S tenisovým trénerom a analytikom Jánom Solčánim ste sa mohli na našom webe zoznámiť vďaka jeho zaujímavým blogom a analýzam hráčov. Teraz prinášame rozhovor, v ktorom nám priblížil svoje trénerské skúsenosti a poskytol svoj pohľad na novú sezónu.
Pán Solčáni, ste zrejme najscestovanejší slovenský tenisový tréner. Koľko krajín ste už stihli navštíviť, ak sa bavíme iba čisto o tenisových misiách?
„Žijem v zahraničí s prestávkami už skoro 20 rokov. Síce som precestoval kus sveta, ale to v športe akým je tenis nie je ničím nezvyčajným. Dovolím si to trochu upresniť. Na Slovensku mi napadá hneď do 15 trénerov, ktorí pravidelne „behajú“ s hráčmi po turnajoch oveľa viac ako ja. Všetky krajiny, ktoré som navštívil s tenisom, som ešte nikdy nepočítal, ale bolo by ich určite veľa. V počte je na tom určite niekto lepšie.“
„Obdivujem, ale aj ľutujem profi trénerov, čo sú s hráčom neustále na cestách. Nie je ľahké byť celý čas za niekoho zodpovedný a tráviť väčšinu roka od rodiny. Týmto vzdávam poklonu hlavne všetkým manželkám tenisových trénerov za ich trpezlivosť a tolerantnosť. Akokoľvek, som názoru, že ‚tour-travel coaching‘ je super skúsenosť, ktorú by si mal skúsiť každý tréner s ambíciami vychovávať závodných hráčov, aby vedel na čo ich má pripravovať.“
„U mňa je rozdiel a jedinečnosť možno len v tom, že som pôsobil v tých krajinách dlhodobejšie. Je veľký rozdiel krajinu len navštíviť počas turnaja a je niečo iné v nej žiť, pracovať a presadiť sa. Ako tréner som za posledných 18 rokov mal to šťastie dlhodobejšie pôsobiť v USA, Číne, Veľkej Británii, Nemecku, Poľsku, Slovensku, Maďarsku a na Novom Zélande. Počas pôsobenia v týchto krajinách som, samozrejme, navštevoval z pracovných či osobných dôvodov aj iné okolité štáty. Prispôsobovať sa iným podmienkam na žitie a prácu, odlišným zvykom, inej reči a, samozrejme, aj jedlu toľkých krajín znie možno vzrušujúco, ale vie to byť aj veľmi stresujúca skúsenosť.“
„Určite som tam nebol na dovolenke. Ak to nebola práve ich národná jednotka, tak okrem Nemecka, sa mi vo všetkých vymenovaných krajinách podarilo trénovať minimálne jedného reprezentanta/ku v juniorskej či seniorskej kategórii. Mojím dočasným domovom boli napríklad 20-miliónové veľkomesto New York, ešte väčší Šanghaj ktorý je perlou Číny, krásny prímorský Auckland postavený na vulkánoch, historický Krakov s jedným z najkrajších centier Európy, upršaný a klaustrofobicky pôsobiaci Londýn, či Seattle, ktorý obkolesujú z jednej strany Tichý oceán a z druhej Skalnaté vrchy.“
„Navštevujem ich aj naďalej a vo väčšine z nich sa vyznám tak dobre, že si, bez preháňania, dovolím navigovať aj taxikára. V roku 2013 som sa rozhodol spomaliť. V Londýne som dal výpoveď, odvtedy sa venujem rôznym projektom a mám menšiu tenisovú školu v Nemecku blízko Stuttgartu. Niekedy som sa totiž cítil ako futbalový tréner, ktorý síce nemusí, ale napriek tomu si stanoví a vždy prijme ďalšiu a ešte ťažšiu výzvu. Rozdiel je teraz v tom, že necestujem za hráčmi alebo na turnaje preto, že musím, ale len vtedy, keď chcem. Takto mám trochu viac času, istoty a flexibility.“
Aké najvýraznejšie kultúrne odlišnosti v trénerskej metodike, či v prístupe hráčov, ste pri svojich cestách sledovali?
