BRATISLAVA – Do akej miery by mal tréner zasahovať do hráčovho súkromia? Je možné striktne vytýčiť hranicu osobného vzťahu trénera a jeho zverenkyne?
Sú vzťahy prekračujúce hranicu profesionality na okruhu bežnou realitou? To sú niektoré z otázok, na ktoré Ján Solčáni odpovedá v dnešnej časti rozsiahleho rozhovoru, ktorý nadväzuje na jeho obšírnu prácu o vzťahoch trénerov, hráčov a ich rodičov, ktorú sme zverejňovali v predchádzajúcich týždňoch. Odpovede na tieto otázky nám pomôžu lepšie sa zorientovať a pochopiť javy, ktoré sa objavujú nielen vo svetovom, ale aj v slovenskom tenise.
Myslíte si, že by tréner mal mať vplyv aj na súkromie svojho zverenca?
„Toto je veľmi dobrá otázka. Napriek tomu, že tréneri nesú zodpovednosť za výsledky svojich zverencov, tie nemajú častokrát nič spoločné s ich prípravou na kurte a v posilňovni. Tých faktorov ovplyvňujúcich výkonnosť je naozaj veľa. Krátkodobé výkyvy či dlhodobé trápenie sú často následkom sociálnych vplyvov z okolia hráča. V preklade, sú dôsledkom všetkého, čo sa deje v jeho súkromí.“
Môžete byť konkrétnejší?
„Tréningy môžu byť dobre naplánované, tréningové dávky a záťaž správne nastavené, hráč môže vyzerať vo forme, ale stačí jeden telefonát od priateľky, manželky či rodiča. Stačí jedna neočakávaná udalosť alebo niečo, čo sa v hráčovi ukladá dlhodobo po malých dávkach, a následne sa to odzrkadlí aj na jeho výsledkoch. Nikto presne nevie, čo sa deje. Často ani samotný hráč.
Ak tréner nevie, čo sa deje v súkromí hráča a nemá na to žiadny vplyv, nemal by byť ani plne zodpovedný za jeho výsledky. V každom prípade určiť hranice toho, do čoho všetkého môže tréner priamo zasahovať, je prakticky nemožné, respektíve veľmi individuálne.“
Ako na to?
Ako to riešite vy osobne?
„Ja sa napríklad pravidelne zaujímam o detaily zo súkromia svojich zverencov, ktoré by mohli negatívne ovplyvňovať ich náladu, názory, nastavenie a psychické zdravie. To všetko má veľký vplyv na ich výkon aj výsledky a v konečnom dôsledku to odzrkadľuje aj moju prácu. Sledujem, ako zverenec komunikuje a reaguje na svojich rodičov. Niekedy sa na to, čo ma zaujíma, spýtam priamo, inokedy len tak nenápadne medzi rečou. Je to pohyb po veľmi tenkom ľade, kde treba dobre zvážiť načasovanie aj spôsob komunikácie.“
Do akej miery by teda tréner mohol zasahovať do hráčovho súkromia?
„Treba brať do úvahy fakt, že nie každý tréner je na takýto zásah kvalifikovaný. Je to hra s ohňom a nevhodná manipulácia, či zásah do súkromného života, môže veľakrát viac ublížiť ako pomôcť. V takých prípadoch by som odporučil nastaviť spoluprácu so športovým psychológom, alebo výkonnostným analytikom. Skúsený expert vie potom trénerovi poskytnúť použiteľný report a konkrétne odporúčania. Rodičia by si mali okolo seba vytvoriť dostatočne zodpovedný a skúsený tím ľudí, ktorým môžu dôverovať. Tréneri by mali s rodičmi otvorene komunikovať, udržiavať transparentný vzťah a zároveň ich aj vzdelávať.“
Mal by byť tréner tou zodpovednou osobou dohliadajúcou na životosprávu a voľnočasové aktivity svojho zverenca?
„Športovec s najvyššími ambíciami by mal byť sám zodpovedný za svoju životosprávu. Samozrejme, ako som už mnohokrát spomenul, mladý človek prechádzajúci pubertou a často aj tesne po nej ešte nemá toľko životných skúseností. Sám častokrát nevie, čo je pre neho to najlepšie a čo mu naopak môže ublížiť. Príroda to tak nastavila. Mladý človek by mal experimentovať, pozorovať svoje okolie, najbližších a učiť sa od nich, ako aj z vlastných chýb. Hovorí sa tomu, že sa sám hľadá.
Lenže kariéra športovca nedáva mladým ľuďom toľko času na to, aby robili chyby a preto by mali mať nad tým, čo robia, určitý profesionálny dohľad. V ideálnom svete by to mal byť tréner. V reálnom živote je to však takmer nemožné. Okrem samotných rodičov si neviem predstaviť nikoho iného, kto by túto úlohu mohol zastávať efektívnejšie.“
Rodičia väčší rešpekt ako tréneri?
Myslíte si, že rodičia majú v tomto ohľade u detí väčší rešpekt ako tréneri?
„Deti budú svojich rodičov do istej miery rešpektovať aj keď budú mať aj viac ako dvadsať rokov. Majú spoločnú krv, rodičia ich financovali, kŕmili, šatili a vychovávali. Čokoľvek sa stane, budú ich potrebovať. Je to ich rodina. To dáva rodičom obrovskú moc veci zlepšiť, viesť správnym smerom, alebo ich naopak pokaziť a spôsobiť veľké škody. Tréner nemá v rukách žiadne z týchto pák, ktoré by mu poskytli takú mieru istôt, vplyvu a kontroly.
Pozrime sa len na naše osobné traumy, zlozvyky a iné osobnostné črty, ktoré nám komplikujú život. Koľko z nich vzniklo následkom výchovy rodičov a prostredia, v ktorom sme vyrastali? Takmer všetky. Rodičia zohrávajú vo výchove tenistu obrovskú úlohu a to musíme akceptovať a preto ich aj vzdelávať.
Niektorí rodičia ako aj hráči poskytnú trénerom plnú moc a riadenie aj v oblasti životosprávy. Vzniká však riziko, že tréner na takúto mieru zodpovednosti nemusí byť kvalifikovaný, alebo ju dokonca začne vedome zneužívať. Keďže sa rodičia väčšinou v situácii nevyznajú, len málokedy zistia, či spôsob, akým tréner zasahuje do života hráča, nie je už za hranicou. Je to o dôvere a najmä o dobrej komunikácii.“
Je možné striktne vytýčiť hranicu osobného vzťahu trénera a jeho zverenkyne?
„V tomto smere je prakticky nemožné vymedziť hranice v tak individuálnom športe, akým je tenis, v ktorom je hráč tou osobou ktorá platí a zároveň rozhoduje. Tréneri na okruhu trávia so svojimi zverencami enormné množstvo času, nielen na kurte, ale aj mimo neho. Tak, ako počas cestovania, tak aj počas prípravy či regenerácie. Ako som už spomínal, sympatie a chémia zohrávajú najmä na ženskom okruhu veľmi dôležitú úlohu. Často sú dokonca jedným z hlavných kritérií pri výbere trénera.
Práve preto sa neraz stáva, že pracovný vzťah prerastie do osobnejšieho vzťahu. Ako príklad možno uviesť Patricka Mouratogloua a Serenu Williamsovú, či prípad Igy Świątekovej a jej psychologičky Abramowiczovej, kde sa pracovná spolupráca posunula do osobnejšej roviny. Takéto situácie nie sú v tenise ojedinelé.“
To znamená, že je to na hráčoch?
„Hranice by teoreticky mohla nastaviť niektorá organizácia zastrešujúca hráčov a trénerov. Ale v praxi si neviem predstaviť, kto a ako by to kontroloval a aké sankcie by následne dokázal efektívne uplatniť. Najmä ak ide o dobrovoľný vzťah medzi dvoma plnoletými ľuďmi. V globáli na vzťahu dvoch dospelých ľudí nevidím nič zlé. Hlavne ak im to funguje aj po pracovnej stránke.“
Takže sú tieto vzťahy na okruhu bežnou realitou?
„Realita je komplexnejšia. Mnohé hráčky napríklad zamestnávajú mladých sparingpartnerov, s ktorými si niekedy vytvoria aj osobnejší vzťah. Uvediem aj iný príklad. Vieme, že hráčka na 400 pozícii v rebríčku WTA sa bez podpory sponzorov neuživí. Vďaka tomu vstupujú do hry aj osobní sponzori, ktorí sa výmenou za finančnú podporu dostanú, alebo doslovne dosadia samých seba do pozície trénera, alebo iného člena tímu. Na tejto semi-profesionálnej úrovni je to často o všetkom inom, než o kvalitnom koučingu. A to z jediného dôvodu. Väčšina hráčov si totiž dobrých trénerov jednoducho dovoliť nemôže.
V tenise sa tento typ vzťahov dostáva na verejnosť len výnimočne, najmä pre ich etickú citlivosť a tlak sponzorov. Tak, ako hráči, aj tréneri robia pritom maximum pre to, aby tieto vzťahy zostali v „súkromnej rovine“. Ale ako vravím, tenis je individuálny šport, kde o svojom smerovaní rozhoduje hráč a často aj jeho rodičia.“
Vyskytujú sa podobné vzťahy aj v tímových športoch?
„V tímových športoch je situácia odlišná. Futbalové, hádzanárske, či basketbalové kluby majú jasne definované etické kódexy a pravidlá o konflikte záujmov, ktoré vzťah trénera so zverencom striktne zakazujú. Aj keď by sa takéto vzťahy definovali ako „dobrovoľné“, považujú sa za profesionálne neakceptovateľné a z právneho hľadiska ako rizikové správanie trénera, ktoré môže viesť k disciplinárnemu konaniu, alebo ukončeniu spolupráce.“
Je možné opísať, aké dôsledky by malo ukončenie takéhoto vzťahu na psychický stav zverenkyne a na jej ďalšiu kariéru?
„Tenisti sú taktiež iba ľudia, reagujú rovnako, ako každý iný človek. S členmi tímu si určitý čas budujú dôveru a či už je tento vzťah čisto profesionálny, alebo prerastie do intímneho, jeho ukončenie bude mať vždy určitý vplyv na ich mentálne rozpoloženie. V každom prípade, tenisti sú zvyknutí na výmenu trénerov. Niekedy to robia bez mihnutia oka a na druhý deň sú v úplnom poriadku.“
Ako je to možné?
„Od malička boli totiž svedkami toho, ako im rodičia menili trénerov a časom to začali brať ako prirodzenú súčasť procesu. Častá zmena plánov, povrchov, prostredia, stres, cestovanie. Tenis je o adaptabilite a tenisti sú na zmeny zvyknutí. Nerobil by som z toho žiadnu tragédiu. Skôr by som povedal, že takéto zmeny vo väčšej miere zasiahnu trénerov. Tréner len málokedy “prepustí” hráča pre zlé výsledky v dôsledku nedostačujúcej snahy a zlého nastavenia. Dokonca aj v tom prípade, keby hráč nemal talent. Naopak, nie je nič nezvyčajné, ak hráč či rodič nečakane vyhodí trénera napriek dobrým výsledkom, hernému progresu a turnajovým víťazstvám.“
Zdroj: ts – Ján Solčáni, Igor Uher
