Home Audio/video Žiadne večere! Strastiplný životný príbeh úspešnej Slovenky, ktorá okúsila, ako (ne)chutí NTC

Žiadne večere! Strastiplný životný príbeh úspešnej Slovenky, ktorá okúsila, ako (ne)chutí NTC

by Igor Uher
Lenka Broošová

BRATISLAVA – Mimoriadne zaujímavý životný príbeh Lenky Broošovej (1987) je dojemným príbehom o ľudskosti, krehkosti dievčenskej duše, o športových vzostupoch aj pádoch, ako aj o objavovaní vlastného zmyslu života.


Dnes už 34-ročná banskobystrická rodáčka žijúca za veľkou mlákou bola jednou z prvých hráčok, ktoré boli v roku 2005 vybrané do novo vznikajúceho projektu NTC. Do projektu, ktorý sa stal navonok symbolom progresu slovenského tenisu a ktorý mal pôvodne pomáhať mladým hráčom s prechodom z juniorskej kategórie medzi dospelých. Či už z rozprávania Chantal Škamlovej alebo Kristíny Kučovej však bolo zrejmé, že za múrmi bratislavského strediska nebolo ani zďaleka všetko tak, ako by si mnohí z rodičov, ktorí zverili svoje deti do rúk tohto systému, predstavovali.

Chantal Škamlová kriticky o tom, čo sa u nás deje: FOTO zmluvy s NTC po triumfe na juniorskom grandslame

Do tohto príbehu sme netradične zakomponovali aj rodičovský uhol pohľadu na Lenkine prvé tenisové kroky. Veľmi živé a originálne rozprávanie pána profesora Miroslava Brooša nás natoľko zaujalo a prekvapilo zároveň, že sme nedokázali odolať a poskytli sme aj jemu svoj priestor na vyjadrenie.



Začiatky v otcovom ateliéri

Lenka Broošová: „K tenisu ma priviedol otec, pod ktorého osobným vedením som aj pomerne dlho trénovala. Neuveríte, ale spočiatku hrať tenis ani nevedel. Bol však všestranným športovcom. Aktívne hrával basketbal, vo voľnom čase volejbal, v zime sa pravidelne chodilo na lyže a k športovej všestrannosti od malička viedol aj mňa. Je umelcom a vysokoškolským pedagógom, prednáša na Univerzite výtvarných umení v Banskej Bystrici a preto zrejme možno ani neprekvapí, že sa aj moje začiatky viažu k jeho ateliéru.“

Tanec medzi loptičkami

Miroslav Brooš: „Lenka bola živé dievčatko, ktoré milovalo pohyb a preto nám prišlo úplne prirodzené, že od štyroch rokov chodila pravidelne tancovať do ľudového súboru Radosť. K tenisu sme sa dostali vlastne náhodou. Ja som výtvarník a musím povedať, že ani ja ani nikto z rodiny o existencii tenisu v Banskej Bystrici nič nevedel. Priznávam, že som ani netušil, kde máme v Bystrici kurty.“

„S partiou priateľov sme chodili v sobotu hrávať basketbal alebo volejbal na športové gymnázium. Jeden z nás sa vždy venoval aj deťom, ktoré sme brali so sebou. Väčšinou to padlo na trénera atletiky zo športového gymnázia Martina Pelacha, ktorý im organizoval najrôznejšie súťaže. Najšikovnejšie deti neskôr vybral do prázdninového tenisového kurzu, ktorý organizoval. Lenka mi tak v jednu sobotu s radosťou oznámila, že ju ujo Maťo vybral na dvojtýždňový kurz tenisu. Mladá trénerka Beáta Šimčíková nadchla Lenku pre tenis až do takej miery, že potom už každú jednu chvíľu chcela, aby sme si v ateliéri hádzali tenisové loptičky. Lenka sa učila reagovať na najrôznejším spôsobom hádzané loptičky. Všetko to bolo bez tenisovej rakety, ale bolo veselo a jej to šlo často lepšie ako mne. Keďže jej záujem o takéto šantenie neprestával, nakoniec som musel začať hľadať v okolí tenisové kurty.“

„Neďaleko nás premenil pán Boris Okánik volejbalové kurty na tenisové, na ktorých trénoval malé deti. A tak, keď mala asi 9 rokov, začal som ju dávať na hodiny tenisu. Na tréningoch sa jej však nepáčilo. Málo pohybu, málo srandy….deti stojace v rade a čakajúce, kedy si konečne zahrajú ten svoj úder, aby sa potom zase zaradili do nekonečného radu čakajúcich.“

„Lenka chcela to naše „hádzanie, chytanie, odrážanie loptičiek“, aj na tenisovom kurte. A tak sme si kúpili hodiny na vedľajšom kurte a vrátili sme sa k našim tréningom z domu. Keďže stále chodila aj tancovať, aj na kurt som jej priniesol magnetofón a sem tam sme „tancovali“ aj medzi loptičkami. Išlo vlastne o najrôznejšie pohybové aktivity okolo siete, vždy spojené s hádzaním a chytaním tak, aby vedela prispôsobiť rytmus nôh s pozorovaním a reakciami na hodenú loptu. Postupne sa to stále viac podobalo tenisovým výmenám. Ja som hádzal loptičky a Lenka ich odrážala raketou, ktorú sme kúpili od Dominiky Nociarovej.“

„Lenkin neutíchajúci zápal ma postupne prinútil vážnejšie sa zaoberať tenisovou hrou. Keď mala v roku 1997 desať rokov, prihlásili sme sa do tenisového oddielu Kovo špeciál Banská Bystrica. V tom čase som už pracoval “tenisovo“ aj na sebe. Preštudoval som si viaceré odborné publikácie, upravil som si videozáznamy hry legendárneho Agassiho a Samprasa tak, aby bolo možné vidieť vzťahy medzi jednotlivými pohybmi  hráča, letom a dopadom loptičky a tiež samotnými údermi. Získal som aj trénerskú licenciu. Pre Lenku som postupne vypracoval metodiku tréningu, ktorá bola orientovaná na rozvoj jej prirodzeného potenciálu. K metodike, celkovej starostlivosti a výchove v tenisovom klube, som mal viaceré zásadné výhrady. Lenka síce hrávala za Kovo špeciál, ale tréningový proces som plánoval, realizoval a zabezpečoval ja až do toho času, kedy bola zaradená ako reprezentantka do tréningového strediska vo Zvolene, ktoré viedol pán Mrkvan.“



Z Bystrice do zvolenského strediska

Lenka Broošová: „Keď som bola o niečo staršia a dosiahla som prvé úspechy, zobrali ma do strediska vrcholového športu vo Zvolene. Medzi chlapcami tam vyčnieval Filip Polášek. Spolu so mnou tam boli aj ďalšie tri dievčatá, Jana Bieliková, Radka Ferancová a Zuzana Zlochová. Vo Zvolene sme aj bývali. Trénovali sme pod vedením pána Pavla Mrkvana, ktorý viedol aj talentovanú, o tri roky staršiu Lenku Dlhopolcovú, patriacu medzi trojicu najlepších európskych junioriek vo svojom ročníku.“

S Poláškom do Bratislavy

„Zo Zvolena som ani nechcela odísť. Pána Mrkvana sme mali radi. Problémom však boli vysoké náklady na prevádzku. Preto nám dvorce aspoň na istý čas platil z vlastného vrecka. Takouto formou nás podporoval. Vrcholové centrum vo Zvolene napokon zatvorili a preto sme spolu s Filipom išli do Bratislavy.“

NTC ako nový experiment

„Pozvánku do strediska som si vyslúžila dobrými výsledkami. V roku 2004 som prehrala až vo finále Majstrovstiev Slovenska. Neskôr som titul získala vo vekovej kategórii do 16 rokov. Vo štvorhre som triumfovala aj v kategórii do 16 aj do 18 rokov. V juniorskom rebríčku som bola na Slovensku druhá za Jankou Juricovou a v rebríčku ITF mi patrila sedemdesiata priečka. S Lenkou sme aj spolu chodili na všetky reprezentačné akcie. Darilo sa mi aj na Majstrovstvách Európy družstiev, kde bol s nami aj pán Habas, ktorému sa moja hra páčila. Tvorili sme prvú generáciu mladých tenistov, ktorých si v auguste 2005 vybrali do NTC. V tom čase to bol ešte len experiment, v rámci ktorého si vytypovali štyri dievčatá: Magdalénu Rybárikovú, Janku Juricovú, Lenku Wienerovú, mňa a tiež štyroch chlapcov.“

Otec sa zdráhal

„Môj otec sa najprv zdráhal poslať ma do NTC. Bál sa, že sa o nás starať nebudú. Mladé dievča potrebuje veľkú podporu nielen na dvorci, ale aj mimo neho. Potom, ako sa stretol s Marošom Vajdom, sa upokojil. Otec mu doslovne povedal, že mu zveruje svoju dcéru na starosť.“



Podmienka zotrvania v NTC

„V NTC mi uhradili náklady za desať turnajov s tým, že sa do jedného roku musím ako juniorka prepracovať na sedemstú priečku medzi ženami. Keďže som medzi dospelými dovtedy v rebríčku nefigurovala, medzi ženami som začínala úplne od nuly. Z toho dôvodu som už v roku 2005 začala chodiť aj na 15–tisícové ženské turnaje. V stredisku som sa však udržala iba jeden rok. Po poslednom absolvovanom turnaji som figurovala na 855. priečke a tak mi už po uplynutí sezóny kontrakt nepredĺžili.“