„Odpoveď skrátim ako sa bude dať, lebo by toho bolo na jednu knihu. V Číne vláda šport dosť podporuje a vytvára nové projekty pre tenis už v školách. Tí najlepší sú vyselektovaní a po podpísaní dlhodobého kontraktu často už ako 9-roční bývajú a trénujú v provinčných tímoch. Majú všetko, vrátane jedla, ubytovania, cestovania a tréningov zadarmo! Čo sa týka tenisovej metodiky, tak v Číne je trend platiť si top trénerov z celého sveta, opakovať a kopírovať všetko od všetkých.“
„V USA sú výborní motivátori a idú dosť cez psychológiu a kondičnú prípravu hráčov. Šport je tam číslo jedna a žiadna iná krajina nemá také podmienky a podporu od ľudí ako to je v USA. Obyčajné univerzity majú lepšie strediská ako mnohé národné federácie po svete.“
„Krajiny s vysokou životnou úrovňou ako sú Austrália, Nový Zéland, Nemecko, Švajčiarsko a Rakúsko sú na tom biedne hlavne čo sa týka ľudského materiálu. Rodičia sú pohodlní a deťom sa vďaka dobrej životnej úrovni a politickej superkorektnosti už nechce vôbec nič. Žijú ešte ako tak z potenciálu prisťahovalcov. Aj keď síce majú kurty s halou na každom rohu a v každej dedinke, väčšina klubov je ešte v štýle 70. – 80. rokov a preplnená rekreačným tenisom.“
„V Poľsku sa chcú zlepšovať a učiť. Radi opakujú a preto je to akoby ‚Čína Európy‘. Dosť si vážia slovenských a českých trénerov a sú silne proamericky orientovaní.“
„Slovensko v porovnaní s inými krajinami na tom nie je až tak zle. Aspoň nie výsledkovo. Po materiálnej stránke je to už horšie a väčšinou dožívame ešte z toho, čo sa urobilo za komunizmu. Boom v stavebníctve pohlcuje ihriská a štadióny, ktoré sa menia na bytovky za nehorázne ceny. Ak má tisícová dedinka v Rakúsku pevnú vykurovanú trojhalu, tak na Slovensku ju nemá väčšina 40-tisícových miest. Je tu, samozrejme, ešte čo zlepšovať hlavne v podpore regiónov mimo Bratislavy, kde deti, bohužiaľ, často končia s tenisom vo veku 12 – 14 rokov, lebo nedostávajú od trénerov a klubov to čo potrebujú.“
„Nápad s príspevkami, ktoré dostavajú kluby od STZ podľa počtu hráčov a dosiahnutých úspechov, sa mi celkom páči. Motivuje ich to k lepšej práci. Otázne je, či ich aj budú vedieť efektívne použiť. Národné tenisové centrum možno nefunguje optimálne, ale na druhej strane, stále podporuje a vychováva pre krajinu pravidelne nových reprezentantov. Čo sa týka konkurencie, tak tá nebola nikdy na škodu a väčšie akadémie ako napríklad Empire Trnava len pomáhajú v tomto trende.“
„V skratke len zhrniem hodnotenie tým, že kdekoľvek som pôsobil, nikde to nebolo ideálne. Tenis je všade na svete závislý hlavne od času a peňazí rodiča.“
Nie každý sa dokáže len tak presťahovať a žiť niekde inde. Lákalo vás vždy žiť v iných krajinách?
„Mama pracovala v cestovnom ruchu a otec bol jedným z najlepších atlétov a neskôr aj trénerov v Česko-Slovensku. On cestoval po svete s reprezentáciou už počas komunizmu v časoch, keď ‚von‘, hlavne na západ, nemohol nik a rozprával nám ako to tam funguje. Brával ma na všetky svoje sústredenia. Od plienok som teda denne trávil čas na štadióne alebo v posilňovni. Otec bol vždy fanatik do geografie a histórie, a preto nám vysvetľoval detaily o každom meste či krajine. Takže cestovanie a šport boli už akoby súčasť môjho života.“
„Ale, aby som nezachádzal, tak sa vrátim k prepojeniu cestovania s tenisom. Okrem rodičov tu bol ešte jeden dôvod. Chcel som byť minimálne taký dobrý ako môj otec, lenže v tenise nebola trénerská metodika ani zďaleka taká prepracovaná ako v atletike a iných športoch. Tenis zaostával po všetkých stránkach. Všimol som si, že v tenise existuje viacero typov trénerskej práce, ktorej náplň je od seba diametrálne odlišná. Kluboví tréneri, tréneri v akadémiách, profesionálni tréneri na cestách, tréneri-rodičia a hobby tréneri ako napríklad učitelia, podnikatelia atď.“
„Každý zo spomenutých akoby žil v úplne rozdielnom svete. Nič nie je systémovo prepojené a väčšina z nich je zaškatuľkovaných a svojím spôsobom obmedzených len na svoj smer. Pravdepodobne preto, že žijú v uzavretom kruhu sú menej flexibilní a efektívni. Pre príklad spomeniem jeden rozhovor klubového trénera s rodičom svojho zverenca, ktorý mi utkvel v hlave až dodnes.“
„Ako môže tento tréner rozprávať rodičom rozprávky o tom ako vychová z ich detí profesionálnych tenistov, keď nikdy žiadneho nevidel trénovať, nechodí na žiadne medzinárodné turnaje, sám nehrával na takej úrovni a tým pádom nevie, čo všetko si závodný tenis od mládežníckeho, cez juniorský, až po profesionálny vyžaduje. Všímal som si aj to, že veľa trénerov nemá dostatočné vzdelanie a ani záujem vzdelávať a zlepšovať sa. Ak, tak len kvôli tomu aby mali na stene vyvesený diplom či certifikát a mohli si navýšiť cenu tréningu.“
„Najlepších hráčov trénovali bývalí špičkoví hráči s menom za zásluhy. Do tejto kategórie zapadajú aj dnešní takzvaní ‚superkouči‘. Dostanú do rúk už hotový a talentovaný materiál. Ich obmedzenie spočíva zas v tom, že okrem veľkých hráčskych skúseností väčšinou nemajú vzdelanie ani potrebné skúsenosti s výchovou tých mladších kategórií.“
„V celom tom zmätku mi vždy chýbalo funkčné prepojenie a komunikácia medzi klubovým, závodným a profesionálnym tenisom.“
„Ja som mal v tom jasno. Vyskúšať všetko, študovať, sledovať, nerobiť nič podľa osnov, ale vybrať len to najlepšie a prebratú teóriu si vždy odskúšať. Jednoducho, byť čo najmenej obmedzený a tým mať čo najobjektívnejší názor a nadhľad. Vždy mi šlo skôr o komplexnosť ako zaškatuľkovanie sa. To všetko sa ale bez cestovania, robenia chýb a neustáleho vzdelávania dosiahnuť nedalo.“
„Počas univerzitného štúdia v USA som začal pracovať s top lokálnymi juniormi. Vzdelával som sa v škole aj mimo nej. Hneď po ukončení štúdií som už ako 24-ročný bol v pozícii trénera Jana-Michaela a Torreyho Gambillovcov na svojom prvom ATP turnaji v americkom Newporte. Prekvapil ma telefonát z Wimbledonu od pána Chucka Gambilla, ktorý trénoval svojich synov s ponukou aby som mu pomáhal na plný úväzok.“
s bývalým 14. hráčom svet Janom-Michaelom Gambillom a jeho bratom Torreym
„Neskôr som sa venoval hlavne rozvoju juniorov. Jednou z najväčších výziev bola napríklad zodpovedná pozícia šéftrénera reprezentácie pre 48-miliónovú provinciu Šanghaj, ktorú predo mnou viedol daviscupový tréner Číny. Manažoval som tam niekoľko kondičných a tenisových trénerov, juniorských a seniorských reprezentantov Číny.“
s čínskymi hráčmi
„Nedávno som dokonca pomáhal jednému z najznámejších trénerských mien v USA s jeho mužským univerzitným mužstvom. Analyzoval som všetkých 10 hráčov, odstraňoval nájdené chyby a dokonca ich aj trénoval počas súťažných zápasov NCAA. Veľmi si vážim všetku dôveru a voľnosť, ktorú mi dal inak veľmi prísny šéftréner Greg Patton.“
bývalý šéftréner Boise State Greg Patton je v USA považovaný za trénerskú legendu
„Pripomenulo mi to časy, keď som aj ja hrával za univerzitu a jednoznačne zaraďujem túto trénerskú, ale aj hráčsku skúsenosť medzi najzaujímavejšie a najpríjemnejšie zážitky vo svojej kariére.“
„Ako mladý som nikdy netušil, že sa mi raz podarí organizovať tréningy s top hráčmi ako napríklad Janko Tipsarevič, Bernard Tomič, Jürgen Melzer, Dominic Thiem a ďalší.“
na ATP turnaji v Gstaade s Jankom Tipsarevičom a Mártonom Fucsovicsom
„Stretol som trénerov, ktorých prácu som pred tým sledoval a bral ich ako svoje vzory. Bol to fajn pocit sedieť v boxe vedľa Petra Lundgrena, Paula Annacona, Larryho Stefankiho, či Gorana Ivaniševiča.“
stretnutie s Petrom Lundgrenom na turnaji v Šanghaji
„Mal som to šťastie osobne spoznať bývalých grandslamových víťazov Juana Carlosa Ferrera, Emilia Sáncheza, Matsa Wilandera, Johana Krieka a na kurte či pri večeri s nimi preberať zaujímavé témy. Hrať štvorhru proti bývalej svetovej jednotke vo štvorhre Jonathanovi Starkovi alebo bojovať s Matsom Wilanderom na 21 minisetov o to, kto má lepší volej (odpadávala mi už ruka , ale vyhral som). Ďalšíkrát s ním prehrať set z deviatich setbalov po tom, ako som sa zľakol víťazstva, sú zážitky na ktoré veľmi rád spomínam.“
„Samozrejme, vyskúšal som si aj trénovanie v klubovej sfére. Odtrénovať začiatočníka mi nerobí problém a dnes mám aj svoju vlastnú tenisovú školu s podobnou klientelou.“
„Možno by som niektoré veci urobil inak, ale nič neľutujem. S cestovaním, pôsobením v iných krajinách, prácou s inou mentalitou hráčov, v iných podmienkach a systémoch získava človek skúsenosti a určitý nadhľad. Poučil som sa. Tenis je šport, kde sa okrem určitej vízie hráča nedá nič plánovať dlhodobo dopredu. Treba byť flexibilný. Čím viac toho tréner vie o športovej psychológii, pedagogike, kondičnej príprave, biomechanike, fyziológii tela a metodike, tým lepšie sa vie prispôsobiť situáciám, v ktorých sa ocitne. Keď viem ako fungujú svaly, tak sa mi oveľa ľahšie pochopí, učí a vysvetľuje technika pohybov a úderov v tenise. To je, samozrejme, len jeden z príkladov. Je to ako skladať puzzle z vedomostí. Ja som do toho investoval veľmi veľa osobného času.“
Pracovali ste s Mártonom Fucsovicsom v čase, keď ešte hrával iba challengerové turnaje. Medzitým dostal Maďarsko do svetovej skupiny a dobyl už aj prvý turnaj na úrovni ATP. Klope na prvú 40-ku. Aké sú jeho možnosti? Kam to až môže teoreticky dotiahnuť? Dá sa k niekomu prirovnať?
„No, bola to určite zaujímavá skúsenosť. Márton ma prvýkrát očaril svojou hrou, keď na turnaji v Číne porazil môjho zverenca a čínskeho daviscupového reprezentanta Wu Tiho. Po zápase som ho pochválil a dal jeho manažérovi svoju vizitku. Neskôr namiesto IMG akadémie Nicka Bollettieriho prišli obaja za mnou do Číny. Pripravili sme im naozaj luxusné podmienky. Trénovali sme spolu mesiac v Šanghaji a neskôr Márton na turnaji v Čcheng-tu paradoxne porazil postupne celý čínsky daviscupový tím.“
so zverencami a daviscupovými reprezentantmi Číny a Maďarska po exhibičnom zápase v Šanghaji
„Neskôr sme sa dohodli na spolupráci a presťahoval som sa do Európy. Mali sme sa stretnúť na ATP turnaji v Kitzbüheli, kde dostal Márton voľnú kartu. Jeho manažér mi ale oznámil, že je práve na pláži v Taliansku so svojimi priateľmi a s tenisom sa rozhodol skončiť. Vtedy som ešte netušil, že to bol jeho pravidelný rituál.“
„S Mártonom som v rokoch 2011 a 2012 trávil najťažšie obdobie každého hráča, ktorý sa snaží pochopiť, že byť svetovou juniorskou jednotkou neznamená v mužskom tenise vôbec nič. Veľmi náročné obdobie pre hráča, ktorý vyhral juniorský Wimbledon bez straty setu a bez niekoľkotýždňového tréningu. Mnohí tréneri, ale aj hráči, mi určite dajú za pravdu ak napíšem, že menšie mužské turnaje predstavujú sito, ktoré eliminuje veľa talentov, ale cez ktoré sa musí každý hráč pretlačiť. Treba sa čo najrýchlejšie poučiť, získať skúsenosti, nazbierať body a posunúť sa ďalej. Inak sa z hráča môže stať tenisový turista bez trénera s trvalým pobytom v tureckej Antalyi.“
„S Mártonom to bolo ako na húsenkovej dráhe. Počas našej spolupráce porazil v Davis Cupe niekoľko hráčov z prvej svetovej stovky ako napríklad Ernestsa Gulbisa. Pred domácou kulisou a za rodné Maďarsko podával vždy lepšie výkony.“
„Na druhej strane dokázal prehrať aj s hráčmi s renkingom 700. Vedeli sme aký je nepredvídateľný, ale aj to aký má veľký potenciál. Všetci, vrátane jeho rodičov, manažéra, agentúry Oktagon, ako aj maďarského zväzu chceli rýchle výsledky. Tri týždne na cestách som ho motivoval, získavali sme potrebné skúsenosti, zbierali dôležité body, upravovali taktiku a trochu aj techniku. A potom, počas môjho voľna, sa neraz stalo to, že v sprievode rodičov či manažéra na turnaji odstrieľal prvé kolo 1:6, 1:6.“
„Dôvod bol väčšinou rovnaký. Ponáhľal sa domov na párty s priateľmi. Pred, počas a po našej spolupráci zavesil Márton raketu na klinec možno 50-krát. Štyri-päť rokov sa to nemenilo. Pred dvoma rokmi sa začali veci postupne meniť k lepšiemu a jeho výkony sa začali stabilizovať. Dospel, našiel si priateľku z tenisovej rodiny, s ktorou sa nedávno dokonca aj zasnúbil, a s trénerom Attilom Sávoltom si zatiaľ dobre rozumejú. Momentálne je na tom vynikajúco hlavne po fyzickej stránke a podľa nášho posledného stretnutia usudzujem, že sa upokojil aj v súkromnom živote. Výsledkom je 40. miesto v rebríčku ATP a prvý milión dolárov, ktoré si pripísal na účet len v tomto roku. S Mártonom máme dodnes dobrý vzťah a myslím si, že má aj na to, aby do roku 2020 bol v top 10.“
„S tenisom je to niekedy zaujímavé. Videl a aj trénoval som hráčov, nad ktorými ľudia len kývli rukou, a o 10 rokov porážali tých, čo boli za mlada ospevovaní. Takisto sa niekedy poukladalo v hlave hráčom, ktorí možno mali talent, ale nemali záujem trénovať alebo celkovo hrať tenis. Časom, keď trochu dospeli a zistili, že si tým môžu dosť dobre zarobiť a majú všetku pozornosť sveta, ich motivovalo na sebe zapracovať a dosiahli až na tie najvyššie pozície. Spomínal som túto tému aj v poslednej analýze Kyrgiosa.“
Ktorí hráči/hráčky vám prešli rukami a ktorého/ktorú považujete za najväčší talent?
„Tých hráčov bolo veľa. Trénoval som čínsku mužskú jednotku, juniorskú jednotku a niekoľko ďalších hráčov v prvej desiatke. Maďarského najlepšieho juniora a seniora v jednom. Trénoval som najlepšieho novozélandského juniora do 18 rokov a ich tretiu najlepšiu juniorku. V Poľsku to bolo hneď niekoľko jednotiek a ďalších hráčov umiestnených do prvej päťky v juniorských kategóriách od 12 až po 18 rokov. Momentálne trénujem ich reprezentanta do 14 rokov.“
„Spolupracoval som so srbskou jednotkou do 12 a 14 rokov, s tromi Švajčiarkami od prvého do piateho miesta v národnom rebríčku v kategóriách od 14 do 18 rokov. V Bulharsku to bola jedna profesionálka a dve juniorky z prvej päťky. Na Slovensku bolo tých dievčat z prvej päťky niekoľko. Trénoval som niekoľkých Američanov, Chorvátov, Ukrajinku a Inda. Viacero z nich reprezentovalo alebo stále reprezentuje svoje krajiny v Davis Cupe a Fed Cupe. Presnejšie Maďar, Novozélanďan, Bulharka, dvaja Číňania a jedna Číňanka. Určite som na niečo zabudol. Čo už, aj tak sa teraz po tejto rekapitulácii cítim ako 70-ročný dedo. Vďaka!“
„Víťazných kombinácií telesno-mentálnych vlastností je niekoľko, plus nezabúdajme na financie a podporu od rodičov.“
s „Kristinou“ Čou I-miao, jednou z najobľúbenejších a najhúževnatejších zverenkýň
„U zverenca si v prvom rade vážim jeho húževnatosť a vôľu pracovať, bez ktorej sa hráč nezlepší. Vždy poteší, ak je tenis jeho srdcová záležitosť a má vášeň pre šport. Totiž, bez lásky k tomu, čo dennodenne robíte, to ide ako po brúsnom papieri. Špičkový športovec musí byť taktiež bojovník, lebo bez súťaživosti sa vyhráva ťažko. Mal by mať sen, ale aj zdravú dávku ambicióznosti, pretože bez ambicióznosti sa žiadny cieľ dosiahnuť nedá. Talentovaný hráč je pre mňa taký, ktorý ma počas zápasu prekvapí niečím novým, niečím, čo mi vyčarí úsmev na tvári.“
Čomu sa venujete teraz?
„Teraz sa špecializujem skôr na to, čo ma baví a v čom som dobrý. Ako výkonnostný analytik hodnotím momentálny stav, v ktorom sa hráč nachádza. Odhaľujem a naprávam technické nedostatky, ktoré limitujú výkonnosť alebo majú negatívny vplyv na zdravie. V princípe ide hlavne o maximalizovanie potenciálu hráča. Určite to nie je o experimentovaní a je to pre mňa už rutina ako operácia kolena v Sportclinicu. Napraviť či vylepšiť sa dá všetko a to v akomkoľvek veku. Avšak najdôležitejšie je získať dôveru rodiča, jeho trénera, ale hlavne hráča. A to sa dá len predložením reálnych dôkazov.“
„Niekedy je to len jednorazové detailné zhodnotenie aktuálneho stavu hráča, niekedy regulárny monitoring a niekedy sa z toho stane dlhodobejšia spolupráca vo forme dohliadania na plynulý chod celého hráčovho tímu. Je to niečo nové. Táto práca ma baví a navyše môžem naplno využiť svoje schopnosti a skúsenosti. Pracovať s rekreačnými hráčmi je fajn, ale nenapĺňa ma to.“
„Na druhej strane, byť 30-40 týždňov z roka ako profi tréner na cestách, finančne závislý od jedného hráča, jeho nálad a robiť mu 18 hodín denne plateného opatrovateľa, autoritu, zabávača, trénera aj sparinga v jednom, už nie je pre mňa. Najviac ma poteší, keď vidím, že pomôžem. Úspech pre mňa znamená aj to, ak sa dosiahne malá zmena k lepšiemu. Keď hráč získa možno len jeden, ale vytúžený, profesionálny bod, alebo dosiahne semifinále na lokálnom turnaji. To všetko sú pre mňa úspechy. Nie každý má totiž na to aby sa stal Federerom.“
Čo vravíte na generačnú výmenu? Aké sú možnosti tzv. Next Gen po tom,čo sa skončí dominancia „veľkej štvorky“?
„Teší ma to, pretože to vnáša do dnešného tenisu niečo nové, iné. Medzi mladými hráčmi sú rozdielne charaktery a štýly hry. Sám som zvedavý.“
Váš obľúbený hráč/hráčka?
„Keď som vyrastal, tak to boli Goran Ivaniševič a Pete Sampras. Napodobňoval som ich podanie. Neskôr to boli Marat Safin a Juan Carlos Ferrero. Teraz si rád pozriem dobrý zápas, ale nemám hráča, ktorý by ma svojou hrou či charizmou nejak extrémne očaril. Odkedy som tréner, tak som zväčša najväčším fanúšikom svojho aktuálneho hráča. Samozrejme, držím palce a sledujem aj bývalých zverencov.“
Ako budú vyzerať víťazi jednotlivých grandslamov v roku 2019?
„Nadal a Djokovic podľa mňa ešte určite majú na to, aby získali jednu či dve grandslamové trofeje aj v roku 2019. Federer to už asi nedá. Myslím, že ak by mal mať normálny turnajový kalendár a nepodpísal by nový kontrakt s Uniqlo, tak skončí napríklad pre zranenia už aj tento rok. V roku 2018 sa o slovo hlásilo už dosť nových mladých hráčov, ktorí určite majú potenciál na to, aby vyhrávali veľké turnaje. Jeden grandslam by som tipol napríklad takému Alexandrovi Zverevovi.“
Veľa o tenise píšete, nielen pre náš web. Aké máte v tejto oblasti plány?
„V tomto smere nemám žiadne vytýčené ciele. Tenis ma vždy bavil a písanie malo skôr spĺňať informatívny a vzdelávací účel. Deliť sa o skúsenosti. Presne tento účel má aj môj projekt detailného analyzovania-hodnotenia za účelom zvýšenia efektivity celého tímu a v konečnom dôsledku aj výsledkov hráča (www.tennis-evaluation.com).“
„Verím v to, že tenis sa môže pohnúť vpred len ak sa začnú tréneri viac spájať, komunikovať a deliť o svoje skúsenosti. Zatiaľ to je v tomto špecifickom svete, bohužiaľ, len o egu jednotlivcov a ochrane vlastného piesočku. Aj preto som už dávnejšie vytvoril ďalší projekt www.mytennisprofile.com , kde sa môžu ľudia z celého sveta, ktorí majú niečo spoločné so závodným tenisom, spolu spájať a pomáhať si v akomkoľvek smere.“
Pridajte komentár