Lendla poznal už od detstva: Kukal spojil legendu s jednou z najlepších rakiet v histórii tenisu

by Igor Uher
Ivan Lendl, Jan Kukal

BRATISLAVA – Ani dnes v tradičnom čase nechýba ďalšie pokračovanie zo zaujímavého rozprávania Jana Kukala, tentokrát sa bližšie pozrieme na jeho spojenie s legendárnym Ivanom Lendlom.


Bez akéhokoľvek zveličovania môžeme Ivana Lendla označiť za najlepšieho tenistu v histórii Československa. V osemdesiatych rokoch minulého storočia patril medzi najdominantnejších hráčov na okruhu. Keďže sa s Janom Kukalom poznal už od detstva a spolu toho aj veľa zažili, rozhodli sme sa venovať Lendlovi samostatnú časť. 

Ivan Lendl  (1960)

Lendl sa v prvom rade výraznou mierou pričinil k zisku Davis Cupu pre ČSSR v roku 1980. Na pozícii svetovej jednotky zotrval spolu 270 týždňov. Ostravský rodák je držiteľom ôsmych grandslamových titulov, päťkrát ovládol Turnaj majstrov. Jediným zakliatym miestom v jeho úspešnej kariére bol Wimbledon. Aj napriek dvom finálovým pokusom sa mu cennú trofej nad hlavu zdvihnúť nepodarilo. Po rôznych konfliktoch so straníckymi orgánmi napokon emigroval do USA v roku 1985. Kariéru ukončil pre chronické bolesti chrbta vo veku 34 rokov. Naše osudy sa preplietali od Lendlových piatich rokov.



Jan Kukal, Ivan Lendl
Posledný Davis Cup Ivana Lendla za Československo proti NSR v Prahe 1983 (Foto: A.Tóth)

Ako ste sa spoznali s Ivanom Lendlom?

Lendla som poznal v podstate odmalička. Po mojom príchode do Ostravy v roku 1965 som u Lendlovcov niekoľko mesiacov býval. S malým, v tom čase päťročným Ivanom, sme spolu často hrávali stolový futbal, guličky, ale aj dámu, ktorú ovládal od mala. A zaujímavou osobitosťou svojej povahy sa prejavoval už v detstve. Zakaždým, keď to bolo v závere partie vyrovnané a napínavé, mu už v tom veku navreli od maximálneho sústredenia žily na čele. Už ako dieťa dokázal zo seba vydať úplné maximum k tomu, aby docielil víťazstvo. Jeho ctižiadosť sa prejavila aj v šachových partiách s vlastným otcom, ktorý bol vtedy uznaným medzinárodným veľmajstrom. Mali by ste vidieť, ako neznášal prehry (Lendlov otec Jiří bol juniorský šachový majster Čiech a Moravy. Jeho matka Oľga bola pre zmenu vrcholovou tenistkou a svojho času najlepšou deblistkou v Československu. – pozn. red.). Bol mimoriadnym jedináčikom, ktorý dostal od oboch rodičov ich najlepšie vlastnosti. Od otca, s ktorým mal aj lepší vzťah, zdedil inteligenciu a prehľad. Od svojej charakternej a priamej matky, ktorá sa s ničím nikdy „nepárala“, pre zmenu cieľavedomosť a disciplínu. Keď matka hrala na dvorci, Ivan bol v kočiari s loptičkou v ruke miesto hračky. V detstve bol senzačným zberačom. Keď sme vyhrávali, maximálne skracoval pauzy medzi výmenami rýchlym zbieraním a podávaním lôpt. Keď sa prehrávalo, tak to súperom naschval spomaľoval.

Ako sa vám javil v žiackych rokoch?

Od roku 1967 mi na tri roky zmizol z dohľadu. Keď som sa ho neskôr spýtal, kde toľko trčal, duchaplne, typicky po svojom odpovedal: „Hral som o stenu.“ V Ostrave v tom čase tenisová hala nebola a tak niekoľko hodín denne strávil búchaním o stenu. Nebol nijak mimoriadne šikovný, ani obratný. Keď sa hral futbal, väčšinou ho postavili do brány. Avšak už ako žiak vynikal svojou usilovnosťou. Keď napríklad na turnaji v Znojme pršalo a všetci hráči hrali karty, on aj napriek hustému dažďu trénoval o stenu. Na turnaje s ním chodila väčšinou matka, ktorá ho viedla naozaj veľmi prísne. Kedykoľvek ho bez problémov „napomenula“ fyzicky a to aj verejne pred všetkými. Keď bol Ivan majstrom republiky medzi mužmi, dostal od matky zákaz hrania kartových hier. V konečnom dôsledku však Lendlovi tento výchovný prístup v jeho ďalšej kariére veľmi pomohol. Jednou z určujúcich povahových čŕt Ivana bola jeho nenávisť k prehrám. Po niektorých z nich sa ešte v žiackom veku prehrabal od zlosti nohou až do škvary.



Lendl bol známy zmyslom pre inteligentný humor. Ako sa prejavoval v období vašej spolupráce?

