BRATISLAVA – Ani dnes v tradičnom čase nechýba ďalšie pokračovanie zo zaujímavého rozprávania Jana Kukala, tentokrát sa bližšie pozrieme na jeho spojenie s legendárnym Ivanom Lendlom.
Bez akéhokoľvek zveličovania môžeme Ivana Lendla označiť za najlepšieho tenistu v histórii Československa. V osemdesiatych rokoch minulého storočia patril medzi najdominantnejších hráčov na okruhu. Keďže sa s Janom Kukalom poznal už od detstva a spolu toho aj veľa zažili, rozhodli sme sa venovať Lendlovi samostatnú časť.
Ivan Lendl (1960)
Lendl sa v prvom rade výraznou mierou pričinil k zisku Davis Cupu pre ČSSR v roku 1980. Na pozícii svetovej jednotky zotrval spolu 270 týždňov. Ostravský rodák je držiteľom ôsmych grandslamových titulov, päťkrát ovládol Turnaj majstrov. Jediným zakliatym miestom v jeho úspešnej kariére bol Wimbledon. Aj napriek dvom finálovým pokusom sa mu cennú trofej nad hlavu zdvihnúť nepodarilo. Po rôznych konfliktoch so straníckymi orgánmi napokon emigroval do USA v roku 1985. Kariéru ukončil pre chronické bolesti chrbta vo veku 34 rokov. Naše osudy sa preplietali od Lendlových piatich rokov.
Ako ste sa spoznali s Ivanom Lendlom?
Lendla som poznal v podstate odmalička. Po mojom príchode do Ostravy v roku 1965 som u Lendlovcov niekoľko mesiacov býval. S malým, v tom čase päťročným Ivanom, sme spolu často hrávali stolový futbal, guličky, ale aj dámu, ktorú ovládal od mala. A zaujímavou osobitosťou svojej povahy sa prejavoval už v detstve. Zakaždým, keď to bolo v závere partie vyrovnané a napínavé, mu už v tom veku navreli od maximálneho sústredenia žily na čele. Už ako dieťa dokázal zo seba vydať úplné maximum k tomu, aby docielil víťazstvo. Jeho ctižiadosť sa prejavila aj v šachových partiách s vlastným otcom, ktorý bol vtedy uznaným medzinárodným veľmajstrom. Mali by ste vidieť, ako neznášal prehry (Lendlov otec Jiří bol juniorský šachový majster Čiech a Moravy. Jeho matka Oľga bola pre zmenu vrcholovou tenistkou a svojho času najlepšou deblistkou v Československu. – pozn. red.). Bol mimoriadnym jedináčikom, ktorý dostal od oboch rodičov ich najlepšie vlastnosti. Od otca, s ktorým mal aj lepší vzťah, zdedil inteligenciu a prehľad. Od svojej charakternej a priamej matky, ktorá sa s ničím nikdy „nepárala“, pre zmenu cieľavedomosť a disciplínu. Keď matka hrala na dvorci, Ivan bol v kočiari s loptičkou v ruke miesto hračky. V detstve bol senzačným zberačom. Keď sme vyhrávali, maximálne skracoval pauzy medzi výmenami rýchlym zbieraním a podávaním lôpt. Keď sa prehrávalo, tak to súperom naschval spomaľoval.
Ako sa vám javil v žiackych rokoch?
Od roku 1967 mi na tri roky zmizol z dohľadu. Keď som sa ho neskôr spýtal, kde toľko trčal, duchaplne, typicky po svojom odpovedal: „Hral som o stenu.“ V Ostrave v tom čase tenisová hala nebola a tak niekoľko hodín denne strávil búchaním o stenu. Nebol nijak mimoriadne šikovný, ani obratný. Keď sa hral futbal, väčšinou ho postavili do brány. Avšak už ako žiak vynikal svojou usilovnosťou. Keď napríklad na turnaji v Znojme pršalo a všetci hráči hrali karty, on aj napriek hustému dažďu trénoval o stenu. Na turnaje s ním chodila väčšinou matka, ktorá ho viedla naozaj veľmi prísne. Kedykoľvek ho bez problémov „napomenula“ fyzicky a to aj verejne pred všetkými. Keď bol Ivan majstrom republiky medzi mužmi, dostal od matky zákaz hrania kartových hier. V konečnom dôsledku však Lendlovi tento výchovný prístup v jeho ďalšej kariére veľmi pomohol. Jednou z určujúcich povahových čŕt Ivana bola jeho nenávisť k prehrám. Po niektorých z nich sa ešte v žiackom veku prehrabal od zlosti nohou až do škvary.
Lendl bol známy zmyslom pre inteligentný humor. Ako sa prejavoval v období vašej spolupráce?
Naozaj mal veľmi svojský humor a výborné psychologické narážky a to nielen na kurte počas zápasov. Ešte ako junior v Ostrave sa Ivan rád bavil tým, že v šatni ostatným hráčom premieňal plastové rozlišovače na kľúčoch, čo samozrejme spôsobovalo všeobecný zmätok a znervózňovalo súperov. Až neskôr sa prevalilo, kto za tým stál.
Iná príhoda sa odohrala na spoločnom výjazde na Floride. Šmíd, ktorý bol všeobecne známy svojou veľkou šetrnosťou a vedomý si toho, že vo finále turnaja zrejme nevyhrá, uzavrel s Ivanom stávku o večeru na víťaza. Lenže sa prerátal a vo finále napokon uspel. Keby len tušil, čo ho čaká. „Dobroprajný“ Lendl totiž prizval ako víťaz stávky na večeru približne dvadsať vyhladovaných hostí, ktorým musel po zápase fyzicky a po tomto zistení už aj psychicky totálne zničený Šmíd hostinu zaplatiť.
Ako pätnásťročný hral Lendl vo finále Orange Bowl do šestnástich rokov s Brazílčanom Cássiom Mottom. Za stavu 1:1 v rozhodujúcom treťom sete pri brejkbale sebavedomo a nahlas zahlásil: „Mečbal!“ Hneď mi bolo jasné, že to bude veľký hráč.
Rád spomínam, ako sa nečakane svojsky zachoval po jednoznačnej prehre z roku 1981 s Jimmym Connorsom 2:6, 0:6 vo finále v Indian Wells (v tom čase sa turnaj konal v susednom mestečku La Quinta). Myslel som, že bude tak, ako zvyčajne zúriť, ale on z ničoho nič lakonicky zahlásil: „S tým chudákom som dnes prehral naposledy.“ (O osem rokov starší Connors vyhral s Lendlom prvých osem vzájomných zápasov. Avšak už rok po spomínanom zápase, premiérovo v kariére Lendl vrátil Connorsovi späť požičané v semifinále, rovnako na harde v Cincinnati dvakrát 6:1. A v bilancii vzájomných zápasov mal napokon jednoznačne navrch 22:13 – pozn. red.).
Boris Becker rád šíril o Lendlovi, že je svojou povahou studený ako „psí čumák“. A tak raz Ivan vymyslel, že si na jednom turnaji pred ich vzájomným zápasom sadneme do šatne oproti nemeckému tenistovi. Ja som mu účelne rozprával jeden vtip za druhým a Ivan sa na nich schuti a poriadne nahlas smial už len kvôli Beckerovi. Keby ste len mali možnosť vidieť ten úplne „nasraný“ výraz tváre mladého Nemca. Becker na nás len dlho a úplne nemo „zíral“. Keď si spätne premietnem tie naše spoločné cesty, naozaj s úsmevom konštatujem, že sme si užili veľa srandy.
Lendl a Kneissel – ikonické spojenie osemdesiatych rokov
Lendl spolupracoval v priebehu kariéry s viacerými trénermi. Len ťažko by som vedel zhodnotiť svoje zásluhy na jeho výkonnostnom raste. Môj osobný prínos pre jeho kariéru bol v niečom úplne inom. Koncom sedemdesiatych rokov sme sa na jednom z turnajov v Rakúsku nakontaktovali na riaditeľa športového oddelenia firmy Kneissl, Kurta Matza, Rakúšana s českými koreňmi. Uzavreli sme zmluvu, na základe ktorej sme Ivanovi pripravili dnes už ikonickú bielu raketu s atypickým tvarom menšej hlavy. Vyrobili mu ich približne dvesto. Neuveriteľne dlho sme testovali ich pevnosť a pružnosť, no stále to nebolo ono. Až po mnohých mesiacoch sa napokon ten túžobný výsledok konečne dostavil. A malo to svoj význam. V tej dobe sa vďaka Lendlovým triumfom, ale aj pre osobitú eleganciu, stali biele Kneissle veľkým hitom. Ivan s nimi odohral v podstate celú kariéru. Aj keď sa neskôr zmenila značka, šlo len o odkúpenie licencie na tú istú raketu firmou Adidas. A tak som preňho urobil zmluvu aj s touto firmou. O niekoľko rokov sa situácia zopakovala, licenciu vtedy získalo japonské Mizuno. Takže skôr ako Lendlov športový rast a úspechy som ovplyvnil predovšetkým skutočnosť, že hral s jednou z najlepších rakiet v histórii tenisu.
Ako dlho ste spolupracovali?
Od sezóny 1981 sme mali spolu zmluvu na dva roky. V tom čase trénoval v Sűdstadte, v Bratislave a niekoľkokrát aj u nás v Boldogu. Neskôr, keď začal byť nepohodlný pre vtedajší režim, na mňa naliehal, aby som s ním odišiel do Connecticutu v USA. Ja som však zostal.
Ďalšiu, v poradí už ôsmu časť zo zaujímavého rozprávania s Janom Kukalom, môžete očakávať opäť o týždeň v tradičnom čase. Všetky predchádzajúce články z obsiahleho rozhovoru nájdete TU.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár