BRATISLAVA – Po minulotýždňovej odmlke sa opäť vraciame k našej pravidelnej pondelkovej sérii rozhovorov s legendárnym Janom Kukalom. Dnes pokračujeme už piatou časťou jeho obsiahleho rozprávania.
V. časť: Nenormálna doba
Nenormálna doba. Asi takto by sme mohli označiť prvú polovicu osemdesiatych rokov z pohľadu československých profesionálnych tenistov. Tlak na zrušenie kategórie štatutárnych hráčov zo strany komunistických funkcionárov vrcholil v roku 1983, po problémoch okolo Lendla, Mandlíkovej, či Plchovej, ktoré Kukal opísal v predchádzajúcej časti. To najhoršie však na našich tenistov ešte len čakalo.
Na letisku donaha!
Najdramatickejší moment som prežil ako nehrajúci kapitán fedcupového výberu v roku 1983, paradoxne po finálovom víťazstve našich dievčat v Zürichu. Vo výbere boli Hana Mandlíková, Helena Suková, Marcela Skuherská a Iva Budařová. Na letisku nás okrem nadšených fanúšikov čakalo asi 50 novinárov, keď nám oznámili, že nás nepustia cez vchod pre VIP. Šli sme teda von normálnym východom, keď si nás policajti zobrali bokom a prišiel rozkaz: „Všetky hráčky donaha!“ Došlo k neuveriteľne dramatickým, emocionálne vybičovaným scénam. A v tomto absolútnom strese, snažiac sa zachovať si chladnú hlavu, som jedného z príslušníkov poprosil, či si smiem vybaviť jeden, jediný telefonát. Zavolal som na ČSTV Antonínovi Himlovi, ktorý automaticky vytočil číslo vtedajšieho ministra vnútra Jaromíra Obzinu, ktorý okamžite nasadol do auta a tejto ponižujúcej prehliadke na poslednú chvíľu napokon predsa len zabránil. Aby toho nebolo málo, tak sa do tejto situácie votrel aj privolaný vtedajší prezident tenisového zväzu, otec Heleny Sukovej, Cyril. Zvolal, že žiada o osobnú prehliadku Heleny, ktorú považoval za nevinnú. Evidentne ju chcel od nás oddeliť. Považoval som to za neadekvátne a preto som naňho zakričal: „Tu nikto nebude nikoho vyzliekať!“ Našťastie som to nedopustil. Keď sme totiž po skončení tohto stresujúceho cirkusu napokon vyšli von z letiska, totálne vystrašená Hanka Mandlíková mi ukázala kabelku. Mala ju plnú samizdatovej literatúry.
Príčinou tohto škandálu bola návšteva našich dievčat po skončení finálového zápasu u spisovateľa Vladimíra Škutinu v Zürichu. Známy disident bol kedysi susedom Hanky Mandlíkovej v Radlicích. Zatiaľ čo sme si ako vedenie výpravy pripíjali šampanským v hoteli na oslavu triumfu, Škutina im pri ich odchode z návštevy nabalil do tašiek samizdatovú literatúru ako Tankový prapor, alebo Prezidentov väzeň. O tom, že je táto literatúra u nás zakázaná, nemali dievčatá samozrejme ani tušenia. (Vladimír Škutina počas výkonu svojho trestu za hanobene republiky a jej predstaviteľov podpísal v roku 1972 vo väzení spoluprácu s ŠtB. Do roku 1989 predal ako aktívny tajný agent svojim nadriadeným dovedna 194 správ – pozn. red.)
„Dobrovoľní“ emigranti
Na dokreslenie celej situácie opíšem príhodu, ktorá sa odohrala niekedy v roku 1982. Po tréningu na Sparte sme s Lendlom nasadli do auta, keď nás po chvíli zastavili policajti a eskortovali k vtedajšiemu ministrovi vnútra Jaroslavovi Obzinovi. Lendl bol oblečený v uniforme a Obzina mu hovorí: „Súdruh Lendl, ak by vás napadli nejaké myšlienky (ohľadom emigrácie) dám vám svoje tajné číslo a zavolajte.“ (Jaromír Obzina bol súčasťou akcie Asanácia, ktorú vymyslela ŠtB na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia. Jej cieľom bolo fyzickým a psychickým nátlakom donútiť občanov nepohodlných režimu k trvalému opusteniu republiky. Pracovníci ŠtB začali po celom štáte šikanovať dopredu vytypovaných odporcov režimu. (Medzi ich obeťami boli napríklad hudobníci Jaroslav Hutka a Vlastimil Třešňák, alebo herec Pavel Landovský. -pozn. red.)
Biľak kontra Husák
Ústredný výbor KSČ bol v názore na existenciu štatutárnych hráčov názorovo rozdelený. Boli v ňom fanúšikovia tenisu, ku ktorým patril Lubomír Štrougal s Antonínom Himlom. Mali však veľmi silnú opozíciu v konzervatívnom krídle strany na čele s Vasiľom Biľakom a Aloisom Jindrom. Ako najbližší zodpovedný človek na rade som bol odvedený na koberec priamo ku Gustávovi Husákovi. Keď ma za ním brali do Tróje, nikto mi nepovedal, kam ideme a ja som bol už v tom, že ma idú zavrieť. Husák sa ma na rovinu spýtal: „Potrebujem vedieť, aký je to súdruh, ten Ivan Lendl.“ Ja so mu odvetil: „Je to mimoriadna osobnosť, skvelý športovec a čestný človek so zmyslom pre humor. On treskol do stola a hovorí: „A prečo mi teda súdruh Biľak o ňom hovorí, že je to najväčší lump a darebák?“
Lendlov odchod
Podobnú skúsenosť s personálom letiska, akú zažil fedcupový výber, mal niekedy v roku 1983 aj Ivan Lendl, s ktorým sme mali letieť na sériu turnajov do USA. Svetovú jednotku chceli pri prehliadke pred odletom vyzliecť úplne donaha. Keď namietal, odkázali mu, že bez „osobnej“ prehliadky mu nechajú odletieť lietadlo. Našťastie, zástupcom Lufthansy na letisku bol pán Rameš pochádzajúci z Hanspaulky, ktorý u hlavného pilota zariadil, aby sa lietadlo bez Lendla na palube ani len nepohlo. A to aj napriek tomu, že už mal na palube všetkých ostatných cestujúcich. Komunisti sa snažili Lendla aj takýmto spôsobom vyštvať. A to sa im bohužiaľ napokon aj podarilo. Znechutený Lendl, ktorý naozaj bol ochotný reprezentovať, sa napokon z USA jedného dňa nevrátil. Po dlhých rokoch prišiel aspoň na chvíľu do Bratislavy na exhibíciu s Musterom.
Prežili sme
Dnes už môžem zodpovedne prehlásiť, že víťazstvo nášho fedcupového výberu v roku 1983 v Zürichu zachránilo celý vrcholový tenis. Aj napriek množstvu individuálnych triumfov našich tenistov sme v tom čase čelili najväčšiemu tlaku zo strany režimu za celé obdobie normalizácie. Okrem už spomenutých problémov okolo Lendla, Mandlíkovej, či Plchovej k tomu prispela aj nečakaná prehra nášho daviscupového výberu v Paraguaji. O záchranu sme nastúpili 30. septembra v Hradci Králové proti ZSSR, pričom sme už nemohli počítať s Ivanom Lendlom. Zostavu vtedy tvorili spolu s debutantom Milošom Mečířom aj Libor Pimek a skúsení borci Tomáš Šmíd s Pavlom Složilom. Nečakaný šok sme zažili už po príchode. Ubytovaní sme boli na prvom poschodí hotela pri rušnej železničnej stanici. Pre veľký hluk sme s Kodešom ako kapitánom výberu zašli za riaditeľom hotela, aby celú našu výpravu presťahoval niekam na vyššie poschodie. Odkázal nám, že to bohužiaľ nie je realizovateľné. A to z toho dôvodu, že celé naše poschodie odpočúvajú príslušníci ŠTB, ktorí sa na to pripravovali už týždeň pred našim príchodom. Až vtedy som si naplno uvedomil, že šlo o vopred pripravenú pascu, ktorá mala prispieť k definitívnej diskreditácii programu štatutárnych hráčov. Preto nám Tomáš Šmíd dal nahlas, tak, aby to počuli úplne všetci, prednášku o našej neskonalej láske k Sovietskemu Zväzu. Pričom nezabudol zdôrazniť, že pre náš kladný vzťah k bratským súdruhom bude nesmierne psychicky náročné ich zdolať. Na jednej strane to bola ohromná sranda, avšak do smiechu naozaj nikomu nebolo.
Kľúčová bola už úvodná dvojhra na ktorú nastúpil „Milda“ Mečíř proti hráčovi prvej svetovej desiatky, Andrejovi Česnokovovi. Prvé dva sety sa na dvorci od nervozity ani nepohol. Prehral ich jednoznačne dvakrát 1:6. Tak sme mu nasadili liečbu šokom. Zariadili sme, aby mu uniformovaný pracovník pošty doniesol pred tretím setom priamo na dvorec ozdobný telegram od horníkov z Orlové. Vraj mu naďalej veria a keď zápas otočí, tak na jeho počesť sfárajú v nedeľu dobrovoľnú zmenu. Mečíř sa najprv na nás dlho nechápavo pozeral, potom sa konečne zasmial, uvoľnil sa a napokon zvíťazil v piatich setoch. V nasledujúcej dvojhre dokázal Šmíd zdolať po päťsetovej dráme Alexandra Zvereva (otca aktuálneho piateho hráča ATP pozn. red.). Prítomní fanúšikovia si určite dodnes pamätajú, že prvé dve dvojhry trvali jedenásť a pol hodiny. Hralo sa hlboko do noci, diváci však našťastie vydržali. Odpor „našich bratských súdruhov“ na druhý deň definitívne zlomili Pimek so Složilom vo štvorhre. Mali ste to vidieť. Takú búrlivú atmosféru zimný štadión v Hradci určite už potom nikdy nezažil. A nám spadol obrovský balvan zo srdca. Uvedomovali sme si, že ak by sme neuspeli, projekt štatutárnych hráčov by definitívne uzavreli. Bol to boj o prežitie nášho profesionálneho tenisu o ktorom nezainteresovaní ani len netušili.
Na Slovensku sa dýchalo slobodnejšie
Aj keď sme mali telefón permanentne odpočúvaný, musím podotknúť, že na rozdiel od môjho pôsobenia v Prahe začiatkom osemdesiatych rokov, nemal som tu na Slovensku žiadne iné problémy. V roku 1985 ma pozvali k štátnym policajtom na „Februárku“ (vtedajšie pomenovanie adresy slovenskej pobočky sídla ŠtB na Račianskej ulici), kde mi na stole ukázali, a verte tomu, že nepreháňam, takmer meter vysoký stoh papiera pozostávajúci z anonymných udaní. Ani ma neprekvapilo, keď mi oznámili, že úplne všetky pochádzajú z Prahy. A z tých nezmyslov, ktoré tam boli popísané, sa váľali smiechom aj samotní vyšetrovatelia. Úplne všetci. A to sa ich v priebehu celého vyšetrovania podľa služieb vystriedalo aspoň desať. Podľa jedného z udaní, som na čierno predal dvoje teplákových súprav. Ešte väčším prečinom bol predaj môjho auta značky Simca neznámemu kupcovi. A zrejme rovnako neodkladné bolo aj vyriešenie ďalšej záhady: Od koho sme kúpili obraz Emila Fila? Keďže som si nespomenul, volal som domov a manželka Edita mi povedala: Od nášho strýčka Jedličku. Tak zapísali do úradnej zápisnice: „Od ich strýčka Jedličku“ (v umeleckej komunite to bol roky zaužívaný pseudonym pre herca a komika Antonína Jedličku. Pozn. red.). Napriek absurdnosti týchto udaní z rokov 1981 – 1983 ich museli bratislavskí vyšetrovatelia zdokumentovať, zdôvodniť a napísať súdruhom do Prahy nejakú odpoveď. Pre mňa osobne však mala všetka tá špina veľmi horkú príchuť a z môjho uhla pohľadu to veľká sranda naozaj nebola. A verte, že práve toto bol jeden hlavných dôvodov, pre ktorý som sa už do Prahy nevrátil.
Ďalšiu, v poradí už šiestu časť zo zaujímavého rozprávania s Janom Kukalom, môžete očakávať opäť o týždeň v tradičnom čase.
Zdroj: ts – Igor Uher
