BRATISLAVA – Každý športovec alebo tréner zažije v priebehu svojej kariéry momenty, ktoré si pre pokoj v duši uloží niekam do hĺbky vlastného podvedomia.
Ale po čase pocíti potrebu vysporiadať sa s minulosťou, najmä keď mu prostredníctvom sociálnych sietí neustále klope na dvere. Preto je potrebné vytiahnuť kostlivcov zo skrine a vyčistiť si stôl.
Približne takto nejak by sme mohli uviesť druhú časť rozhovoru s jedným z najúspešnejších slovenských trénerov, Vladimírom Pláteníkom. V úvodnej časti sme dopodrobna rozobrali jeho spoluprácu s britskou tenistkou Emmou Raducanuovou. V tej druhej nám porozpráva o svojich skúsenostiach so slovenskými hráčkami a zároveň poodhalí nečakané skutočnosti zo zákutia formovania historicky najúspešnejšieho reprezentačného výberu, ktorý v roku 2002 triumfoval vo vtedajšom Fed Cupe.
Aká je práca trénera z pohľadu vzájomných vzťahov so zverencom a jeho okolím?
„Veľmi nevďačná aj z toho dôvodu, že ho vyplácajú rodičia, alebo samotná hráčka. Vždy som si svoju prácu urobil od A až po Z, o čom svedčia výsledky mojich zvereniek. Na svojho zverenca je pritom tréner naviazaný 24 hodín denne. Cestujeme spolu 30 týždňov do roka a sezóna trvá 330 dní v roku. Vydržať s jedným hráčom tri roky zodpovedá vynaloženému úsiliu desiatich rokov v iných športoch.“
Je možné zovšeobecniť príčiny rozchodu trénera so zverenkyňou?
„V priebehu svojej trénerskej kariéry som nechcel so žiadnou hráčkou prerušiť spoluprácu, pokiaľ bola úspešná. Vo väčšine prípadov boli za jej ukončením rodičia, ktorí jednoducho nedodržali dohodu, nevyplatili peniaze, alebo sa začali starať do tréningového procesu. Keď rodičia stratia rešpekt k trénerovi, potom je načase spoluprácu ukončiť.“
Nezhody s rodičmi
Mali ste niekedy nezhody aj s rodičmi slovenských tenistiek?
„Často o sebe počúvam a čítam nepríjemné komentáre od nemenovaného otca úspešnej slovenskej tenistky, ktorú som vytiahol zo 140. miesta v rebríčku WTA na 12 pozíciu. Môžem len povedať, že od začiatku našej spolupráce bol ku mne neférový, robil zle nie len mne, ale aj dcére. Celé tri roky vyvíjal na ňu tlak, stále špekuloval, ako meniť trénerov. Preto som navrhol ukončiť spoluprácu, ale hráčka ma prosila, aby som pri nej zotrval. On bol ten, kto napokon náš vzťah rozbil. Pred ukončením spolupráce sa mi svojim spôsobom dokonca aj vyhrážal, pričom sám žil iba z úspechov vlastnej dcéry.“
Za akých okolností došlo k rozchodu?
„Poslednou kvapkou v pohári trpezlivosti bolo, keď moja zverenkyňa v devätnástich rokoch prenikla do semifinále na Roland Garros a dosiahla na 12. priečku rebríčka WTA. A on mi s úsmevom na tvári dramaticky znížil plat s odôvodnením, že je vo svete hlboká hospodárska kríza. Jeho dcéra pritom pod mojim vedením zarobila 4,5 milióna USD.“
Napredovala by pod ďalším vašim vedením rýchlejšie?
„V čase, keď sme spolu trénovali, porážala mnohé hráčky z elitnej svetovej desiatky. Po skončení našej spolupráce sa niekoľko rokov iba trápila. Súperky ako Angelique Kerberová v tom čase nedosahovali ani zďaleka jej úroveň. Porážala aj neskoršie víťazky Grand Slamov ako Victoriu Azarenkovú, či Caroline Wozniacku, ktoré potom zarobili v kariére 30 a viac miliónov nehovoriac o desiatkach miliónov z reklám, zatiaľ čo moja zverenkyňa ich získala iba trinásť. Svojimi špekuláciami ju vlastný otec pripravil o množstvo peňazí. A práve tento človek píše na sociálnych sieťach o mojom charaktere. A to napriek mnohým príležitostiam, ktoré mal na to, aby mi to povedal osobne priamo do očí.“
Nepripúšťate chybu na vašej strane?
„Osobne som nemohol pre hráčku urobiť viac, ako ju systematickou tréningovou prácou posúvať výkonnostne vyššie. Vždy som sa ku všetkým správal slušne, nehádal sa s rodičmi, nerobil som nikomu zle. Práve naopak. Otec vedel, že náš rozchod bol z ich strany neobhájiteľný a tak jediné, čo mu zostávalo, bolo ohováranie.“
Robil revolúciu v slovenskom Fed Cupe
Komplikované obdobie ste zrejme prežili aj potom, ako ste pre fedcupové reprezentantky pripravili v roku 2001 nové zmluvy…
„Je mi vyčítané, že nemám dobré vzťahy so slovenskými tenistkami. Uvediem to preto na správnu mieru. V roku 2001 som robil revolúciu v slovenskom Fed Cupe v čase, kedy som viedol vtedajšiu slovenskú jednotku Henrietu Nagyovú. V tom čase nechceli dievčatá reprezentovať preto, že zmluvy, ktoré im vnucoval zväz, boli pre nich nevýhodné, doslova zlé. Nechceli akceptovať ani nehrajúceho kapitána Petra Vajdu, v dôsledku čoho vznikla pomerne napätá atmosféra.“
Vtedy ste sa vložili do situácie…
„Preto moja manželka skoncipovala nové zmluvy. Zakomponovali sme do nich výhrady všetkých rodičov našich reprezentantiek, čo nám zabralo asi dva mesiace práce. Podstatou novej zmluvy bolo nastavenie férových podmienok pre hráčky a možnosť výberu kapitána, ktorý im nebude nanútený zo strany zväzu. S výsledkom boli napokon všetci spokojní.“
Nemali ste ambíciu stať sa šéfom realizačného tímu?
„Henrieta ma síce navrhla za kapitána, s čím som ale osobne nesúhlasil s odôvodnením, že kapitán musí byť nestranná osoba, ktorá netrénuje žiadnu z reprezentantiek. Za mojich mladých čias som na Interi trénoval spolu s Tomášom Malíkom, ktorého vnímam ako inteligentného človeka. Takže keď padol návrh na jeho nomináciu, šiel som za ním a oslovil som ho. Vzápätí sme zorganizovali tlačovú konferenciu, na ktorej som predniesol vyhlásenie, ktoré som osobne napísal. A keďže pod toto vyhlásenie pridalo svoj podpis desať najlepších slovenských hráčok, zväz jednoducho musel s podmienkami súhlasiť.“
Bez neho by víťazný fedcupový tím nikdy nevznikol
Pôsobíte dojmom, ako by ste na túto udalosť spomínali s určitou trpkosťou.
„Budem úprimný, táto skupina ľudí ma sklamala. Moje sklamanie vyplýva z toho, že som sa nikdy nedočkal akéhokoľvek poďakovania zo strany hráčok, alebo ich rodičov a rovnako tak ani od Tomáša Malíka. Nikdy ma ani len nespomenuli. A pritom, bez môjho osobného vkladu by tím, ktorý získal v roku 2002 fedcupový titul, nikdy nevznikol. A v konečnom dôsledku som to bol ja, ktorý si touto iniciatívou vyrobil vlastných nepriateľov.“
Ako to myslíte?
„Pri tejto príležitosti som sa napríklad zúčastnil na Slávii STU stretnutia s Igorom Moškom, na ktoré si pozval Danielu Hantuchovú a Henrietu Nagyovú. Prítomný bol aj Maroš Vajda, ktorého im Moška predstavil ako nového reprezentačného trénera, čím ich chcel v podstate iba obalamutiť. Jednoznačne sme sa vyjadrili v tom zmysle, že proti Marošovi Vajdovi nič nemáme, avšak hráčky sa už rozhodli ísť vlastnou cestou.
S Henrietou Nagyovou som sa neskôr rozišiel za nie veľmi príjemných okolností, keď ma prepustila prostredníctvom faxovej správy, pričom mi nechcela vyplatiť ani zmluvou dohodnuté peniaze. A to napriek skutočnosti, že v tom čase sa nachádzala na 21. priečke v rebríčku WTA, najvyššie počas jej kariéry.“
Bežný jav v ženskom tenise?
Môžeme to považovať za všeobecný jav v ženskom tenise?
„Viacero trénerov mi povedalo, že akonáhle dosiahli so zverencom dobrý výsledok, automaticky ich rodičom začali vyzváňať telefóny od manažérov a iných trénerov, ktorí ohovárali, mudrovali a žobrali o džob. A napokon rozbili už vytvorený a fungujúci vzťah. Rovnako, ako ostatní tréneri, ani ja predsa nemám žiadny dôvod odísť od hráčky, ktorej sa darí a ktorú vytiahnem zo 150. miesta na dvanáste. Pritom som zobral veľakrát pod svoje krídla aj tenistky, ktoré nemali peniaze. Bol som to ja, kto im našiel sponzora, odpracoval svoju prácu na sto percent a dostal dievča do svetového tenisu.“
Nezvažovali ste po viacerých negatívnych skúsenostiach so ženskou mentalitou, že by ste skúsili trénovať mužov?
„Určite áno. Aj som po tých dlhých rokoch v ženskom tenise chcel zmenu. Ponuky som mal. Pred rokom ma napríklad oslovil Alexander Ševčenko, ktorý žije v Bratislave a s ktorým som sa stretol na US Open.“
Čo máte najbližšie v pláne? Oddýchnuť si od tenisu, alebo ďalšiu spoluprácu?
„V súčasnosti sa naozaj nikam neponáhľam. Priznám sa, že kariéru trénera ťahám už dvadsaťšesť rokov v kuse a chvíľkový oddych od práce mi iba prospeje. Zakaždým keď som s jednou hráčkou skončil, mi vzápätí vždy volali ďalší manažéri. Avšak momentálne obrazne povedané vypínam mobil preto, že si potrebujem od toho všetkého odpočinúť.“
Dlhší oddych nehrozí
Vaša reputácia vám však dlhší oddych zrejme nedopraje
„Na základe rebríčkového posunu hráčok, ktorý dosiahli pod mojim vedením, mi rôzni manažéri sami tvrdia, že som jedným z najlepších trénerov v rámci developmentu ich rastu. Takých trénerov, ktorí vytiahli tenistky z tretej stovky veľa naozaj nie je. Poznám mnohých, ktorí sa chvália, že sú top kouči len preto, že roky trénujú na Tour, pritom však s hráčkami žiadny development neurobili. Väčšinou sú to bývalí hráči, alebo sparingpartneri, ktorí dostali do rúk už hotové tenistky.“
Vnímate na Slovensku okrem Jamrichovej aj inú hráčku, ktorá by mohla dosiahnuť podobný úspech?
„Mia Pohánková má naozaj slušný potenciál. Je veľmi talentovaná. Aj keď som ju už dlhší čas nevidel, ešte pred rokom bola na tom veľmi dobre s úderovou technikou. Rezervu vidím ešte v práci na detailoch a intenzite, lebo ženský tenis je v súčasnosti fyzickejší. Hrá sa rýchlejšie. Obe naše nádeje však majú zároveň aj jednu nespochybniteľnú výhodu. Vzhľadom na to, kde sa slovenský tenis dnes bohužiaľ nachádza, bude musieť vedenie STZ poriadne investovať práve do týchto dvoch dievčat.“
Prečo si to myslíte?
„Preto, že toto sú skutočne posledné želiezka, ktoré slovenský tenis na dlhé obdobie do budúcnosti vyprodukuje. STZ na nich s určitosťou minie neobmedzené množstvo finančných prostriedkov na niekoľko rokov dopredu. Na jednej strane sa preto nebudú musieť ponáhľať. Na druhej strane dúfam, že nezaspia na vavrínoch. Obe majú na to, aby najneskôr o tri roky boli v prvej dvestovke rebríčka, alebo ešte vyššie. Potom už bude všetko záležať od kvality práce, ktorú budú musieť s nimi tréneri odviesť. Dúfam, že si ich tím nastaví latku primerane vysoko preto, že potenciál určite obidve majú. Len sa toho netreba báť.“
Práca na úkor rodiny
Nevyčítala vám vaša rodina, že ste sa posledných 26 rokov venovali iba svetovým hráčkam na úkor času, ktorý by ste mohli stráviť doma s deťmi?
„Nikdy mi to ani náznakom nevyčítali. Dobre vedia, ako je to náročné. Vedia, že to robím pre nich. Vždy som chcel, aby sa mali čo najlepšie a nikdy nemali núdzu. Dcéru som podporoval, keď hrala aktívne tenis. Bola druhou hráčkou v jej ročníku na Slovensku a ako jediná nebola roky zaradená do reprezentácie. Dôvod, prečo to tak bolo, si môžem len domýšľať. V každom ročníku boli zaradené do reprezentácie prvé štyri hráčky. Z jej ročníka bola jediná. Rovnaký osud postihol aj mňa, keď som počas svojej hráčskej kariéry ako deviaty hráč sveta nedostal od zväzu žiadnu podporu. Aj keď som nemohol rodine venovať toľko času, ktorý by si zaslúžila, mám výborný vzťah aj s manželkou aj s deťmi. Vďaka môjmu zamestnaniu si môžu splniť svoje sny.“
Čomu sa venujú deti?
„Syn Martin hráva hokej a v Slovane má vytvorené skvelé podmienky. Dcéra Ela chcela hrávať tenis nie na profesionálnej, ale na univerzitnej úrovni, čo ma ako trénera do určitej miery aj mrzelo. Na druhej strane sa jej ani nečudujem. Mám stále viac ten pocit, že dnešný svetový tenis je úplne postavený na hlavu.“
Prečo?
„Rodičia dnes chcú za každú cenu, aby ich deti zarábali tenisom veľa peňazí. Ale takých top hráčov, ktorí by to dokázali, je veľmi málo. Ak nie je dieťa v najlepšej päťdesiatke, celý život z tenisových zárobkov nevyžije. Dcéra študuje biznis na Marilendskej univerzite vo Washingtone. Prvý ročník skončila s vyznamenaním od dekana školy, čo je vlastne taký zoznam excelentných študentov. A práve preto je celkom možné, že sa po doštudovaní bude mať v živote podstatne lepšie, ako väčšina súčasných tenistiek.“
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár