BRATISLAVA – Ani dnes nemôže chýbať ďalšie pokračovanie zaujímavého rozprávania s legendárnym Janom Kukalom, v ktorom sa dnes bližšie pozrieme na ďalšie významné legendy svetového tenisu.
Väčší priestor v tejto časti rozprávania Jana Kukala dostala jeho úspešná spolupráca s jednou z najväčších ženských osobností československého tenisu osemdesiatych rokov Hanou Mandlíkovou. Okrem iného sa pozastavíme pri dôvodoch nevraživého vzťahu dvojice rakúskych reprezentantov Thomasa Mustera a Horsta Skoffa.
Helena Suková (1965)
S Helenou Sukovou, ktorá bola excelentnou deblistkou s deviatimi grandslamovými titulmi na konte zo štvorhry a piatimi z mixu, som spolupracoval v sezónach 1981 – 83. Pražská rodáčka bola v rokoch 1989 a 1990 vyhlásená najlepšou hráčkou štvorhry ženského okruhu. Vo dvojhre na úrovni podujatí veľkej štvorky to táto 188-centimetrov vysoká tenistka dotiahla štyrikrát do finále. V singlovom rebríčku bola najvyššie v roku 1985, na štvrtom mieste. Profesionálnu kariéru ukončila ako tridsaťtriročná v roku 1998.
Ešte v juniorskom veku sa prepracovala neuveriteľne rýchlo do prvej stovky ženského rebríčka. Stalo sa tak vďaka šokujúcemu prieniku do štvrťfinále úvodného grandslamového podujatia v Melbourne v roku 1981. Tomuto úspechu predchádzal sled zaujímavých a z hľadiska jej ďalšej kariéry kľúčových udalostí.
Helena hrala výborne už vo Fed Cupe v Tokiu, kde som bol v pozícii kapitána československého výberu. Odtiaľ sme vycestovali do Austrálie. Do kvalifikácie v Melbourne sa dostala vďaka voľnej karte, ktorú jej udelili za víťazstvo na predchádzajúcom juniorskom turnaji v Sydney. Vo finále juniorky pritom odvrátila niekoľko mečbalov. Po zvládnutí kvalifikácie v Melbourne sa prebojovala cez dve hráčky prvej svetovej desiatky až do štvrťfinále hlavnej súťaže. Suková tak zaznamenala unikátny prienik na rebríčku WTA, keď sa v podstate z nuly prepracovala na 72. pozíciu.
V roku 1983 som stál pred zložitou voľbou. Dostal som ponuku cestovať s Hankou Mandlíkovou, ale vzťah medzi Helenou a Hankou bola jedna veľká katastrofa. Nakoniec som napriek nesúhlasu mojej manželky, ktorá bola pre Helenu, dal prednosť Hanke. A to mi Suková nikdy neodpustila. Rozchod hráčky a trénera je niekedy horší ako civilný rozvod. Zvolil som však správne. V tom istom roku sme vyhrali Fed Cup v Zürichu po víťazstve v semifinále nad USA a vo finále nad NSR. Bolo to dôležité víťazstvo pre celý československý tenis preto, že daviscupový tím prehral nečakane v prvom kole s Paraguajom.
Musím však podotknúť, že s Helenou to bola občas poriadna drina. Svojho času tiež trénovala v Boldogu. U nás za Sencom platila zásada, že ak niekto nechcel trénovať, musel polievať záhradu. A tak milá Helena niekedy iba polievala. Na druhej strane musím podotknúť, že bola veľmi ctižiadostivá tenistka s nadpriemernou inteligenciou. (Po skončení kariéry získala Suková doktorát zo psychiatrie – pozn. red.). Pričom z herného hľadiska disponovala delovým podaním a rovnako účinným forhendom. Aj preto ma vôbec neprekvapilo, akú úspešnú mala kariéru.