Naozaj mal veľmi svojský humor a výborné psychologické narážky a to nielen na kurte počas zápasov. Ešte ako junior v Ostrave sa Ivan rád bavil tým, že v šatni ostatným hráčom premieňal plastové rozlišovače na kľúčoch, čo samozrejme spôsobovalo všeobecný zmätok a znervózňovalo súperov. Až neskôr sa prevalilo, kto za tým stál.

Iná príhoda sa odohrala na spoločnom výjazde na Floride. Šmíd, ktorý bol všeobecne známy svojou veľkou šetrnosťou a vedomý si toho, že vo finále turnaja zrejme nevyhrá, uzavrel s Ivanom stávku o večeru na víťaza. Lenže sa prerátal a vo finále napokon uspel. Keby len tušil, čo ho čaká. „Dobroprajný“ Lendl totiž prizval ako víťaz stávky na večeru približne dvadsať vyhladovaných hostí, ktorým musel po zápase fyzicky a po tomto zistení už aj psychicky totálne zničený Šmíd hostinu zaplatiť.

Ako pätnásťročný hral Lendl vo finále Orange Bowl do šestnástich rokov s Brazílčanom Cássiom Mottom. Za stavu 1:1 v rozhodujúcom treťom sete pri brejkbale sebavedomo a nahlas zahlásil: „Mečbal!“ Hneď mi bolo jasné, že to bude veľký hráč.

Rád spomínam, ako sa nečakane svojsky zachoval po jednoznačnej prehre z roku 1981 s Jimmym Connorsom 2:6, 0:6 vo finále v Indian Wells (v tom čase sa turnaj konal v susednom mestečku La Quinta). Myslel som, že bude tak, ako zvyčajne zúriť, ale on z ničoho nič lakonicky zahlásil: „S tým chudákom som dnes prehral naposledy.“ (O osem rokov starší Connors vyhral s Lendlom prvých osem vzájomných zápasov. Avšak už rok po spomínanom zápase, premiérovo v kariére Lendl vrátil Connorsovi späť požičané v semifinále, rovnako na harde v Cincinnati dvakrát 6:1. A v bilancii vzájomných zápasov mal napokon  jednoznačne navrch 22:13 – pozn. red.).

Boris Becker rád šíril o Lendlovi, že je svojou povahou studený ako „psí čumák“. A tak raz Ivan vymyslel, že si na jednom turnaji pred ich vzájomným zápasom sadneme do šatne oproti nemeckému tenistovi. Ja som mu účelne rozprával jeden vtip za druhým a Ivan sa na nich schuti a poriadne nahlas smial už len kvôli Beckerovi. Keby ste len mali možnosť vidieť ten úplne „nasraný“ výraz tváre mladého Nemca. Becker na nás len dlho a úplne nemo „zíral“. Keď si spätne premietnem tie naše spoločné cesty, naozaj s úsmevom konštatujem, že sme si užili veľa srandy.



Lendl a Kneissel – ikonické spojenie osemdesiatych rokov

Lendl spolupracoval v priebehu kariéry s viacerými trénermi. Len ťažko by som vedel zhodnotiť svoje zásluhy na jeho výkonnostnom raste. Môj osobný prínos pre jeho kariéru bol v niečom úplne inom. Koncom sedemdesiatych rokov sme sa na jednom z turnajov v Rakúsku nakontaktovali na riaditeľa športového oddelenia firmy Kneissl, Kurta Matza, Rakúšana s českými koreňmi. Uzavreli sme zmluvu, na základe ktorej sme Ivanovi pripravili dnes už ikonickú bielu raketu s atypickým tvarom menšej hlavy. Vyrobili mu ich približne dvesto. Neuveriteľne dlho sme testovali ich pevnosť a pružnosť, no stále to nebolo ono. Až po mnohých mesiacoch sa napokon ten túžobný výsledok konečne dostavil. A malo to svoj význam. V tej dobe sa vďaka Lendlovým triumfom, ale aj pre osobitú eleganciu, stali biele Kneissle veľkým hitom. Ivan s nimi odohral v podstate celú kariéru. Aj keď sa neskôr zmenila značka, šlo len o odkúpenie licencie na tú istú raketu firmou Adidas. A tak som preňho urobil zmluvu aj s touto firmou. O niekoľko rokov sa situácia zopakovala, licenciu vtedy získalo japonské Mizuno. Takže skôr ako Lendlov športový rast a úspechy som ovplyvnil predovšetkým skutočnosť, že hral s jednou z najlepších rakiet v histórii tenisu.

Ivan Lendl
Ivan Lendl v trénerskom tíme Alexandra Zvereva na US Open 2018 (Foto: TASR/AP – Andres Kudacki)

Ako dlho ste spolupracovali?

Od sezóny 1981 sme mali spolu zmluvu na dva roky. V tom čase trénoval v Sűdstadte, v Bratislave a niekoľkokrát aj u nás v Boldogu. Neskôr, keď začal byť nepohodlný pre vtedajší režim, na mňa naliehal, aby som s ním odišiel do Connecticutu v USA. Ja som však zostal.

Ďalšiu, v poradí už ôsmu časť zo zaujímavého rozprávania s Janom Kukalom, môžete očakávať opäť o týždeň v tradičnom čase. Všetky predchádzajúce články z obsiahleho rozhovoru nájdete TU.

Zdroj: ts – Igor Uher

Podobné články

Pridajte komentár

Leave a Comment

19 − 8 =