Analýzy hráčov: Angelique Kerberová

Ján Solčáni prichádza s ďalšou analýzou. Venovať sa bude čerstvej wimbledonskej víťazke Anqelique Kerberovej. Najprv využijem možnosť oneskorene pogratulovať Mariánovi Vajdovi k trénerskému návratu ako sa patrí.

Ako som niekoľkokrát v predchádzajúcich článkoch spomenul, bolo len otázkou času, kedy sa Novak vráti na špicu mužského tenisu. Možno mu chýbal zaužívaný stereotyp. Obnovená spolupráca s Mariánom Vajdom určite prispela k väčšej pohode, ktorá sa odzrkadlila aj na Djokovičovej hre. Po tom, ako ho aj s ďalšími členmi svojho tímu minulý rok Novak prepustil, mohol byť síce Vajda pri ponuke vrátiť sa trochu urazený, ale na druhej strane mu určite polichotilo, že Novak oslovil práve jeho. Preukázal mu tým rešpekt a dôveru, ale pridal mu aj na verejnom rozpoznaní a kredite.

Ako sa zdá, tak zatiaľ úspešná spolupráca Dominika Hrbatého a Martina Kližana taktiež začala prinášať svoje prvé väčšie úspechy. Kližanovo víťazstvo na turnaji ATP 250 v Kitzbüheli, ako aj turnajové trofeje Andreja Martina na challengeri v Liberci, Alexa Molčana na ITF Futures v Piešťanoch a Bratislave, a semifinále Jozefa Kovalíka na ATP 500 v Hamburgu len potvrdzujú momentálnu formu našich tenistov.

Hráčom a ich trénerom srdečne gratulujem a držím palce. Slovenský mužský tenis zažíva zaujímavé obdobie. Naše bývalé hviezdy akými boli Dominik Hrbatý a Karol Kučera vychovávajú spolu s mnohými ďalšími šikovnými trénermi novú generáciu hráčov s tými najvyššími ambíciami.

Ale už späť k Angelique Kerberovej.

Bio

Angelique Kerberová je sympatická hráčka. Na verejnosti síce pôsobí skromne, navonok je citlivá a usmievavá, ale vnútri je to veľmi cieľavedomá a húževnatá športovkyňa. Táto praváčka, ktorá hrá tenis ľavou, pochádza z tenisovej rodiny. Už odmalička mala sen stať sa svetovou jednotkou. Nie každý o nej vie, že sa síce narodila v Nemecku, ale obaja jej rodičia pochádzajú z Poľska. Práve preto je aj držiteľkou duálneho poľsko-nemeckého občianstva. V roku 2012 sa dokonca presťahovala na predmestie Poznane.

Angelique sa na profesionálnom ženskom okruhu po prvý raz prezentovala už v roku 2003 len ako 15-ročné dievča. S profesionálnym tenisom teda začala síce dosť skoro, ale svoj vrchol paradoxne dosahuje (na ženské pomery) dosť neskoro. Angelique je dôkazom toho, že vlastnosti ako vytrvalosť a pracovitosť sú v tenise u hráča považované ako talent a predpoklad na úspech.

Podarilo sa jej dosiahnuť skoro všetko, o čom tenista môže snívať. Je síce najstaršou hráčkou, ktorá sa v danom veku prvýkrát stala svetovou jednotkou na okruhu WTA, ale svetová jednotka je svetová jednotka. Vyhrala okrem French Open všetky grandslamové podujatia (Australian Open 2016, US Open 2016, Wimbledon 2018). Je taktiež finalistkou koncoročného finále WTA (2016), olympijskou finalistkou z Brazílie (2016), ako aj finalistkou oboch najprestížnejších medzinárodných tímových súťaží Fed Cup a Hopman Cup.

Nič neprišlo ľahko a rýchlo. V roku 2011 prehrávala všetky zápasy v prvom kole a podľa vlastných slov dokonca premýšľala o ukončení kariéry a zmene priorít vo svojom živote. Ale tak ako ďalší víťazi, vyhrala u nej vytrvalosť a tie najväčšie úspechy predchádzalo obdobie plné prekážok a otázok. Ako povedala Chris Evertová, „ak chcete byť úspešný, nestačí len tvrdo pracovať, ale musíte sa tomu úplne celý oddať.“

Kerberová je pre mňa jednoznačne príkladom toho, že v profesionálnom tenise je na vrchole miesto len pre tých najvytrvalejších. 

Technika

Najprv sa pozriem na jej hru voľným okom. Následne skúsim hľadať koreň podstaty jej nedostatkov. Top profesionálni hráči predstavujú nielen akýsi vrchol pyramídy a inšpiráciu pre mnohých mladých hráčov, ale aj dôležitú pracovnú pomôcku pre trénerov. Je oveľa ľahšie poukazovať na pozitívne prvky v hre niekoho, kto je úspešný. Čo je ale podstatnejšie je vedieť ich rozpoznávať. Poslaním týchto analýz nie je len predstaviť daného hráča alebo hráčku, ale hlavne poukázať na to, že aj tí najlepší robia chyby. Pomenovať pozitívne prvky v ich hre, ktorých sa treba držať a vysvetliť negatívne prvky limitujúce ich výkony, ktorých sa treba na druhej strane vyvarovať.

Angelique Kerberová uprednostňuje hlavne protiútočný štýl hry od základnej čiary. Jej obrovskou devízou je variácia úderov, ktorú má a používa ju proti svojim súperkám. Defenzívne údery, kraťasy, krátke krosy von z kurtu. To všetko z nej vytvára nielen náročnú súperku, ale hlavne takticky vyspelú hráčku.

Behá väčšinou sprava doľava, len málokedy dopredu a skoro nikdy dozadu. Pri prvom pohľade na jej pohyb po kurte vyznie možno ťažkopádne až nekoordinovane. Ruky ma strnulé a jej údery sa preto zdajú byť silené až tlačené (používa pri nich príliš veľa svalov) spoza tela.

Má taktiež dosť veľký problém zladiť spodnú časť tela (nohy) s tou vrchnou (trupom). Preto možno ten prvopohľadový pocit nekoordinovanosti. Ako je to ale možné, keď všetky články po finále Wimbledonu píšu o tom, aká je Kerberová silná, fit a super kondične pripravená? Prednedávnom bola práve kondičná pripravenosť vraj brzdou v jej výkonnosti. Odpovede možno odkryjeme v nasledujúcom texte. Najprv si ale pozrime toto video a pozorne sledujme jej pohyb, postavenie, prípravu a štýl úderov.

Štýl jej úderov je pomimo pár detailov biomechanicky celkom v poriadku. Ako prvé mi padlo do oka hlavne to, že sa pri základných úderoch dostatočne nevytáča (bočne) v úrovni ramien a bedier, čo je s najväčšou pravdepodobnosťou prepojené s jej postavením. To predstavuje určite negatívny fundament nielen v jej, ale v hre každého tenistu a treba sa toho vyvarovať.

Z čoho to ale vyplýva? Pri úderoch od základnej čiary používa na oboch stranách príliš často otvorené až extrémne otvorené postavenia. Tým značne limituje reakčný čas svojho pohybu dopredu a dozadu, ktorý je v tenise taký dôležitý. Následkom svojej „otvorenosti“ Kerberová taktiež stráca na sile z vytočenia a tým skracuje trajektóriu švihovej dráhy rakety. Vidieť to napríklad na jej bekhende, pri ktorom zreteľne viac tlačí než švihá. Angelique je jedna z hráčok, u ktorej jasne vidieť prepojenie medzi pasívnym otvoreným postavením a „čľúpaním“ do hlbokého podrepu pri dlhých loptičkách.

Tento ľahko rozpoznateľný negatívny prvok v jej hre je jednoznačne chybou v technickej príprave od trénerov, ktorých mala vo veku, keď sa technicky rozvíjala. Keďže u nej vo väčšine situácií dominuje len jeden druh postavenia (otvorené), je mi jasné, že zodpovední zanedbali vzdelávanie o tom, aké postavenie sa používa v danej situácii. Otvorené postavenie nie je zlé, len nie je liekom na všetko.

V 90. rokoch nastal veľký boom hlavne v americkej a českej tenisovej skole vo veci skoku zo zatvorených postavení do otvorených postavení. Takisto z kontinentálnejších držaní rakety na západné držania. V tejto evolučnej revolúcii zohrala veľkú rolu rodina sestier Willimasových, tréner Oscar Wegner a ďalší. Ako vo všetkom, tak aj v tenise funguje pravidlo reťazovej reakcie. Často bez racionálneho odôvodnenia všetci len opakujú svoje okolie.

Mnohí sa stratili v preklade. Dnes, bohužiaľ, tento trend ešte stále pretrváva. Ako príklad uvediem domino efekt u hráčok na okruhu WTA tour a z krajín ako napríklad Švajčiarsko (pravdepodobne práve preto, že tento trh bol a je veľmi ovplyvnený hlavne metodikou starších českých trénerov). Poľská tenistka Agnieszka Radwaňská je ukážkovým príkladom hráčky s veľmi slabým vzdelaním techniky práce nôh. Dobré oko si všimne, že nie je pre ňu nezvyčajné sa vo výmene dokonca potknúť o vlastnú nohu.

Ona ale dokáže nahradiť tieto nedostatky svojou úžasnou predvídavosťou, citom a tvorivosťou. S miernym nadsadením mi jej štýl hry pripomína 50-ročného trénera v 2. slovenskej lige, ktorý ukladá údery a strieda kraťas a lob so slajzom.

https://www.youtube.com/watch?v=H8-2l2_gl_g&feature=youtu.be

Pani „profesorka“ ženského tenisu, ako ju mnohí volajú, v akcii:

Tieto hráčky vďaka svojmu pasívnemu postaveniu nestíhajú včas a vhodne reagovať na dlhé údery súpera. Nezostáva im nič iné, než sa zohnúť do hlbokého podrepu.

Chýba im prirodzený inštinkt správne a včas zareagovať na dĺžku súperovho úderu. Pri hre z hlbokého podrepu sa značne opotrebovávajú hlavne kolená, ale pri rotáciách v tejto polohe určite trpí aj dolná časť chrbtice.

Dôležitým pozitívnym prvkom v prípravnej fáze základných úderov je plynulé a včasné vytočenie vrchnej časti tela v úrovni ramien a bedier nezávisiac od toho, aké postavenie hráč v danej situácii používa (aj pri otvorenom postavení). Byť včas pripravený s hlavou rakety za loptičkou by som prirovnal k nabitiu pištole pred výstrelom = potom stačí už len stlačiť kohútik. Prvou reakciou hráča po split-stepe by nemal byť beh za loptičkou, ale vytáčanie ramien. U hráčov, ktorí hrajú často za sebou, by som v prvom rade sledoval či:

1. sa v prípravnej fáze na úder príliš neskoro nevytáčajú
2. nemajú extrémne východné, alebo západné držanie rakety
3. nepoužívajú príliš otvorené postavenia
4. nie sú pri údere zaklonení dozadu
5. nemajú príliš veľký náprah, s ktorým prechádzajú za líniu ramien
6. nemajú príliš ohnutý lakeť
7. lakeť nie je blízko tela.

Týmto spôsobom vám garantujem, že na 100 % nájdete dôvod oneskoreného bodu kontaktu s loptičkou!

Ďalším dôležitým pozitívnym prvkom v hre je správny výber postavení k danej situácii – loptičke. Správny vyber postavenia je veľmi dôležitý, pretože napomáha k lepšiemu preneseniu váhy tela cez úder, k rýchlejšiemu zotaveniu sa a návrate na stred dvorca, ako aj prvkom, ktorý určuje hráčov bod kontaktu s loptičkou, silu, dĺžku a presnosť úderov. V tomto bode vidím zlyhávať hráčov a trénerov asi najčastejšie. V krátkosti preto len pripomeniem, čo už určite každý dobre vie:

• že na krátke loptičky je najvhodnejšie široké bočné postavenie pre lepšie prenesenie váhy dopredu a cez úder;
• že pri bočných úderoch v behu, pri riterne a pri dlhých úderoch, kde nemá hráč čas na prípravu je najvhodnejšie použiť otvorené postavenie;
• že keď má hráč čas od základnej čiary, pri víťazných a vysokých loptičkách je najefektívnejšie postavenie polootvorené….
• že bez ohľadu na postavenie by mali byť nohy od seba čo najširšie pre lepšiu rovnováhu a stabilitu

Ako posledný, ale nemenej dôležitý, pozitívny prvok, spomeniem technické prevedenie práce nôh, čiže pohybu hráča po kurte. Tenis často prirovnávam k tancu. Sú tu isté pravidlá. Treba jasne podčiarknuť to, že nie je podstatné koľko, ale aké kroky hráč urobí. V modernej výučbe v tomto bode platí, že menej je viac.  Kvalita pohybu vyhráva nad kvantitou, čo v preklade znamená, že 3 správnymi krokmi sa dá pokojne a kvalitne pokryť polovica dvorca. Príliš to komplikujem? Ak jednoduchosť prináša efektivitu, tak určite nepreháňam. Predstavím aspoň niekoľko príkladov pre predstavu, aký technický vie byť pohyb po kurte:

1. poskok (split-step) – by mal byť prevádzaný pred a po každom údere. Prečo? Pretože sa vďaka tomuto pohybovému prvku dostane hráč do lepšej pozície pre rýchlejší štart na ďalší úder.
2. prekročenie (cross over step) – je to druhý kroko po každom poskoku. Používa sa pri každom pohybe za loptičkou, pohybe na sieť, po bočnom údere v behu atď..
3. naskočenie
4. vkročenie

Bio trénera Jána Solčániho