Hana Mandlíková (1962)
Držiteľka štyroch grandslamových titulov vo dvojhre a jedného vo štvorhre trénovala pod vedením Jana Kukala s prestávkami od roku 1981, keď prevzal funkciu kapitána fedcupového tímu. Hana Mandlíková dosiahla v rebríčku WTA na tretiu priečku v apríli 1984. Dvojnásobná wimbledonská finalistka, ktorá od roku 1988 reprezentovala Austráliu zaknihovala 26 turnajových titulov. Po ukončení kariéry v roku 1990 sa pražská rodáčka v pozícií trénerky podieľala na najväčších úspechoch Jany Novotnej, ktorú doviedla k víťazstvu vo Wimbledone a na Turnaji majsteriek. Mandlíkovú som trénoval do roku 1985. Po celý čas ako spolutréner vedľa hlavnej trénerky a mentorky Holanďanky Betty Stöve.
Práve tu na dvorci Boldogu trénovala aj predtým než zvíťazila v roku 1981 na Roland Garros. Víťazstvo dosiahla napriek tomu, že trpela zápalom karpálneho tunela. Pre veľké bolesti nemohla štartovať ani na významných turnajoch pred parížskym podujatím v Berlíne, Ríme a Štrasburgu. Účasť na Roland Garros jej zachránil bratislavský športový lekár Jozef Mračna, ktorý jej dával denne konské dávky injekcií. U nás v Boldogu absolvovala napriek týmto problémom päť týždňov trvajúci brutálny tréning, ktorý by aj dnes zvládol iba máloktorý profesionál. Ani neopustila náš dvor. Ale oplatilo sa. V prvom kole odvrátila mečbal v súboji s Američankou Lori McNeilovou a to ju nakoplo. V semifinále vyradila vďaka svojej disciplíne najväčšiu favoritku Chris Evertovú 7:5,6:4, čo tiež svedčí o tom, aký mala prístup a vzťah k tenisu. A napokon vo finále zdolala Sylviu Hanikaovú presvedčivo 6:2, 6:4. U Mandlíkovej som pôsobil ako hrajúci tréner do nepohody, ktorého povolali zakaždým, keď sa vyskytli nejaké problémy. V priebehu celej jej kariéry však o všetkom rozhodovala Betty Stöve.
Ako ste vnímali Mandlíkovú po ľudskej stránke?
Bola to výbušná baba, typická cholerička. Avšak zároveň bola mimoriadne pohybovo talentovaná. To zdedila po otcovi, ktorý bol výborný šprintér. (Vilém Mandlík sa zúčastnil Olympiády v Melbourne v roku 1956. Bol držiteľom rekordu v behu na 100 metrov, ktorý mal hodnotu 10,2 sekundy – pozn. red.). Hanka bola pod veľkým tlakom. S otcom mali pomerne dlho napätý vzťah. Dôvodom bola práve osobnosť jej trénerky, pre ktorú bol Vilda dosť nešťastný.
Čo jej chýbalo k dosiahnutiu postu svetovej jednotky?
Mala smolu podobne ako Tomáš Berdych v epoche veľkej štvorky najlepších hráčov. Mandlíková hrala v ére Chris Evertovej a Martiny Navrátilovej. Aj z tohto dôvodu sa v rebríčku prepracovala najvyššie na tretiu priečku, na ktorej však dokázala zotrvať niekoľko rokov, čo je tiež obrovský úspech. Na Evertovú sme dokázali ušiť taktiku aspoň na antuke, vďaka čomu ju zdolala aj na Roland Garros. Náročnejšie to však bolo s Navrátilovou. To už by muselo veľmi fúkať, aby Martina nedokázala zahrať tie svoje úžasné voleje.
Thomas Muster (1967)
Ďalší z plejády výborných hráčov, s ktorými som spolupracoval, bol Thomas Muster, ktorý od februára 1996 osídlil na tri mesiace post svetovej jednotky. V deväťdesiatych rokoch bol považovaný za najlepšieho antukára na svete. Svoju životnú sezónu absolvoval rodák zo štajerského mestečka Leibnitz v roku 1995, keď ovládol dvanásť turnajov z hlavného okruhu vrátane preňho najcennejšieho z Roland Garros. Už o tri roky neskôr sa však rozhodol kariéru ukončiť. Rakúsky ľavák je jedinou svetovou jednotkou v tenisovej histórii, ktorá nikdy nevyhrala ani jeden zápas vo Wimbledone.
Bol to veľmi ambiciózny, pohyblivý hráč s excelentným forhendom. Vynikal aj v iných športoch. Okrem iného bol aj výborný futbalista a atlét. Vďaka svojej rýchlosti si mohol obiehať bekhend po celom dvorci. Moja práca spočívala práve na zlepšovaní backhandu, ktorý v juniorských rokoch hrával výhradne sliceom a na optimalizácii timingu podania.
Z domovského klubu v mestečku Leibnitz ho stiahli do národného tréningového centra v Südstadte, kde mal veľkého konkurenta, o rok mladšieho Horsta Skoffa. K Musterovi sa viaže pomerne nepochopiteľná udalosť. Z rozhodnutia prezídia rakúskeho tenisového zväzu ho v roku 1985 vyradili už ako osemnásťročného z národného tréningového centra s odôvodnením, že je už „hotový“ hráč pripravený na turnajový okruh.
Ako dlho trvala vaša spolupráca?
Trénovali sme spolu v rokoch 1984-1985. Bol som s ním, keď hral finále juniorky na Roland Garros. Jeho manažérom bol vtedy rakúsky rozhlasový reportér Ronnie Leitgeb, ktorý neustále vysedával na Musterových tréningoch v Sűdstadte. V Paríži sme sa dohodli na dvojročnej zmluve s dodatkom, že po prieniku medzi stovku najlepších podpíšeme nový kontrakt. Bohužiaľ, po tomto prieniku, ktorý bez problémov zvládol, si ho manažér ponechal iba pre seba s odôvodnením, že v tom čase som už zastával post osobného trénera Horsta Skoffa. Takže inak to ani nešlo.
Nie je tajomstvom, že Muster so Skoffom vzájomne nevychádzali
Ak mám byť úprimný, doslova sa neznášali. Veľký podiel však na tom mal niekto iný. Tretí hráč daviscupového výberu Alex Antonitsch medzi nimi veľmi intrigoval a spoza chrbta jedného aj druhého navzájom ohováral. Samozrejme, že svoje zohrala aj vzájomná rivalita. Svojho času bol Muster juniorskou svetovou jednotkou a Skoff bol hneď za ním druhý. Na druhej strane si dovolím tvrdiť, že bez tejto obrovskej vzájomnej rivality by Muster nikdy nebol dosiahol post svetovej jednotky aj medzi mužmi. Obaja sa vyhlásili za výnimočných Rakúšanov a v podstate mali aj pravdu. Pred nimi to žiadny z ich krajanov nedosiahol v rebríčku tak vysoko.
Trénovali ste ich aj súbežne?
V podstate až do ich prechodu z juniorky medzi mužov. Naďalej som však s oboma pôsobil pri rakúskom daviscupovom výbere. Snažil som sa Mustera udržať čo najdlhšie v národnom tíme najmä preto, že za to obdobie troch, možno štyroch rokov neprehral ani jeden reprezentačný zápas. Okrem iných porazil napríklad aj Andreho Agassiho. Skoff pre zmenu zdolal Matsa Wilandera.
Aký ste mali vzťah s Musterom?
Mali sme veľmi korektný vzťah. Je to veľmi charakterný, priamy človek. O svojej férovosti ma presvedčil aj účasťou na bratislavskej exhibícii v roku 1993, na ktorú vycestoval priamo zo súdneho procesu z Miami. V roku 1989 ho totiž zrazilo auto večer pred finálovým súbojom na turnaji v Key Biscayne, ktorý mal hrať proti Lendlovi. Po štyroch rokoch od incidentu zahrali Muster a Lendl najkvalitnejší exhibičný zápas, aký som kedy videl. Obrovskú drámu na bratislavských Pasienkoch sledovali nadšení diváci, ktorí povzbudzovali hráčov častými „standing ovations“. Lendl zvíťazil v rozhodujúcom treťom sete 7:6 a garantujem vám, že výsledok nebol dopredu dohodnutý.
Do školy Thomas veľa nechodil. Keď sa tam aj ukázal, tak si cez hodinu nasadil slúchadlá. Keď sa ho pýtali, prečo si ich nedá dolu, pokrčil ramenom a zahlásil, že ho to nezaujíma. On bude svetovou jednotkou.
Dodnes si pamätám na humornú situáciu po tréningu na trávnatom dvorci neďaleko od našich hraníc v Burgenlande. Po ceste k autu mi spadli kľúče asi do poldruha metra hlbokej jamy pri kurte. Thomas zareagoval tak, že sa okamžite rozbehol k najbližšiemu domu. Neveriacky som pozeral, keď sa vracal naspäť. Predstavte si, on si požičal udicu na ryby, aby mi ich vylovil. Mali ste ho vidieť, aký bol potom totálne celý špinavý od blata a zemi. Napokon, po viac ako hodine tie kľúče aj vylovil.
Horst Skoff (1968 – † 2008)
Na rozdiel od predchádzajúcich hviezdnych zverencov to Skoff na úplné tenisové výslnie nedotiahol. V priebehu kariéry si pripísal na konto štyri turnajové tituly vo dvojhre a dva vo štvorhre. V rebríčku sa ocitol najvyššie v sezóne 1990 na 18. priečke. Patril však k stáliciam svojej doby, keď v prvej svetovej päťdesiatke figuroval takmer jednu dekádu od roku 1986 do roku 1995. Rodák z Klagenfurtu sa nezmazateľne zapísal do histórie Davis Cupu. Vo viedenskom štvrťfinále ročníka 1989 proti Švédsku zdolal dovtedy v najdlhšie trvajúcom súboji tejto súťaže Matsa Wilandera po päťsetovej dráme, ktorá trvala šesť hodín a dve minúty. Naša spolupráca trvala od roku 1985 až do roku 1990.
Okrem Mandlíkovej tu v Boldogu najviac trénoval práve Horst Skoff. Bol typom impulzívneho tenistu, ktorý mal svetový forhend. Zakaždým, keď vypadol z prvej päťdesiatky sa ku mne vrátil. Veľmi často býval priamo tu v Boldogu. Ešte mám v živej pamäti, ako behával na schodoch v bratislavskom Horskom parku. Približne do svojich dvadsiatich rokov bol veľmi zábavný, doplatil však na svoju nedisciplinovanosť. (Podľa výsledkov policajnej pitvy zomrel na infarkt vo veku 39 rokov, potom ako ho o piatej ráno našli v bezvedomí na ulici pred erotickým klubom v Hamburgu. – pozn. red.).
Keď som ho zobral do šatne počas juniorského Roland Garros nazrel aj do ďalšej pre nasadených hráčov, ktorá bola samozrejme lepšie vybavená. Zahlásil: „Tak tu sa mi to naozaj páči“, a tak sa v nej rovno aj prezliekol. Zažil som s ním veľa zábavy, ale aj hanby preto, že nedokázal uniesť prehru. Osobne som bol pri tom, keď v priebehu jedného zápasu rozlámal rozhodcovskú stoličku. Myslím si, že v dnešnej dobe by si dvaja hráči z tých čias pre svoje disciplinárne priestupky už nezahrali. Okrem Johna McEnroa by tým druhým bol práve Skoff. Nasledujúca spolupráca s Jirkom Novákom, ktorého som prebral koncom deväťdesiatych rokov, bola z tohto uhla pohľadu doslova prechádzka ružovou záhradou.
Smutný koniec v Rakúsku
V roku 1990 som uzavrel jednu životnú etapu, dlhoročnú prácu pre rakúsky tenisový zväz po nešťastnej prehre v semifinále Davis Cupu s USA, ktorý sa hral na štadióne Ernsta Happela pred rekordnou, 75-tisícovou návštevou. Na víťazstvo nestačili ani dva body Mustera, ktorý zdolal jednoznačne Andreho Aggasiho aj Michaela Changa. Za stavu 2:2 na zápasy mal Skoff veľkú smolu, keď mu po zisku prvých dvoch setov a s výhodou brejku začalo pršať. Dvorec sa spomalil a tenisová stena Chang úplne prestala chybovať. Do tohto momentu bola priazeň rakúskych fanúšikov tenisu rozdelená rovnomerne medzi oboch rivalov. Ale po tomto zápase prevládli ich sympatie jednoznačne na stranu Mustera. Skoffovi už nikdy toto zlyhanie nezabudli.
Ďalšiu, v poradí už deviatu časť zo zaujímavého rozprávania s Janom Kukalom, môžete očakávať opäť o týždeň v tradičnom čase. Všetky predchádzajúce články z obsiahleho rozhovoru nájdete TU.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár