Tenis mnohí vnímajú najmä v číslach, podľa ktorých posudzujú výkony hráčov. To je však laický pohľad. Tenisový tréner Ján Solčáni sa vo svojom blogu rozpísal o iných, dôležitejších atribútoch.
Tenis je šport, ktorý je hlavne o chybách, niekoľkých víťazných úderoch, množstve emócií, prekvapeniach a hlavne tých nezabudnuteľných momentoch po víťazstvách. Za všetkým sú dôležité rozhodnutia, ktoré hráč a jeho rodičia musia počas kariéry urobiť. Ale to najdôležitejšie je jeden veľký sen. Sen dieťaťa, ktorý nasleduje veľa rokov tvrdej práce, výučby, naprávania, frustrácie, finančných investícií a neprestajného cestovania. Táto nádherná hra dokáže byť extrémne vzrušujúca, ale často aj veľmi frustrujúca. Ale, čo je naozaj za tým všetkým?
Čísla?
Tých niekoľko štatistík sledovaných v profesionálnom tenise nám dáva na prvý pohlaď len veľmi nepresnú predstavu o výkone hráča v jednom zápase, počas sezóny či kariéry. V porovnaní s inými športmi ako napríklad futbal, hokej, či basketbal, sa zdá, akoby štatistiky navštívili svet tenisu len včera. Existujú experti, ktorí analyzujú pozápasové štatistiky. Zisťujú z nich napríklad aké sú hráčove rozhodnutia v ktorej fáze zápasu, ako často sa vyskytujú zlomové momenty a ako najčastejšie hráč stráca či získava body. Tak, ako ich použiť?
Je jasné, že tréneri ich môžu v určitom, ale obmedzenom zmysle, použiť. Ale čo zostáva značne podceňované, je to, čo stojí za týmito číslami – krivkami a koľko toho vieme prepojiť s našou vedomosťou o aktuálnom stave hráča. Preto si myslím, že ak chceme vedieť správne používať čísla štatistík, tak by sme mali v prvom rade pochopiť a napraviť čo je za nimi. Výsledky štatistík treba vedieť prepojiť s tým, čo hráča k týmto číslam priviedlo. Z dôvodu emocionálneho, taktického či technického.
Talent
Vlastnosti hráča, potrebné na úspech v tenise, sú často veľmi ťažko rozpoznateľné. Bude to asi preto, že existuje niekoľko správnych kombinácií prepojenia správnych mentálno-telesných vlastností a sociálno-okolitých vplyvov akými sú rodičia, priatelia, tréneri a športovo-tenisové podmienky prostredia, v ktorom hráč vyrastá. V tenise sú talentami nazývaní, často mylne, na prvý pohlaď atletickosťou vyžarujúci jedinci. Dnes si už nedovolím predpovedať s takou istotou ako predtým, či daný hráč bude v budúcnosti úspešný alebo nie.
Zistil som totiž, že tenis je veľmi špecifický šport. Okolnosti sa môžu zmeniť kedykoľvek aj o 180 stupňov. Tejto téme sa intenzívne venujem už vyše 15 rokov. Musím povedať, že u väčšiny úspešných jedincov boli hlavnou zložkou talentu hlavne bojovnosť, mentálna vytrvalosť, húževnatosť a vôľa pracovať (pracovná morálka). Tieto vlastnosti motivovali a hnali hráča vpred v tých ťažkých momentoch kariéry, ktorých je v tenise naozaj veľa. Samozrejme, bez určitej nadpriemernej dávky cieľavedomosti a telesných predpokladov, akými sú koordinácia a motorika, by to na tie najvyššie pozície nevydalo.
Naučil som sa porovnávať, ale neporovnávať. Nedáva to význam? Každý z nás má svoje limity niekde inde. Preto by malo byť snahou každého urobiť všetko pre to, aby sme sa o hráčovi dozvedeli čo najviac, stanovili jasné ciele a následne sa snažili priblížiť čo najbližšie k jeho maximálnemu potenciálu. Päťdesiat percent z maximálneho potenciálu Rogera Federera by sa mohlo porovnať so 100 percentami potenciálu niekoho iného. Niekto, kto dosiahne 90 percent svojho a urobí skoro všetko správne, nedokáže nikdy poraziť niekoho, kto vyhráva turnaje a to uplatňuje len 60 zo svojich 100 percent.
Preto porovnávam, ale neporovnávam. Po rokoch detailného analyzovania hráčov som dospel k pre mnohých kontroverznému tvrdeniu. Víťaz sa v tenise musí narodiť. Áno, treba si všetko „vymakať“, ale najprv treba zdediť určité predpoklady. Vykresať a nasmerovať ich okolím (rodičmi, trénermi) tým správnym smerom. Preto sa nenadarmo hovorí, že naše názory, správanie a zvyky sú obrazom našich rodičov a okolia, v ktorom vyrastáme. To, že z diamantu sa obrúsok ušiť nikomu nepodarí, je jednoducho fakt. Tvrdenie typu „nemala na to, ale ‚vymakal‘ som ju na víťazku“, alebo „každý to dokáže, ak chce a urobí pre to všetko“, sú nepravdivé.
Komu sa to podarilo, alebo to tvrdí, len dokázal v hráčovi objaviť ukryté schopnosti a danosti. Správne ich nasmeroval a vyťažil z nich maximum (pred takými klobúk dole). Objavili len skrývajúci sa potenciál. Asi preto som spomínal v tejto sekcii tak často výraz „maximálny potenciál jedinca“. A aby som na to nadviazal a dokončil tým myšlienku, tak neporovnávať som sa naučil aj preto, lebo si myslím, že pre každého by mal podľa daného potenciálu a finančných možností úspech znamenať niečo iné. Nezáleží na tom, či je to zisk jedného bodu ATP, štipendium na univerzite v USA, úsmev na tvári po dobre zahratej výmene alebo slzy hráča, ktorý prehral, ale nechal na kurte všetko.
Tím
Mená ako Roger, Novak, Serena alebo ďalšie žiariace či vyhasnuté hviezdy by nám nehovorili absolútne nič bez veľkej skupiny ľudí, ktorí nielen stoja, ale aj stáli za ich slávou. Nie sú to len Boris Becker, Marián Vajda, alebo Stefan Edberg, ktorých vidíme na obrazovkách. Tí len naskočili do rozbehnutého vlaku. Snažia sa teraz nájsť, kde ešte chyba tých pár konečných kúskov skladačky. Svoje kúsky puzzle vložilo do ich veľkého obrazu slávy oveľa viac ľudí, o ktorých sa nikdy nepíše.
Rodičia, tenisoví tréneri, kondiční tréneri, manažér, psychológ, dietológ, fyzioterapeuti, lekári, analytici,… Jeden pridal možno len 2 a ďalší 20 kúskov do skladačky. Ale každá z týchto hviezd musela byť na svojej niekoľkoročnej náročnej ceste tlačená, hnaná, kontrolovaná, motivovaná, utíšená, manažovaná a hlavne financovaná množstvom ľudí. Každý z nich si zaslúži určitý kredit za svoju snahu, energiu, čas a peniaze, ktoré vynaložil. Odporúčam si prečítať vyhlásenia Magnusa Normana po prekvapujúcom víťazstve svojho zverenca Stana Wawrinku vo finále Roland Garros 2015 proti Novakovi Djokovičovi.
Tenisoví rodičia
Touto sekciou môžem krásne nadviazať na predchádzajúcu tému. Či sa nám to páči a či nie, tak v systéme, aký poznáme u nás a vo svete, bohužiaľ, rodičia zohrávajú v rozvoji tenisového hráča tú najdôležitejšiu úlohu. Akokoľvek, práve rodičia často predstavujú pre väčšinu hráčov a hlavne trénerov tú najväčšiu hrozbu a prekážku. Rodič si odsleduje niekoľko tréningov, pozrie niekoľko videí na YouTube a prečíta niekoľko článkov na internete, a tréner sa môže len prežehnať.
Na vine je v tomto prípade systém a nie jednotlivec. Nie je to ich povinnosť ani ich práca, ale, bohužiaľ, keby neobetovali toľko času, energie a peňazí, tak by sme s najväčšou pravdepodobnosťou o ich hviezdnych deťoch nikdy nepočuli. Ale, musíme akceptovať fakt a zmieriť sa s tým, že vďaka nastolenému systému súťažného tenisu a jeho organizácii, cesta okolo nich neexistuje a nie je správna.
Tréner môže byť totiž veľmi jednoducho kedykoľvek zmenený a nastavený systém mu neposkytuje dostatok potrebnej kontroly a vplyvu, s ktorou by mohol pracovať. Benčičová, Hingisová, Williamsové, Wozniacka, Šarapovová, Djokovič… za každým úspešným príbehom profesionálneho tenistu nájdeme podpis, čas, energiu a peniaze vynaložené hráčovým rodičom. Na záver sekcie len dodám svoje presvedčenie zo skúseností, že v kariére tenistu nie je nič podstatnejšie ako prostredie, v ktorom hráč vyrastá a vytvárajú ho rodičia.
Rozhodnutia typu „kde“, „s kým“, „ako“ a „za koľko“, ktoré sú z najväčšej časti v rukách rodičov a mentálna, časová aj finančná podpora, ktorú hráč dostáva znovu od svojich rodičov. Rodičia môžu byť taktiež príčinou dlhodobejšieho neúspechu, či dôvodom krátkodobých výpadkov vo výkone hráča a preto treba s pomocou športového psychológa dobre zanalyzovať ich vplyv na hráča. Akokoľvek, s rodičom treba v každom prípade spolupracovať a dobre vychádzať. Každý rodič by mal byť plnohodnotným členom tímu. Mal by mať jasne stanovené ciele a úlohy, za ktoré je zodpovedný, aby neliezol do „kapusty“ iným členom tímu.
…pokračovanie nabudúce
Pridajte komentár