Sľubný začiatok s Mariánom Vajdom

„Prvým našim trénerom v NTC bol Marián Vajda, ktorý tam však pôsobil iba tri mesiace. Uplatňoval individuálny prístup. Každú z nás trénoval podľa toho, čo aktuálne najviac potrebovala. Podporoval nás aj mentálne. Mal príjemné vystupovanie. Užili sme si s ním aj zábavu aj veľa práce. Jeho tréningy mali takpovediac hlavu aj pätu. Zdôrazňoval nám, aby sme sa sústredili predovšetkým na náš herný progres. Nevyvíjal na nás tlak, aby sme dosahovali výsledky za každú cenu. Dôležitejší než víťazstvo na turnajoch, bol preňho náš herný posun. Aj keď sme nemali pravidelne individuálne tréningy, všetky sme mali rovnaké podmienky.“

Vajdov koniec v NTC

„Všetky štyri sme s ním boli spokojné, všetky sme ho zbožňovali. Jeho predčasný koniec v NTC sa však zrejme neviaže na spoluprácu s Novakom Djokovičom. Tá totiž začala až v roku 2006. Nám hráčkam doposiaľ nikto nevysvetlil, prečo z NTC náhle odišiel. Maroš je pritom priveľký profesionál na to, aby to aj s odstupom času sám prezradil.“

Nevšímavosť, ignorantstvo, urážanie

„Po náhlom Vajdovom odchode k nám pridelili Ľubomíra Kurhajca. Pán Kurhajec bol dobrý človek, ale zle bol nastavený celý systém. Ten systém, ktorý chcel Vajda zmeniť. Po jeho odchode nám naznačili, že dôležitá je už iba Magda (Rybáriková, pozn. redakcie), ktorej sa bude nový tréner prednostne venovať s tým, že my ostatné sme tam už len do počtu. A to len preto, aby sa nepovedalo, že im tam zostala jediná hráčka. Pravidelné individuálne tréningy mala už len Magda, s ktorou sme od toho momentu nechodili už ani na turnaje. Magda na ne cestovala s trénermi Ladislavom Kurhajcom alebo s Petrom Huberom. Samozrejme, že Magde sme nič nevyčítali, nebola to jej vina. Nemohla za to a zrejme ani nevedela, ako s ostatnými zaobchádzajú. Uvedomujem si, že doba socializmu už bola vtedy dávno za nami a nemohli sme mať všetky všetko. Hierarchia priorít strediska bola už vtedy jasná. Magda mala systém nastavený úplne inak, než ostatné hráčky. Na jednej strane musím uznať, že si absolútne zaslúžila všetko to, čo dostala. Ale to zároveň neznamená, že som nepociťovala veľkú krivdu a pocit, že na mne v stredisku vôbec nikomu nezáleží.“



Predturnajová príprava neexistovala

„Stalo sa napríklad, že deň pred odchodom na turnaj mi oznámili, že miesto individuálneho tréningu budem robiť sparingpartnerku Ľubke Kurhajcovej. Takže namiesto toho, aby som pod dozorom doladila svoju formu, sme obe hrali bez trénera. Takto bez trénerského dohľadu som hrávala aj so Zuzkou Kučovou, alebo Nikolou Vajdovou. Raz do týždňa som mávala individuálny tréning s Petrom Huberom. Mala som ho veľmi rada ako človeka. Avšak nebolo mu dovolené venovať sa nám rovnako. Napríklad dva týždne pred turnajom som ani len netušila, na čom budeme pracovať. Netušila som, čo mám robiť, na čo sa mám zamerať. Pred turnajmi sme sa nemali ako mentálne nastaviť. Celý tréningový systém bol založený na improvizácii. Na jednej strane sa môžem stotožniť s názorom Kristíny Kučovej, že nám vstupom do NTC zväz zaplatil výjazdy na turnaje, ale pýtam sa: „Za akú cenu?“ 

V NTC ju odpisovali, dnes je singlovou jednotkou: Kristína Kučová o pôsobení v NTC aj kritike STZ

Žiadne večere!

„Podobne ako pri herných tréningoch postrádala svoju koncepciu aj kondičná príprava. Aj tesne pred turnajmi sme trénovali tie isté objemy, ako v  prípravnom období. Takisto nám aj kondičný tréner dával najavo, že preňho je podstatná iba Magda. V tom čase bol top trend vysokých a chudých hráčok, ako napríklad Daniela Hantuchová alebo Mária Šarapovová, či Jelena Dementievová. Kondičný tréner nám s Jankou Juricovou často dohováral, že nemáme jesť večeru a máme zahnať každú myšlienku na ňu, lebo sme nespĺňali jeho predstavy o štíhlosti tenistiek.“ 

Tréningy s Cibulkovou

„Raz mi Dominika na obede nadhodila, že nemá s kým v ten deň trénovať, tak sme sa dohodli. Ten tréning bol intenzívny, mal hlavu aj pätu, Peter Hrunčák aj mne občas niečo poradil. A po dvoch hodinách som z dvorca odišla absolútne spokojná preto, že som zaznamenala taký pokrok, aký si už ani nepamätám. Tak sme si spolu asi tak päťkrát zatrénovali. Tých niekoľko tréningov s Dominikou mi dalo nepomerne viac, než všetky tie sparingy, ktoré som v priebehu svojho pôsobenia v NTC absolvovala.“

Neprioritné hráčky na papieri ešte neboli

„Otec by ma do strediska ani nedal, ak by mi dopredu predložili zmluvu o neprioritnej hráčke. Tieto zmluvy ponúkali tenistom až neskôr, zrejme aj preto, že sa niektorí rodičia na takto skoncipovaný systém sťažovali.“

Posledné turnaje

„V rebríčku mi začiatkom septembra patrila 833. priečka. Už som vedela, že ak nebudem v jeho závere do 700. miesta, tak ma zo strediska vyhodia. Janka Juricová bola na tom ešte o niečo horšie, tak sme šli spolu ešte v polovici septembra na desaťtisícový turnaj do talianskeho mesta Ciampino aj s rodičmi, ktorí si náklady samozrejme hradili sami. Bola som pod enormným tlakom v situácii, ktorá ma nútila sa prepracovať aspoň do semifinále na to, aby som ich kritérium splnila. Na kurt som šla s malou dušičkou, len aby som nevypadla s vedomím, že inak ma vyhodia zo strediska. A ja som to nezvládla. Až sa mi plakať chcelo. Darilo sa aspoň Janke, ktorá podujatie napokon aj vyhrala, vďaka čomu sa dostala na 594. priečku a v stredisku sa tak udržala. Viete, keď sa nad tým tak spätne zamyslím, pýtam sa, kto môže chcieť dostať ani nie sedemnásťročné dievča pod takýto enormný psychický tlak? Vôbec im nezáležalo na tom, či hráčka výkonnostne napreduje. Dôležité bolo iba napredovanie v rebríčku.“

Zväz mu vyrúbil viac ako 270-tisíc: Kližan o nezmyselnom výpočte jeho dlhu, reprezentačnej kauze aj NTC

Najhorší deň v živote

„V závere septembra mali moji tréneri míting s otcom. Priznám sa, dostala som depresiu, rozplakala som sa, keď mi otec prezradil ich návrh. Bez zveličovania môžem povedať, že to bol najhorší deň v mojom živote. Povedali, že ak by som chcela zostať v Bratislave, mohla by som trénovať zadarmo na Slovane v pozícii sparingpartnera. Samozrejme s tým, že peniaze na turnaje už dostávať nebudem. A toto som mala brať ako formu podpory zo strany zväzu. A ja som na to odvetila, že mi v podstate ponúkajú to isté, čo mi poskytovali doposiaľ, len bez finančného hradenia nákladov za turnaje. Táto situácia ma dostala do depresie, a tak som asi jeden mesiac raketu ani nevzala do ruky.“



Prečo sa rozhodla vyliať si srdce

„Pôvodne som len chcela reagovať na príspevok od Kristíny Kučovej, ktorá si v NTC takisto prežila svoje. Hlavným dôvodom, prečo som vám do redakcie napísala však bolo, že ma naozaj ako trénerku veľmi mrzí, že si deti museli týmto na Slovensku prejsť. Neviem si predstaviť, že by som ako trénerka na Baylorovej univerzite mala prikázať svojim zverenkyniam, že zajtra musia na turnaji zvíťaziť. Talent musí mať predsa potrebný priestor na svoj rozvoj. Na Slovensku máme veľa talentovaných detí, ktoré však prestanú hrať, keď sa dostanú do podobnej situácie ako ja kedysi.“ 

Rodáčka z Banskej Bystrice Lenka Broosová, ktorá v roku 2010 na Baylore úspešne ukončila štúdium, je už dlhé roky v zámorí uznávanou hráčkou a trénerkou, čo v roku 2020 vyústilo do jej prestížneho uvedenia do Baylorskej atletickej Siene slávy.

Pri tejto príležitosti mala emotívny prejav, v ktorom spomína aj svoje neľahké tenisové začiatky

Zdroj: ts – Igor Uher

Podobné články

Pridajte komentár

Leave a Comment

12 − 5 =