozornosť a vnímanie bezprostredne súvisia. Akým spôsobom?
“Mozog dostáva obrovské množstvo informácií prostredníctvom rôznych systémov. Od imunitného, tráviaceho, metabolického a iných. Naše vedomie má však prístup len k niektorým. Jedným z nich je aj senzorický, ktorý nám umožňuje uvedomovať si našu vizuálnu pozornosť. Napríklad, kam smerujeme náš zrak 500 milisekúnd potom, ako sa dopustíme chyby.
Informácie prijímame aj z vnútorného prostredia nášho organizmu. Telesný systém nám dovoľuje napojiť sa na náš pohyb, svalový tonus, polohu kĺbov, alebo na rýchlosť dýchania. Regulácia týchto systémov umožňuje hráčovi identifikovať svoj stav, keď sa mu napríklad mení neverbálny prejav a klesnú mu ramená. Rovnako tak, keď začne v dôsledku stresovej situácie rýchlejšie dýchať, alebo na základe novej emócie zrýchli chôdzu. Je dôležité vedieť sa napojiť a regulovať tieto systémy tak, aby hrali v jeho prospech a nie proti nemu.
Napokon je to mentálny systém, ktorý operuje na úrovni myšlienok. Situácii, v ktorej sa nachádzame, prisudzujeme rôzne významy. Spôsob, akým uvažujeme o situácii definuje, ako ju budeme vnímať. Môžeme z nej mať strach, alebo si povieme, že sme pripravení bojovať. Mladí hráči sa občas zaseknú práve v tomto systéme, následkom čoho sa nedokážu zbaviť vplyvu svojej mysle. Preto by sa mali v takýchto momentoch naučiť pracovať s pozornosťou tak, aby si oni sami a nie okolnosti určovali, čomu budú venovať pozornosť.
Ak vznikne napätie v našej mysli, odzrkadlí sa to aj vo svalovom napätí. Ak ho dokážeme okamžite identifikovať a uvoľniť sa prostredníctvom vlastného tela, vieme krásne pracovať aj s vlastnou psychikou. Preto by mladí hráči s potenciálom budúcich profesionálov mali mať „prevnímané“ svoje telo a mali by sa ho aj naučiť počúvať. Za predpokladu, že máme dobre „prevnímané“ telo a vieme prepínať pozornosť, dokážeme zablokovať vznik negatívnych myšlienok a pochybností práve tým, že držíme zameranú pozornosť na to, čo vieme v danú sekundu ovládať.”
Federer aj Nadal to majú inak: Adam Truhlář v druhom pokračovaní o fungovaní mysle tenistu
Ako to môžeme docieliť?
“Je nutné začať postupne. V prvom rade si musí tenista analyzovať východiskový stav. Detailne si všímať, čo mu beží na pozadí povedomia. Potom si všímať, ako sa pritom mení jeho držanie tela. V ktorých situáciách zrýchľuje dýchanie, v ktorých situáciách reaguje jeho svalový tonus. Ak potom telo spustí nejakú stresovú reakciu, hráč vedome vyšle kontra-signál, to znamená, že môže úplne vedome reagovať spomalením dýchania a uvoľnením svalového napätia. Inak povedané, vníma, čo sa s ním deje a vedome reguluje tento stav.”
A čo potom, keď hráč v týchto momentoch začne pociťovať únavu?
“Musí sa naučiť hrať s tými kartami, ktoré má k dispozícii. Nesmie očakávať, že bude aj naďalej v zápase podávať stopercentný, ale už možno len sedemdesiatpercentný výkon. V danom rozpoložení, s danou emóciou, s energiou, ktorá mu ešte zostáva, to musí predovšetkým akceptovať. To je tá výzva. Musí si byť istý, že napriek situácii a týmto okolnostiam, vydá zo seba všetko. Ak to totiž nebude brať ako výzvu, každá nasledujúca chyba ho bude dávať psychicky dolu. Nesmie bojovať s realitou, ale akceptovať ju.”
Ako môžeme udržať myseľ pri vnímaní bez rozmýšľania?
“Zamerajme sa na hráčov v rozvojovom veku. Cvičiť môžu už od rána, keď otvoria oči. Stačí, ak sa pôjdu ráno poprechádzať na boso a budú vnímať prichádzajúce podnety z mokrej mäkkej trávy. Môžu vnímať lúče vychádzajúceho slnka, ako to v prírode vonia, aká je teplota. Neskôr môžu vnímať vlastné dýchanie alebo chôdzu. Pritom však nesmú premýšľať napríklad nad svojim denným programom. Je nutné oddeliť akúkoľvek činnosť od rozmýšľania.
To sa najlepšie trénuje prostredníctvom stereotypických aktivít. Uvediem to na jednoduchom príklade. Keď si ráno umývame zuby premýšľame o niečom, alebo sa venujeme len zubom? Je to štandardne zautomatizovaná, stereotypne sa opakujúca činnosť. A práve takáto činnosť sa dá využiť pri tréningu koncentrácie. Aj keď nás popri tom prekvapia rôzne myšlienky, už dokážeme zapojiť určitý filter, selekciu. Ak pri tom začneme rozmýšľať o nasledujúcich udalostiach v priebehu dňa, tak jednoducho tieto myšlienky zablokujeme a sústredíme sa na to, aký máme rytmus pri umývaní, aký tlak vyvíjame na zuby a podobne. Nastáva blok myšlienky a okamžitý prechod k činnosti.
Ďalšou možnosťou je pozitívne zahatať myseľ napríklad tým, že sa sústredíme na pomalšie dýchanie a popri tom si umývame zuby. To sú už dve činnosti, ktoré zvyšujú šancu na to, aby neprenikla do mysle žiadna iná myšlienka, pretože už nemá priestor. Naša kapacita pozornosti je limitovaná a práve to sa dá využiť na blokovanie rušivých vplyvov.
Tieto každodenné rituály sme schopní aplikovať napríklad aj pri šoférovaní automobilu, alebo pri konzumácii jedla. Na týchto bežných činnostiach je vhodné vysvetliť hráčovi, čo od neho požadujeme, aby dokázal podobné mechanizmy aplikovať neskôr aj v zápase. Musí pochopiť, že sa učí ovládať myseľ ako takú, nie len na kurte.”
Tvrdíte, že po prehratej výmene sú pre psychiku hráča najdôležitejšie prvé sekundy. Prečo?
“Je to interval trvajúci približne od päťsto milisekúnd maximálne do jednej sekundy. V tomto vymedzenom krátkom časovom úseku je nutné naučiť našu prednú časť mozgu, ktorá je zodpovedná za inhibíciu podnetov, podniknúť protireakciu, ktorá zablokuje prvotný negatívny signál po prehratej výmene. Tým predídeme negatívnym emóciám. Do tristo milisekúnd vyšle mozog negatívny signál, ako reakciu na pokazený úder a v časovom úseku medzi 300 až 500 milisekúnd už vieme do toho procesu vstúpiť a zablokovať ho.
Jednoducho musíme zastaviť kompulzívne správanie. Napríklad Roger Federer vie po prehratej výmene do 500 milisekúnd otočiť svoju pozornosť na uterák a ide sa pomaly skoncentrovať na ďalšiu výmenu. Nevracia sa do minulosti, ktorá sa už udiala a ktorú nevráti späť.
Ak sa stala chyba, je nutné čím skôr vytvoriť neuro-asociačný spoj: “nevadí, nasleduje ďalšia lopta a výmena” a vzápätí sa koncentrovať na ďalšiu výmenu. Negatívnu asociáciu je nutné zablokovať už na začiatku. Čím by sme týmto emóciám poskytli väčší časový priestor, tým viac by sme sa neurochemicky rozladili. Aby sme tomu zabránili, je nevyhnutné nastaviť brzdový systém a presmerovať pozornosť. Takže, ak sa dopustíme chyby, prvou reakciou musí byť očný kontakt, napríklad na uterák či loptičku. Vzápätí máme k dispozícii ešte niekoľko sekúnd, než k tomu uteráku aj fyzicky prídeme. A tam už môžeme pracovať na spracovaní emócií. Vydýchame sa, uvoľníme svalové napätie a keď sme už pokojní, premyslíme si, čo budeme hrať ďalej. Potom sa opäť koncentrujeme niektorou stereotypnou aktivitou a vrátime sa do hry. Týmto spôsobom vieme rozvíjať automatizmy v správaní – takzvané rituály, ktoré nás držia v rovnakom mentálnom stave. Ak to realizujeme x-krát, už to pôjde samo bez väčšieho vedomého úsilia.”
Je dôležité natrénovať uvoľňovanie dýchania, dýchacie techniky?
“Ak nastanú určité špecifické momenty, ktoré dostanú hráča do stresu a limitujú jeho výkon, vtedy je vhodné do tohto procesu vstúpiť a upraviť ho. Nie je v tom žiadna veda. Ide len o to, aby sme vedome dokázali predĺžiť výdych. Pri bežnom dvojsekundovom nádychu by výdych mal trvať aspoň štyri sekundy. Ak to viackrát za sebou správne prevedieme, naša nervová sústava aktivuje parasympatikus. To je systém, ktorý nás upokojí a vyvolá útlm. Zároveň prostredníctvom dýchania prechádzame obrazne povedané z mysle do vlastného tela. To znamená, že pri náročných stavoch, kedy sa nám zrýchľuje tepová frekvencia, zvyšuje svalové napätie, rýchlejšie dýchame alebo negatívne myslíme, je nutné do toho procesu aktívne vstúpiť, spomaliť ho a vyslať kontra-signál. A práve prostredníctvom dýchania tieto procesy spomaľujeme a navyše zároveň aj prelaďujeme.
Tento systém spomaľovania však treba aktivovať iba vtedy, ak je to naozaj nutné. Ak hráč počas zápasu funguje výborne, netreba nič robiť. Ich cieľom je, aby mal hráč čistú hlavu a hral a nie aby premýšľal. Z tohto dôvodu je psychoregulačné techniky potrebné využívať len vtedy, keď naozaj treba.”
Aké sú metódy a cvičenia na prehlbovanie vnímania?
“Sú veľmi jednoduché Stačí iba vnímať sám seba. Ich základom je zostať na chvíľu sám, úplne odpojený od ľudí, od digitálnych technológií a od všetkých starostí. Aspoň raz do týždňa si treba vyhradiť priestor na to, aby sme sa vrátili k sebe uprostred prírody bez mobilu a vo vytýčenom čase nerobili nič iné, ako vnímali samých seba. A tieto momenty si aj užili. Zatvoríme oči, čo je úplne prirodzený stav a vytvoríme si bezpečný priestor. Budeme vnímať iba pokoj v našom vedomí. A práve takto sa naučíme s podvedomím pracovať.
Potom môžeme selektovať podnety, ktoré k nám prichádzajú. Môžeme pasívne pozorovať, čo nám prechádza mysľou. Lepšie dokážeme sledovať prichádzajúce myšlienky. Už vieme odhadnúť, ktorá je dominantná a ktorá najviac narúša našu koncentráciu. Človek má príležitosť na to, aby sám seba lepšie spoznal a vybudoval si vlastný bezpečný priestor.”
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár