BRATISLAVA – Po predchádzajúcej kritike pomerov v slovenskom tenise z úst našich úspešných trénerov Vladimíra Pláteníka a následne aj Petra Miklušičáka sa pre náš portál rozhovoril na pálčivú tému ohľadom napredovania a budúcnosti tohto športu u nás aj ďalší významný kouč s dlhoročnými skúsenosťami a množstvom úspechov – Emil Miške.
Miške je úspešný tréner s dlhoročnou praxou, ktorý ako šéftréner na Slávii Právnik spolupracoval s viacerými reprezentantmi, či majstrami Slovenska. Pod jeho vedením rozvíjali svoj talent Martina Suchá, Eva Fislová, Ladislav Švarc, Viktor Bruthans, či Michal Mertiňák. Neskôr spolupracoval aj s Henrietou Nagyovou. Posledné tri roky sa venoval nádejnej českej tenistke Karolíne Muchovej, ktorú vytiahol z 340. priečky ženského rebríčka na 21. miesto. Pod jeho vedením získala v juhokórejskom Soule prvý titul na okruhu WTA a na grandslamovom Wimbledone postúpila do štvrťfinále dvojhry.
„Úvodom by som chcel objasniť, že tu nemám v úmysle kritizovať. Kritiku totiž vnímam konštruktívne, jej cieľom by teda malo byť niečo zmeniť k lepšiemu. Na základe mojich dlhoročných skúseností s pomermi v slovenskom tenise neverím, že by moja kritika mala takýto efekt. Ale bol som oslovený, aby som sa vyjadril, tak to zo slušnosti urobím… Nemal som vždy takýto skeptický postoj. Keď som pred 20-timi rokmi odchádzal zo Slávie Právnik, mal som ako mladý tréner za sebou už pomerne veľké trénerské úspechy (Suchá, Fislová, Švarc). Vtedy som bol prvý a posledný raz oslovený pracovať pre STZ ako šéftréner “vrcholka” na Slávii Agrofert. Túto ponuku som prijal aj napriek veľmi nízkemu finančnému ohodnoteniu. Bolo mi sľúbené skoré zvýšenie platu. Keď po polroku bol stále môj mesačný plat 16 tisíc slovenských korún, poďakoval som sa a rozviazal som pracovný pomer. Prišlo mi to proste nedôstojné. Ďalšie ponuky už neprišli. Neskôr som ešte spolupracoval s niektorými reprezentantmi (Nagyová, Bruthans, Boczová, Malenovská), ale len na individuálnej báze. Ako snahu byť prospešný pre slovenský tenis som v roku 2010 publikoval články, ktoré mali pomôcť trénerom zlepšiť ich prístup. V roku 2011 sme prišli spolu s Tomášom Gurským (skúseným športovým psychológom) s myšlienkou projektu vzdelávania tenisových rodičov. Aj napriek prvotnému súhlasu pána Tibora Macka bol tento projekt nakoniec zamietnutý. A tak sme tento projekt realizovali samostatne nasledujúcich 7 rokov formou celoročných seminárnych cyklov. Počas nich naše semináre navštívilo veľké množstvo trénerov, rodičov, funkcionárov, pedagógov, psychológov zo všetkých športových odvetví. No a od roku 2017 som už spolupracoval s Karolínou Muchovou. Ako teda vidno, svoje kvality a taktiež ochotu pomôcť slovenskému tenisu som ukázal. Ale keďže záujem o moje služby nebol, rozhodol som sa ísť vlastnou cestou. Pomáham tam, kde sa moje výsledky uznávajú a kde si moju prácu cenia a vážia. To, že to so slovenským tenisom ide už dlhšie dolu vodou, nie je žiadne prevratné zistenie. Vidí to aj obyčajný laik. To, že sa vedenie STZ už dlhé roky tvári, že sa nič zvláštne nedeje, je tiež každému známe. To, že vedenie STZ je už dlhé roky “one man show” vie tiež každý. Zastávam názor, že tí, ktorí majú moc, nech nesú aj zodpovednosť. Sú zvolení legitímne a ja to rešpektujem. Ja im rozhodne nemienim dávať svoje rozumy, čo by mali zmeniť a zlepšiť. Nehovoriac o tom, že oni o moje rozumy nestoja,” začína zaujímavé rozprávanie úspešný tréner.
V čom vidíte hlavnú príčinu problémov slovenského tenisu?
„Poviem to asi takto… My, dlhoroční tenisoví tréneri, už máme za tie roky “natŕenované” ukončenie spolupráce. Každý z nás to už X-krát zažil. Už vieme, že na začiatku je to chvíľu zlé, ale potom príde úľava. Netreba sa báť ukončiť spoluprácu a odísť… Tu niekde by som tú hlavnú príčinu hľadal (úsmev).”
Zaujímal by ma váš názor k systému výberu hráčov do NTC
„Kľúč, podľa ktorého vyberajú hráčov do NTC, si určujú tí ľudia, ktorí sú vo vedení STZ. Nie vždy sú hlavným kritériom dosiahnuté výsledky adepta pre vstup. Vedenie sa môže rozhodnúť na základe toho, ktorý hráč je perspektívnejší. Výber hráčov by som ani nechcel riešiť preto, že v tom čase sa to mohlo zdať byť správnym a objektívnym rozhodnutím. Tí, ktorí o tom rozhodujú, môžu presne argumentovať, prečo sa práve tak rozhodli, majú na to plné právo. Ide len o to, aby sa potom aj vyvodila zodpovednosť. Inak povedané, nechcem uprieť právo výberu ľuďom, ktorí o kandidátoch rozhodujú. Ťažko povedať, či by sa napríklad môj hráč, ktorého by som tam dostal, neskôr aj presadil. Podstatné je, aby niekto za tento výber niesol aj zodpovednosť.“
Viete o niekom, kto v minulosti už podobnú zodpovednosť aj prijal?
„Neviem. Naozaj si nespomínam. A pritom toľko talentov už za tých 20 rokov prišlo do NTC a drvivá väčšina skončila bez výraznejšieho úspechu a zabudnutá. Zrejme vo všetkých prípadoch zlyhali buď samotní hráči, alebo ich rodičia…”
Ako hodnotíte gesto Filipa Poláška, ktorý sa pre neriešenie problémov vzdal reprezentácie?
„Ja ho absolútne chápem. Filip mi prezradil viaceré detaily, ktoré ani neboli zverejnené. Jeho nespokojnosť dlhodobo dozrievala a v priebehu daviscupového súboja s Českom iba logicky vyústila v toto rozhodnutie. Všetci si dobre pamätáme ceny vstupeniek. Program pritom skončil až pred polnocou a na tribúnach aj z tohto dôvodu bolo počuť iba českých fanúšikov. Pre Filipa to bol len jeden z naozaj mnohých dôvodov jeho nespokojnosti. Lenže zo strany zväzu neboli jeho pripomienky vypočuté a nedošlo ani len k náznaku zmien. Za týchto okolností by som sa rozhodol rovnako.“
Prečo väčšina nespokojných ľudí z tenisovej verejnosti kriticky nevystúpi a nahlas neprezentuje svoj názor?
„Myslím si, že pre to isté, prečo aj ja. Veľmi rýchlo totiž pochopili, že sa napokon aj tak absolútne nič nezmení. Radšej si nájdu svoju vlastnú cestu a postarajú sa sami o seba. Ide o normálny pud každého človeka, ktorý jednoducho pozná realitu. A preto ani nebude zbytočne vyvíjať aktivitu, ani míňať vlastnú energiu na niečo, v čom nevidí zmysel. Preto sa v našich podmienkach iba snažia prežiť. Myslím, že takto zmýšľa väčšina ľudí.“
Ak by hypoteticky došlo k zmene už dnes, koľko by trvalo, než by sa náprava prejavila aj v praxi?
„Na to nie je jednoznačná odpoveď. Sú veci, ktoré by sa dali zlepšiť okamžite. Napríklad aj iným spôsobom vedenia zo strany trénerov. Avšak nezostáva mi nič iné, ako súhlasiť s tvrdeniami ostatných trénerov, ktorí sa už k tejto problematike vyjadrili. Treba začať úplne od malička. Takže, čo sa týka zmenšujúceho sa počtu hrajúcich detí a s tým súvisiaceho množstva talentov, súhlasím s tvrdením, že sa bavíme o celej jednej generácii hráčov. To znamená, že sme schopní urobiť nápravu za predpokladu, ak by sa okamžite teraz začalo kvalitne pracovať s najmenšími s výsledkom, ktorý bude viditeľný o 7 až 10 rokov.”
Ján Krošlák uviedol ako jeden z problémov, ktorý má podstatný vplyv na výkonnosť mládeže, lenivosť dnešných detí.
„Netvrdím, že nemá pravdu. Len ja tú lenivosť spájam s nízkymi ambíciami. Príčinu však nevidím v deťoch. Oni vyrastajú v prostredí, ktoré ich ovplyvňuje. Ich život formujú hlavne rodičia, tréneri, vzory, učitelia, priatelia. A zodpovedne musím prehlásiť, že mám k výchove rodičov a práci trénerov na Slovensku veľké výhrady. K tomuto tvrdeniu ma oprávňuje moja odborná prax s Tomášom Gurským, s ktorým sme roky organizovali pre rodičov a trénerov semináre. Väčšina z nich dáva pomerne často na známosť svojim deťom či zverencom, aké majú limity. To považujem za obrovskú chybu. Hrať sa na experta, ktorý dopredu dokáže predpovedať, kto na to má a kto nie, je veľmi nezodpovedné. Nechápem, kde berú tú istotu, že práve oni sú tí, ktorí to vedia najlepšie posúdiť. Takto odpisovali napríklad aj Dominiku Cibulkovú alebo Dominika Hrbatého, o ktorom sa v 14 rokoch vedelo, že bol nešikovný na nohách. Lenže on svojou neskutočnou vôľou a pracovitosťou a tiež aj vplyvom výborného kondičného trénera Ivana Gaboviča prácu nôh zlepšil natoľko, že bol napokon dvanástym hráčom sveta. A Dominika dokonca štvrtá. Deti treba viac motivovať a podporovať, menej nútiť a kritizovať. Treba im od začiatku dávať najavo, že im veríme. Ak je opak pravdou, tak sa nesmieme čudovať, že nemajú ambíciu vynikať. Na Slovensku chýba odvaha chcieť viac, ako priemer. Preto s Janom čiastočne súhlasím v tom, že naše deti nemajú ambície a vôľu.”
V podobnom duchu sa v otvorenom liste vyjadrila aj niekdajšia slovenská juniorská grandslamová šampiónka Chantal Škamlová, ktorá bola svojho času podobne ako Hrbatý či Cibulková zväzom označená ako neperspektívna a následne zareagovala aj na kritiku zo strany zväzu a fedcupového kapitána Mateja Liptáka.
Čo chýba našim trénerom k tomu, aby vychovali nových špičkových hráčov?
„Problém vidím v tom, že sú podstatne viac trénermi než koučami. Skúsim to vysvetliť podrobnejšie. Ako tréner mám výhodu v tom, že som mohol čerpať skúsenosti z obdobia, kedy som bol závodným tenistom a rovnako tak som mohol čerpať zo skúseností mojich trénerov. Ďalšie som nadobudol už ako tréner s vlastnými zverencami. Najviac mi však dalo štúdium koučingu, ktoré mi otvorilo úplne iné obzory. Išlo o pohľad z úplne inej strany. Zistil som, že my ako tréneri – inštruktori sme vlastne veľmi obmedzení. Učíme len to, čo vieme. Z trénerov sa stanú koučovia až vtedy, keď sa budú snažiť dostať z tenistu maximum jeho potenciálu. A ten môže byť oveľa väčší ako je potenciál trénera. Toto je zásadný rozdiel medzi inštruktorom a koučom. Na Slovensku sa tréneri snažia svojich zverencov predovšetkým niečo naučiť. Ich ego im nedovolí pripustiť, že to, čo vedia doteraz, nemusí platiť na každého zverenca. Oni sú predsa tí experti, ktorí musia mať na všetko odpoveď. Keby to tak nebolo, tak by stratili autoritu. Zabúdajú však, že ich úlohou je urobiť tých expertov z ich zverencov. Oni sú nositeľmi toho výkonu. Keď sa tréner viac pýta, tak sa viac dozvie o hráčovi, ale hlavne ten hráč sa o sebe viac dozvie a lepšie sa spozná. Potom dá koučovi oveľa lepší feedback a práca kouča je efektívnejšia. Je treba zmeniť prístup a vnímať jedinečnosť každého jedného tenistu. Všetko treba individualizovať. A toto z mojej skúsenosti dokáže u nás len veľmi málo trénerov.”
Čím sa momentálne zaoberáte po ukončení spolupráce s Karolínou Muchovou?
„Momentálne pôsobím v Prostějove, kde pomáham jednej 17-ročnej českej tenistke plus riešim štart nového projektu zameraného na nový systém výchovy a podpory tenisových talentov v Čechách. Je to práca, ktorá ma napĺňa a inšpiruje a ktorá má presah od samotného zabezpečenia tréningového procesu po kompletný systém rozvoja jednotlivca, ako aj športový marketing a PR. Robím na tom s veľkou športovou agentúrou. Zatiaľ sme len v prípravnej fáze, preto nechcem byť v tomto momente konkrétnejší,“ zakončil Miške zaujímavý rozhovor, za ktorý mu v mene celej redakcie ďakujeme.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár