Home BTZ Peter Grič: Vyhrať, alebo si “len” zahrať?

Peter Grič: Vyhrať, alebo si “len” zahrať?

by Igor Uher
Peter Grič

BRATISLAVA – Bratislavský tenisový zväz rozbehol v lete minulého roku viacero zaujímavých a sľubne sa rozvíjajúcich projektov. Medzi pilotné patrí aj program Vzdelávanie s BTZ, v rámci ktorého Bratislavský zväz organizuje prednášky známych  športových psychológov a koučov.


Jedným z nich je aj šéftréner VTC Pezinok a športový poradca Peter Grič. Úvodný diel jeho zatiaľ poslednej prednášky pod názvom “Od prvotnej emócie ku konečnému výsledku“, sme zverejnili minulý týždeň. Dnes vám ponúkame druhú časť obsiahleho materiálu na tému: “Vyhrať alebo zahrať si?“

Úvodom

Na úvod by sme si mali položiť zásadnú otázku: “Chodíme s dieťaťom na turnaje s tým aby vyhralo, alebo “len” aby si zahralo?“ Buďme úprimní, väčšina rodičov chce, aby ich dieťa na turnaji vyhralo, čo je v absolútnom poriadku. Veď základom a podstatou každého športu je víťazstvo, zdolať súpera, prekonať sám seba, byť lepší ako ostatní, zdokonaľovať sa.

Avšak časom zistíme, že ide len o krátkodobú motiváciu, ktorá nám nebude stačiť na to, aby dieťa podávalo konzistentné výkony dlhodobejšie.  K neustále lepšiemu výkonu si predsa potrebujeme v prvom rade zahrať, aby sme sa následne dočkali aj víťazstiev.

Peter Grič
Peter Grič (Foto: ts – Igor Uher)

Akým spôsobom pracuje myseľ mladého tenistu, keď nastupuje na zápas?

“Podľa toho, aké má nastavenie mysle a aká emócia ho sprevádza. Ak nastúpi s cieľom vyhrať, zvyčajne má v okamihu nástupu na kurt veľkú motiváciu a energiu, doplnenú od rodičov a trénerov vo forme predzápasového povzbudenia: “Dáš to, vyhráš, makaj!“ Takže zápas začne vo vysokom tempe a ak sa mu za týchto okolností darí a vyhráva, všetko je v poriadku. Funguje mu hlava, podanie, je v tempe, poskakuje si. Súpera prevyšuje odhodlaním, razanciou úderov a celkovým výkonom na kurte.”

To všetko zrejme iba do určitého momentu…

“Tento stav však väčšinou končí v momente, keď sa hráčovi prestane dariť a jeho nastavenie zrazu nie je v súlade s realitou. Keď prehrá prvé body v rade za sebou, nastane v jeho myslení výrazná zmena. Myseľ tenistu je orientovaná nielen na celkové víťazstvo, ale aj na výhru v každej jednej výmene. V okamihu, keď prehrá prvé výmeny, začne sa stretávať s realitou, ktorá sa bije s pôvodnou predstavou. V tomto športe nie je možné hrať na remízu. Každý jeden bod je o výhre, alebo o prehre a ak chceme byť úspešní, je nevyhnutné naučiť sa s tým pracovať.”

Čo nasleduje?

“Akonáhle hráč prestane vyhrávať, nastáva pokles jeho výkonu. Stáva sa to predovšetkým u menších, premotivovaných detí vo veku okolo desať rokov. Tie napriek náskoku 3:0 a 40:0 v geme doslova prestanú po pár prehratých výmenách hrať. Začnú sa stresovať, niektoré sa aj rozplačú a začnú psychicky rapídne upadať. Sled následkov však pokračuje a v dôsledku stresu deti začnú robiť úplne zbytočné a ľahké chyby. Rodičov a trénerov ide v tomto momente poraziť.”



Z čoho tento stav pramení?

“Odpoveď je jednoduchá. Prepadne ich strach a úderová neistota. Začnú hrať tak, aby neprehrali, čiže hrať na istotu a pasívne udržiavať loptu vo výmene. Taktovku hry prenechajú postupne súperovi. Roztrasú sa im ruky a z ničoho nič sú radi, keď im úder prejde cez sieť. Každé dieťa chce vyhrať a byť lepšie ako ostatné. Tým si však v zápase vytvára samo na seba obrovský tlak. Pričom platí, že čím viac sa blíži zápas ku koncu, tým sa napätie a tlak na hráča zvyšuje. Z toho vyplývajú emocionálne stavy ako napríklad strach, ktorý často vyústi až do plaču. Nastáva psychická neistota, ktorá má za následok nekonzistentný výkon.”

A dieťa začne hrať kŕčovito

“V dôsledku týchto negatívnych emócií prestáva mladý tenista zvládať dôležité momenty a začne prehrávať rozhodujúce fiftíny. Zo stavu 4:0 a 40:15 je zrazu 4:1. V nasledujúcom geme nezvládne zhodu a onedlho je zo stavu 4:2 zrazu 4:6. Po viacerých prehraných fiftínoch sa začne u dieťaťa prejavovať frustrácia a vlastné podceňovanie sa. V tejto situácii si deti často vravia: “To sa nedá, ja to už nedám, neviem to, načo to trénujem.“

Zrejme to súvisí aj so zameraním na budúcnosť

“Toto všetko sa stáva, keď je dieťa pri vstupe na kurt nastavené na víťazstvo. Ako som už spomínal, výhra je výsledkom, ktorý je z časového hľadiska priebehu zápasu na jeho konci, čiže v budúcnosti. To znamená, že od prvej výmeny sme nastavení na to, čo sa má stať za jeden a polhodinu, alebo čo sa má stať na konci výmeny, ktorá skončí tiež až v budúcnosti. Dôsledkom tohto nastavenia je, že sa v mysli neorientujeme na svoj výkon a prítomnosť, ktorej tým pádom nevenujeme adekvátnu pozornosť. Nesústredíme sa totiž prioritne na to, čo sa bezprostredne teraz deje na kurte.”

Rovnako negatívny dopad na psychiku hráča má, keď sa v priebehu zápasu neustále vracia k momentu, v ktorom chyboval

“A to najmä, ak ide o dôležitý bod v závere gemu alebo setu. Hráč prijíma vnemy celým telom a pokiaľ mu stále bežia na pozadí mysle myšlienky na to, že v určitom dôležitom momente zlyhal, nedokáže na sto percent vykonávať úkony v prítomnosti. Nie je schopný podať adekvátny výkon preto, že mu koncentrácia funguje maximálne na 40 až 50 percent. A to isté sa deje, ak je nastavený mysľou do budúcnosti na výsledok zápasu.”

Čo sa deje v mysli detí po takomto nezvládnutom zápase?

“Pribudne im nová, nepríjemná skúsenosť. Avšak čo je ešte horšie, vo väčšine prípadov ich neminie aj negatívna spätná väzba od rodičov a trénerov. Dostanú sa do akéhosi začarovaného bludného kruhu, v ktorom sa dopĺňa negativizmus s agresivitou. V nasledujúcich zápasoch potom logicky negatívne reagujú na povzbudenie, alebo utíšenie zo strany rodičov. Ak dieťa prehrá ľahkú výmenu, alebo spraví dvojchyby a rodič v dobrom zahlási, že to nevadí, dieťa to môže vnímať inak. Vadí mu to, lebo chce vyhrať a nedeje sa to. Nastáva rozpor medzi tvrdením rodiča a vnímaním dieťaťa.”

Z čoho pramení tá nedôvera v samého seba?

“Dôvodom je skutočnosť, že dieťa si ešte nedokáže adaptívne nastaviť myseľ na situáciu, keď prehrá bod. Nedokáže si povedať: “Je to v pohode, nič sa nedeje, ideme ďalej.“  Nemá to odkiaľ vedieť, lebo sa to neučí. Ak sa podobná negatívna situácia viackrát zopakuje a bude bez zmeny pokračovať aj naďalej, u väčších detí v rozmedzí od 14 do 16 rokov hrozí, že sa kruh uzavrie. Niektorí hráči nenaplnia vlastné očakávania, dôsledkom čoho môžu časom nastať aj rôzne zdravotné problémy.”



Koľko percentný výkon dokážu deti predviesť počas zápasu?

“Aj štrnásťročné dievča pri výbornej forme dokáže počas tréningu zahrať vyrovnanú partiu s chlapcom, ktorý je o dva roky starší. Avšak iba vtedy, keď o nič nejde. Keď však nastúpi na súťažný zápas, v ktorom sa hrá o body do rebríčka a tým pádom ide aj o víťazstvo, tak s výkonom pôjde rapídne nadol. Z mojich skúseností viem, že väčšina hráčov v zápase hrá na úrovni maximálne 40-50 percent svojich možností oproti tréningu. Avšak rodičia ma v tomto ohľade ešte brzdia a svorne hovoria: “Verte, že u nás je to maximálne 30, častokrát iba 20 percent z tréningového výkonu.“ Výnimkou je situácia, v ktorej dieťa nastúpi na zápas proti silnejšiemu súperovi, v ktorom prakticky nemá čo stratiť.”

Aké to teda je, keď pošleme dieťa na kurt s tým, aby si predovšetkým zahralo?

“Treba podotknúť, že reálne ide dieťa na kurt s oboma motiváciami. Nastupuje s tým, aby si zahralo aj zvíťazilo. Aké to je, keď ho pošleme zahrať si? Bude mať menej stresu o výsledok, viac radosti a zábavy z pohybu a zo samotnej hry.  To by aj malo byť cieľom. Podstatou každého športu a tenisu nevynímajúc je však to, ako získať bod a tým aj prevahu nad súperom. Teda ako vyhrať, avšak už v inom ponímaní. Pointa bude už v samotnej hre a nie v konečnom výsledku.”

Bolo by preto vhodné zmeniť nastavenie tréningového procesu?

“Tréneri by mali viesť svojich zverencov predovšetkým k tomu, akým spôsobom majú hrať tenis a čo všetko k tomu patrí. Učia ich techniku jednotlivých úderov, herné kombinácie, ale neučia ich ako vyhrať. Chýba výuka stratégie a taktiky. Aby deti vedeli, akým spôsobom získať bod so súperom. A pritom možností, ako zvíťaziť vo výmene, je veľmi veľa. V tom spočíva kreatívnosť tohto športu.

Keď rozvíjame hru a teda aj stratégiu a taktiku, poskytujeme dieťaťu zároveň aj priestor k rozvíjaniu kreatívneho myslenia. A v neposlednom rade zároveň k rozvoju jeho osobnosti. Dieťa by nemalo pracovať tvrdo na tréningu len preto, aby v zápasoch zvíťazilo. Ale aj preto, aby sa naučilo, ako získať konkrétny bod a spolu s tým aj ako napokon poraziť súpera. To by sa malo diať na tréningu, na ktorom nie je pod žiadnym tlakom. Všetci vieme, ako dokážu deti hrať počas tréningových zápasov. Avšak pokiaľ už ide o súťažný zápas, ide o body a zároveň už aj o výsledok, rozdiel je markantný.”

Je možné rozlíšiť, s akým cieľom dieťa nastupuje na zápas?

“V zápase sa to dá odlíšiť veľmi jednoducho. Okrem iného aj v jeho spôsobe správania sa na kurte. Napríklad ak dokáže úprimne zatlieskať súperovi za víťazný úder po dlhej výmene za kľúčového stavu. Ak sa vie vysporiadať s vlastnou chybou v závere gemu, alebo s cudzím, častokrát neprajným prostredím. Takto zistíme, že je na dvorci predovšetkým preto, aby hralo. Zároveň nám tým dokazuje, že vníma prítomnosť. Ak ukážeme deťom aj túto cestu a budeme ich učiť týmto hodnotám, potom verte, že nám vyrastie generácia kvalitných tenistov, ktorí budú chcieť v prvom rade hrať a zároveň aj vyhrávať.”

S akou taktikou by malo ísť dieťa na kurt?

“Základom hry by malo byť to, čo má natrénované z predchádzajúcich tréningov. Od toho sa odvíja aj ďalší postup. Napríklad to, akým tempom má hrať. Či má hrať aktívne, alebo pasívne. Alebo striedať tempo hry podľa toho, čo platí na súpera. Ale predovšetkým by sme ho mali vyprevadiť na kurt s tým, aby si šlo zahrať svoju hru. Teda, aby využilo všetky svoje schopnosti a zručnosti v hre takým spôsobom, ktorým by porazilo súpera.”

Igor Zelenay, Lukáš Lacko, Adam Truhlář, Peter Grič, Peter Miklušičák
Igor Zelenay, Lukáš Lacko, Adam Truhlář, Peter Grič a Peter Miklušičák (Foto: ts – Igor Uher)

Zosumarizujme si to

“Ak nastúpime na zápas iba s tým, aby sme vyhrali a zameriame sa predovšetkým na výsledok, naše sústredenie rozdelíme na to, ktoré je zamerané do budúcnosti ako aj do minulosti. A tým je koncentrácia na aktuálne dianie do značnej miery obmedzená. Ak to teda zhrnieme, rozdiel medzi ísť na kurt vyhrať a ísť si len zahrať je v tom, že v prvom prípade sa koncentrujeme v kritických situáciách predovšetkým na výhru alebo prehru, to znamená, na výsledok. V druhom prípade sa koncentrujeme na prítomnosť, sme často vo „flow“, čiže kritickú situáciu miestami ani nevnímame, iba sme v súlade s hrou. My sami sa rozhodujeme, ktorou cestou sa vyberieme.”



Na záver

V dnešnej dobe sme až priveľmi zameraní na úspech a víťazstvo. Všetci sme spoločensky tlačení k dosahovaniu žiadúcich výsledkov. V tenise sa stále viac hľadí iba na výhru, získané body, alebo postavenie v rebríčku. Bohužiaľ sme nimi zahltení až do takej miery, že sa nám vytráca z tréningového procesu skutočný význam tenisu ako hry. Akosi sa pozabúda na fakt, že výsledok je iba dôsledkom našej hry v prítomnosti a nášho vnímania aktuálnej situácie na kurte. Preto je potrebné presmerovať naše zameranie na náš výkon a na prítomnosť. A to bude mať zásadný podiel na dosahovaní kvalitných výsledkov.

V záverečnej časti prednášky ponúkne Peter Grič niekoľko riešení, ako sa majú rodičia zachovať vo vypätých situáciách počas súťažných zápasov svojich detí.

Zdroj: ts – Igor Uher

Podobné články

Pridajte komentár

1 comment

Peter Grič: Ako a kedy má rodič komunikovať s dieťaťom? 14 februára, 2023 - 5:54 pm

[…] Peter Grič: Vyhrať, alebo si „len“ zahrať? […]

Reply

Leave a Comment

2 × four =