Čo stojí za grandslamovými suchotami amerických mužov?

Spojené štáty americké sú najväčšou tenisovou veľmocou histórie. V Open ére, teda od roku 1968, získali len v mužskej dvojhre 52 grandslamových titulov. Ten posledný však budúci týždeň oslávi už 15. výročie. Čo stojí za dnešnou zámorskou krízou? Tu sú 4 hlavné dôvody.

Povrchy a štýl

McEnroe, Sampras, Roddick. Veľká väčšina amerických legiend, bez ohľadu na generáciu, mala svoju hru postavenú na skvelom servise a veľkej agresivite. Teda zbraniach, ktoré fungujú hlavne na rýchlych kurtoch. Povrchy sa však po roku 2000 výrazne spomalili. Pribudli dlhšie výmeny a namiesto servisu zrazu rozhodoval pohyb. To výrazne pomohlo európskemu tenisu. Američania namiesto prispôsobenia tréningových metód zostali verní svojmu štýlu a úplne zaspali dobu. Trvalo príliš dlho, kým miestne akadémie vyprodukovali prvých moderných tenistov.

Akadémie

Problém je nielen v štýle, ale aj systéme výchovy amerických hráčov. Kým v Európe väčšina tenistov trénuje vo svojich domácich kluboch alebo regionálnych centrách, Spojené štáty stále žijú z veľkých akadémií. Takmer všetky talenty si rozdelí Bolletieriho IMG, Saddlebrook alebo napríklad McEnroe Academy. Hráči majú odmalička profesionálny servis, ale musia sa presťahovať tisícky kilometrov od domova. Až príliš veľa mladíkov tento krok nezvládne.

Iné športy

Tenis v USA postupne klesol aj v popularite. Práve to je dôvod, prečo krízu prežívajú hlavne muži. Na rozdiel od dievčat majú talentovaní chalani na výber z množstva iných športov. Americký futbal, bejzbal, basketbal, hokej či futbal stoja oveľa menej peňazí a lákajú na štadióny neporovnateľne viac ľudí. A hlavne ponúkajú úplne iné možnosti pre profesionálov. Tenis znamená celoročné cestovanie po svete bez akejkoľvek finančnej istoty. To nie je práve najlepšia reklama.

Univerzity

Spojené štáty majú veľkú tradíciu univerzitného športu. Mladí hráči majú šancu pokračovať v tenise a vďaka štipendiám získať inak veľmi drahé vzdelanie. Pre väčšinu z nich to znamená koniec myšlienok na profesionálnu kariéru. John Isner, Kevin Anderson či Steve Johnson sú svetlé výnimky.

Aj preto je zámorských hviezd čím ďalej menej. V roku 1979 ich bolo v elitnej desiatke sedem, dnes tam nie je nikto. Zmizli, navyše, aj z nižších poschodí. Začiatkom osemdesiatych rokov bolo v top 100 až 42 Američanov. V súčasnosti sa tešia aj z dvanástich.

Množstvo z nich je však prísľubom do budúcnosti. Tiafoe, Fritz, či Donaldson dokazujú, že vedia hrať aj proti top hráčom, a to bez ohľadu na povrch. Éra absolútnej americkej dominancie je definitívne preč. Nastupujúca generácia však môže byť základom zmeny. Zmeny, ktorá musí byť oveľa väčšia než rýchlejší či pomalší kurt.