Novakovi som veľmi držala palce, aby prepísal históriu, ale asi prvýkrát v živote som ho videla počas finálového zápasu pod tak veľkým tlakom. Nebol vo svojej koži a nakoniec prehral. Nezvládol to, ako ani Serena nezvládla finále grandslamov po pôrode.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Romana Tabak (@romanatabak)

US Open je jeden z mála turnajov, kde nikdy nie je ticho, stále nejaký šum, šušťanie… Je zbytočné čakať na rozhodcu, kým utíši publikum. Treba hrať a uzavrieť sa vo svojom svete s tímom.

V roku 2008 som hrala na Grandstande v druhom kole proti Asii Muhammad, momentálne 184. hráčke sveta.

US Open je známy tým, že vek zberačov je rôzny – berú od detí cez tínedžerov až po starších ľudí. Lopty hádžu hala bala, zberači nie sú disciplinovaní ako na iných grandslamoch, kde hádžu lopty podľa pravítka.

Od začiatku turnaja som si všimla, že medzi zberačmi je mladé dievča, ktoré nemá nohu a má protézu.

V duchu si hovorím, že len nech ju nedostanem na zápas.

A hádajte čo? Po rozohrávke som bola pripravená, sústredená ísť bojovať.

Ešte som si vypýtala vodu a zrazu mi tú vodu donesie zberačka s tou protézou.

Hneď som bola mimo, rozplakala som sa.

Bolo mi jej veľmi ľúto.

Rozhodkyňa mi nedovolila ju vymeniť.

Stratila som motiváciu hrať, lebo ja mám všetko – som zdravá – a mne tu zbiera dievča s protézou na nohe pri sieti. Vždy, keď išla po loptu, ten zvuk protézy ma vyviedol z miery.

Prehrala som 6/4 6/3. Bola som rada za ďalšiu skúsenosť, aj keď mi bolo ľúto, že som prehrala a nevedela som sa cez to preniesť.

Tréner mi nevedel pomôcť, bolo to v mojej hlave. Škoda, pretože dnes by som to brala s nadhľadom. Povedala by som si: Toto je môj život – bojujem aj za tú zberačku a bojujem, lebo som zdravá. Lebo aj ona, ak by mala obe nohy zdravé, makala by naplno.

Počas US Open v roku 2016 som stretla Nicka Bollettieriho, ktorý je neskutočne pozitívny a otvorený k ľuďom. Prehodili sme pár slov a dnes Vám prinášam to naj z jeho prednášky.

Ako vždy dúfam, že aj tento článok pomôže aspoň jednému hráčovi viac si veriť, makať a vyhrávať!

Nick Bollettieri – prednáška 

Becker o ňom povedal – Nikdy nevyhral zápas, ale stál za hráčmi, ktorí vyhrali.

Ivanovič – Ak sa chcete niekde dostať, majte v tíme človeka, ktorý tam už bol a žil váš cieľ.

Jeho kamoš Vince Lombardi – Môj tím nikdy neprehral, iba nám vypršal čas.

Si to, ako sa cítiš vo vnútri.

Nesúdiš ľudí podľa toho, čo hovorí skóre. Súdiš ľudí podľa vynaloženého úsilia, aj keď skóre hovorí, že si prehral.

Šampióni sa rodia, vždy si nájdu cestu, ako sa popasovať.

Bez tímu nikdy nebudeš šampión a nebudeš mať plán, aby si zlepšoval svoj talent.

Nikdy nehovor, ja som to dokázal, ale my sme to dokázali!

Najtalentovanejších hráčov vieš poraziť mysľou a byť šampión.

Predtým, ako svojim zverencom poradíte, viac ich počúvajte.

Nehanbi sa povedať, že si nervózny (všetci sú), ale nájdi si cestu, ako sa cez to preniesť.

Nikdy nepoužívaj – I can’t do it! Vždy si povedz – I will do it!

Ľudia sa vzdávajú priskoro.

Nehovor, že ideš spraviť maximum, čo dokážeš (best you can do)!  Ideš vyhrať (you go out to win)!

Nickov otec – Ak si nikto, nikto o tebe nebude vedieť. Ak ľudia o tebe hovoria (či v zlom, či v dobrom), znamená to, že si niekto. Ľudia sa nerozprávajú o ľuďoch, čo nič neznamenajú. Nechaj ich hovoriť si a nech si hovoria, čo chcú.

Vždy sa poďakuj a nechaj za teba hovoriť tvoje výsledky.

Šialení ľudia urobia veci, ktoré im povedali, že ich nemôžu urobiť. Ja som ten šialenec.

Trénoval týchto hráčov:  Boris Becker, Serena a Venus Wiliams, Maria Sharapova, Andre Agassi, Tommy Haas, Mary Pierce, Anna Kournikova.

Chcem, aby si ma zapamätali ako človeka, ktorý zanechal stopu na ľuďoch / hráčoch.

S Arthurom Ashom začal tenisový program v New Jersey.

Má adoptované deti z Etiópie. Hovorieva im, že nech urobia pre druhých to, čo robí on pre nich.

Pomáhajte ľuďom! O tom to celé je!

Najúžasnejšie je, ak pomôžeš a človek nevie, že si mu pomohol.

Keď sa ho pýtajú, dokedy chce pracovať atď : Nikdy nepouži slovo „skončil som“ / „dôchodok“ – použi „mením povolanie“.

Ak si starší a starneš, pusti si pesničku „Saturday Night Fever“. A ak máš zlý deň, tiež si pusti tú pieseň.

Ak si sa naučil z tejto prednášky jednu vec – odchádzaš odtiaľto úspešne.

Nauč sa málo – časom to ostane s tebou. Nauč sa veľa – rýchlo to stratíš.

Počúvajte svoje deti. Budujte v nich sebavedomie. Aby vedeli povedať „nie“ drogám, násiliu a alkoholu. Čaká na nich ťažký svet – stojte pri nich!

Starajte sa o seba, máte iba jedno telo.

Dúfam, že vám aspoň jeden tip pomohol – nech vám Pán Boh žehná!

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

Zdroj: Romana Tabak

The post Blog Romany Tabakovej: Wau! US Open plný prekvapení! appeared first on Tenisový Svet.

Čo by si odporučil mladším hráčom, ktorí prechádzajú z juniorskej do mužskej kategórie? / What would you recommend to junior players who are about to turn pro?

Odporučil by som im, aby sa sústredili iba na seba a na cestu, ktorú si vybrali. Je veľmi ľahké sa stať ovplyvneným od každého naokolo a preto je potrebné sa sústrediť na jadro a to, čo je skutočné dôležité: rodina, blízki priatelia a najbližší tím, atď.

„What I would recommend to the junior players we’re about to turn pro is that they really need to focus on them self in the path they have chosen to go. It’s very easy to be influenced from everybody around and that’s why the core is so important: family, friends, agents etc.“

Nikdy si neskúsil alkohol, prečo? / You have never drink alcohol, why?

Dôvod, prečo som nikdy neskúsil alkohol, je ten, že ma to nikdy nezaujímalo. Možno raz by som to rád skúsil, ale ten deň ešte neprišiel. Nie je na to žiadny konkrétny dôvod!

„The reason why I’ve never drink alcohol is because I was never interested in it and maybe one day I would love to try but the day has not arrived yet. There’s no specific reason for that!“

Ako pomáhaš mladším hráčom v Bulharsku? / How do you help younger players in Bulgaria?

Len nedávno som založil nadáciu Grigora Dimitrova v Bulharsku. Zameriavame sa na malé deti, aby sme im pomohli prosperovať. Pomáhame im finančne, aby mohli dosiahnuť svoje ciele a ísť za svojim snom. Snažíme sa pomôcť tým, ktoré majú menej šťastia.

„I just started Grigor Dimitrov foundation in Bulgaria and we are targeting the young kids to help them prosper and to help them financially to reach their goals and to follow their dream also to help on the ones that are less fortunate.“

Aký bol tvoj kľúč k úspechu? Čo ti najviac pomohlo? / What was your key of success? What helped you the most?

Posudzovanie úspechu je do veľkej miery subjektívne. Každopádne ale musíte vydržať a byť trpezlivý počas celej kariéry. Zakaždým je potrebné si nastaviť cieľ, to považujem za veľmi dôležité. V momente, keď začnete mať veľké ambície, je stále potrebné si nastaviť menšie ciele a skúsiť sa zlepšovať zo dňa na deň. Až nakoniec vám to pomôže dostať sa k vytúženému úspechu.

„There’s not really right or wrong when it comes to the formative success. You go on about with your life and your goals. Always set yourself a goal in a target, I believe this is very important when you start dreaming big but progressively you put small targets and he tried to achieve them one day you read the benefits from all those things which makes it a success.“

Aké to bolo, keď bol tvoj otec tvojím trénerom? Môžeš mi prosím
vysvetliť plusy a mínusy? / How was it when your dad was your coach as well? Can you please explain the pluses and minuses?

Môj otec bol vždy súčasťou môjho tímu, od začiatku bol mojou školou. Navigoval ma veľmi šikovne a so všetkým veľmi opatrne. Nie som si istý, či sme mali nejaké tienisté stránky, možno len to, že som ho mal niekedy pri sebe až príliš často.

„My dad is always been part of my team even early on in my life when he was my college. He was navigating me very smart and very cautiously with everything. I’m not sure they had any downsides but still I was seeing a lot of him haha.“

Aká bola tvoja stratégia počas pandémie COVID-19, keďže budúcnosť bola neistá? / What was your strategy during COVID-19 pandemic since the future wasn’t sure?

Myslím si, že keď prišlo k pandémii, nikto nebol pripravený. Preto sme sa všetci museli znovu prispôsobiť situácii a nájsť nové spôsoby, ako pracovať a nastaviť svoje ciele, svoje rutiny a náš život.

„I think when the pandemic struck, nobody was prepared and nobody was ready for anything. Therefore we all had to readjust and and found a new ways for us to work and restructure our goals, our routines, our life.“

Čo by si odkázal všetkým mladším tenistom, ktorí snívajú o svojich cieľoch? / Message to all younger tennis players who keep dreaming about their goals.

Odkázal by som mladej generácii tenistov, že majú ostať sami sebou, ísť za svojimi cieľmi a veriť v seba a svoje schopnosti. Môj názor je, že deťom sa treba prihovárať ako dospelým ľuďom, hlavne tým, ktoré chcú niečo dokázať v športe. Kniha Point of Vanishing (Axel Howard) je veľmi dobrá kniha pre rast a všeobecné povedomie. Z filmov – The Notebook a Soft Side.

„The message to the young generation it’s going to be keep being yourself, keep going after your goals, believe in yourself and above all be yourself.
I think for the kids you need to talk to them as a grow ups, especially the one that want to make it in sport!
Book – Point of Vanishing (Axel Howard) is a very good book for growing and general awareness!
Movies – Soft side, The Notebook.“

Bulharský športovec je napriek viacerým pádom dlhé roky na výslní tenisu. Tak dúfam, že sa inšpirujete a dokážete tiež ísť za svojimi snami. Sama som sa presvedčila, že aj nevydarená kariéra (nie podľa predstáv) vás môže posunúť ďalej, ak pracujete s tým, čo máte. Využite svoj šport, nadobudnite vzdelanie a potom sa Vám bude aj vo svete biznisu prebíjať ľahšie (nakoľko my športovci sme prirodzene súťaživí a bojovní).

Zastávam názor, že my Slovenky a Slováci sme talentovaní športovci, ale chýba nám väčšia viera a sebavedomie. Takže pracujte na sebe a ja viem, že prvý grandslamový víťaz/-ka zo Slovenska na nás v budúcnosti čaká.

Ďakujem za vaše podnety a ak je nejaké športové podujatie či téma, ktorému/ktorej by som sa mala venovať, napíšte mi.

Dotenisovania

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

Zdroj: Romana Tabak

The post Blog Romany Tabakovej: Rozhovor s Grigorom Dimitrovom appeared first on Tenisový Svet.

Tenisovým fanúšikom hlavne veľa napínavých a kvalitných zápasov. A tenistom, aby sa im úspešne darilo pracovať na mentálnej stránke a strave.

Koronavírus zasiahol všetky oblasti tohto sveta a tenis nebol výnimkou. Táto pandémia určite prinútila viacerých tenistov rozlúčiť sa s tenisom s tým, že sa im už ďalej neoplatilo hrať. Na druhej strane, lepším hráčom to pomohlo k tomu, aby si oddýchli a trénovali len doma. Podľa mňa, najťažšie na tejto pandémii je, že neviete, kedy to skončí. Neviete, aký tréningový proces si máte nastaviť, trénujete „do aleluja“ a strácate motiváciu. Keby som bola ešte aktívnou hráčkou, počas tejto kritickej situácie by som si nastavovala plán z mesiaca na mesiac. Do toho by som venovala veľa pozornosti hlavne strave, mentálnemu tréningu. Dohodla by som sa s ďalšími tenistami, aby sme si zahrali nejaký tréningový turnaj a počas voľna by som sa venovala nejakým online kurzom, vzdelávaniu. Ak tenisti prežijú túto korona krízu, potom ďalšie roky budú ľahšie. Určite sa vrátia hladní po víťazstvách a tým pádom nás čakajú kvalitné zápasy. Každá kríza má vždy dve strany mince. Ja vidím pozitívnejšiu stranu v tom, že hráči majú dlhý časový úsek na dolaďovanie svojej hry a majú veľký priestor zlepšiť fyzickú aj psychickú stránku, doliečiť zranenia. Tým pádom úroveň tenisu bude po korona kríze zrejme vyššia.

Na túto sezónu mám dve favoritky, o ktorých si myslím, že opäť zabodujú. Prvou je francúzska tenistka Kristina Mladenovičová, ktorá bude mať tento rok 28 rokov, jej aktuálny ranking je 50. Sledujem, ako trénovala posledné mesiace a aj keď nie je úplne talentovaná, je to „dříčka“, ktorá sa bude chcieť dostať naspäť na vrchol. Je na nej vidieť, že zmenila stravu, nakoľko je chudšia a viac fit. S Kristinou som hrala viacero turnajov, párkrát som hrala aj proti nej. Kristina je typ hráčky, na ktorú som si vždy verila a vedela som, ako na ňu hrať. Porazila som ju na Wimbledone 2008, aj vo štvorhre na US Open 2008, ale raz som s ňou prehrala v 1.kole na Australian Open 2008 vo štvorhre. Kristininou silnou stránkou je podpora rodiny, ktorá s ňou chodí odmalička na každý turnaj. Pamätám si, ako sme hrali v Miláne a po zápase, kde prehrala s voľnou kartou, plakala v šatni a mama ju upokojovala. Kristina je typ hráčky s kvalitným servisom a dobrým forhendom, ale nakoľko jej pohyb a jej backhend sú nekonštantné, vyskytujú sa u nej periodicky sa opakujúce pády v rebríčku. Čo platí na hráčku typu Mladenovič? Tým, že je vysoká, nemá rada, keď dostáva nízke slajzované lopty. Ťažšie reaguje na lopty s nižším odskokom a zle reaguje na protipohyb.

Nakoľko je výborná deblistka, je otázkou času, kedy sa to prenesie aj do dvojhry. Kristine veľmi pomohlo to, že sa narodila vo Francúzsku, aj keď jej rodičia sú zo Srbska. Je rozdiel, v akej krajine hrávate tenis. Francúzska federácia je jedna z najlepšie fungujúcich federácií sveta a francúzski tenisti majú výhodu v tom, že majú veľkú podporu od federácie – či už je to finančneje stránke, alebo sponzorstvom. Predsa Roland Garros zarobí toľko peňazí, že si môžu dovoliť to ďalej investovať do svojich hráčov a francúzskych turnajov. Veľmi rada som hrávala vo Francúzsku, turnaje sú výborne organizované. Foto s Kristinou je z Roland Garros 2011, keď sme obidve boli sponzorované firmou Lacoste a sám Michel Lacoste nás pozval na podujatie pre všetkých Lacoste hráčov. Pamätám si ako dnes, že vedľa mňa stáli Roddick, Wawrinka, Stosurová a ďalšie hviezdy a ja som si neverila a cítila som sa divne v ich prítomnosti. A to bola chyba – vždy si musíte veriť. Tí, čo sú na vrchole, budú musieť raz skončiť. Nastúpi nová generácia a vy si musíte veriť, že tá nová generácia ste vy. Veľmi som sa poučila z týchto chýb a teraz si už verím, len v iných oblastiach.

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

Druhou tenistkou, ktorá má čo ešte ukázať v tejto sezóne, je Venus Williamsová. Z jej tréningových videí cítim, že je v psychickej pohode, tenis si užíva (však čo jej zostáva, keď má 40 rokov) a na turnajoch, kde bude štartovať (hlavne grandslamy) bude chcieť určite triumfovať. Venusin ranking je aktuálne 79., takže hlavnú súťaž má istú. Jasné, že vrchol sezóny bude pre ňu olympiáda v Tokiu. Williamsové nikdy nehrali do počtu, ale na víťazstvo. Počúvala som viacero podcastov, kde som sa dozvedela, že čokoľvek čo išli urobiť, najprv si to predstavili, že to už majú alebo že to už dosiahli. Otec im veril, mali cieľ a makali, až kým to nedosiahli. Pre tých, ktorí nevedia, tak Venus je vysoká hráčka s dlhými pákami, ktorá hrá rýchlejšie ako jej sestra Serena.

