BRATISLAVA – Dominika Cibulková sa v rešpektovanej akadémii Love4Tennis – Dominika Cibulková Academy naplno venuje novému projektu pre nadané dievčatá.
S bývalou štvrtou hráčkou svetového poradia sme pri tejto príležitosti rozobrali v rozsiahlom rozhovore mnohé témy. V dnešnej záverečnej časti nám okrem iného ozrejmila okolnosti konca jej hráčskej kariéry a pri spätnom hodnotení jej trénerov vysvetlila dôvody nerovnovážnych osobných vzťahov koučov a ich zvereniek.
Počas vašej kariéry vás viedli viacerí tréneri. Ktorý z nich bol najlepší motivátor? Ktorý z nich vás vedel najlepšie psychicky povzbudiť?
„Každý z trénerov, pod ktorými som trénovala, mi niečo dal a posunul ma. Najkomplexnejší z nich však bol Matej Lipták, ktorý bol jediný, čo ma začal na kurte učiť samostatnosti. Tým predchádzajúcim vyhovovalo, že som bola na nich závislá a že ma dokážu na kurte ovládať. Predtým, ako ma začal Matej učiť, som zvyčajne čakala ako na povel, čo mám robiť.“
Čo konkrétne robil inak?
„S ním som napríklad pozerala množstvo zápasov, v ktorých sme rozoberali spolu veľké množstvo herných situácií. Počas zápasu ma pobádal k tomu, aby som zakaždým nečakala na pokyn, ale rozmýšľala nad tým, čo chcem na tom kurte robiť. Spočiatku to pre mňa nebolo vôbec jednoduché. Hovorila som mu: „Veď vy musíte vedieť, čo mám robiť.“ Dlho mi trvalo, než som to navnímala a pochopila, že je to je jedna z vecí, ktorá ma môže výrazne posunúť vpred. Myslím si, že predovšetkým jeho zásluhou teraz dokážem mladým tenistom pomôcť aj ja.“
Sú známe prípady dominantných trénerov, ktorí mali absolútnu nadvládu nad svojimi zverenkyňami. Neskôr im bolo zo strany hráčok vyčítané, že chceli mať kontrolu aj nad ich súkromím. Stretli ste sa s podobnými prípadmi aj počas vašej bohatej kariéry?
„Áno, stretla, ale menovať ich nebudem. Boli aj takí, ktorí ma chceli dokonca odstrihnúť od rodičov a vo väčšej miere prejaviť svoju dominanciu. Ja som si ich ale nikdy k telu až do tejto miery nepripustila.“
Môžeme vlastne hovoriť o prirodzenej snahe trénerov mať úplne všetko pod kontrolou?
„Je to dané aj tým, že im to hráčky jednoducho dovolia. Tréneri vedia, že si to môžu dovoliť a majú s tým z vlastného uhla pohľadu pozitívne skúsenosti. Pretože chlap by takéhoto trénera automaticky poslal niekam dočerta. Lenže problém nás žien je v tom, že sme ďaleko viac emočne naviazané. Inak vnímame vzťahy, sme citlivejšie, jednoducho v tomto ohľade sme úplne odlišné od mužov. Ak si takýto tréneri nájdu citlivejšiu hráčku, tak si ju bez problémov dokážu dokonale omotať okolo prsta.“
S trénerom Matejom Liptákom ste začali spolupracovať v priebehu zimnej sezóny roku 2012, ale prvýkrát ste si potykali až po skončení kariéry, keď ste boli uvedená do siene slávy STVR. Prečo až tak neskoro?
„To je dané mojou výchovou. Otec mi vždy prízvukoval, aby som trénerom vykala. Je v tom vyjadrený prirodzený rešpekt. Tréner je pre svojho zverenca autoritou, ktorú treba počúvať. Preto mi vykanie bolo vždy prirodzenejšie. Aj keď sa teraz kedykoľvek stretneme, ja vždy naňho: „Dobrý!“ A on zakaždým: „Však sme si už potykali.“ Doteraz si na to tykanie neviem zvyknúť.“
Po kariére
Ako dlho ste zvažovali koniec vašej aktívnej kariéry?
„To rozhodnutie prirodzene nepadlo zo dňa na deň. V rámci tímu sme to riešili už asi rok a pol. Nevládala som a ani som nechcela ísť už ďalej. Jednoducho som z toho už bola po toľkých rokoch veľmi unavená. Niekedy v roku 2019 padlo rozhodnutie, že to ešte potiahnem po Roland Garros, kde vydám zo seba úplne všetko. Aj keď som to verejne neprezentovala, v hlave som to už mala takto nastavené. Mohla nastať aj situácia, že by som to ešte prehodnotila. Sú to tri odlišné psychologické štádiá, podľa ktorých je zásadný rozdiel, či nad niečím iba rozmýšľate, alebo o tom začnete aj nahlas hovoriť a úplne iné, keď to aj začnete konať.“
Aké to bolo po poslednom zápase?
„Zažila som najkrajší možný odchod z turnaja. Bolo to na spomínanom Roland Garros. Aj dievčatá v šatni už vedeli, že je to môj posledný turnaj. Keď som medzi ne prišla, tak všetko zo mňa opadlo a povedala som im: „Dievčatá, už vás nikdy neuvidím. Vy tu bojujte aj naďalej, ja toto miesto opúšťam. A všetky do jednej vraveli: „Ako ti strašne závidíme. To je super Domi.“ Takže som im zamávala na pozdrav a s úsmevom na perách som si pomyslela,: Majte sa, robte si tu čo chcete, mňa sa to už netýka.“
Aké to bolo ráno nasledujúci deň? Tá istá emócia?
„Absolútne. Nasledujúce mesiace sme s Michalom veľa cestovali, užívali sme si život. Bolo to úžasné obdobie. Ak som si aj počas kariéry vydupala u trénera nejaké to voľno, tak vždy po návrate to bolo s pocitom, že zajtra opäť musím začať na sebe makať, aby som sa dostala naspäť do formy. A navyše, v dôsledku toho, že som na okruhu patrila medzi najnižšie hráčky, musela som sa špeciálne o to viac sústrediť na kondičnú prípravu. A z toho som bola v závere kariéry prirodzene unavená nielen psychicky, ale aj fyzicky. Moje telo už niekedy nevládalo a vypínalo.“
Ako reagovalo vaše telo, keď zo dňa na deň prestalo čeliť námahe?
„Celkom dobre vďaka tomu, že som počas celej kariéry bola zodpovedná k fyzioterapii. Každý jeden deň sme robili kompenzačné cvičenia, každý jeden večer som mala tripment – cvičenia na odblokovanie a uvoľnenie svalov. Riadila som sa heslom: To, čo svojmu telu dáš aj dostaneš späť a to, čo do seba investuješ, sa ti vráti späť. Vďaka tomu, že som sa roky starala o svoje telo a v posledných rokoch kariéry som bola minimálne zranená, mi zdravie do dnešných dní drží doslova perfektne. Nebolí ma žiadny kĺb, nemusím ani cvičiť a trénovať a zdravie mi napriek tomu dokonale slúži.“
Osobný život
V súčasnosti sa okrem svojej práci v akadémii venujete aj internetovej propagácii viacerých značiek.
„Áno, som ambasádorkou viacerých značiek, ktoré využívajú môj instagramový kanál a Facebook. Okrem toho mám vlastnú aplikáciu ShapeApp, v ktorej predstavujem svoj vlastný fitness program vrátane výživy. V rámci tohto programu som už zorganizovala aj fit pobyt na Zochovej chate. O mesiac organizujeme ďalší na východnom Slovensku.“
To je celkom praktické zamestnanie pre ženu v domácnosti vychovávajúcu dve deti, pokiaľ máte dostatočný výtlak sledovanosti.
„Presne tak. Výhodou je, že sa to dá robiť z domu, aj napriek tomu, že mám toho dosť a stále robím niečo iné.“
Máte dve deti vo veku, kedy už dokážu chytiť raketu do ruky…
„Jakubko bude mať šesť a má všeobecný talent na šport. Chodí na atletiku, gymnastiku, futbal. Učí sa korčuľovať na hokej a samozrejme už trénuje aj tenis.“
To znamená, že každý deň iný šport?
„Áno, je to tak. Aj v škôlke majú rôzne pohybové aktivity a napriek tomu sa zakaždým, keď ho vyzdvihnem, celý netrpezlivý pýta, na aký šport dnes ideme. Zdedil športové gény a je veľmi šikovný v každom ohľade. Aj tak si myslím, že najlepšie mu ide práve tenis, ktorý ho zatiaľ aj veľmi baví. Chcem ho postupne dávať na tenis už dvakrát do týždňa. Trénuje ho Karol Szimandel. Je to fantastický kouč pre deti, ktorý sám má dve dcéry. Vie výborne naučiť deti techniku, Kubka som mu zverila do rúk preto, že mu absolútne dôverujem.“
Nechceli ste byť vy jeho prvou trénerkou?
„Nie. Neovládam na potrebnej úrovni metodiku výučby techniky pre začínajúce deti na odbornej úrovni ako niekto, kto sa tomu venuje už mnoho rokov. Ani som to nevyštudovala a Karola vnímam ako jedného z najlepších detských trénerov na Slovensku. Na druhej strane chodím prirodzene ako každá mama na Kubkove tréningy a dohliadam na neho.“
Napokon, nie vždy spojenie rodič ako tréner funguje…
„Je veľmi náročné trénovať vlastné dieťa. Poznám množstvo prípadov rodičov, ktorí boli skvelými tenistami, ale trénovanie vlastných detí nezvládli. Ako rodič by som bola možno zbytočne nervózna a napomínala by som ho, aby sa viac sústredil. A Karol by mi na to povedal, že päť a polročný chlapec sa nedokáže sústrediť dlhšie. A toto by som ja objektívne ako rodič posúdiť nevedela.“
Nina zatiaľ zrejme ešte naháňa hračky po izbe
„Nina mala v marci tri roky a je to úplný živel. Ako typická baba v jej veku by stále iba tancovala. Je to taký malý diabol, ktorý vôbec nikoho nerešpektuje. Vidím to tak na herečku :)“
Zdroj: ts – Igor Uher
