Tenisový tréner Ján Solčáni zakončuje sériu článkov Čo je za číslami. Dnešným vydaním nadväzuje na prvý a druhý diel. Opäť sa nevyhýba téme rodičov či trénerov, ktorí majú pri formovaní hráčov kľúčový vplyv.
Dovolím si pokračovať v analýze toho, čo všetko má vplyv na čísla štatistík, výsledok a výkon hráča. Tak ako v druhej, tak aj v tretej časti sa budem venovať najmä sociálno-okolitým vplyvom na hráča. Tie totiž majú na výkon hráča väčšinou najväčší vplyv. Tenisový fanúšik si môže lepšie predstaviť aká náročná bola cesta každého hráča, ktorého sledujú v TV alebo na ktorého práve stavili. Tenisovým trénerom sa zase možno pripomenie dennodenný kolobeh a tenisovým rodičom možno predstavím návod ako predísť najčastejším chybám.
Rozhodnutia/zodpovednosť
Už niekoľkokrát som prirovnával tenis k medicíne. Má to určitý význam. Doktori sú zodpovední pred akýmkoľvek finálnym rozhodnutím vykonať kompletnú prehliadku. Prečo toľko vypytovania sa, odberov, testov a pozorovaní? Lekári totiž majú predpisy, ktoré musia dodržať a v rukách značnú zodpovednosť za zdravie a budúcnosť človeka. Architekti musia taktiež pri každom svojom projekte dodržať určité zákonom stanovené pravidlá. Zamyslime sa nad tým, koľko trénerov a rodičov takto komplexne pristupuje k hráčovi/hráčom aj v tenise?
Časom som sa aj ja naučil nebrať všetku prácu a zodpovednosť na svoje ramená, ale rozdeliť úlohy medzi expertov, ktorým dôverujem. Kvalitný tím je totiž oveľa efektívnejší ako jedinec. Športový psychológ by mal úzko spolupracovať s tenisovým trénerom a zodpovedať za mentálnu prípravu hráča. Kondičný tréner by mal taktiež úzko spolupracovať s tenisovým trénerom a zveľaďovať telesnú pripravenosť hráča. Mať po ruke dobrého fyzioterapeuta, ktorý je zodpovedný za prevenciu pred zraneniami a rehabilitáciu hráča, je v dnešnom závodnom sporte už asi nevyhnutnosťou.
Každý člen tímu by mal byť ale úzko prepojený s trénerom. Ten by mal pravidelne informovať o všetkom rodičov, prípadne manažéra. Dospel som k určitému systému. Každý vie aká je jeho úloha a zodpovednosť. Tréningový plán, ciele aj poznámky sú onlajn na www.tennis-evaluation.com. Celý tím si všetko môže odsledovať z akejkoľvek krajiny, v ktorej sa práve jeho členovia nachádzajú. Bez stanovených úloh a podobného systému vzniká prílišná voľnosť, ktorá vytvára obrovský priestor na uplatnenie sa neakreditovaným „trénerom“, o ktorých som písal v poslednom článku. Hráč by tomu určite nemal byt vystavený. Počúvať niekoľko rozdielnych názorov vedie k nedôvere, chaosu a frustrácii.
„Pri výbere trénera v mladosti sme dali na radu Terkinej dovtedajšej trénerky. Myslím, že sme neurobili zle. Neskôr pre mňa ako rodiča však bolo hlavným kritériom to, aby sa Terka pri ňom cítila komfortne, aby ju tréningy s ním bavili, aby ho rešpektovala a počúvala. Samozrejme, pri zachovaní podmienok vzdelanosti, fundovanosti a skúseností trénera. V neposlednom rade určite aj fungujúce vzťahy hráč – rodič – tréner – fitnes tréner – fyzio,“ Ľubomír Mihalík – otec našej tenistky Terezy Mihalíkovej.
Tereza Mihalíková
Asi uhádnem, ak napíšem, že nik nie je natoľko nezodpovedný, aby mal záujem prílišne experimentovať so svojimi rozhodnutiami, ktoré môžu značne zmeniť priebeh nielen kariéry, ale aj zdravia svojich detí či zverencov. Tento bod prízvukujem už niekoľkýkrát. Za posledných 18 rokov som počas môjho pôsobenia v mnohých kútoch sveta opakovane videl ten istý príbeh. Len v inej reči. Akokoľvek, je to väčšinou o tom istom. O egu jedinca, nevzdelanosti, naivnosti, prílišnej teritoriálnosti a znovu o egu. Nedobrovoľne a opakovane počúvať tú istú zlú pesničku s touto lyrikou by omrzelo asi každého, kto tomu rozumie a komu na tomto športe len trochu záleží.
Rodič fanatik
V tej pesničke sa hrá aj o rodičovi, ktorý je príliš zainteresovaný, presadzuje svoje ambície na úkor ambícií hráča, je nedostatočne vzdelaný. Obmedzuje prácu trénerov a robí zlé rozhodnutia, až kým sa to neskončí predčasným ukončením kariéry z dôvodu vyhorenia hráča. Videl som rodinné vzťahy, ktoré sa rozbili len kvôli tenisu a to je smutné.
„Asi každý tenisový rodič, ktorý vidí, že jeho dieťa je šikovné a môže niečo dosiahnuť (za predpokladu, že aj dieťa aj rodič sú rovnako ambiciózni), si cez podobnú ‚rodičovskú tenisovú horúčku‘ prešiel. Ale nemyslím si, že ja som bol zaslepený. Skôr som to bral tak, že som bol na ňu prísny, učil som ju zodpovednosti a robil všetko pre to, aby mohla tenisovo rásť. Určite by som nechcel, aby som sa pre šport alebo čokoľvek iné dostal do situácie, že sa nebudem rozprávať so svojimi deťmi. Chcem mať s nimi a potom aj s ich rodinami výborný vzťah založený na vzájomnom rešpektovaní sa a láske,“ vysvetľuje Ľubomír Mihalík.
Väčšinou musia rodičia riskovať veľa. Niektorí dajú priestor kompetentným. Niektorí sa možno z dôvodu, že nechcú riskovať, rozhodnú zobrať úlohu trénera, psychológa aj manažéra do svojich rúk. Je otázne, čo je správne a čo nie. Byť v ten istý deň plnohodnotným trénerom a aj rodičom je skoro nereálne. Keď sa príbeh skončí úspešne, dieťa sa stane vďaka všetkej tej obete slávne, úspešné, bohaté, a vzťahy sa časom napravia? Ale čo keď sa tie najvyššie ciele dosiahnuť nepodarí (ako to býva vo väčšine prípadov)? Udržať si dostatočný odstup a nájsť tú správnu rovnováhu vo vzťahoch je pre tenisového rodiča veľmi náročnou úlohou, ale snažiť sa o to vždy dá.
„Ja sa považujem za úplne normálneho rodiča, ktorý sa snaží vychovať svoje deti čo najlepšie. Aby z nich vyrástli dobrí ľudia, aby sa vedeli v živote uplatniť a pracovali hlavne tam, kde chcú a robili to, čo ich baví,“ vraví ďalej Mihalík.
Okrem lásky, finančnej a morálnej podpory, udržania si určitého odstupu, triezveho názoru, nadhľadu a zodpovednosti pri výbere trénerov, presný recept na úspech pre tenisového rodiča asi neexistuje.
Nezodpovedný tréner
Ďalší populárny singel je o trénerovi, ktorý ani len netuší o tom, kde, pri čom a aké chyby hráč vykonáva. Robí len to, čo videl, počul a čítal v múdrych knihách, na YouTube, alebo na dákom seminári. Obhajuje svoje konanie štýlom „veď keď to tvrdí Boris, tak to ak tak musí byť…“ „Nadal to tiež tak hrá a vyhráva grandslamy“, a podobne.
Samozrejme, chyba bude najskôr v systéme vzdelávania a nie v jednotlivcovi. Ako mi raz povedal jeden náš športový psychológ: „Janči, veď každý sa snaží robiť veci najlepšie ako vie.“ Je to pravda a viac-menej to niektorých ospravedlňuje. Stretol som mnoho snaživých a zanietených trénerov, ktorí vďaka nesprávnemu vzdelaniu pracovali s nesprávnymi informáciami, ktoré bohužiaľ ďalej prenášali na svojich hráčov a neúmyselne im tak s najlepším úmyslom ubližovali.
Alibista bez guráže
Tretí druh „experta“ je tréner, ktorý sa bojí do čohokoľvek zasahovať aby náhodou neriskoval svoju prácu. Ponechá hráča hrať s extrémnymi držaniami, postaveniami, štýlmi úderov, či nevhodnou taktikou aj keď je mu jasné, že to značne obmedzuje nielen jeho hru, výsledky, ale aj jeho zdravie. Taký tréner je majster obhajoby svojich činov, veď nakoniec si to najhoršie zlízne ten ďalší tréner, ktorý má guráž a bude to musieť všetko po ňom upratovať.
Meniť u hráča hlboko zakorenenú pohybovú motoriku predstavuje pre trénera náročný a pre hráča frustrujúci proces. Je tu potrebná značná trénerská skúsenosť a veľká trpezlivosť, ktorú často nemá buď rodič alebo hráč. V mnohých prípadoch padne všetka vina paradoxne na toho, kto sa snaží tieto negatívne prvky v hre s najlepším úmyslom upraviť.
Výmysel, veď ako by im to mohlo všetko prejsť?! Jednoducho.
- Napríklad preto, že väčšina rodičov sa nevyzná, nemá čas alebo záujem na všetko dozerať.
- Taktiež preto, že sú hráči, ktorí dokážu vyhrávať aj so zlou technikou či taktikou. Vďaka tomu, že prevyšujú svojich rovesníkov vo vlastnostiach akými sú ambicióznosť, bojovnosť, húževnatosť, koordinácia, či atletickosť. Takýto „nadpriemerne talentovaný“ jedinec by doslova ubehal a porazil súpera aj s lopatou v ruke. Jednoducho chce a vie vyhrávať a má to „nakódované“ v DNA. V takom prípade talenty ťahajú so sebou aj svojho trénera a ten vďaka tomu automaticky dostáva viac záujmu od ďalších hráčov. Lenže pokiaľ hráč vyhráva, tak samozrejme nik nenájde a nehľadá dôvod na zmenu. Neexistuje potom dôkaz o tom, že niečo nie je v poriadku. Resp. ak sa to aj dokázať dá, tak je to zmetené zo stola argumentom výhier a krátkodobého úspechu.
- Prechádza im to aj vďaka tomu, že týchto trénerov nemá kto zhodnotiť. Nenesú skoro žiadnu zodpovednosť za následky svojich skutkov ako to je napríklad v spomínanej medicíne, architektúre, či v iných profesiách s normami. Neexistujú totiž žiadne normy, podľa ktorých by sa mohla práca a aspoň niektoré činy trénera adekvátne porovnať a overiť. Rodič zväčša nedokáže rozpoznať chybné kroky a takéhoto trénera v tom najlepšom prípade jednoducho včas nahradí iným. Pri zraneniach a trvalých následkoch na výkon hráča tu neexistuje žiadna zodpovednosť ani následky, ktoré by mohol a mal za svoje činy a rozhodnutia niesť nezodpovedný rodič či tréner.
„Hráčka si pri takomto nesprávnom technickom prevedení podania zaručene skôr či neskôr poškodí rotátory v ramene,“ povedal som. Na čo rodič zareagoval: „Teraz hrá dobre, tak načo niečo meniť.“ Súhlasím, ale v niektorých prípadoch treba pozerať o rok či viac dopredu. Nechať krátkodobé výsledky bokom a nečakať až kým príde zranenie. Len málokto sa totiž zamýšľa nad tým, ako bude hrať a hlavne ako sa bude hráč cítiť zdravotne o rok, 5 rokov, či keď bude mať 35 a po kariére.
Presne o tom by mali viac vzdelávať napríklad federácie na školeniach. Toto leto som hodnotil v Krakove jedného top poľského juniora, ktorý má značné zdravotné problémy vďaka nesprávnej technike už vo veku 14 rokov, o čom som sa dozvedel až neskôr. Požiadali ma o detailné zhodnotenie jeho hry. Jasne som im demonštroval po anatomickej, fyziologickej ako aj biomechanickej stránke, v ktorých bodoch a prečo nastáva problém. Prepojil som to s číslami štatistík a jasne dokázal, aký súvis to má aj s jeho nevynútenými chybami.
Bez jasne preukázateľných dôkazov si pri konečnom hodnotení hráča nedovolím napísať/vysloviť žiadne závery. Vždy chcem pomôcť obom stranám, trénerom, aj rodičom, ale v konečnom dôsledku ide hlavne o hráča. V tomto prípade to nebolo náročné. Vysvetlil som im aj to, aké zdravotné problémy môžu očakávať, ak to nezmení. Následne sa jeho matka chytila za hlavu a rozhorčená prezradila, že on už tie problémy má. Navštevuje pravidelne lekárov a fyzioterapeutov, minulý rok vymeškal kvôli zraneniam pol roka a dokonca zvažoval ukončiť kariéru.
Rodičia o spojitosti jeho problémov s technikou vôbec netušili. Preto o tom ani len neuvažovali komunikovať s trénerom. Neskôr sa doslova báli osloviť silne alibistického trénera s enormným egom, ktorý by ich výhradu s hnevom zmietol zo stola. Keďže nemajú vraj v celom Krakove na výber a tento pán vraj trénoval zamladi aj sestry Radwaňské, v spolupráci pokračujú naďalej.
O niekedy nebezpečnej „mucholapke“ menom „on trénoval toho a toho“ som sa už v článku raz zmienil. S podobnými a horšími prípadmi som sa stretol už toľkokrát, že by som na túto tému mohol napísať jednu veľkú knihu. Príbeh sa skončí väčšinou podľa predpokladu. Je to kolotoč prílišného ega, neprofesionality niektorých trénerov, niekedy nevedomosti, zlých rozhodnutí a strachu zo strany rodičov.
Jeden rodič bývalej top 10 profesionálnej hráčky mi nedávno počas rozhovoru na túto tému jasne povedal, že najpodstatnejšie sú výsledky. A je jedno akým spôsobom ich tréner alebo rodič s hráčom dosiahne. Každý tréner v závodnom tenise na vlastné oči videl alebo minimálne počul o metódach, ktorých psychickými či telesnými následkami boli modriny a zlomeniny na tele hráča, pomočovanie sa, vada reči – koktanie a rôzne iné traumy.
Pri rozhovore s jedným tenisovým rodičom sa mi stalo, že pán podnikateľ hodil z 3 metrov a celej sily svoj mobil do hlavy svojmu 17-ročnému synovi (majster Poľska do 18 rokov) tesne nad oko a pokračoval v konverzácii akoby sa nič nestalo. Niečo na tom tvrdení o úspechu za každú cenu ale bude. V novinách sa predsa píše len o víťazoch! Akokoľvek by sme sa mohli podľa hore uvedených faktov zamýšľať nad lojálnosťou, morálkou a etikou v športe, radšej to v tenise ani nerobme.
Hlavným problémom je totiž podľa môjho názoru vzdelávací systém. Neriešia sa komplexne najväčšie problémy akými sú „tenisové rodičovstvo“ a „vplyv techniky na zranenia a výkon hráča“. Neexistujú totiž žiadne oficiálne a globálne akceptované normy, podľa ktorých by sme vedeli rozpoznávať prvky, ktoré pozitívne a negatívne ovplyvňujú výkon či zdravie hráča. Jeden z našich najlepších trénerov mi povedal: „Ja nie som za to, aby existovali nejaké normy a pravidlá. Veď predsa Novak (Djokovič) nemôže hrať forhend rovnako ako Andy (Murray) alebo Rafa (Nadal).“
So všetkým rešpektom, ktorý k nemu mám, sa v tejto vete jednoducho „stratil v preklade“. Mne totiž určite nešlo a nejde o to, aby hrali všetci rovnako. Ide mi o schopnosť trénerov rozpoznávať a riešiť určité pozitívne a negatívne fundamenty v hre. Polopatisticky napísané „rozpoznať to, čo pomáha a to čo ubližuje zdraviu a výkonnosti hráča“.
V tomto bode tenisový svet zlyháva na celej čiare a je jedno v akej krajine sa nachádzate. Našťastie sa nájde ešte dosť snaživých trénerov, ktorí robia veci s tým najlepším úmyslom. Jeden taký mi raz povedal: „Janči, obetoval som tej hráčke všetko. Stálo ma to toľko nervov a energie. A keď som s ňou dosiahol skoro zázrak, tak mi uletela z ruky ako motýlik, ktorého som naučil lietať. Je únavné začínať odznovu a motivovať k 100 % práci nielen hráča, ale hlavne seba. Každý rodič hľadá stále niečo nové, lepšie a hlavne za menej peňazí. Vychovám hráča a zoberie mi ho federácia, alebo dáka známa akadémia a chvália sa ním.“
Je to na zamyslenie. Možno aj preto, že hráči sú často zvyknutí trénerov, ktorí im/ich rodičom nevyhovujú, od malička meniť ako ponožky, nevie mnoho hráčov prísť svojim bývalým trénerom ani na meno. Týmto sa zastanem ľudí, ktorým na svojej práci a zverencoch naozaj záleží. Vyhorenosť a strata motivácie u trénerov z podobných dôvodov je určite podceňovaným problémom a témou na ďalší dlhý článok.
Práca s ľuďmi je naozaj vyčerpávajúca. Keďže závodný tenis je šport výhradne pre deti z dobre finančne zabezpečených rodín, tréner prichádza do styku často s rozmaznanými, tvrdohlavými a lenivými deťmi. Jeden z najlepších kondičných trénerov na Slovensku sa raz vyjadril, že práve z tohto dôvodu sa spolupráci s tenistami skôr vyhýba.
Takže na otázku, čo všetko je za číslami štatistík a čo všetko je za výkonom hráča, ktorý práve vidíme?
- Používa hráč stratégiu hry vhodnú svojej povahe a telesným predpokladom?
- Ako je vzdelaný/vyspelý po taktickej stránke (robí správne rozhodnutia v správnych momentoch)?
- Nie sú jeho výkon a výsledky limitované technikou?
- Aké sú jeho telesné predpoklady a ako je na tom momentálne po kondičnej stránke?
- A v neposlednom rade treba zhodnotiť aké sociálno-okolité vplyvy mu prospievajú a naopak brzdia jeho výkonnostný progres (rodiča, manželka, priateľka, tréneri, miesto kde žije a trénuje a podmienky v ňom).
Je toho naozaj veľa, ale raz za čas vám možno stojí za to skočiť do servisu a nečakať, až kým sa niečo pokazí.
Ale dosť bolo písania. Prajem krásny deň a ja si idem zašpiniť ponožky od antuky…
Pridajte komentár