Tenisový tréner Ján Solčáni patrí medzi svetobežníkov. Dnes sa s Vami podelí o svoje zážitky a skúsenosti z čias, keď bola jeho útočiskom ďaleká Čína. Pôsobil na pozícii hlavného trénera jedného zo šanghajských provinčných tímov.
Pred tým, ako sa dostanem k danej téme, dovolím si spomenúť niekoľko pre čitateľa dôležitých faktov. Čína je momentálne druhou najsilnejšou ekonomikou na svete a rast, ktorým napreduje posledné roky vo všetkých smeroch, je raketový. Akokoľvek, všetko sa kúpiť nedá. Táto krajina má vďaka bývalej prísnej komunistickej izolácii toho ešte veľa čo musí pochopiť a dobehnúť.
Čína je pre väčšinu našincov len hádankou, no tenisoví tréneri a hráči ju majú už napevno „zabookovanú“ vo svojom turnajovom kalendári. Ale vráťme sa k tenisu. Väčšie mesto ako napríklad Šanghaj, s počtom 27 – 30 miliónov obyvateľov, má okolo 17 dištriktov. Tie organizujú a dotujú prvotný vývoj tenistov zo svojej pokladnice.
Každý dištrikt podporuje tenisovú skupinu okolo 5 – 10 najlepších hráčov. Nie je zriedkavé vidieť deti na tejto úrovni trénovať v svetríkoch a roztrhaných nohaviciach. Čím chudobnejší, tým snaživejší. Tí bohatší rodičia cestujú so svojimi deťmi do zahraničia a testujú všetky známe akadémie v USA, Francúzsku, či Španielsku.
Popularitu tenisu v Číne naštartovala Li Na svojimi úspechmi na Australian Open (finále) a Roland Garros v Paríži (víťazstvo), ako aj fakt, že Čína ma už niekoľko rokov 4 až 5 hráčok v prvej svetovej stovke a až 23 hráčok v prvej 500-ke WTA. Mužský tenis je na tom o niečo slabšie. Čínu zastupuje v prvej svetovej 500-ke len 7 hráčov, z ktorých je najlepší môj bývalý zverenec Wu Ti s renkingom 221 ATP.
Provinčné tímy
Pokiaľ mladý hráč vo veku od 10 – 13 rokov dostatočne vyčnieva nad svojimi rovesníkmi, cieľ čínskych rodičov je jasný. Snažia sa podpísať zmluvu s jedným z provinčných tímov/klubov. Provinčný tím reprezentuje a bojuje o prestíž na Čínskych športových hrách, ktoré sa uskutočňujú každé 4 roky. Upísať svoje dieťa jednému z týchto tímov, ktoré majú ročný rozpočet približne taký veľký ako naše popredné prvoligové futbalové mužstvá, má pre rodičov mnoho výhod. Zmluvy sa podpisujú s rodičmi a zaručujú „odpredanie“ dieťaťa do rúk provinčnej reprezentácie väčšinou až do konca ich kariéry (najkratšia zmluva je na dobu 8 rokov).
Klub sa zaväzuje prebrať zodpovednosť za hráča, jeho stravu, ubytovanie, tréningový proces, cestovanie po turnajoch, atď. Hráči, bez rozdielu veku, dostavajú mesačný plat/„vreckové“ v hodnote 300 až 1000 eur podľa hráčskej úrovne. Takto sa končí alebo začína kariéra 95% čínskych závodných tenistov. Pokiaľ sa hráč nedokáže dostatočne presadiť, stáva sa z neho sparring partner a neskôr tréner jednej z vekových kategórií. Samozrejme, dotácie pre tieto provinčné „reprezentácie“ od lokálneho športového ministerstva a štátnych sponzorov závisia od úspechov na Čínskych športových hrách, umiestnení v čínskom a profesionálnom rebríčku a členstva hráčov v národnom tíme. Ako príklad uvediem Šanghaj Tennis Team Repre, v ktorom som pôsobil ako hlavný tréner.
Šanghaj Team reprezentuje provinciu so 40 miliónmi obyvateľov, zamestnáva cca 7 tenisových a 2 kondičných trénerov, doktora, niekoľko administratívnych zamestnancov, údržbárov, šoféra, kuchárov a okolo 20 hráčov vo veku 14 – 25 rokov.
Najlepší hráč Wu Ti s top rebríčkom okolo 150 ATP je majster Číny mužov, člen národného a daviscupového mužstva, a víťaz dvojhry na Čínskych športových hrách. S Li Na dokonca reprezentoval Čínu na Hopmanovom pohári v Austrálii.
Najlepšia žena v tíme bola Čou Ji-miao – semifinalistka Čínskych športových hier, členka fedcupového tímu so svetovým rebríčkom okolo 150 WTA. Každé z provinčných mužstiev má ročný rozpočet určený pre každého zamestnanca i hráča. Vďaka nim kluby vysielajú hráčov na 3 mesiace, niekedy aj dvakrát ročne, do akadémií v Európe či USA. Víza im neumožňujú vycestovať na viac než 3 mesiace. Na Slovensku s nimi spolupracuje napríklad akadémia Love 4 Tennis.
Cestovanie je len jeden z bonusov, ktorými priťahuje talenty provinčný tím. Avšak, nič nie je zadarmo a podpísanie zmluvy má, samozrejme, aj svoje negatíva. Nevýhodu podpísania zmluvy s provinčným tímom vidím v tom, že hráčova kariéra často závisí od priazne trénerov a názoru generálneho manažéra. Strata slobody a kontroly nad svojimi rozhodnutiami sú ďalšími nevýhodami.
Pokiaľ hráč „nesedí“ jednému zo zodpovedných trénerov, prípadne má vďaka tomu väčší problém s generálnym manažérom, tak môže byť jeho kariéra doslova zničená. Naopak, hráč v tejto organizácii môže byť aj presadzovaný vďaka bočným politickým tlakom a vplyvom. To iste platí aj v čínskom daviscupovom/fedcupovom tíme, ale to je asi samozrejmosťou vo väčšine krajín, aj u nás.
Hlavnou prioritou čínskych provinčných tímov je úspech ich hráčov na Čínskych športových hrách. Ďalej nasleduje úspech na Ázijských športových hrách, olympiáde, Davis/Fed Cupe, a až za tým je hodnotené umiestnenie na okruhoch ITF, ATP a WTA. Podľa výsledkov dostavajú totiž tieto lokálne reprezentácie aj dotácie od štátu a sponzorov. Víťaz/ka Čínskych športových hier v tenise dostane okolo 125 tis. eur. Garantovaný mesačný plat v provinčnom tíme je potom 1 – 2 tisíc eur a iné výhody.
Za víťazstvo na medzinárodnom turnaji ITF Futures získa po náročných zápasoch proti medzinárodným hráčom len okolo 1500 eur. Motiváciou pre čínskeho tenistu na profesionálnom okruhu je hlavne udržať si rebríček. Ten mu zaistí čo najdlhšie miesto v národnom tíme. Funguje to asi ako za komunizmu u nás – pravidlo, že s istotami klesá aj motivácia pracovať na 100%.
Čo prekvapilo mňa ako trénera najviac, bol jednoznačne nízky level húževnatosti, bojovnosti a nasadenia, ktoré som tak ako aj väčšina ľudí práve v čínskom tenise očakával. Hráči aj tréneri sú dosť leniví, veď nezávisiac od výsledkov majú plat a prácu zaručenú. Starý „dobrý“ socializmus.
Solventnejší rodičia stále viac využívajú aj druhú možnosť, ktorou je poslať svoje deti trénovať za hranice. Väčšinou sú to akadémie v Španielsku a USA.
Odporúčam každému aspoň raz v živote navštíviť túto zaujímavú krajinu.
Pridajte komentár