Silný príbeh: Steve Johnson – Pozdrav do neba

by redakcia tenisovysvet.sk

Asi nie je ľahké vyčnievať, ak sa voláte Steve Johnson. V telefónnom zozname by ste našli Johnsonov s týmto krstným menom na tisícky. Jeden z nich napísal na antukových dvorcoch v Houstone príbeh, ktorý ho medzi svojimi menovcami navždy osamostatnil.

Vianočné dieťa s dušou bojovníka a prioritami v škole

Steve Johnson je americký tenista narodený presne na Vianoce. Nikdy nepatril medzi veľké hviezdy, a tak to už asi zostane. Vôbec to neprekáža. Bol tak akurát dobrý, aby sa na chvíľu dostal na dvadsiate prvé miesto na svete. Bol tak akurát dobrý, aby bol presne jeden týždeň najlepším Američanom v rebríčku ATP. Nie je to žiadny supertalent s vybrúsenou technikou, skôr prototyp bojovníka a gladiátora, ktorý na kurte nechá zakaždým celé srdce.

Kariéru profesionála začal oveľa neskôr ako býva štandardné. Až v 22 rokoch. Dal prednosť škole, za ktorú hrával univerzitnú súťaž. Národný šampionát vyhral v každom ročníku, štyrikrát. Je to najdekorovanejší univerzitný tenista všetkých čias a tento rekord bude držať asi dlho. Nikto ho nedokázal poraziť v 72 zápasoch za sebou.

Premenený mečbal vo finále univerzitného šampionátu 2012:

Skok v čase a neuveriteľný zisk titulu

Skok vpred. Rok 2017, Houston, Texas. Dvadsaťsedemročný Steve Johnson hrá americké antukové majstrovstvá. Na tomto povrchu vyhral na okruhu ATP dokopy iba 8 zápasov. Nepatrí medzi favoritov. Na turnaji je veľa lepších ako on, na to je zvyknutý. Napriek tomu postupuje do finále a cestou zdoláva hráčov, s ktorými mal podľa predpokladov prehrať.

Steve hrá o titul s antukovým špecialistom Thomazom Belluccim z Brazílie. Je to dlhý, náročný a napínavý zápas, v ktorom Johnson na záver prehráva 2:4 v treťom sete. Vtedy prepne do svojho typického režimu húževnatého buldoga a do zápasu sa vráti na poslednú chvíľu.

Za stavu 5:5 podáva a má celkom očividné problémy s pohybom. V nohách má 130 minút finálového tenisu a k tomu celý týždeň ťažkých bojov. Stav je 40:30 a prichádza kŕč do ľavého stehna, ktorý zabolel aj mňa, keď som to komentoval. Steve prežíva agóniu; nedokáže nájsť polohu, v ktorej by si uľavil a ledva stojí na nohách. Musí však pokračovať, také sú pravidlá.

Loptičku prehodí cez sieť rýchlosťou detského servisu. Doslova. Thomaz Bellucci vie veľmi dobre, že ju stačí poslať riternom kamkoľvek, kam by musel Johnson urobiť čo i len krok. V tomto rozpoložení bude nasledovať nevyhnutný brejk, ktorý o všetkom rozhodne. Bellucci však nepochopiteľne napáli loptu do siete. Stav 6:5 pre Johnsona, ktorý z posledných síl kríva na lavičku.

Privolaný masér má presne jednu minútu, aby urobil zázrak. Presne o to sa snaží. Steve sa doplazí späť na kurt, no inkasuje 4 esá. Nevie sa pohnúť, alebo sa bojí pohnúť. Nasleduje záverečný tajbrejk, kde to musí byť za daných okolností jednoznačná záležitosť. Johnson však aj na jednej nohe bojuje ako lev, hrá na plné riziko a triafa jeden winner za druhým. Nikto nechápe, ako sa dostáva za stavu 6:3 k trom mečbalom.

Bellucci prvé dva odvráti servisom, pri tom poslednom podáva Johnson. Servis trafí dobre, no Brazílčan loptičku vyškrabe. Johnson za ňou z posledných síl uteká do rohu kurtu a každému je jasné, že má presne jeden jediný pokus. Napáli to z celej sily svojím typickým forhendom.

A trafí.

Zostrih finále aj s Johnsonovými galejami:

https://www.youtube.com/watch?v=ROWv3Fa9BvU

Kamera na Johnsona, no ten nemá silu už ani na to, aby odpálil zvyšnú loptu z vrecka medzi divákov. Roztrasenou rukou sa prežehnáva, díva sa do svojej lóže medzi najbližších a vychutnáva si zaslúžené ovácie. Znechutený Bellucci iba narýchlo podáva ruku pri sieti. Nemá chuť sa rozprávať, v súboji o titul ho predsa porazil hráč na jednej nohe.

Tribúny tlieskajú obrovskému príbehu. Spolu so synom sa teší aj Steve Johnson starší, otec a tréner v jednej osobe. Je to muž, ktorý ho k tenisu priviedol a v mladom veku ho naučil všetko, čo neskôr v kariére (ale aj v živote) potreboval. Z následnej emotívnej ďakovnej reči je jasné, ako veľmi sú si obaja blízki.

Tvrdá rana, ktorá ho poznačila

Steve Johnson starší mal 58 rokov. Bol to stále pomerne mladý chlap, ktorý sa venoval športu celý život. Napriek tomu sa tri týždne po synovom životnom úspechu v jedno ráno, jednoducho, nezobudil. Finále v Houstone 2017 bolo legendárne, rozprávame o ňom dodnes. Bol to zároveň posledný zápas, ktorý Steve Johnson mladší odohral pred očami svojho otca. A ten jeho vôbec najlepší. Tak to vyšlo. Smutne a krásne naraz.

Ďalšie týždne a mesiace boli pre Steva Johnsona veľmi náročné. Človek, ktorý sa naňho celý život díval, na tribúne odrazu chýbal. Johnsona dotlačila rodina k tomu, aby pokračoval v sezóne podľa plánu. Iba pár dní po pohrebe odcestoval do Európy. Pochopil, že práve jeho tenis je ten odkaz, v ktorom bude jeho otec naďalej prítomný.

Nezabudnuteľný je rozhovor priamo na kurte v Paríži, kde Steve vyhral po týchto udalostiach svoj prvý veľký zápas. V slzách a so zlomeným hlasom odpovedal redaktorovi: „Chýba mi. Kiežby tu bol. Viem, že sa díva zhora a viem, že mi dal silu, aby som tú poslednú loptičku vyhral.“ Úprimnejšie momenty v športe nenájdeme.

Dojímavý rozhovor po 2. kole Roland Garros:

Ak neveríte na osud, uverte

Skok vpred. Rok 2018, Houston, Texas. Dvadsaťosemročný Steve Johnson hrá americké antukové majstrovstvá. Aj keď minulý rok vyhral, nepatrí medzi favoritov. Na turnaji je veľa lepších ako on, na to je zvyknutý. Napriek tomu postupuje do finále po veľkých tenisových bitkách a cestou zdoláva hráčov, s ktorými mal podľa predpokladov prehrať.

Steve hrá vo finále so svojím krajanom a kamarátom Tennysom Sandgrenom. Prvýkrát na seba narazili ešte ako tínedžeri niekde v zabudnutej tramtárii, kde si museli sami zbierať loptičky. Teraz hrajú proti sebe o titul z najvyššej úrovne.

Je to bitka ako vždy – opäť sa ide do tretieho setu. Steve Johnson hrá v Houstone päť dní v kuse. Je na kurte už 11. hodinu, výrazne dlhšie ako ktokoľvek iný. Bol tu už dve loptičky od prehry, už dávno mohol prehrať. S Escobedom, Isnerom, Fritzom, aj teraz so Sandgrenom. Napriek tomu sa v tesnej a dramatickej koncovke dostáva k mečbalu.

A premieňa.

Opäť sa roztrasená ruka prežehnáva. Ďalší pohľad však nemieri na tribúnu, ale smerom hore. Keď si nájdete video (alebo si pozriete to najbližšie v článku) a na tento moment sa zadívate pozorne, uvidíte, že sa Johnson nepozrel iba tak niekam nikam. Našiel si konkrétne miesto. A pozdravil človeka, ktorý mu dal opäť silu.

Zostrih finále:

https://www.youtube.com/watch?v=Z2-4wgO4Mzg

Takmer 20 rokov v Houstone nikto titul neobhájil. Steve Johnson to dokázal. Ostáva neporazený na kurte, ktorý bude preňho navždy špeciálny. Tennys Sandgren kamaráta pri sieti prijal do svojho náručia a vtedy to zo seba Steve opäť celé vypustil, rovno na jeho ramene, podobne ako v Paríži. Spomienka ožila a bude žiť ďalej.

Podobné články

Pridajte komentár

Leave a Comment

4 × three =