Dnes mi počas návštevy jednej sociálnej siete náhodou pred očami prebehlo zaujímavé video. Podľa klímy a architektúry som hneď odhadol, že to bude Anglicko. Na chvíľku som sa zamyslel a porovnával. Prišiel som k záveru, že britské kolónie, ak ich smiem takto nazvať, majú asi najprepracovanejší systém ako pri výučbe tenisu zaujať deti. Píše tréner Ján Solčáni.
Po tom, čo som po celom svete videl, musím dať „šiltovku dole“ hlavne pred kreatívnosťou a hravým spôsobom akým sa snažia v týchto krajinách pritiahnuť a udržať deti pri tenise. Ich cvičenia sa vďaka sociálnym sieťam rýchlo rozšírili po celom svete. Akokoľvek, je na zamyslenie, že aj napriek supermoderným tenisovým centrám, enormnej a niekedy až zúfalej snahe, investíciám a technológiám, nedokážu vyspelé západné krajiny ako Nemecko, Švajčiarsko, Švédsko, Austrália, Nový Zéland a Kanada produkovať toľko tenisovej kvality a kvantity koľko by si želali. Kanadu, Austráliu a Švajčiarsko som pracovne vďaka turnajom a analýzam tamojších hráčov navštívil niekoľkokrát. V nemeckom Stuttgarte, anglickom Londýne aj samotnom LTA, či novozélandskom Aucklande, som pôsobil dlhodobejšie.
Veľká Británia…
Supermoderné národné tenisové centrum v Londýne sa môže chváliť nielen svojou modernou architektúrou, bezpečnosťou ako z filmov James Bond, celoročným ubytovaním, ktoré majú hráči LTA k dispozícii, možnosťou trénovať na všetkých možných povrchoch, zdravou stravou od top šéfkuchárov, starostlivosťou od lekárov a fyzioterapeutov, ktorí pôsobili napríklad aj v FC Chelsea, ale aj skúsenými tenisovými trénermi z celého sveta.
Pred niekoľkými rokmi britská federácia, pod vtedajším šéfom Rogerom Draperom (ročný prijem cca 450 000 libier), dúfajúc v zázraky, zamestnala tých najznámejších a najdrahších trénerov sveta ako Paul Annacone (350 000 libier/rok), Brad Gilbert (750 000 libier), Peter Lundgren (okolo 400 000 Libier) a deblového špecialistu Louisa Cayera z Kanady, ktorí trénovali hráčov ako Pete Sampras, Roger Federer, Stan Wawrinka, Marat Safin, Marcelo Ríos, Grigor Dimitrov, Daniela Hantuchová, či Tim Henman.
Veľké mená a utratené peniaze ani zďaleka nepriniesli očakávane výsledky. Asi to bude tým, že títo páni dovtedy trávili väčšinu svojej trénerskej kariéry cestovaním s hotovými hráčmi a riešili úplne iné problémy, akými je rozvoj a analýza systému pre výchovu mládeže. Neskôr LTA zmenila svoju filozofiu. Prepustila „hviezdnych“ trénerov a začala investovať do vzdelávania domácich trénerov a budovania lokálnych centier. Čísla zainteresovaných sa síce podľa štatistík zvýšili, vybudovalo sa 10 000 bezplatných kurtov, ale kvalita stále chýbala. Ja by som to opísal asi nasledovne: „Keď nie je materiál, tak ani majster sochár toho veľa nevytesá.“
Vládcovia Európy…
Nemecko, Rakúsko a Švajčiarsko sú vďaka dobrej životnej úrovni, skoro socialistickým istotám, extrémnej politickej korektnosti a školskému systému na tom asi najhoršie. Napríklad 11-ročné deti v Nemecku musia byť v škole často až do 18:00 večer, takže na šport im veľa času a energie nezostáva. Štyridsať z 50 detí okrem školy dodatkovo nenavštevuje tanečný kurz a súkromnú hudobnú školu (musia si vybrať jeden inštrument, aby neboli v sociálnom postavení „menej“). Počet a kvalita závodných hráčov sa v Nemecku zmenšuje z roka na rok. Takže sa dá povedať, že závodný tenis v týchto krajinách drží nad vodou znovu len krv z „východnej“ Európy. Benčičová, Hingisová, Bacsinszká, Golubičová, Kerberová, Petkovičová, Lisická…a mnoho ďalších mien.
Momentálne najlepší nemeckí reprezentanti Alexander a Mischa Zverev majú čistú ruskú krv, keďže okrem Alexa jr. sa všetci narodili v ZSSR.
Škandinávia…
Švédsko, ktoré vychovalo v minulosti asi najviac grandslamových víťazov, s príchodom 21. storočia akoby zmizlo z tenisovej mapy. Tento problém sme preberali aj na medzinárodnom trénerskom sympóziu so samotným Matsom Wilanderom.
Pomimo dobrej životnej úrovne a pohodliu, v tomto úpadku podľa mňa zahral značnú úlohu aj fakt, že všetky bývalé švédske tenisové hviezdy emigrovali. Pôsobia po celom svete (hlavne USA).
Austrália…
S ukončením kariéry Lleytona Hewitta s Patrickom Rafterom pomaly hasla iskrička nadeje pre austrálsky tenis. Austrália, s takou bohatou tenisovou históriou, už dlhšiu dobu žije z prisťahovalcov. Škandalózny, ale veľmi talentovaný Nick Kyrgios je synom Gréka a Malajzijčanky. Ďalšia kontroverzná austrálska hviezdička, Bernard Tomič, sa síce narodila v nemeckom Stuttgarte, ale rodičia sú emigranti pochádzajúci z Chorvátska a Bosny. S Tomičom sme (s mojím novozélandským zverencom) často trénovali a už v 14 rokoch mal popri svojom obrovskom sebavedomí na prípravu k dispozícii okolo milión dolárov (Head, Nike a federácia).
Juhoslovanka Jelena Dokičová. Slovenka Jarmila Gajdošová. Obe dostali občianstvo, len aby reprezentovali Austráliu. Ďalšia známa austrálska tenistka Alicia Moliková taktiež neznie veľmi „anglicky“. V mládežníckych turnajoch v Oceánii dominujú hlavne ruské a ázijské priezviská. Dôvod je jasný, sú viac hladní po víťazstve, viac vydržia a majú prísnejších/tvrdších rodičov.
U nás doma…
Takže v skratke. Talentovaní jedinci sa nájdu v každej krajine. Dôležitosť popularity tenisu v krajine, osvedčený systém a životná úroveň, majú značný vplyv na produkciu kvalitných hráčov. Akokoľvek, v porovnaní s tým čo stretávam a vidím v kluboch na Slovensku, je to v zahraničí väčšinou silný podpriemer. Väčšina detí vo vyspelých západných krajinách je už doslovne netrénovateľná a počet rekreačných hráčov masívne valcuje počet tých závodných (zúčastňujúcich sa na turnajoch).
Môžeme byť hrdí na našu pomerne nepomiešanú genetiku, spôsob výchovy, či sú to ešte dozvuky dožívajúceho komunistického systému? Akokoľvek porovnávam športové štatistiky, počet obyvateľov a podmienky v akých športovci vyrastajú, tak my Slováci asi naozaj budeme športovo nadaným národom. Posledné roky sa stále viac stávam svedkom nárekov a sťažností lokálnych trénerov. Nebudem preto ani prvý a ani posledný, ak napíšem, že šport (tenis nie je výnimkou) na Slovensku prežíva (lepšie povedané dožíva) hlavne vďaka návykom a systému, ktorý tu bol vytvorený ešte za čias socializmu. Od vtedy ako aj v mnohých iných oblastiach sa u nás toho veľa v športe nezmenilo.
Čo bude ďalej…
Otázka dňa na zamyslenie znie, či kríza, ktorá postihuje krajiny s vysokou životnou úrovňou, nie je ukážkou do budúcnosti aj pre slovenský tenis? Ak sa chceme aspoň sčasti vyvarovať tomu, čo sa stalo v západnom svete, tak sa to musí udiať hneď. Aké prevenčné a inovatívne plány má slovenský tenis do budúcna? Bude musieť STZ riešiť to, čím prechádza momentálne Slovenský hokejový zväz?
Ale po tom všetkom, čo som dnes napísal, by mala asi každému prísť jedna logická otázka. Čo keď prídeme do bodu, že aj náš „materiál“ bude nepoužiteľný? Pomôžu nám tie najlepšie podmienky, vzdelaní tréneri a moderné tenisové centrá, keď deti už nebudú schopné ani motivované pracovať?
Pridajte komentár