Venus je naučená z returnu ísť hneď po odskoku do lopty a modeluje si hru tak, aby jej prilietali lopty na ruku a ona si presným úderom hľadá voľné miesto na dvorci. Na druhej strane, nakoľko je vyššia, tiež má slabší pohyb oproti Serene. Taktika na Venus je jednoznačne servovať jej dlhý rýchly servis na telo a z najbližšej možnej lopty ju rozbehať a dostať pod tlak, pretože keď Venus dostane lopty na ruku, je veľmi razantná a presná. Po víťazstvách na pár grandslamoch si Venus dokončila vysokú školu v oblasti biznisu a módy. Úžasné! Tenis nebola jediná vec, na ktorú sa sústredila – a to určite pomohlo jej tenisu, aj jej osobnosti. Preto si nemyslím, že by Venus stále hrala preto, lebo nemá čo iné robiť. Naopak – hrá, lebo tenis ju baví, má svoje ciele a popri tom sa venuje aj svojim biznisom.

Hrajte-pracujte tak, aby ste po skončení tenisovej kariéry boli žena/muž do koča aj do voza.

Dotenisovania!

Romana

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

The post Novoročný mix a moje favoritky na túto sezónu appeared first on Tenisový Svet.

Zápasy v TV vyzerali zvláštne, nakoľko návšteva divákov bola limitovaná. Myslím si, že hráči a hráčky sa vrátili v čase do obdobia, keď hrávali ITF turnaje a challengre.

Čakala som, že Nadal vyhrá, ale až takto suverénne? Je to niečo neuveriteľné a je dosť možné, že takéhoto hráča už nezažijeme. Vo finále porazil jednoznačne Novaka, ktorý ho mohol viac potrápiť. Ale v treťom sete za stavu 5:5 prišiel podľa mňa rozhodujúci moment, keď Nadal dobre preloboval Novaka. Ten mu následne pomohol dvojchybou a na nejaký dramatický zvrat sme tak mohli čakať márne.

Počas Roland Garros sa mi vynárali moje spomienky na turnaj, keď som tam štartovala v rokoch 2007 a 2008 ako juniorka. V 2007-om som prešla ťažkou dvojkolovou kvalifikáciou (na čo som veľmi pyšná, lebo kvalda sa hrá na iných kurtoch a v ťažších podmienkach, každý hráč je vyhecovaný a iba najsilnejší vyhráva). A potom som prehrala v prvom kole dvojhry. Kvôli tréme som ani nevedela, kde som, šaty mi nesedeli, stále som si ich sťahovala dole. Kým som sa nadýchla, bolo po zápase. Nepomohol ani môj legendárny fanúšik, pán Jindřich Martin. Po zápase mi ostali len oči pre plač. Vo štvorhre sme prehrali tiež v prvom kole. S mojou spoluhráčkou Kasiou Piter sme hrali už podvečer, bola zima a vôbec mi to nesedelo. Po zápase prišiel za mnou jeden chlap, že či idem s ním na večeru. Bez slov som naňho pozrela a odišla som z kurtu.

V 2008-om som plná nádejí, že sa dostanem do hlavnej súťaže, musela opäť hrať kvalifikáciu, v ktorej som bola nasadená. Brala som ako samozrejmosť, že vyhrám. Vo finále som ale tesne prehrala so Zarinou Diyas. Počas zápasu prišla škôlka a deti si sadli za plot. Celý čas kričali, šuchotali, ja som sa sústredila na nich a nerváčila. Neverila som, že prehrám s mladšou hráčkou a moja nesústredenosť ma poslala domov. Nakoniec sme sa ale dostali do štvorhry, kde v prvom kole sme s mojou spoluhráčkou Lenkou Juríkovou prehrávali a mali sme malú šancu na výhru. Ale počas prestávky sme si sadli a povedali sme si, že odteraz neriešime stav, ale bojujeme o každú loptu a povzbudzujeme sa. No a takto sme sa dostali až do semifinále, kde sme prehrali proti Polone Hercog s Jessicou Moore. Počas tohto zápasu nám spal jeden pán v rohu a Lenka ho pri servise trafila loptou do hlavy. Ja som sa od toho momentu len smiala a nevedela som na to zabudnúť. Kto ma pozná, presne vedel, aký typ úškrnu som potom mala celý zápas na tvári. Za hodinu sme boli dole z kurtu.

V roku 2006 na Roland Garros triumfoval Martin Kližan ako junior. Viete, prečo celý turnaj nosil čapicu? Na turnaji v Miláne sme spolu hrali a hovorím mu, že má dlhé vlasy, že ho ostrihám. A keďže som to až tak nevedela, ostrihala som ho zle. Kližo sa potom musel dať ostrihať takmer dohola.

Jedna chyba, ktorú som robila ako juniorka, bola tá, že som na týchto grandslamoch bola ohúrená. Stále som všetko fotila, chcela som byť na každom zápase, chodila som po múzeách a nebrala som to ako každý iný turnaj.

Počas tohtoročného Roland Garros ma zaujal zápas nášho tenistu Andreja Martina s Bulharom Dimitrovom (práve vtedy ma napadlo napísať tento článok). Andrej mal veľa šancí, ktoré nevyužil, Grigor sa dobre bránil, bol trpezlivý a aj keď výsledok bol celkom jasný (3:0 na sety pre Bulhara), tak zápas mal veľmi dobré momenty. Za všetko hovorí prvý gem v zápase, kde Andrej servoval, hneď prehrával 0-40, ale bojoval a gem nakoniec otočil.

Pri pozeraní na tento zápas sa mi vynorili všetky spomienky na Grigora, ktorého som spoznala v Piešťanoch v roku 2007 na ITF turnaji. Pamätám si, ako som kráčala po klube a všimla som si jeho ponožky (vždy nosí dvojité, aby mu sedeli dobre v teniskách). Potom som si pozrela jeho hru a hovorím si: „Wau, krásna technika, údery, tento bude dobrý hráč“. Ako čas išiel, stretávali sme sa na veľa turnajoch, prežili veľa situácií, na ktoré rada spomínam. O pár z nich sa s vami podelím…

Grigor nepochádzal z najbohatšej rodiny. Jeho otec bol stále s ním, často som videla, ako počas turnaja v Miláne ho zobral skoro ráno na stenu a tam drilovali údery. Grigor prehral v prvom kole proti Trevisanovi a keďže vypadol, nemal nárok na lístok na obed. A tak som mu dala svoj.

Na Wimbledone 2008 sa stal šampiónom a keďže ja som nevyhrala môj semifinálový zápas, nemala som nárok ísť na večeru šampiónov. Grigor ma na ňu pozval a tak sme išli spolu a stretli sme sa tam s ostatnými hráčmi.

V roku 2009 sme obaja trénovali v akadémii Mouratoglou v Paríži, kde sme absolvovali veľmi ťažký tréningový proces. Pamätám si na jednu nedeľu, kedy sme mali voľno a išli sme si spolu zahrať. Vyzvala som ho zahrať si tiebreak. Bral to vlažne, nečakal, že budem hrať naplno. Porazila som ho. Pri podávaní rúk bol nahnevaný.

Pamätám si aj na dni, keď bol dole, keď mal aj slzy v očiach. Bol pod veľkým tlakom, pretože bol akurát v období, kedy prechádzal z juniorského do mužského tenisu. Stále ešte nezarábal. Pamätám si, keď mi napísal, že hrá Davis Cup proti Maďarsku v meste Dior. Aké mesto Dior? Potom sa opravil, myslel Györ.

Úžasný moment bol, keď sme si napísali v deň jeho finále na Masters v Londýne 2017. Dal mi lístky a videla som ho vyhrať jeho najväčší turnaj. Po zápase sme sa objali a len mi povedal, že nemôže tomu uveriť.

Veľmi ma teší, kam to dotiahol, ale mal a stále má na viac. Vždy si rada pozriem jeho zápasy, pretože mi pripomínajú moje tenisové sny. Som rada, že aspoň on z nás dvoch to dokázal.

Romana

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

The post Blog Romany Tabakovej: 124. ročník Roland Garros a spomienka na Dimitrova appeared first on Tenisový Svet.

Ivan Lendl je hráč, ktorého som registrovala, ale nikdy ma nezaujal. Nikdy nepatril medzi mojich obľúbených hráčov, jeho hra ma nudila, pripadal mi ako hráč bez emócií. Ale po prečítaní jeho knihy som svoj názor zmenila, nakoľko som pochopila jeho príbeh a čo všetko za tým bolo.

Tenis je zvláštny šport a hrá sa hlavne hlavou

Čo to znamená? Pracujte hlavou, trénujte ju, predstavte si váš cieľ predtým, ako sa doňho pustíte.

Drina namiesto rozprávok

Ako dieťa sa mohol pohybovať voľne po celom areáli, ale za bránu už nemohol ísť, kým jeho mama neodtrénovala.

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

Mama hrala tenis a otec bol dobrý v šachu

Mama bola naňho veľmi prísna a keď sa jej pýtali prečo, odpovedala, že ak nebude prísna v útlom veku, bude to časom len horšie.

Ako dieťa odkukával všetko od rodičov. Napríklad to, že keď jeho mama mala zápas o 14tej, tak o 11tej si dala len ryžu a ovocie. Alebo že mama večer pred zápasom nepozerala TV a išla skoro spať.

Lendl si bol vedomý, že sa líši od rovesníkov tým, že je drzý. V kritických momentoch hral také údery, aké by iní nezahrali, lebo to považovali za hazard. Tiež si nepripustil, že by mohol klesnúť dole, stále išiel dopredu.

Lendl miloval hrať štvorhry so slabšími hráčmi, lebo sa rád hecoval. Rád hrával „kraťasy“ a tešil sa z toho, keď súperi fučali a behali.

Preto drahí hráči a hráčky, tí, ktorí nemáte radi štvorhru a nedávate jej žiadnu váhu, začnite. Štvorhra je výborný tréning, ktorý vás len zlepšuje. Ak ale štvorhru hráte len tak a väčšinou ju odchodíte, radšej ani nenastúpte.

Lendlova mama cez zimu hrala basketbal. Ivan s ňou chodil na tieto tréningy, kde sa učil rýchlo reagovať, cúvať, protiútoky, nestratiť z očí súpera. Hokej sa bál hrať s pukom a futbal hrať nevedel.

Jeho vzor bol Kodeš. Prehry niesol veľmi ťažko – plakával, trucoval. Mama ho radšej poslala domov alebo navrhla hrať sety o 5 korún. Ak Ivan prehral, nemusel platiť, pokiaľ sa „nenerváčil“.

Hrával veľa s rekreantami, od ktorých odkukával triky a učil sa stratégiu. Každý neúspech sa dal pochopiť, napraviť a kontrolovať. Keď sledoval tenis z tribúny, pripomínalo mu to šach, ktorý sám vedel výborne hrať.

Úder je prevedením myšlienky. Úderovo horší hráč môže vyhrať, pokiaľ viac premýšľa

Lendl dlho nerástol, bol drobný a nestačil súperom fyzicky. Rodičia to brali športovo. Ľudia im radili, aby Lendlovi dali nejaké podporné prášky na podporu rastu, ale rodičia boli proti.

Jeho rodičia nešetrili na dobrom výplete (aby si Ivan nezničil rameno), ale na ostatných veciach šetrili. 11 rokov neboli na dovolenke, celá mamina výplata išla na Ivanov tenis.

Často rodičia pestujú v deťoch pocity ublíženosti a bolesti. Deti si zvyknú mať rodičov na kurte a obracať sa na nich, čakať na radu. Lendlovi rodičia chceli, aby si Ivan zvykol, že vždy bude na kurte sám. Čím skôr si na to zvykol, tým skôr mal šancu obstáť.

Keď bol Lendl na vrchole, povedal : „Akonáhle vyjdem na kurt, pokúšam sa rozdávať rany, fyzické a psychické. Kto viac znesie a kto dokáže dať rozhodujúci úder – vyhráva“.

Prechod od juniorov k dospelým: potreboval s väčšími hráčmi stále viac trénovať, pracovať na kondičke, zlepšovať sa úderovo. Nemal to ešte v úderoch, ale už to mal v hlave.

Nehovoril o svojich slabinách so spoluhráčmi. Keď je tenista dole, jediná cesta je vyhrabať sa z toho sám – výsledkami, ktoré sa nedostavia, pokým nezačne viac bojovať a makať, pokým sa to nezlomí. O prehrách veľa rozmýšľal.

Mieril vysoko a držal si ľudí od tela

Ak prehrával so slabším, nedával najavo, že ho to znepokojuje. Robil sa, že mu je to jedno.

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

Sebadôvera sa opiera v prvom rade o výsledky

Cesta hore vedie len cez dlhý rad turnajov, kde sa najprv musíte stotožniť sám so sebou.

Spí 12 hodín denne, dva dni pred ťažkým zápasom neje mäso.

V roku 1980 odohral Lendl 33 turnajov (jeho rivali len 12), aby si prehliadol terén, kde hrať a kde nehrať v ďalšej sezóne. Chcel to mať zmapované.

Nikdy, nikdy sa nevzdávajte, lebo nikdy neviete, čo ešte príde. Choďte za každú cenu ďalej.

Prišiel čas, keď ho jeho sebaovládanie začalo brzdiť a limitovať. Preto si najal trénerku tanca, s ktorou sa pomaly uvoľňoval a nebol tak vážny a zviazaný.

Na konci knihy odpovedal s humorom, že keď napíše knihu, ľudia budú prekvapení, ako bolo všetko naopak – nakoľko počas kariéry si všetko nechával pre seba.

S babami (Petra Kvitová a Lenka Juríková) sme chodili pozerať ostatné zápasy, vždy sme mali dobrú náladu a kecali o všedných veciach.

Nikdy nezabudnem na zápas proti Petre v Přerove 2006. Vtedy Petru nikto nepoznal a ja som ju dostala ako WC. Hovorím si, že mám dobrý los. Po necelej hodinke som podávala Petre ruku, celá šťastná, že mi darovala jeden gem. Neskutočne cítila kurt a nedalo sa proti nej nič hrať.

Naposledy som stretla Petru pri mori v Dubaji, kde mala prípravu na sezónu 2019. Pokecali sme, pospomínali. Petra je taká istá, milá a nikdy nevyzerala lepšie, nakoľko upravila stravu.

Roman sa tiež dlho trápil po junioroch a nakoniec prestal hrať štvorhru z núdze. Momentálne je najlepší český deblista, vydržal a chytil sa.

Vašek je síce Kanaďan, ale s českými koreňmi. Mňa osobne prekvapil, kam to dotiahol. Bola som na veľa jeho zápasoch ako juniorka a nikdy si nejako neveril, bol skôr negatívny typ hráča. Ale stále makal a dosiahol úžasné výsledky – ak by nebol toľko zranený, bolo by to ešte lepšie. Vašek často vystupuje cez sociálne médiá a poukazuje aj na temnejšiu stránku tenisu. Nebojí sa zastať hráčov a konfrontovať ATP. Myslím si, že kanadská federácia mu dala výborné podmienky pre tenis a tiež kanadské sebavedomie.

Takže, snívajte vo veľkom aj vy a hlavu majte vždy hore. Je to znak sebavedomia a viery v seba samého.

Dotenisovania!

Romana

PS: Ďalší článok bude o francúzskych a anglických hráčoch.

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

The post Blog Romany Tabakovej: Ivan Lendl nikdy nebol môj obľúbenec, ale jeho príbeh zmenil môj názor appeared first on Tenisový Svet.

Ako zvládaš karanténu? Ako vyzerá Tvoj deň počas tohto zvláštneho obdobia?
„Ja myslím, že zvládam karanténu veľmi dobre, pretože predsalen žene na materskej, ktorá nepracuje, sa ten život až tak nezmenil. Od začiatku karantény skoro každý deň cvičím, z čoho mám veľmi dobrý pocit. K tomu som sa predtým nemohla dokopať, nemohla som si na to nájsť čas.  Väčšinou teda doobedu cvičím, poobede chodím na prechádzky a do toho mám pocit, že mám 1500 úloh denne.“

Ako si užívaš materstvo? Hrala by si dlhšie, keby si vedela, aké je to náročné? Alebo by si naopak mala dieťa skôr?
„Ja som sa rozhodla otehotnieť v čase, keď už som vedela, že mám tenisu dosť. To, že to prišlo veľmi rýchlo, bolo vlastne len pozitívne. Mohla som ukončiť kariéru (zatiaľ neoficiálne) na konci sezóny. Nemala som z toho žiadny zlý pocit, že by som o niečo prišla alebo že by mi niečo chýbalo. Takže si myslím, že u mňa to načasovanie materstva bolo tak akurát.“

Kedy si sa rozhodla venovať tenisu profesionálne? Na čom si začala pracovať, keď si prechádzala z juniorského tenisu na ženský okruh?
„Myslím, že to išlo tak pozvoľna. Ja som medzi juniorským a ženským tenisom mala naozaj niekoľko rokov (keď sme sa stretávali aj my dve), keď som obchádzala tie malé turnaje – ITF 25k, ITF 50k. Naozaj to nebolo ľahké obdobie, ktoré u mňa trvalo veľmi dlho, 5-6 rokov. Až v 24 rokoch som sa prebojovala do TOP 200. Dovtedy som teda hrávala na turnajoch nižšej kategórie, kde človek nezarobí ani korunu a jazdí z jedného zlého miesta na druhé. Tenis som ale brala vždy profesionálne, už tú juniorskú kariéru a preto ten prechod bol v podstate automatický.“

Čo Ťa motivovalo, ako si bola v hlave nastavená, keď si pár sezón hrala challengre? Aký si mala v hlave cieľ? Čo by si poradila tenistom, ktorí sa trápia na tomto leveli už dlhšie a chceli by preraziť do stovky?
„Ja som si nejaké veľké ciele nikdy nedávala, vždy to bol ten rankingový cieľ, ktorý bol predo mnou. Takže som naozaj skoro tých celých 6 rokov dúfala, že sa prebojujem do TOP 200. Nakoniec mi k tomu veľmi dopomohol jeden tréner, ktorý si ma vzal na jednu sezónu. Motivovalo ma hlavne to zvládnuť, dokázať si to. Dokázať, že tam patrím a že tá celá životná kariéra na niečo bola. Potom keď som sa prebojovala do väčšieho tenisu, tak boli už motiváciou aj peniaze, úspechy, veľké turnaje, možnosť hrať Grand Slamy…“

Čo by si poradila tenistom, ktorí sa dlho trápia so zraneniami? Čo by mali zmeniť, na čo by sa mali sústrediť?
„Myslím, že to je u každého veľmi špecifické. Ale za svoju kariéru som často videla okolo seba zranenia u hráčov, ktorí sa príliš porovnávali s ostatnými. Chceli trénovať rovnako veľa ako ostatní a už nevideli to, že tí ostatní tiež majú niekedy voľno. A že to jednoducho nejde vydržať. Myslím si preto, že tréning by sa mal rozumne dávkovať. A to už u detí, pretože to, že príde zranenie, ak dieťa trénuje priveľa, je skoro stopercentné.“

Aké to boli pocity, keď ste s Lucie Hradeckou vyhrali French Open 2011, US Open 2013 a získali striebro na OH 2012? Úžasné výsledky, o ktorých tenisti snívajú…  
„Náš titul na French Open 2011 bol úplne nečakaný. My sme tam boli ako nenasadený pár, ktorý sa nikdy predtým nedostal ani do tretieho kola na Grand Slame. Na nejaký grandslamový titul sme teda ani nepomysleli. Ako nenasadení sme French Open 2011 nakoniec vyhrali bez straty setu. Tým sme sa odrazu, z ničoho nič, dostali do úplného „topu“. Chvíľku nám trvalo, kým sme sa tam „rozkukali“.  V roku 2012 sme získali striebornú medailu (na OH) a bola to naša najúspešnejšia sezóna – takzvaná strieborná, všade sme boli vo finále. Až v roku 2013 na US Open sme si to potvrdili ďalším titulom. To boli najúspešnejšie roky mojej kariéry, ktoré boli zároveň previazané s tým, že som sa snažila aj o úspechy v single. V roku 2012 prišiel najväčší singlový úspech, kde som hrala štvrté kolo na US Open. Celkovo to bolo obdobie, kedy som hrala asi najlepší tenis.“

Pamätáš, ako sme boli spolubývajúce na ITF 25k turnaji v Španielsku v 2008-mom? Kerber bola prvá nasadená a vždy som sa Ťa pýtala na Nadala, nakoľko ste ten istý ročník.
„(Smiech) Áno, samozrejme, na Teba si veľmi dobre pamätám, pretože sme neboli spolu len na jednej „25ke“, ale boli sme aj naďalej v kontakte a videla som Ťa potom aj na niekoľkých ďalších turnajoch. Ja si na tieto svoje začiatky (hovorím im začiatky, hoci u mňa trvali veľmi dlho) dobre pamätám. Myslím si, že mi umožnili počas celej kariéry ostať nohami na zemi. Vďaka nim som si nikdy o sebe nemyslela, že som niečo viac alebo že je niečo zadarmo. Všetko to bolo neuveriteľne vydreté.“

Ako vyzeral Tvoj tréningový deň, keď si bola na vrchole svojej kariéry?
„Úplne na vrchole to boli dva tréningy denne, po hodine a pol, potom ešte hodina a pol kondičný tréning. Do toho ešte nejaká regenerácia, ktorú som väčšinou hrozne flákala, takže to bolo tak raz za týždeň. Takto priebehal môj deň doma (v Česku) alebo v USA, kde som trénovala a pripravovala sa na sezónu. Avšak v druhej časti kariéry, keď som aj mala menej zranení a chorôb, tak som tréningy výrazne obmedzila. Už som trénovala len raz denne tenis a raz denne kondíciu. Od určitého veku je to dobré rozhodnutie, pretože sa človek potom na tie tréningy oveľa viac teší, dá zo seba viac a nie je to taký stereotyp.“

Myslíš, že kvalita tenisu sa za tie roky zmenila? V čom konkrétne?
„Myslím si, že kvalita tenisu sa neustále posúva trošku ďalej, ale kvalita tenistiek sa neposúva zas až o toľko. Tie dievčatá boli vždy v neskutočnej forme, veľké profesionálky a veľmi súťaživé. Myslím si, že celkovo sa kvalita všetkých športov stále posúva: s vybavením, s raketami, s loptičkami, s regeneráciou a podobne. Ale nepovedala by som, že by sa za 10 rokov kvalita tenisu zmenila nejako veľmi. Je trošku rýchlejší, ale to ide ruka v ruke s vybavením.“

Je niečo, čo počas svojej kariéry ľutuješ? Keby si mohla, zmenila by si niečo? Z čoho si sa najviac poučila?
„Mám pocit, že netreba nič ľutovať. Čo sa týka mojej kariéry, som takzvaný „over-achiever“. Vo veku 24 rokov by som nikdy neverila, že ma čakajú takéto úspechy. Naozaj som veľmi vďačná za to, čo som dokázala. Možno som mohla trošku lepšie uchopiť moment, keď som bola na vrchole svojej singlovej kariéry. Tam som na seba kládla obrovský tlak a psychicky som to nezvládla. Stále som mala v hlave, že by som mala niečo obhajovať a že by som mala dosiahnuť ešte vyššie a vyššie, až ma to trošku „zomlelo“. Ale naopak neľutujem, že som sa v roku 2016 rozhodla skončiť s dvojhrou a hrať už iba štvorhry. To beriem ako rozhodnutie, ktoré ma udržalo v kariére o niekoľko rokov dlhšie, než keby som sa snažila hrať naďalej aj single.“

Kto pri Tebe stál počas celej kariéry, najmä v časoch, keď si „bola dole“? Ako ste riešili ťažšie situácie?
„Určite to boli rodičia a hlavne moja sestra, ktorá pri mne stála vždy, keď som bola dole aj hore. No a samozrejme môj manžel, Fabrizio Sestini. Stretli sme sa začiatkom roku 2010, kedy som bola 170. na svete. Prežil teda so mnou najkrajšie roky mojej kariéry. Tieto roky najväčších úspechov vyzerajú skoro ako rozprávka. No ako tenistka veľmi dobre vieš, že sú previazané s mnohými a mnohými týždňami a mesiacmi, keď sa človeku vôbec nedarí, keď je úplne na dne alebo dokonca má chuť s tenisom skončiť. To by ti po sezóne, keď napríklad vyhráš aj Grand Slam, nikto neveril, ale je to tak. Vždy som mala na telefóne svoju sestru, „Fabriho“ a niekedy môjho otca. Moja mama je trošku prísnejšia. Ona ma zase k tenisu doviedla, keď som bola mladá a potrebovala som „kopnúť do zadku“. Ku koncu kariéry sa už aj ona trošku ukľudnila, z toho tenisového rodiča a „nerváka“ sa stal veľmi milý človek, s ktorým som mohla riešiť prehry i výhry.“

Máš vyštudovanú nejakú vysokú školu? Ak áno, akú?
„Nemám. Po skončení športového gymnázia som šla na právnickú vysokú školu. Dva a pol roka som študovala právo. V roku 2010 som školu prerušila a už som sa k nej nikdy nevrátila, pretože sa to s tenisom nedalo stíhať. Navyše som ani týmto smerom po tenisovej kariére nechcela ísť. Potom som študovala jeden rok online americkú školu, médiá a marketing. Ale vôbec ma to nenapĺňalo. Mám rada interakciu, kontakt s ľuďmi a štúdium online a v angličtine bolo pre mňa dosť zložité. Takže úprimne, potom som to vzdala a tým pádom nemám vyštudovanú vysokú školu.“

Čomu sa venuješ po skončení kariéry okrem materstva? Čo plánuješ do budúcnosti?
„Chcela by som sa presadiť v športových médiách. Mám už za sebou nejaké skúsenosti. Písala som napríklad do športového magazínu, niekoľko rokov už počas mojej tenisovej kariéry. Tiež som počas kariéry na turnajoch komentovala zápasy pre rádio BBC. Po kariére, ešte počas tehotenstva, som stihla odkomentovať niektoré zápasy pre Eurosport, WTA a ATP televízie, ATP rádio. Vlani som odkomentovala krásnych štrnásť dní pre českú televíziu Nova – tu v Prahe sme komentovali Wimbledon. Musím povedať, že toto ma naozaj napĺňa a baví. Chcela by som sa teda venovať reportérstvu a komentovaniu v športe. V pláne bolo, že by som tento rok odletela na OH ako moderátor a reportér pre český olympijský tím. Ale keďže sa olympiáda odsúva, tak aj moje pracovné možnosti sa posúvajú na neurčito. Týka sa to všetkých mojich pracovných plánov na tento rok, keďže všetky akcie, na ktorých som mala komentovať, boli zatiaľ zrušené.“

Aké knihy odporúčaš mladším tenistom na prečítanie počas ich kariéry?  
„Pre mňa je jedna úplne zásadná knižka, ktorú som prečítala, a to bol Ivan Lendl. Skoro nič iné by som ani nečítala. Nečítala by som ani Djokoviča, ten Vám zamotá hlavu, čo sa týka stravy. Nečítala by som ani Andrého Agassiho, to je taký trošku tvrdší oriešok. Ale Ivan Lendl, to je to najlepšie pre mladého tenistu. Ja som ju dostala od trénera už popodčiarkovanú, aby som si všímala určité pasáže. Ale aj sama som si zvýrazňovala ďalšie. Dala mi neskutočne veľa. Vypisovala som si z nej frázy do takého tenisového zápisníčku, ktorý som mala vždy v taške a veľakrát som si potom tie frázy čítala. Takže, absolútna „bomba“, Ivan Lendl.“

Si známa tým, že rada pomáhaš ľuďom. Akým charitám sa venuješ?
„V roku 2011 som zistila, že mám nejaké veci navyše (smiech) – či už to boli rakety, tašky od rakiet a podobne. Začala som dražiť svoje veci z turnajov a keď sme získali olympijskú medailu, tak som vydražila celú olympijskú kolekciu – všetko oblečenie, topánky, všetko… Keďže z toho bol obrovský „boom“ a získali sme tým veľa peňazí, tak som si (z právnych a finančných dôvodov) založila nadačný fond, ktorý je aktívny dodnes.
Je to Nadační fond Andrey Hlaváčkové. Mám k tomu webovú stránku (http://www.andreahlavackova.com/), kde prebiehajú aukcie na internete. Všetky peniaze, ktoré získam z týchto aukcií a z predajov, prípadne keď robím platený tréning v rámci tejto charity, poputujú pre choré deti. Sú to hendikepované deti aj deti s nejakou chorobou. Už sme vybrali naozaj značné množstvo peňazí, stále ma to baví a mám z toho dobrý pocit – verím v karmu.“

Ktorí mladí tenisti/tenistky sa Ti páčia? Myslíš, že budú v budúcnosti úspešní?
„Úprimne, za posledné dva roky som veľa tenistov a tenistiek nesledovala, takže by som nechcela „vymýšľať“ nejakú odpoveď. Mám pocit, že všetko, čo „vznikne“ v Česku medzi tenistkami je kvalitné, pretože sa tie dievčatá navzájom motivujú, vidia, ako sa trénuje. Naozaj tam je veľká budúcnosť v ženskom tenise, ale nikto konkrétny z mladých tenistov a tenistiek mi menom nenapadá.“

Aký turnaj by si si zahrala ešte raz? Myslíš, že sa vrátiš opäť na tour?
„Myslím, že sa nevrátim na tour. Ale mám zmrazený rebríček s miestom číslo 9. A mám možnosť si ho za dva roky od pôrodu vybrať. Teraz ešte korona prerušila tour, takže tam sa mi nejaký čas pripočíta. Tým pádom budem mať skoro až do konca roku 2021 možnosť začať využívať moje postavenie v rebríčku. S myšlienkou, že by som sa vrátila na 2-5 turnajov v zmysle rozlúčky sa ešte trošku pohrávam. Ale nie je to nič, s čím by som počítala alebo na čo by som sa tešila. Ja naozaj vidím svoju budúcnosť v tom, že budem moderovať tenis, komentovať tenis a chcela by som mať aj možnosť byť reportérkou priamo na mieste, na turnajoch.“

Ako si brala moment, keď Ťa Hingis trafila do oka a vy ste kvôli tomu stratili medailu? Konfrontovala si ju v šatni? Ako ste na tom teraz? Ja by som jej určite niečo povedala …
„(Smiech) Ten moment, keď ma trafila do oka, bol absolútny šok. Nebolo to ani preto, že by ma trafila do oka (to mi došlo až neskôr). Ale asi vieš sama – najviac na tom bolelo to, že to bola loptička, ktorá by nás dostala do finále olympiády, kde máš zaručenú medailu. Plus ten tlak na nás na tejto olympiáde bol veľký a situácia veľmi vyhrotená. Neboli tam pekné vzťahy v tenisovom tíme voči mne a celkovo som si z toho Ria odviezla najhoršiu skúsenosť. K tomu všetkému sa stalo ešte toto.
Ja som jej to ani nedávala úplne za vinu. Jediné, čo ma tam mrzelo, že po tom, ako ma trafila, napádala to, že si beriem dlhý čas na ošetrovanie. Pritom ja som na ňu v tú chvíľu ani nevidela, ani som celú tú situáciu veľmi nevnímala, len potom mi to povedali dodatočne. My sme si to s Martinou vysvetlili. Myslím, že nám to trvalo maximálne 1-2 turnaje, že sme sa spolu veľmi nebavili. Rozhodne tam nebol žiadny veľký kŕč, ani v žiadnom nasledujúcom našom zápase. My sme na tom mentálne podobne v tom, že berieme tenis ako tenis a mimo kurtu ako mimo kurtu.
Povedala som jej svoj názor, ona mi na to povedala svoj a bolo hotovo – potom sme sa bavili ďalej. Ona potom o rok ukončila svoju kariéru, zhodou okolností na mojej rakete. Posledný zápas odohrala so mnou a vyhrala som ho ja, takže z toho som mala pekný pocit. Ale na druhej strane tam naozaj nebola žiadna nenávisť. Doteraz sme v kontakte, akurát nedávno sme si posielali video, pretože má tiež malé dievčatko. Myslím si, že sa máme celkom rady. Takže ja som to tak nebrala. Skôr ma mrzelo, že som lepšie nezareagovala na ten úder, že som tam nedala raketu, „nezabila“ volej a nešlo sa domov s medailou.“

Dúfam, že rozhovor s Andy Vás motivoval a tiež, že Vám pomôže vyvarovať sa chybám. Ja osobne si prečítam knihu o Lendlovi, nakoľko som o nej predtým nepočula. Prajem si, aby tenisové kluby čo najskôr otvorili a aby sa mohlo opäť chodiť na turnaje. 

Ďakujem za Vaše podnety. Naďalej mi píšte témy, o ktorých by som mala napísať.
Dotenisovania. 

Zdroj: Romana Tabaková

The post Blog Romany Tabakovej: Rozhovor s Andreou Sestini Hlaváčkovou appeared first on Tenisový Svet.

Ako som už spomínala v starších článkoch, vždy mi je veľmi ľúto, keď hociktorý tenista ukončí kariéru. Či už bol alebo nebol môj obľúbený. Tentokrát sa o najväčší šok určite postarala Maria Šarapovová, ktorá ukončila svoju kariéru nečakane po Australian Open 2020, a to cez sociálne médiá.

O Marii je známe, že nebola veľmi obľúbená medzi hráčmi, držala si odstup a veľa hráčov ju označilo za nesympatickú, nepríjemnú atď. Ja som ju párkrát za svoju krátku kariéru zažila a chcela by som sa s vami o to podeliť.

Roland Garros 2007 – ako juniorka som čakala na zápas v šatni pod Kurtom Suzanne Lenglenovej. Každá šatňa má gauče pred televízorom, kde môže hráč sledovať zápasy a skóre, aby sa začal včas rozcvičovať. Ako tam sedím, zrazu si sadla vedľa mňa Maria s tanierom, na ktorom mala obyčajné cestoviny s kuracím mäsom.

Ako juniorka som sledovala každý detail na grandslamoch, a tým pádom som si všímala ako sa hráči správajú, čo jedia a ako sa obliekajú. Cítila som sa výnimočne, keď sme vedľa seba sedeli a sledovali skóre. Napadlo mi, že sa jej opýtam, či sa odfotíme, ale nakoľko sme boli v šatni a obidve sme boli tenistky, rozhodla som sa byť ticho. O pár minút za ňou prišli tenistky vozíčkarky z Ázie a Maria bola ochotná sa s nimi odfotiť, aj keď sa už sústredila na zápas.

Pár dní nato som opäť prišla do šatne, kde bola moja spoluhráčka nadšená a celá šťastná, že akurát tu bola Maria a nechala si tu svoje šortky. Rozhodla sa nechať si ich, tak som jej navrhla, či ich nevymení za môj obľúbený rúž. Tie šortky mám doma dodnes na pamiatku. Maria sa mi páčila ako hráčka predovšetkým prístupom a sebavedomím. Jej príbeh je každému známy. Musím pripomenúť, že začala od nuly – z chudobného prostredia. Každý jeden tréning, na ktorom som bola ako diváčka, odohrala ako finále grandslamu. Naplno a na 100 percent sústredená. Vtedy som si uvedomila, že čo odohráte, ako sa správate na tréningu, raz tak či tak prenesiete do zápasu. Tak načo strácať čas ulievaním sa?

Kiežby som vedela vtedy, čo viem teraz. Pre vychádzajúcich slovenských hráčov odporúčam pozrieť si zostrihy jej zápasov a všimnúť si, ako zvládala ťažké momenty, vypäté stavy alebo to, keď čelila mečbalom. Maria bude chýbať fanúšikom na okruhu. Jej prítomnosť na turnajoch vždy zvýšila kvalitu turnaja. Ale všetko sa raz skončí a je čas pre mladších. Ja dúfam, že tenis nám ešte prinesie takéto osobnosti ako Maria. Každý z nás je osobnosť, len si musíme veriť.

Úprimne si myslím, že koronaprestávka tenisu len prospeje. Tenisti si uvedomia veľa vecí, vrátia sa na okruh plní síl. Nebudú brať veci ako samozrejmosť a a budú si vážiť aj obyčajný tréningový deň.

Čo sa týka Netflixu, odporúčam dokument The Game Changers. Ak chcete zlepšiť svoju výkonnosť a zrýchliť regeneráciu, skúste to cez výživu. Zaručená cesta, ako sa zlepšiť. Zvláštne, že vám to radím práve ja, ktorá som sa na výživu nesústredila a aj na to sčasti doplatila. Dávajte si pozor, oddychujte, užívajte si maličkosti a buďte zdraví!

P. S.: Podnety na články mi píšte do správy

Dotenisovania !

The post Blog Romany Tabakovej: Šarapovová a Netflix appeared first on Tenisový Svet.

Mnohí z vás ho nepoznajú, lebo nepatrí medzi tenisovú špičku. Noah má 23 rokov a v renkingu ATP je 268. Tenis miluje hrať od útleho veku, patril medzi najlepších juniorov a práve prechod do dospeláckeho tenisu bol preňho veľká zmena.

Uvedomil si, že to, ako vidia fanúšikovia tenistov na okruhu sa líši od reality. Preto založil stránku, ktorá je iba v angličtine –www.behindtheracquet.com. V preklade Príbehy za strunami rakiet. Na tejto stránke alebo na instagramovom účte @behindtheracquet si môžete prečítať úspešné aj neúspešné príbehy tenistov z okruhu. Väčšinou tenisti odpovedajú na jednu z týchto otázok: Prečo miluješ tenis? Čo pre teba znamená tenis? Aký mal tenis vplyv na tvoj život?

Veľa známych tenistov tam opisuje svoju kostrbatú cestu na vrchol, ale aj pády, zranenia, mentálne problémy atď… Z každého príbehu sa naša mladšia generácia môže poučiť a pravda je taká, že najlepšie sa učí z vlastných chýb, ale aj z chýb druhých.

Jeden z hlavných bodov, ktoré udáva, je, že ľudia si myslia, že tenisti žijú jeden krásny život plný cestovania, užívania si, ale pravda je taká, že iba zopár desiatok hráčov si môže dopriať luxusný život a tí ostatní si naháňaju chvost, živoria a lepia finančné prostriedky na tenis ako sa len dá. Noah dava príležitosť aj vám, aby ste sa s ním podelili o svoj príbeh. Stačí napísať správu po anglicky na @noahrubin33 alebo na behindtheracquet@gmail.com.

Tento týždeň Noah publikoval môj príbeh, ktorý vám v krátkosti predstavím (https://www.behindtheracquet.com/#/romana-tabak/).

ROMANA TABAK PRÍBEH – nepochádzam z tenisovej rodiny, ktorá by ma naplno podporovala – na tenis som chcela začať chodiť sama. Nikto ma nenútil do tenisu – slovenský zväz mi pomáhal s tréningovým procesom a s finančnou podporou. Stále som na seba vytvárala tlak vo svojej hlave, že nie som dostatočne dobrá a porovnávala som sa so šampiónmi, ktorí v ich veku už mali taký renking a toľko toho vyhrali. Agenti, ktorí ma zastupovali, sa viac sústredili na karty a na sponzoring namiesto toho, aby mi pomohli s tréningovým procesom.

V ten istý rok 2012, keď som dosiahla svoj najvyšší renking (240.) a porazila dievča z top 100, som dostala boreliózu a cítila som, že je to koniec. Nevládala som sa vrátiť naspäť na 25-tisícové turnaje. Mojou chybou bolo, že som tenis nebrala ako biznis, ale iba ako radosť a vášeň. Odporúčam si robiť finančné reporty koľko miniete a koľko zarobíte. Na základe svojho renkingu som dostala štipendium na škole v New Yorku, kde som sa nevedela zaradiť.

Prepadla som štyrikrát, nemohla som sa hrať tenis za školu všetky semestre, tak som sa venovala atletike. Bolo to nesmierne ťažké, ale vybojovala som to a dnes som na seba pyšná. Mám diplom doma, so školou som bola na misii v Indii a Afrike, kde som pomáhala chudobným a chorým ľuďom, prečítala som bibliu, začala som sa rešpektovať a mať rada na základe toho, že som a nie na základe výsledkov a počte trofejí.

Uvedomila som si, že sa môj život nezačal a ani sa nekončí tenisom. Veľká a krásna zmena bola v mojom živote tehotenstvo, ktoré som si užívala. Narodenie dieťaťa je jedno veľké požehnanie. S dieťaťom sa narodí aj žena -stane sa matkou. Zhodou náhod ma kontaktovala politická strana OĽANO v novembri 2019, či za nich nebudem kandidovať. Vyskúšala som, veľmi sa mi to zapáčilo a napĺňa ma to.

Chcem odovzdať svoje skúsenosti mladšej generácii, podporiť a oživiť šport na Slovensku. Voľby sú 29. 2. 2020, tak dúfam, že pôjdete voliť. A ak náhodou, moje číslo je 44. Zároveň kandidujú prvýkrát v histórii Slovenska do parlamentu traja tenisti. Okrem mňa aj Karol Kučera a Ján Krošlák. Tenis je krásny šport, ale netreba sa ním nechať obmedzovať, treba využiť šance, ktoré vám tenis otvorí vo svete. Tenis je len malá kapitola vo vašom živote. Po všetkých vzostupoch a pádoch som opäť radostná a teším sa, čo život ďalšie prinesie.

The post Blog Romany Tabakovej: Noah Rubin a môj príbeh na jeho stránke appeared first on Tenisový Svet.

Myslím si, že keby som vyjadrila svoj názor, ľudia by ho až tak neprijali a nebrali vážne, nakoľko môj najlepší renking bolo 230. miesto medzi ženami a 30. medzi juniorkami. Treba sa učiť od najlepších a tiež z vlastných i cudzích chýb. Dôvod tejto témy je jasný. V dnešnej dobe federácie a akadémie nehľadia na to, v akej forme či stave je hráč, ale ako sú na tom jeho rodičia. Je milión prípadov, keď kvôli šialeným, negatívnym, premotivovaným rodičom dieťa skončilo s tenisom a jeho talent vyšiel nazmar.

na US Open 2008 som mu podala ruku, veľmi sa tešil a pyšne odchádzal z kurtu, neskrýval radosť z výhry

Z osobných skúsenosti na tour viem, že správne nastavených rodičov, ktorí sa sústredia na dlhodobý cieľ, je veľmi málo. Na turnajoch pre mladších hráčov sa zápasy odohrávajú mimo kurtu. Rodičia medzi sebou súperia, deti to nemo sledujú a nevedia, ako sa správať na kurte. Čakajú, čo im rodičia povedia, poradia. Čo som si všimla, z kurtov sa vytráca prirodzená vášeň, zápal a bojovnosť detí.

na kurte je Richard Williams vždy autentický

Väčšinou podľa reči tela viete, že dieťa zápas odovzdáva, nechce sa mu hrať alebo má taký strach, až sa cíti nekomfortne na kurte. Pevne dúfam, že nasledujúce odpovede rodičov sestier Williamsových, inšpirujú a usmernia slovenských rodičov. Vec, ktorá sa mi najväčšmi na nich páčila, je, že vedeli oddeliť tenis od normálneho života. Tenis brali od začiatku vážne a ako prácu, nikdy nie na ľahkú váhu. Venus a Serena vždy vedeli, že po tenise ich čaká normálny život a mali balans vo svojich kariérach, ktoré sa stále neskončili. Obe vyštudovali popri kariérach školy a vedeli si užívať rovnako život na kurte i mimo neho.

na túto fotku vždy hľadím s úsmevom, je z US Open 2015

Väčšinou sa vraví, že deti z bohatých rodín to majú ťažšie, lebo všetko už majú a ťažko ich motivovať. Ja s tým súhlasím. Deti, ktoré sú zo skromnejších pomerov, sú hladnejšie po výhrach, sústredenejšie a cieľavedomé. Úprimne si myslím, že ak to má bohatý rodič upratané v hlave, vie vychovať top hráča. Len na to treba disciplínu a nedať svojmu dieťaťu nič zadarmo. Žiaľ, takýchto prípadov je málo.

vždy sa mi páčil, ako chodí po kurtoch a všíma si detaily, ku každému je otvorený a rád vedie konverzácie

Kniha Šarapovovej je aj o tom, ako s par dolármi dokázala, čo dokázala. Najnovšia autobiografia našej Dominiky Cibulkovej je dôkazom toho, že aj napriek mnohým hendikepom sa môže stať z hráčky šampiónka. V jej prípade najmä vďaka rodičom, ktorí mali dlhodobý cieľ a verili jej. Boli k nej pozitívne kritickí, čo ju posúvalo ďalej. Najdôležitejšie však bolo, že ona sama chcela.

Interview s Richardom Williamsom z Wimbledonu 2012 :

• Richard znie aj napriek všetkým úspechom veľmi skromne a jednoducho. Sláva ho nezmenila. V odpovediach sa sústredí len na pozitíva.
• O Serene sa vyjadruje, že je veľmi rýchla, dobre vidí loptu a cíti kurt.
• Ich vzťah je veľmi dobrý, rešpektujú sa navzájom.
• Na otázku, ako sa má Venus, keďže prehrala v 1. kole, odpovedal: „Venus sa má veľmi dobre, je zdravá a to je hlavné. Aj keď prehrala v 1. kole. Vždy jej pred zápasom vravím ‚ak nevieš ovplyvniť situáciu, hocičo robíš, urob to najlepšie, ako vieš, daj do toho všetko, čo máš!‘“
• Po zápase jej nepovedal nič, ale počas tréningu pred zápasom jej opakuje „hocičo sa rozhodneš zahrať, zahraj svoj najlepší úder a to stačí. Je to dostatočné“.
• Má sa Serena niečoho obávať? Je pre ňu niečo hrozbou? „Nepozerám sa na to tak, myslím si, že Serena sa nemá čoho obávať na tomto turnaji. Serena je najrýchlejšia a práve Serena je hrozbou pre iných na tomto turnaji. Hrozbou sú tí hráči, ktorí sú neznámi.“
• „Zatiaľ nepozerám zápasy druhých hráčok a ani turnajový rozvrh.“
• „Ak nemôžeš vyhrať, prehraj ťažko.“ (myslel tým, nech to súperovi urobíte najzložitejšie, ako môžete, aby vás porazil. Dáte mu tým najavo, že bojujete až do konca naplno)
• „Po prehratom zápase nechaj všetko na kurte, predtým, ako pôjdeš opäť trénovať, nevracaj sa k poslednej prehre. Po prehre je koniec a nič s tým už neurobíš.“
• Ste na svoje dcéry pyšný? „Áno, som na ne nesmierne pyšný.“

Interview s Oracene Williamsovou:

• Ako ste zvládali nabitý rozvrh plný tréningov, písanie domácich úloh a popri tom varenie? „Nepremýšľala som nad tým, len som to robila. Ony mali jasný cieľ odmalička a nikdy sa nesťažovali, nikdy nepovedali ‚nechce sa mi‘, nikdy som necítila, že svoj cieľ nedosiahnu.“
• „Dôvod, prečo sme sa presťahovali z nebezpečného Comptonu na Floridu, bola bezpečnosť a podmienky na tenis.“
• „Keď som s deťmi doma, som ich mama, keď som s nimi na kurte, som ich kouč, nemiešam tieto dve povolania.“
• „Moje áno je áno a moje nie je nie.“
• „Moja rada pre ďalších rodičov je ‚ak sú vaše deti v niečom dobré, nezahrávajte sa s talentom, nesnažte sa to vyšperkovať za ne, ony si to samy vyšperkujú.‘“
• „Nechajte ich byť deťmi, hrať sa. Buďte ich trénermi na kurte, ale nie doma. Domov nechajte miestom, kde si vydýchnu a cítia rodinnú lásku a pohodu.“
• „Na kurte si najviac všímam ich techniku. Pred zápasom sa pozerám, čo majú v hlave, ako sú, hlavne mentálne, nastavené.“
• „Mentálna stránka je najdôležitejšia. Pred tým, ako niečo idete urobiť, zahrať, musíte tomu uveriť.“
• „Po zápase ich nechajte samé a nehovorte im nič. Nechajte to v nich poukladať. Za tie roky som sa naučila byť ticho, nehovoriť im, čo mali urobiť, čo by bolo, keby bolo…“
• „Ak niekomu viete pomôcť byť lepším, nie je nič lepšie na svete.“
• „Serena si dlho myslela, že má vyzerať ako ostatné, porovnávala sa. Dlho jej trvalo, kým si uvedomila, že je výnimočná presne taká, aká je.“
• „Veľmi ma potešilo, keď mi Venus povedala, že miluje svoj život.“
• „Každý chce vedieť, či robí tú správnu vec. Deti sa učia hlavne od vás – rodičov.“
• „V dnešnej dobe je veľmi ťažké byť milá k ľuďom, ktorí sú k vám zlí. Je ľahké byť zlá na zlých.“

The post Blog Romany Tabakovej: O tenisových rodičoch appeared first on Tenisový Svet.

Kniha sa dobre číta, hoci sa mi zdala zdĺhavá a niektoré kapitoly mohli byť kratšie. Opäť sa mi potvrdilo, že žiadna tenisová kariéra nie je rovnaká. Každý jeden hráč ma svoje praktiky a cvičenia ako dosiahnuť svoj cieľ. Najviac ma upokojovala kapitola, kde opisoval ako bolo chodenie na ryby jeho najväčším relaxom.

Bolo prekvapujúce, že v jednej zo svojich posledných sezón, keď sa chcel opäť dostať na vrchol, sa zranil a ďalej to nešlo. Pritom sa tomu oddal na sto percent . A to bol ten problém. Tak chcel, až ho to zväzovalo a malo to opačný efekt. Pikoškou v knihe je priznanie, že bol panic až do svadby. Čakal na tu pravú a ono to prišlo. Po kariére založil nadáciu, cez ktorú má veľmi pozitívny vplyv na mládež.

Tu sú úryvky z knihy, ktoré ma oslovili:

„Čím viac som tvrdo pracoval, tým som mal viac šťastia.“

„Hráči ti nepreukážu rešpekt, kým ich neporazíš.“

„Môj stopercentný výkon je postačujúci a dosť dobrý.“

„Ak neveríš, neuspeješ.“

„Môžeš byť kresťanom a byť úspešný.“

Na US Open 2016 som stretla Michaela Changa v hráčskej reštaurácii, kde som sa mu prihovorila a prehodili sme pár slov o jeho nadácii a knihe ktorú napísal. Povedala som mu, že sa mi veľmi páčila a ďakujem, že jeho príbeh inšpiruje aj hráčov malého vzrastu hrať tenis. Michael bol veľmi skromný až ustráchaný. Fotku som si s ním neurobila, lebo v hráčskej lóži sa nefotí.

P. S.: Chcem sa s vami podeliť, čo sa stalo na Davis Cupe v Bratislave, keď sme hrali proti Kanade. Posledný hrací deň (nedeľu) som dopozerala zápas a išla sa domov prezliecť na bál. Tento bál bol zhodou okolností v tom istom hoteli, v ktorom boli ubytovaní Kanaďania. Keďže s Denisom (Šapovalovom) sa poznáme, išla som za ním pozdraviť ich. Na bare som prehodila pár slov s kapitánom, ktorý mi povedal, že mali „namále“ a bol veľmi nervózny či vyhrajú.

Aj keď má Félix (Auger-Aliassime) len 18 rokov, je z neho cítiť vyzretosť a taký nadhľad, ktorý som videla u veľkých hráčov. Pomyslela som si, že tento hráč má pred sebou veľkú budúcnosť, čo aj potvrdil nasledujúce mesiace a už je v top 30.

Ďakujem za vaše postrehy a pripomienky.

Romy

The post Blog Romany Tabakovej: Kniha Michaela Changa a zážitok z Davis Cupu appeared first on Tenisový Svet.