Home Audio/video Neblbni, po tomto si už nepinkneš: Legendárny Jan Kukal o živote plnom stresu s eštebákmi za chrbtom

Neblbni, po tomto si už nepinkneš: Legendárny Jan Kukal o živote plnom stresu s eštebákmi za chrbtom

by Igor Uher
Jan Kukal, Boldog

BRATISLAVA – Za socializmu všetci závideli vrcholovým tenistom možnosť slobodného cestovania. Málokto však vedel, čím bola táto „sloboda“ vykúpená.


Špehovanie príslušníkmi štátnej bezpečnosti, udávanie, či dokonca aj vypočúvanie na policajných staniciach nebolo za totalitného režimu ničím výnimočným v živote týchto profesionálnych športovcov. Komunistickí pohlavári mali tenis za buržoázny šport a tak sa k jeho reprezentantom aj správali. A to aj bez ohľadu na to, či šlo o velikánov, akými boli Jaroslav Drobný, Ivan Lendl alebo Hana Mandlíková. Práve tieto, pre dnešnú generáciu už len ťažko pochopiteľné pomery a súvislosti, vám priblížime v druhej kapitole pokračovania obsiahleho rozprávania legendárneho Jana Kukala.

Ivan Lendl, Jan Kukal
Jan Kukal a Ivan Lendl na výstave Alfonsa Muchu v Prostějove, 2000 (Foto: Archív Jana a Edity Kukalových)

IV. časť

Kauza Drobného a Černíka

Vďaka negatívnemu vnímaniu tohto športu komunistickými funkcionármi, bola pred našou érou s Janom Kodešom do druhej polovice šesťdesiatych rokov veľká čierna diera. Postoj vtedajšieho vedenia štátu k tenisu sa demonštratívne prejavil udalosťami, ktoré jedenásteho júla roku 1949 viedli k emigrácii v tých časoch najlepšieho československého tenistu Jaroslava Drobného. Jarda mi osobne vyrozprával, ako dal na turnaji vo švajčiarskom Gstaade facku nášmu vtedajšiemu československému veľvyslancovi. Facka bola reakciou na snahu súdruhov, ktorí mu chceli zabrániť v tom, aby nastúpil na finálový zápas proti Američanovi Earlovi Cochellimu, pričom ho nútili k okamžitému návratu do Československa. Drobný sa však vzoprel a na zápas napokon nastúpil. A po tejto udalosti, ktorá jednoducho dokonale zapadala do historického kontextu vývoja pomerov v Československu v rokoch 1948 – 49, sa už domov ani nevrátil.

Zdroj: O2 TV Sport

Po incidente v Gstaade musel emigrovať aj jeho deblový partner Vladimír Černík. Jednoducho preto, že po návrate domov by sa už v dôsledku Drobného emigrácie do zahraničia nikdy v živote nedostal. V Československu však zostala Černíkova manželka aj so synom, ktorých za ním už nepustili. (Najviac na to doplatil Černíkov brat Rudolf. Ako dôstojník bol po bratovej emigrácii prepustený z armády a 10. januára 1950 aj zatknutý a odsúdený k dlhoročnému väzeniu.) Drobný, ktorému po skončení turnaja prepadlo vízum, sa bez zhabaného pasu neúspešne pokúšal získať občianstvo vo viacerých krajinách. Napokon uspel, až keď ho egyptský kráľ Farúk I. pozval na turnaj do Alexandrie, ktorý vyhral. Drobný potom prijal ponuku trénovať kráľovu dcéru, vďaka čomu konečne získal vysnívané občianstvo. V rokoch 1951 – 52 triumfoval na Roland Garros. A ako právoplatný reprezentant Egypta vybojoval v roku 1954 vo veku 32 rokov aj wimbledonskú trofej po finálovom víťazstve nad mladým Kenom Rosewallom. V Británii bol odvtedy nesmierne populárny. Za svoj triumf dostal prezývku Old Drob. Pre československých komunistov, ktorí sa v čase incidentu v Gstaade dostali k moci, bol tenis nielen pre tieto udalosti označený za buržoázny šport.

Drobný, Ken Rosewall
Drobný a Ken Rosewall pred wimbledonským finále 1954 (Foto: Archív)

Ja som s Drobným neskôr hral štvorhru na turnaji v Kolíne nad Rýnom. Napriek štyridsiatke mal geniálny servis a dával jedno eso za druhým. Jarda ma ešte pred turnajom varoval pred možnými následkami, keď nastúpim po boku emigranta a povedal: „Neblbni, po tomto si už nepinkneš!“ A hádajte, čo sa po skončení turnaja stalo. Dostal som mesačný zákaz vycestovania. Na tú dobu to bol ešte veľmi mierny rozsudok. A to iba vďaka tomu, že mi z direktoriátu turnaja prišlo potvrdenie, podľa ktorého bol rozpis turnaja pre štvorhru daný dopredu.



Problémy s vycestovaním

Do roku 1968 bola možnosť vycestovania podmienená nomináciou na základe výsledku z kvalifikácie. Najdôležitejšie boli nominácie pre Davis Cup, ktorý v tom čase mal vyššiu prestíž než grandslamové podujatia a uznávali ho aj súdruhovia. Všetky kvalifikačné súboje sme museli s Kodešom absolvovať a práve nominácie boli často príčinou, pre ktorú sme kopu turnajov napokon neodohrali.

Byť profesionálom v šesťdesiatych rokoch

Hrať tenis za totality na profesionálnej úrovni bolo skutočne veľmi náročné. Dnešnú generáciu by možno zaujímalo, že v tom čase ešte nebol ani rebríček, ani odmeny za víťazstvo. Hráči boli rozdelení do jednotlivých výkonnostných kategórii, podľa ktorých im prideľovali garancie. Elitní borci ako Laver, Emerson a Rosewall mali garantovanú sumu 2000 až 2500 dolárov. Kodeš 1000 a ja 800 USD. Ako kuriozitu uvediem, že keď Drobný zvíťazil v roku 1954 vo Wimbledone, dostal za odmenu hodinky a poukážku do obchodného domu Harrods v hodnote 200 libier. Ani taký hráč, akým bol Rod Laver nemohol veľmi vyskakovať. Wimbledonský šampión z roku 1962 dostal za víťazstvo iba 5000 libier. Za to by dnešní profesionáli možno nehrali ani kvalifikáciu.

V šesťdesiatomôsmom sme spolu s Kodešom dostali lukratívnu pozvánku na karibský okruh, na ktorom hralo iba šesťnásť vybraných hráčov na čele s Rodom Laverom, Kenom  Rosewallom, Arthurom Ashem, alebo Stenom Smithom. Pamätám si, ako všetci tenisti vtedy čakali na modré obálky. Problém bol v tom, že ČSTV (Československý svaz tělesné výchovy) na to financie jednoducho nemal. Letenky boli na tú dobu nesmierne drahé. Stáli okolo 250 tisíc korún a tak som na ich zaplatenie musel predať auto. Aj tak to stálo zato. V tom čase to bola obrovská vymoženosť. Žiadni iní športovci nemali šancu cestovať po svete v takom rozsahu ako my. A túto vymoženosť sa podarilo udržať. 

Vznik kategórie štatutárnych hráčov

Preto čelní zväzoví predstavitelia a ústredný výbor strany zaviedli pod hlavičkou Pragosportu kategóriu takzvaných štatutárnych hráčov. Predseda tenisového zväzu Stanislav Chvátal a vtedajší predseda ČSTV, ktorým bol Slovák Richard Nejezchleb museli ísť až na UV KSČ za Alexandrom Dubčekom, bez ktorého podpisu by profesionálny tenis nemohol vzniknúť a ktorý tento kľúčový podpis pripojil iba pár dní pred inváziou. Mali sme veľké šťastie, že sa písal rok 1968. Aj keď to svojim spôsobom bola z núdze cnosť, v konečnom dôsledku to malo kľúčový význam pre ďalší rozvoj tenisu v Československu. Oni sa zaslúžili o to, že sme najprv my dvaja s Kodešom a neskôr Milan Holeček, Vladimír Zedník a František Pála, ako štatutárni hráči mohli jednoduchšie cestovať po svete. A vďaka pokračujúcim kontaktom so svetovým tenisom mohla konečne nastať kontinuita príchodom ďalšej generácie, ktorú tvorili Ivan Lendl, Pavel Složil, Tomáš Šmíd a po nich Miloš Mečíř, Marián Vajda alebo Braňo Stankovič. Svoj podiel na tom, že sa ústredný výbor rozhodol povoliť štatutárnych hráčov mal veľký srdciar Jan Kodeš, ktorý tomu pomohol svojimi úspechmi.

Jan Kukal, Miloš Mečíř, Tomáš Šmíd
Osudové daciscupové víťazstvo nad SSSR, zľava: Jan Kukal, Miloš Mečíř a Tomáš Šmíd, Hradec Králové 1983 (Foto: Archív Jana a Edity Kukalových)

Súdruhovia za chrbtom

Pod neustálym dohľadom sme boli počas každého výjazdu do zahraničia. Pracovníkov ŠTB, ktorí sa na turnajoch pri nás striedali, sme samozrejme nepoznali. Oni však vedeli o každom našom kroku. Zapisovali si s kým sme sa stýkali. A nielen to. Skracovali nám aj dobu prípravy v mieste konania turnajov. Na Wimbledon, ktorý pravidelne začína v pondelok, sme cestovali až sobotu, tesne pred jeho začiatkom. Na žiadnom grandslamovom podujatí sme z nejakého dôvodu nemohli hrať ani mix. S výnimkou Kodeša, ktorý dokázal ako jediný tento tlak ustáť, sme s tým mali všetci ostatní veľké problémy. Pre mňa osobne to bola doslova katastrofa a to bol zároveň jeden z dôvodov, prečo niektorí z nás neskôr emigrovali. Ako napríklad Milan Holeček, ktorý odišiel v roku 1971 do USA, v dôsledku čoho vtedajšie štátne orgány zakázali jeho matke vykonávať trénerskú činnosť. 



Špehovanie a vypočúvanie

Nikdy sme ani len netušili, kto a čo konkrétne o nás pre ŠtB napíše. Na turnaji v Kanade sme prijali pozvanie na slávnostný obed od starých emigrantov, ktorí sa veľmi angažovali v tamojšom tenise. Hneď po návrate sme museli ísť na koberec a vysvetľovať celú situáciu preto, že súdruhovia mali presne zapísané kedy a u koho sme boli. Mali sme sa riadiť vnútorným predpisom, podľa ktorého sme mohli tolerovať emigrantov, ktorí opustili republiku do roku 1948, pričom tým z neskoršieho obdobia sme mali dávať najavo svoje hlboké opovrhnutie. Tento absurdný pokyn sme všetci dostali do konca aj písomne. Dodnes ho mám schovaný.

Okupácia

Na jeseň šesťdesiatehoôsmeho som sa psychicky úplne zrútil. Príčinou bol vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Napriek tomu som však emigrovať nechcel. Zanechal by som tu rodičov aj sestru. Navyše som sa v tom istom roku oženil s mojou slovenskou priateľkou Editou. Od toho momentu som povolil zo svojho brutálneho nasadenia v tréningu z rokov 65 až 68. Tá nesloboda bola pre mňa jednoducho neúnosná a tak som požiadal o povolenie trénovať vo Švajčiarsku. Na moje veľké prekvapenie som ho aj dostal s podmienkou, že budem hrať za Československo v Davis Cupe. Vďaka tomuto rozhodnutiu som mohol robiť sparingpartnera Björnovi Borgovi aj Guillermovi Vilasovi.

Daviscupový tím Československa 1972
Daviscupový tím Československa v roku 1972, sprava: Jiří Hřebec, Jan Kodeš, František Pála, Jan Kukal a tréner Pavel Korda (Foto: Archív Jana a Edity Kukalových)

Stresové obdobie na začiatku 80tych rokov

Dá sa povedať, že jednoznačne najhoršie obdobie svojho života som prežil v rokoch 1981 až 1983. Počas pražského finále Davis Cupu s Talianskom v roku 1980 si ma silná trojka v zložení: Antonín Himl (predseda ČSOV), Jindřich Poledník (člen sekretariátu UV KSČ) a Lubomír Štrougal (predseda vlády) pozvali k sebe do vládnej lóže aby mi oznámili, že končím v pozícii štátneho trénera v Rakúsku. Musel som akceptovať post šéfa štatutárnych hráčov. Bol som z toho samozrejme veľmi frustrovaný, keďže sa mi v Rakúsku v tom čase otvárali ďalšie možnosti. Keď som šiel na kádrové oddelenie a spýtali sa ma na moje zadelenie, odvetil som: „Manažér štatutárnych hráčov.“ A pani spoza stola mi odvetila: „No, ale pre manažéra tu kolónku nemáme.“ Tak mi „prischla“ pozícia: Vedúci štatutárnych hráčov. Vtedy som ešte ani len netušil, čo všetko ma čaká.



Eštebáci pod oknami

Nové zadelenie si vyžadovalo, že sme pendlovali medzi Prahou a Bratislavou. Každý večer v Bratislave nám pod oknami stála čierna dodávka Avia s tmavými oknami, v ktorých sa vozili eštebáci. Babička – moja svokra im nosila občas kávu, s otázkou: „Koho nám tu strážite?“ A oni: “My tu strážime pána Viliama Šalgoviča.“ Šalgovič pritom býval o 100 metrov ďalej. Neskôr jej na rovinu povedali: „Máme hlásenie, že chcete emigrovať. Tak vás strážime, aby ste nesťahovali nábytok.“

Problémy s tenistami

Z pozície vedúceho štatutárnych hráčov som musel riešiť viaceré problémy, ktoré priamo s tenisom vôbec nesúviseli. Z Moskvy napríklad prišla fotka, ako sa Hana Mandlíková objíma s diktátorským generálom Augustom Pinochetom počas exhibície v Čile, o ktorej som nemal ani potuchy. Preto som „svoje“ povedal aj jej otcovi Vildovi. Ivan Lendl v roku 1983 pre zmenu štartoval napriek zákazu na exhibícii v Južnej Afrike. To bol „prúser ako hrom“, za ktorý na mňa poriadne nakričal aj Vasiľ Biľak. (Lendl štartoval na exhibícii v Bophuthatswane spolu s Kevinom Currenom, Johnom McEnroom a Johanom Kriekom. Za účasť dostal od ČSTV pokutu 150 tisíc USD. Navyše ho ústredný výbor KSČ označil za zradcu štátu podporujúceho rasistický režim. pozn. red.) Ďalším z dlhej rady bola autonehoda s tragickými následkami, keď Regina Maršíková, trojnásobná semifinalistka na Roland Garros v rade narazila čelne do protiidúceho auta pri Břeclavi, v ktorom uhorela jedna pani. Tak isto som bol braný na zodpovednosť, keď Lea Plchová bola zadržaná na hraniciach s Nemeckom pri pokuse „prepašovať“ dvadsať tenisových rakiet. V tej dobe aj tenisti museli pri výjazde do zahraničia vyplňovať colné prehlásenie. V ňom sa okrem iného uvádzalo, koľko vezú so sebou rakiet, pričom sa to na spiatočnej ceste skontrolovalo. A podľa očakávania potom celý „kontraband“ aj zabavili. Všetky tieto problémy šli na zodpovednosť mne ako vedúcemu a verte tomu, že mi ich súdruhovia aj spočítali.

Regina Maršíková
Regina Maršíková (Foto: Wikipedia.org)

Ďalšiu časť zo zaujímavého rozprávania s Janom Kukalom môžete očakávať opäť o týždeň v tradičnom čase.

Zdroj: ts – Igor Uher

Podobné články

Pridajte komentár

Leave a Comment

19 − ten =