BRATISLAVA – Po dvoch predchádzajúcich dieloch zo zaujímavého rozprávania legendárneho Jana Kukala, sa dnes v tretej časti úvodnej kapitoly nášho magazínu na pokračovanie budeme venovať jeho samotnej kariére.
III. časť: Na Davis Cupe aj s eštebákmi v hľadisku
Samozrejme, že nezostaneme iba pri holých faktoch. Na to je Kukal priveľmi dobrý rozprávač a jeho pikantné príhody z reprezentácie nielenže bavia, ale aj dokonale dokresľujú obdobie normalizácie. Kukal opisuje svoje trénerské skúsenosti s neznášajúcimi sa rivalmi Nastasem a Tiriacom a na záver sa dozviete aj to, ako sa tenisový cestovateľ napokon ocitol a natrvalo usadil v Boldogu.
Hráčska kariéra
V období hlbokej totality som ako junior absolvoval jediný zahraničný štart v estónskom Talline, kde som sa prebojoval do finále. Medzi seniormi som sa uviedol v sezóne 1966 v Belehrade, kde sa mi na veľmi dobre obsadenom turnaji podarilo postupne poraziť Alexa Metreveliho, Željka Franuloviča, Pierra Darmona a Nikolu Piliča. To mi otvorilo dvere do národného tímu. K nominácii do daviscupového výberu mi však pomohli aj domáce úspechy. V roku 1967 sme prvýkrát s NHKG Ostrava vyhrali extraligu družstiev, ktorá bola vtedy povinná pre všetkých hráčov. Dnes je to takmer zabudnutá súťaž, ale v tej dobe sme mali na lige v Ostrave niekedy aj viac ako 2000 divákov.
Už prvý veľký medzinárodný turnaj, ktorý som absolvoval v sezóne 1967 v Monte Carle, mi priniesol úspech v podobe triumfu vo štvorhre, ktorú sme vyhrali spolu s Milanom Holečkom. V tom čase bolo podujatie v monackom kniežatstve neoficiálnymi majstrovstvami sveta vo štvorhre. Málokto dnes vie, že vtedy boli štvorhry povinné pre všetkých zúčastnených hráčov. Vďaka tomuto úspechu sme už pri svojej premiére na Roland Garros boli s Milanom Holečkom jedným z ôsmych nasadených párov. Neskôr som na štvorhru nastupoval po boku Jana Kodeša, s ktorým sme si na parížskom Grandslame pripísali na konto jednu semifinálovú a vo Wimbledone dve štvrťfinálové účasti.
Momenty z histórie Davis Cupu, ako ich nepoznáte
V Davis Cupe nám najväčší úspech priniesol rok 1971, kedy sme postupne zdolali Egypt, Portugalsko, Rusko a Španielsko. Hrdinom zápasu proti Španielom bol na Štvanici František Pála, ktorý dobre zapadol do nášho tímu. Tým sme vyhrali európsku zónu a postúpili do medzikontinentálneho finále s Brazíliou. Systém súťaže bol vtedy nastavený tak, že víťaz tohto zápasu vyzval v absolútnom finále obhajcov titulu z USA. Dôvodom takéhoto nastavenia bola skutočnosť, že ani najlepším Američanom, ani Austrálčanom sa už vtedy nechcelo hrať Davis Cup v priebehu celej sezóny. My sme mali obrovskú šancu na postup. Nastala však ťažko akceptovateľná, absurdná situácia. Naši tenisoví funkcionári zrejme neoplývali dobrou angličtinou, keďže veľmi rýchlo dokázali na finálový zápas vypredať pražskú Štvanicu. Problém bol však v tom, že podľa londýnskeho žrebu sa mal tento duel odohrať v juhobrazílskom Porto Alegre, o čom sme ako hráči nemali ani tušenia. Keď sa zväzoví funkcionári konečne spamätali, začali nás okamžite zháňať po turnajoch v celej Európe. Narýchlo zohnali aj letenky do Brazílie. Avšak napriek tejto oneskorenej snahe sa nám do dejiska podarilo doraziť až v stredu v noci, pričom úvodné dvojhry začínali tradične už v piatok. Časový posun ako aj minimálny čas na aklimatizáciu v tropickej klíme už potom urobili svoje. Nebol to zďaleka jediný prešľap našich funkcionárov. Niekoľko rokov predtým, keď sme tiež mali v Davis Cupe výborne našliapnuté, sme z rozhodnutia najvyšších funkcionárov nenastúpili z politických dôvodov na zápas v Juhoafrickej Republike. Dôvodom bol postoj našej krajiny k apartheidu.
Proti Rusku v čase normalizácie
Môj najväčší zážitok z reprezentácie sa viaže k zápasu z roku 1971 s Ruskom. Naši ľudia na okupáciu vojsk Varšavskej zmluvy ešte nezabudli a na beznádejne vypredanej pražskej Štvanici to v rozhodujúcej štvorhre proti Alexovi Metrevelimu a Sergejovi Lichačevovi dali súperom primerane najavo. Emócie boli vybičované a atmosféra gradovala, keď bol po úvodných dvojhrách prvého hracieho dňa nerozhodný stav 1:1. Očakávali sa hromadné protesty a preto polovicu divákov na Štvanici v ten deň tvorili z celej republiky dovezení príslušníci ŠTB (Štátnej bezpečnosti). To sme sa dodatočne dozvedeli z informácie, podľa ktorej bola do predaja daná iba necelá polovica lístkov z celkovej kapacity štadióna. Diváci nám napriek tomu neskutočne pomohli. Štvorhru sme napokon vyhrali, súboj sme zvládli a dotiahli ho do víťazného konca. A verte mi, na tie momenty by skutočne nikto do konca svojho života nezabudol. Fanúšikovia v eufórii roztrhali po zápase sieť a všetkých nás niesli na ramenách. Od viacerých očitých svedkov mám informáciu, podľa ktorej nám najviac fandili práve eštebáci. Vidíte, a to už v roku 1971 naplno prebiehala normalizácia. Až do zisku daviscupového titulu v roku 1980 bol práve tento ročník z pohľadu účinkovania našej reprezentácie v tejto súťaži najúspešnejším.
Kráľovský pohár aj v PKO
Z osobného hľadiska bol pre mňa dôležitý rok 1969, v ktorom som získal titul majstra Československa vo dvojhre. V tom istom roku sa nám podarilo prvýkrát spolu s Vladimírom Zedníkom zvíťaziť aj na halových majstrovstvách Európy – na Kráľovskom pohári. V semifinále sme zdolali Veľkú Britániu a vo finále Švédsko. Počas finálového týždňa sa tam súbežne konalo aj zasadnutie ITF na ktorom nám aj so Zedníkom daroval prezident Austrálskeho zväzu dve letenky do Austrálie. A k tomu aj uhradenie celého mesačného pobytu u protinožcov.
Kings Cup bola až do sedemdesiatych rokov jedna z najdôležitejších a pre československých reprezentantov aj povinných súťaží. Po nás ju neskôr vyhrali Ivan Lendl s Tomášom Šmídom a Pavlom Složilom. Z historického hľadiska boli perličkou súboje štvorčlennej finálovej skupiny v roku 1968, ktoré sa odohrali v dnes už neexistujúcej volejbalovej hale bratislavského PKO. Skončili sme na treťom mieste. Hala s maličkou kapacitou pre divákov bola vtedy doslova natrieskaná. Našťastie prenos dávali aj v televízii.
Individuálne úspechy
Mal som dobrý servis a veľmi slušný volej. Hral som útočný tenis, preto mi viac sedeli rýchlejšie povrchy na halových turnajoch, ktorých bolo za mojich čias oproti súčasnosti podstatne menej. V hale som triumfoval v Berlíne, alebo v Kolíne nad Rýnom. Darilo sa mi tiež na rýchlej antuke, ako pri víťazstve v Ženeve, či pri postupe do finále v Stuttgarte, alebo pri mojej semifinálovej účasti v Gstaade, kde som nepremenil s Royom Emersonom dva mečbaly.
Z historického hľadiska je kurióznym faktom, že som triumfoval aj na viacerých turnajoch, ktoré sa dnes už nekonajú. Na antuke som zvíťazil, v dnes už lyžiarskej verejnosti podstatne viac známejších strediskách, v St. Moritze a v Crans – Montane, alebo v tej dobe na výborne obsadenom podujatí v nemeckom Travemindü, či v rakúskom Pörtschachu.
Tenis kontra záľuby
S odstupom času konštatujem, že na pomery vrcholového športovca som mal priveľa záľub. Napríklad na turnaji v sicílskej Catanii šli riaditeľ turnaja s hlavným rozhodcom na Etnu. Jediný, kto šiel z hráčov som bol samozrejme ja. Podobne na turnaji v indickom Dillí som sa šiel opäť so všetkými funkcionármi ako jediný tenista pozrieť na Tádž Mahál. Na turnajoch po celom svete som pochodil množstvo galérií, zatiaľ čo sa ostatní hráči pohybovali výhradne iba medzi hotelom a kurtmi. Aby toho nebolo dosť, písal som aj do novín. Z karibského okruhu a z Indie som posielal pravidelné príspevky do niekoľkých denníkov.
Koniec reprezentačnej kariéry
Zranenie, pre ktoré som musel predčasne ukončiť reprezentačnú kariéru, som v roku 1973 utrpel v Madison Square Garden. Nemal som krv v ruke, zato som však cítil obrovské bolesti. Išlo o poškodenie tepny na pravej ruke (symptóm karpálneho tunela), čo bolo dôsledkom hry s drevenou raketou, ktorá vôbec nepružila. Po každom údere šli vibrácie priamo do ruky. Mal som 31 rokov a musel som sa nedobrovoľne vzdať štartu na veľkých turnajoch, čo ma logicky vyradilo z reprezentácie. Tie isté problémy sa neskôr prejavili aj u iných hráčov. Podobným zranením trpela napríklad aj Hana Mandlíková. V nemocnici na Kramároch mi zachránil kariéru profesor Šimkovič, ktorý mi konských dávkami injekcií podporil vytvorenie náhradného kolaterálneho systému. Aj keď mám doposiaľ v zimnom období studené prsty, dôležité bolo, že som aj naďalej mohol hrať. Cestoval som tak aspoň na menšie turnaje a viaceré z nich som aj vyhral.
Pokračovanie v Rakúsku
Popri aktívnom tenise ma to ku koncu mojej kariéry ťahalo aj k trénovaniu druhých. Ešte na Kramároch ma v roku 1973 navštívili zástupcovia rakúskeho tenisového zväzu. O dva roky neskôr som u nich začal s trénovaním. Rakúšania prezieravo uzatvárali zmluvy iba na obdobie jedného roka, pričom zakaždým vyžadovali dosiahnutie svetového úspechu, v dôsledku čoho som bol pod neustálym tlakom. Celé dni som hrával, pedantne som sa staval ku každému úderu a osobne si myslím, že najlepšiu výkonnosť som aj s ohľadom na moje zranenie paradoxne dosahoval až niekedy okolo roku 1979, keď som mal už tridsaťsedem rokov. V Rakúsku som pôsobil u tenisového zväzu ako tréner daviscupového výberu a kapitán Fed Cupu v rokoch 1975 – 1980 a neskôr aj v rokoch 1984 – 1990.
Nastase a Tiriac
V úlohe trénera som pôsobil pri viacerých reprezentačných výberoch. V roku 1972 som trénoval aj s rumunským tímom, ktorý neuspel vo finálovom októbrovom súboji v Bukurešti na antuke s Američanmi. Spolu s manželkou sme tam strávili viac ako mesiac. Pamätám si, ako čerstvý víťaz US Open Ilie Năstase vtedy nastúpil na dvorec s obrovskými pľuzgiermi na ruke i na nohách. Nie je žiadnym tajomstvom, že sa vtedy spolu s Ionom Tiriacom nielen že vôbec nebavili, dokonca sa ani len nezdravili. A to napriek tomu, že dovtedy získali spolu desať turnajových titulov. Bolo to psychologicky mimoriadne náročné, keď som musel hrať s oboma. Hrdinom zápasu sa napokon stal Stan Smith, ktorý si poradil s oboma rivalmi nielen vo dvojhrách, ale aj vo štvorhre. Napriek prehre domáceho tímu malo pre mňa finále aspoň jeden pozitívny dôsledok. V jeho priebehu som sa zoznámil s Virginiou Ruzici, s ktorou som neskôr určitý čas spolupracoval. Bola jednou z najsnaživejších hráčok, s ktorou som kedy trénoval. Držiteľka dvanástich turnajových titulov triumfovala v roku 1978 aj na Roland Garros.
O niečo neskôr som pôsobil aj pri reprezentácii Holandska, kde som trénoval Toma Okkera, v tom čase štvrtého hráča svetového rebríčka. Vlastnú kariéru som dlhú nemal, ale nikdy mi za ňou smutno nebolo, lebo hrať tenis v neslobode a pod tým obrovským totalitným tlakom bolo psychicky veľmi náročné ustáť.
Ako sa Kukal ocitol v Boldogu
Ako profesionálny hráč aj v pozícii trénera som bol permanentne na cestách. Na to, kde napokon zakotvím, malo v konečnom dôsledku vplyv to, že som si v roku 1969 zobral za manželku televíznu moderátorku programu Lastovička, Slovenku Editu. V roku 2018 sme oslávili Zlatú svadbu. V čase môjho pôsobenia v Rakúsku sme si v roku 1975 postavili dom v Bratislave na Záhradách. V Boldogu sme od roku 1979. Partia murárov z Moravy nám tam postavila dom a dvorec vybudovala Edita.
Ďalšiu časť z obsiahleho rozprávania s Janom Kukalom môžete očakávať opäť o týždeň v tradičnom čase.
Zdroj: ts – Igor Uher
