BRATISLAVA – Strednej generácii fanúšikov tenisu určite nie je nutné osobitne predstavovať Dominika Hrbatého. Po zaujímavom prvom a druhom dieli z prierezu unikátnej kariéry Ivana Gaboviča sa dnes detailne pozrieme práve na spoluprácu týchto dvoch významných osobností slovenského tenisu.
Hrbatý svojim fyzickým nasadením vo viacsetových zápasoch priviedol viacerých súperov k úplnému vyčerpaniu a kŕčom. Pozoruhodný bol aj jeho postup na Australian Open 2006, keď v priebehu niekoľkých dní odohral štyri päťsetové zápasy v rade. Nie každý vie, že dnes už 42-ročný tréner absolvoval 48 grandslamových turnajov v rade za sebou, čo znamená kompletných 12 sezón bez toho, aby pre zranenie vynechal štart na čo i len jedinom podujatí elitnej štvorky.
Bez preháňania môžeme konštatovať, že Hrbatý patril k najlepšie fyzicky pripraveným hráčom svojej doby. Prečo ho spomíname? Jednoducho preto, aby sme poukázali na osobnosť, ktorá za týmito pamätnými výsledkami stojí. Ivan Gabovič je nespochybniteľnou legendou bieleho športu na Slovensku. O jeho spolupráci s plejádou tých najlepších, ktorých pod Tatrami máme, sme referovali v predchádzajúcich dvoch dieloch tohto obsiahlejšieho seriálu. V tejto časti rozhovoru nám poodhalí svojho času na Slovensku prelomovú metodiku práce s Dominikom Hrbatým.
Tvorba konceptu vlastnej metodiky
„Pôsobenie na fakulte mi umožnilo spoluprácu s profesorom Dušanom Hamarom, s ktorým sme riešili fyziologické aspekty vplyvov záťaže na únavu napríklad aj pomocou analýzy pulzovej frekvencie. Vďaka nadobudnutým poznatkom som zmenil pohľad na kondičnú prípravu ako takú a odklonil som sa od dovtedy zaužívanej hrubej prípravy, ktorú preferoval Doc. Anton Zrubák. Inak povedané, išlo o odklon od cvičení, ktoré vedú k úplnému vyčerpaniu organizmu. Takisto som spolupracoval aj s atletickým špecialistom, profesorom Tomášom Kampmillerom, ktorý trénoval aj so Janette Husárovou. Samozrejme, nebol to jediný uhol pohľadu, na ktorý som sa pri tvorbe konceptu prípravy spoliehal. V tenise nie je dôležitý len samotný šprint, ale okrem iných aj dobrzdenie. Napríklad pri behu na 50 metrov sa rozvíja akceleračná a frekvenčná rýchlosť, avšak nerozvíjajú sa brzdiace pohyby. Na rozdiel od atletiky, v tenise aplikujeme nielen zrýchlenie, ale aj skoordinovanie určitého pohybu a zabrzdenie.“
„S Milošom Mečířom sme často debatovali na tému, ako tenisti precítia brzdenie. Spomínal, že niekedy nie je nutné spraviť až dva kroky pri brzdení, niekedy stačí urobiť len úkrok bokom a preniesť ťažisko, alebo inokedy preniesť váhu do kolena, smerom k lopte. Alebo ustúpiť v ideálnom čase tak, aby o tom súper nevedel. Tieto poznatky som postupne získaval pri spolupráci s jednotlivými hráčmi. Zároveň som čerpal aj z vlastných skúseností bývalého aktívneho hráča, ktorý vie pohyb nielen precítiť, ale aj vizuálne predstaviť.“
„Práve absencia skúseností z aktívneho tenisu je zároveň veľkou nevýhodou väčšiny súčasných kondičných trénerov. V dôsledku toho si nedokážu poradiť s tenisovým pohybom, ktorý nie je atletický, ale veľmi špecifický. Hráča je nutné pripraviť na štruktúru pohybu pri hre. Pritom sa z neho nesmie stať ani atlét vytrvalec, ani šprintér. Pri tréningoch s deťmi sa občas stávalo, že predbiehali loptu, alebo ju nevedeli vôbec chytiť. Jednu mladú tenistku pri prihrávke basketbalová lopta dokonca trafila. Nedokázala ju anticipovať. Chcem tým naznačiť, že kondičnú prípravu som od začiatku vnímal v úzkom prepojení s najrôznejšími športami.“
Dominik Hrbatý
Dominik začal s tenisom na Slovane pod vedením Ľubomíra Kurhajca. Dlhé roky sa mu potom venoval Maroš Vajda a neskôr trénoval aj pod „Murom“ Mihalom, s ktorým si veľmi sadli aj po povahovej stránke.
„Maroš Vajda ma oslovil s tým, aby som sa venoval Hrbatému v decembri v deväťdesiatom piatom, a tak sme úvodom nasledujúceho roka mohli začať. Mal som za sebou práve ukončenú spoluprácu s Kučerom, ktorý odišiel do Prahy za pánom Zedníkom, čo mi poskytlo časový priestor k tomu, aby som sa mohol naplno venovať Hrbatému aj Habšudovej. Už vtedy som tvrdil, že viac ako dvoch hráčov naraz nie je možné trénovať. Je nutné mať k zverencom individuálny prístup a zároveň brať do úvahy ich vlastný tenisový program, po ktorom musia mať pauzu na regeneráciu.“
Hrbatý: „Začiatky našej spolupráce s Ivanom Gabovičom sa viažu na obdobie, kedy som začal trénovať pod Mariánom Vajdom na jeseň roku 1995. Vedel som o ňom, že pracoval so slovenskými legendami, videl som jeho tréningy s Kajom aj Karinou Habšudovou. Pred hotovú vec, že budem trénovať s Gabovičom ma postavil otec. Do dnešného dňa si pamätám, že som mu na prvý tréning ani neprišiel, jednoducho som nechcel k nemu ísť. Mal som vlastného kondičného trénera, majstra Československa v silovom trojboji Tibora Szalaya, ktorého som si vážil a mal rád. Otec ma potom presviedčal asi trištvrte hodinu. Nakoniec som povolil a skončilo to tak, že som s Gabovičom trénoval až do konca svojej kariéry.“
Gabovič: „Na Dominovi sa mi hneď od úvodu páčilo, že napríklad na rozdiel od Kližana, ktorý nemal žiadny rešpekt pred protivníkom, Domino disponoval obrovskou vôľou zdolať každého, kto sa postavil na opačnú stranu dvorca. Dokázal si vizuálne predstaviť nielen konkrétny zápas proti súperovi, ale aj to, ako má proti nemu hrať a zároveň aj to, ako ho poráža.“
Náročné začiatky
„Priznám sa, že som bol spočiatku na pochybách. S Dominom si to v počiatkoch našej spolupráce vyžadovalo priam nadľudské úsilie. Chodili sme spolu do gymnastickej telocvične. Učil som ho skrížny krok cez vrchnáky od tenisových túb. Musel urobiť aj sto opakovaní, než sa ho naučil poriadne. Potom ho postupne zrýchľoval, frekvenčne, aj akceleračne, až mu to išlo napokon úplne prirodzene. Okrem viacerých iných pre tenis dôležitých vlastností bolo dôležité, že si dal povedať. Ak som mu vysvetlil, že má niečo urobiť stokrát, tak mi veril, že je to primerané a že to má zmysel.“
Hrbatý: „Kondičnú prípravu som mal vždy rád aj preto, lebo som nemusel pri nej myslieť na tenis, čo ma psychicky vyčerpávalo. Z každého tréningu som odišiel s pocitom, že som si to odmakal na sto percent a urobil pre seba niečo správne.“
Kondičná príprava na vedeckom základe
„Domino v začiatkoch cestoval do Banskej Bystrice za doktorkou Švecovou, ktorá mala na starosti atlétov. Robili mu rozbory krvi, analýzu stravy, nastavili mu pitný režim, chodil na masáže, aj na rehabilitáciu.“
„V prvom roku našej spolupráce sme chodili do Petržalky k Technopolu, kde sme okrem tenisového kurtu spravili aj „fitko“. A v tomto zariadení sme začali s analýzou prostredníctvom izokinetického prístroja a stacionárneho bicykla. Už pred dvadsiatimi rokmi sme vedeli, ako máme nastaviť zaťaženie. Vedeli sme presne, kedy má ísť 10, či 20 minút na výkon, 200 alebo 400 wattov. Popri tom sme začali používať športtester. Zohnali sme Reflotron (prístroj, ktorý umožňuje kvantitatívne stanovenie klinických parametrov in vitro v krvi, sére alebo plazme pomocou testovacích prúžkov. Tento diagnostický prístroj pracuje na princípe reflexnej fotometrie). Pozorovali sme hladinu kreatínkinázy, (enzým, ktorý v našom tele urýchľuje životne dôležité procesy, konkrétne vytvára v bunkách zásobu energie, ktorú bunky využívajú na svoju „prácu“), robili sme únavové testy, ale aj rozbory kapilárnej krvi. Poznali sme hodnoty hladiny laktátu. Mali sme dokonale zmapovanú jeho pulzovú frekvenciu, či už po odbehnutí určitých meraných úsekov, alebo na stacionárnom bicykli. Pamätám si, že na začiatku našej spolupráce nemal Domino ešte tak dobrú vytrvalosť, aby zabehol takéto úseky pri adekvátnej návratnosti pulzu no normálu. Dokonca aj Maroš, ktorý tiež s nami robil viaceré cvičenia, bol v niektorých ukazovateľoch lepší.“
Hrbatý: „Pre mňa to bol absolútne prirodzený proces. Niektorí svetoví hráči ešte ani dnes tieto aspekty ich profesionálneho života neriešia. Nechápem, že niektorí tréneri neučia zverencov, ako sa majú stravovať. Nechodia každý mesiac na rozbor krvi, aby vedeli, ako na tom aktuálne sú. Vec je v tom, že tenisti sa pohybujú na hrane svojho športového života. Napriek tomu, že sa hráč cíti byť zdravým, môže sa ľahko zraniť napríklad aj preto, že mu chýba nejaká zložka výživy. Každé nachladnutie sa môže bagatelizovať, ale iba do tej miery, ak neovplyvní 10 – 15 percent nášho výkonu na dvorci, čo môže v konečnom dôsledku rozhodnúť zápas.“
Gabovič: „Pre takto detailne nastavenú prácu bolo kľúčové Dominikove priam fanatické zanietenie pre vec a Marošova dôvera. Vďaka tomu som vo výsledku vždy vedel úplne presne, či má napríklad v poslednej sérii pri posilňovaní spraviť desať kľukov, alebo osem. Alebo, či má zabehnúť šesť, či osem meraných úsekov. Jednoducho sme to riešili preukázateľne totálne vedecky.“
Bol Domino prvým, takto profesionálne vedeným tenistom na Slovensku?
„Ani v priebehu našej spolupráce s Karolom Kučerom, ani u Kariny Habšudovej sme predtým lekárske a fyziologicko – biochemické zabezpečenie ešte nemali. Daniela, ktorú som trénoval po Dominovi, pre zmenu veľa cestovala po svete s Nigelom Searsom.“
Ako ste riešili jeho tréning, keď Hrbatý cestoval po turnajoch?
„Volal mi po každom zápase. Takže som mal perfektnú spätnú väzbu o tom, aký náročný zápas absolvoval a podľa toho som mu vedel naordinovať ďalší program. Inokedy mi oznámil: „Prehral som, ešte dnes letíme domov a zajtra o deviatej môžeme ísť na bicykel.“ Veľakrát som pre nich prišiel priamo na letisko, a tak sme ešte v aute s Marošom prebrali svoje veci. Dominikovi sa väčšinou nechcelo hneď po prílete rozprávať o zápasoch. Dôležité však bolo, že som vďaka takejto bezprostrednej spolupráci vedel vždy vopred naplánovať zaťaženie, ktoré mal po prílete absolvovať. V kontakte sme boli denne. Veci pomohlo aj to, že sme si sadli po povahovej aj športovej stránke. Napokon bol to práve Dominik, ktorý ma dotiahol k tomu, aby som aj ja začal na sebe pracovať. Vďaka jemu som začal behávať aj bicyklovať.“
Tvorba koncepcie kondičnej prípravy Hrbatého
„Jedným z aspektov môjho prístupu k tréningovému procesu bola snaha získať poznatky od odborníkov na iné športy. Preto som chodil po radu za trénermi cyklistiky, alebo napríklad aj za majstrom Slovenska v bedmintone, Marekom Šulkom. Tenis má s bedmintonom veľa spoločného. Tiež je to koordinačne náročný šport s raketou, s konkrétnymi pohybmi, krokmi, alebo výpadmi.“
Hrbatý: „Pre mňa bol dvanásťnásobný majster Slovenska v bedmintone Marián Šulko jedným z najvýznamnejších sparingpartnerov, s ktorým sme súťažili do nemoty. Marián bol kondične výborne pripravený. Bedminton vyžaduje výbušnosť a vytrvalosť vo výbušnosti, preto bol lepším v odrazoch. Ja som mal navrch v šprintoch. Pracovali sme aj na odrazoch, ktoré boli dôležité pre moju rýchlosť.“
„Nie vo všetkom sme si po kondičnej stránke sadli. Uvediem celkom humornú príhodu. Pamätám si, ako sme ho s Ivanom prehovárali na jazdu horským bicyklom po magistrále od Pezinskej Baby po Kolibu. Najprv nechcel, ale napokon sme ho zlomili a súhlasil pod podmienkou, že pôjdeme voľne. Keď sme po niekoľkých hodinách dorazili do cieľa, nahnevaný odhodil bicykel a absolútne zničený si sadol a hovorí: Áno išli sme voľne. Jeden idiot šiel voľne do kopca a druhý z kopca. A pre mňa to bola totálna „makačka“ z kopca aj do kopca. Dohru to malo o dva dni, keď mi volal náš športový doktor Malovec, ku ktorému sme obaja chodili a ktorý sa spýtal: „A vy chlapci, čo ste s tým neborákom robili?“ Celkom alibisticky som odvetil: „Boli sme si iba voľne zajazdiť na bicykli.“ A on: „Tak to vaše voľné bicyklovanie má za následok, že mi prišiel do ambulancie absolútne vyčerpaný a s natrhnutými svalovými vláknami na nohe.“ Napokon to nemalo až tak dlhodobé vážnejšie následky a tak sme na túto tému ešte dlho vtipkovali.“
Gabovič: „V pohybovej príprave tenistu je nutné dať veľa vecí dať dokopy, aby to vo výsledku sedelo. K tomu je nutné pripraviť v rámci kondičnej prípravy konkrétne cvičenia, ktoré by korelovali s tenisovým pohybom, alebo s konkrétnymi hernými situáciami. Preto som veľakrát sledoval Dominika počas herného tréningu, aby som študoval jeho pohyb. Napríklad, ako a kedy zníži ťažisko, alebo ako chodí pod loptu.“
„Museli sme napríklad vymyslieť cvičenia na zlepšenie reakčnej schopnosti. Neriešili sme pritom jednoduchú reakciu na svetelný podnet. Potrebovali sme výberovú reakciu napríklad podľa rýchlosti letu lopty, alebo podľa trajektórie oblúka, po ktorom lopta k hráčovi letí. Takže opäť som musel nájsť odborníka, ktorý mi takúto reakčnú schopnosť pomohol u Dominika rozvinúť.“
„Nevýhodou bolo, že Domino nebol príliš nadaný pre loptové hry. V začiatkoch tĺkol do basketbalovej lopty uzavretou päsťou. A to bol dôvod, pre ktorý som ho naučil hádzať a chytať nielen tenisové lopty, ale hrali sme spolu napríklad aj squash, alebo bedminton. Napokon sa postupne naučil hrať aj nohejbal len preto, aby sa dokázal prispôsobiť v rámci koordinácie pohybu k odskoku lopty, vytočeniu k lopte a získal určitú úroveň pohybovej kultúry.“
„Zaujímavé na Dominovi bolo aj to, že mu bolo úplne jedno, nakoľko má vypletenú raketu. Dokonca už hral aj s prasknutou raketou a nevadilo mu to. Nechýbala mu iba koordinácia, ale aj vizuálny prehľad. Keď napríklad súper naznačil pohyb, Domino to nevedel prečítať a nereagoval na to. Alebo nato reagoval až príliš zbrklo. Veľakrát vyštartoval aj po lopte, ktorá sa nedala chytiť.“
Hrbatý: „V mnohých ohľadoch som bol oproti ostatným „drevo“. Na druhej strane som bol bojovník a všetko, čo som dosiahol som si vydrel. Musel som sa mnohým veciam naučiť a všetkým si prejsť, ale aspoň to bolo o to zaujímavejšie.“
Gabovič: „V čase, keď mu Maroš už nestíhal, bral na tréningy dvoch sparingpartnerov, aby rozvíjal rýchlosť a razanciu úderov pri určitej rýchlosti pohybu. Behal aj za loptami, o ktorých sme vedeli, že to nemá počas zápasu význam. Avšak v určitom okamihu sme s prekvapením zistili, že ich dobehnúť dokáže. To znamená, že nabral skúsenosti, konečne získal priestorové videnie a dokázal prečítať hru súpera.“
Hrbatý: „To že tenista hrá dobre, vôbec nie je samozrejmosťou, k tomu sa musí jednoducho prepracovať. Vyžaduje si to hľadanie spôsobov, postupov, veľa spoločných rozhovorov, rozmýšľania. Všetko sme riešili do detailu práve preto, aby som mohol stále hrať svoj najlepší tenis.“
Gabovič: „Aj preto som musel vymýšľať množstvo cvičení, ktoré sme neskôr robili aj s Cibulkovou a neskôr som ich aplikoval aj pri tréningoch detí. A keďže to nebola práca na jeden deň, začali sme makať denne už od rána pravidelnou rozcvičkou na profesionálnej úrovni. Robili sme cvičenia na rozvoj koordinácie, rýchlosti a program sme koncipovali tak, aby sa stále učil nové veci. Tie staré si zopakoval a zrýchľoval, čo som kontroloval stopkami. Optimálne boli napríklad cvičenia s vrchnákmi od tenisových túb, ktoré slúžili ako méty. Súčasne s časom sme merali aj pulzovú frekvenciu. Snažili sme sa nielen o vytvorenie najlepšieho času, ale popri tom aj o lepšiu pulzovú frekvenciu.“
Hrbatý: „Samozrejme, že sme sa niekedy s Ivanom aj popálili a učinili zlé rozhodnutia, avšak poučili sme sa z nich. Uvediem príklad. S pribúdajúcimi rokmi som zistil, že má moje telo neskutočnú schopnosť regenerácie. Po dvoch týždňoch voľna na konci sezóny som prišiel na sústredenie do Tatier, ktoré sme začali obyčajným poklusom. Ten by zvládol aj začínajúci rekreačný bežec. Nečakaným výsledkom však boli drobné zranenia a zápaly v tele. Zistili sme, že tak dlhá doba absolútneho voľna nie je vôbec pre mňa ideálna. Postupne sme dospeli k záveru, že by som mal aj po skončení sezóny chodiť každý druhý deň behať na 30 minút a doma si zacvičiť.“
„Spätne ma mrzí zranenie v lakti preto, že som mal v tom čase za sebou sériu 48 absolvovaných grandslamových turnajov v rade. Svedčí to o mojej dlhovekosti ako hráča, ktorý hral 12 rokov bez vážnejšieho zranenia. S čistým svedomím môžem povedať, že ma počas mojej kariéry nikdy nechytili kŕče. Naopak, vždy som mohol odohrať zápas podľa vlastného taktického plánu. To znamená, že sme to jednoducho povedané, robili správne.“
Predpokladám, že máte s Dominikom vlastnú knižnicu týchto záznamov.
Gabovič: „Áno, ale zatiaľ sme to nepublikovali. Je to naša práca. A kriticky musím podotknúť, že ani nebol dôvod k tomu, aby sme naše poznatky poskytovali aj tým hráčom, o ktorých sme vedeli, že sa pofľakujú v rámci ich prípravy v NTC. Cibulková dokázala robiť tieto veci s nasadením aj nadšením už v štrnástich rokoch. Preto sme kondičnú prípravu absolvovali niekedy spolu. Dominikovi to nevadilo, lebo videl, že Domča na sebe pracovať chcela. Ak bol niekto na kondičnej príprave plnohodnotným sparingpartnerom, ako napríklad Šulko a prejavil záujem, tak sme ho pribrali.“
Hrbatého úprimný pohľad na dlhoročnú spoluprácu s Gabovičom
Hrbatý: „Vo všeobecnosti platí, že kondiční tréneri sú s hráčmi podstatne väčší kamaráti, než tenisoví tréneri. Kouč musí byť autoritou, ktorá musí pracovať aj na mnohých nepríjemných veciach, ako napríklad rozoberať prehry, alebo presviedčať zverenca, aby robil veci správne. Výhoda kondičných trénerov je v tom, že ich práca nezaťažuje výraznejšie zverenca po mentálnej stránke. Kondičný tréner mu nemusí hovoriť o technike, taktike, alebo psychike. Preto majú tenisti často s kondičným trénerom podstatne lepšie vzťahy a preto aj spolupráca s ním má častokrát dlhšie trvanie, než s tým tenisovým.“
„Kondiční tréneri nahrádzajú tenistovi najmä v mladšom veku kamarátov, často aj rodičov. Vychovávajú ich, poskytujú im rady do života. Tenisti sa s nimi radia o priateľkách a mnohých ďalších mimošportových záležitostiach. S Ivanom sme mali nekonečné debaty úplne o všetkom, aj o intímnych záležitostiach. Zažil v podstate všetko z môjho osobného života. Od prvého vzťahu až po moje manželstvo a narodenie dcéry,“ uzavrel Hrbatý rekapituláciu úspešnej spolupráce.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár