BRATISLAVA – Napriek celkom optimistickým predzápasovým vyhláseniam z kabíny slovenského tímu, odišiel výber Tibora Tótha z chorvátskeho Osijeku s nakladačkou a v podstatne skleslejšej nálade, než akú by si ktorýkoľvek člen slovenskej výpravy pred zápasom pripúšťal.
Skutočnosť, že Davis Cup nie je o postavení jednotlivých hráčov v rebríčku, ale predovšetkým o aktuálnej kvalite zúčastnených aktérov, posadila zmáhajúce sa sebavedomie slovenského tenisu opäť niekam ďaleko pred brány teritória určeného pre svetovú špičku. A navyše opäť nastolila niekoľko otázok o smerovaní slovenského tenisu.
Venujme sa najprv jedinému pozitívnemu zisteniu, ktoré si naozaj zaslúži väčší priestor. Veľmi príjemným prekvapením bol výkon slovenskej dvojice Lukáš Klein, Miloš Karol v súboji s vysoko favorizovaným domácim párom Mate Pavič, Nikola Mektič. A aby sme boli konkrétni, vyzdvihnúť chceme samozrejme debutanta v reprezentačnom drese Miloša Karola. Ešte len dvadsaťdvaročný tenista podal pri svojej reprezentačnej premiére výkon hodný skúseného a ostrieľaného matadora. Karol svojim pôsobením na kurte doslova oslnil z viacerých uhlov pohľadu.
Z herného hľadiska to bol predovšetkým suverénny výkon na podaní s vysokým percentuálnym podielom prvého servisu, po ktorom slovenská dvojica získala množstvo priamych bodov, alebo svojim dôrazom vytvoril pohodlnú pozíciu Kleinovi pri zakončení na sieti. Druhým neprehliadnuteľným plusom bola fyzicky dôrazná medzihra trnavského rodáka od základnej čiary, pri ktorej sa ani raz nedostal pod tlak. V tomto ohľade je evidentné, že ako jeden z mála Slovákov nielenže nastupuje na turnajoch pravidelne vo štvorhre aj v dvojhre, ale zároveň svoje prednosti aj dokáže zužitkovať.
Tretím neočakávane pozitívnym atribútom jeho pôsobenia vo štvorhre bola prekvapujúco aktívna hra a prehľad na sieti pri ktorej pôsobil dojmom deblového špecialistu. A to sa stále bavíme o dvadsaťdvaročnom chalanovi, ktorého prioritným cieľom je postup v singlovom rebríčku. A práve v tom je to čaro jeho výkonu. Jednoducho, bez preháňania, na slovenské pomery podal jeden z najlepších výkonov singlistu vo štvorhre za posledné desaťročia. Okrem hernej stránky je nutné vyzdvihnúť aj mentalitu slovenského debutanta, na ktorého výkone v Osijeku nebola badateľná žiadna tréma, z ktorej by pramenila pasivita alebo bojazlivosť a neistota. Práve naopak.
Karol šiel naplno pri každom fiftíne. Z toho síce pramenilo niekoľko nevynútených chýb, avšak práve takýto prístup je nielen pre reprezentáciu, ale aj pre jeho vlastné napredovanie nevyhnutný. Samozrejme, aj keď by sme našli v jeho výkone ešte určité rezervy ako napríklad vykrývanie kurtu pri returne, vonkoncom nepochybujme o tom, že na nich postupne s narastajúcimi skúsenosťami úspešne zapracuje. Na záver hodnotenia výkonu Miloša Karola v aréne Gradski Vrt môžeme skonštatovať to jediné. Ak sa bude podobnými výkonmi v daviscupovom tíme prezentovať aj v nasledujúcich zápasoch, budeme si môcť všetci zhlboka vydýchnuť. V osobe Miloša Karola totiž našla reprezentácia muža, na ktorom môžeme v pozícii deblovej jednotky aj vzhľadom na jeho vek stavať na dlhé roky do budúcnosti.
Hodnotenie slovenských hráčov vo dvojhre začneme netradične pochvalou. Pochvalou pre nehrajúceho kapitána domáceho výberu Velimira Žovka, ktorý si vybral povrch, ktorý hosťujúcim hráčom evidentne nesedel. Bez akýchkoľvek následkov dokázal vyskladať dobrý tím aj bez z rôznych dôvodov absentujúcich vekovo starších hráčov, akými sú Marin Čilič, Borna Čorič, či deblista Ivan Dodig. Príležitosť na rýchlom povrchu dostali mladé pušky. A že to bol správny ťah, priznal aj kapitán slovenskej lavičky Tibor Tóth, keď uviedol: „Naši hráči nemali na kurte ideálny tajming“. Na jednej strane je to úsmevné konštatovanie, keď zoberieme do úvahy luxusné kvantum času, ktorý mali slovenskí tenisti na to, aby sa na „mydlo“ v aréne Gradski Vrt pripravili. Na druhej strane pri pohľade na dianie na kurte v oboch úvodných dvojhrách, nám neostáva nič iné, len s kapitánom slovenského výberu súhlasiť.
Ale poďme pekne postupne. Lukáš Klein prehral svoj zápas nie prvýkrát takpovediac vo svojej hlave. Modus operandi jeho zlyhania v zápasoch, v ktorých nie je slabším hráčom, sa opakuje vzhľadom na jeho vek až príliš často. Dvadsaťšesťročný Slovák predvádza svoju typickú bezchybnú útočnú hru vtedy, keď sťahuje náskok súpera. Presne tak, ako tomu bolo v závere úvodného setu súboja s domácim dvadsaťtriročným Ajdukovičom. Po vyrovnaní skóre sa miesto očakávaného vyššieho sebavedomia vkradla do hry rodáka zo Spišskej Novej Vsi očividná nervozita a kŕčovitosť a z toho prameniace nevynútené chyby v podobe polmetrových autov, alebo nevysvetliteľných chýb na sieti.
A ani neprekvapí, že do značnej miery zohral tento element svoje pri jedinej strate podania nášho tímu vo štvorhre, ako inak, v poslednom geme zápasu pri podaní Kleina. Nášmu tenistovi nielen že úplne odišiel prvý servis, ale svojou pasivitou v hre od základnej čiary dovolil Chorvátom celkom suverénne získať svoje podanie. V konečnom dôsledku však Kleina odpisovať nemôžeme. V prvom rade preto, že sa vlani konečne etabloval v hlavnej súťaži viacerých významnejších turnajov, čo nám poskytuje nádej do budúcnosti v tom zmysle, že tieto skúsenosti raz prenesie aj do reprezentácie. A v druhom rade jednoducho preto, že v jeho vekovej kategórii lepšieho hráča na rýchlych povrchoch na Slovensku jednoducho nenájdete.
Jozef Kovalík si za svoj výkon po prehre s Dinom Prižmičom vylial vedro kritiky na vlastnú hlavu. Do určitej miery možno trocha oprávnene. Kovalík však bojoval a v rámci svojich možností v tomto zápase naozaj nehral zle. Nedopúšťal sa väčšieho počtu zbytočných nevynútených chýb. Svojho súpera chcel celkom pochopiteľne zdolať v dlhších výmenách, v ktorých ako skúsenejší starší hráč vycítil svoju jedinú šancu. Avšak z toho, čo bolo vidieť počas zápasu bolo zrejmé, že to bol mladý Chorvát, ktorý bol na kurte dominantným hráčom.
Treba ale brať do úvahy, že vekový rozdiel medzi tridsaťdvaročným Kovalíkom a devätnásťročným Prižmičom bol badateľný predovšetkým v rýchlosti pohybu a obratnosti. Podobne ako v rýchlosti a neporovnateľnej efektivite podania a údernosti z forhendovej strany, teda v atribútoch, ktoré dnes v modernom tenise rozhodujú zápasy. Navyše, napriek Kovalíkovmu tvrdeniu o tom, že mu povrch v Osijeku vyhovuje, vieme, že bratislavský rodák boduje predovšetkým na pomalších povrchoch. V tomto prípade mrzí jedine mediálne podceňovanie mladého Chorváta, ktorý bol aj niektorými športovými novinármi označený za outsidera iba na základe jeho aktuálneho rebríčkového postavenia. Ten, kto pozorne sledoval vystúpenie splitského rodáka na novembrovom halovom challengeri v Bratislave, na ktorom ho delili iba dva fiftíny od postupu do finále, vedel svoje.
Výkon tridsaťštyriročného Norberta Gombosa, ktorý zdolal v súboji náhradníkov domáceho devätnásťročného Mateja Dodiga vzhľadom na rozhodnutý výsledok hodnotiť ani nebudeme. V celkovom hodnotení vystúpenia slovenských tenistov v Chorvátskom Osijeku si však jeden podstatný detail z tohto zápasu vyberieme. Ak tušíte, že sa budeme baviť o veku jednotlivých aktérov, máte absolútnu pravdu. Z tohto pohľadu je na jednej strane priam neuveriteľné, že slovenský tenis zrejme dokázal vyprodukovať hráča, ktorý by sa už vo veku 22 rokov mohol vyprofilovať ako opora reprezentácie vo štvorhre.
Na druhej strane už notoricky musíme pripomínať vekovú skladbu aktérov vo dvojhre. Nebolo to až tak dávno, kedy sme nehrajúceho kapitána Tótha chválili za snahu o generačnú obmenu zaradením Lukáša Kleina a Alexa Molčana. Pri pohľade na súpisku hráčov nielen v Osijeku, ale aj v skupinovej fáze Davis Cupu v čínskom Ču-chaji však musíme zopakovať stokrát opakované. Máme opäť prestarnutý tím.
Porovnajme si vekovú skladbu tímov pre dvojhru v Osijeku. V prvom zápase nastúpil najmladší Slovák v Tóthovom výbere do dvojhry, dvadsaťšesťročný Klein proti dvadsaťtriročnému Ajdukovičovi, čo ešte vyznie celkom pozitívne a najmä do určitej miery aj perspektívne. Už menej však poteší fakt, že druhým v poradí bol tridsaťdvaročný Kovalík v súboji s ešte len devätnásťročným Prižmičom. A predovšetkým, že jediný bod z dvojhry získal z hľadiska postupových nádejí už v úplne nepodstatnom súboji náhradníkov tridsaťštyriročný veterán Gombos s ďalším devätnásťročným Chorvátom Matejom Dodigom. Tóthovi po ďalšej kontroverznej nominácii a ostrej kritike zo strany Martina Kližana možno pribudne navyše jedna ďalšia vráska na čele. Na výsledok zápasu sa tak, ako to už na Slovensku býva rokmi zvykom, rýchlo zabudne bez toho, aby sa čokoľvek zmenilo.
O čom to však svedčí? Skutočnosť, že sme v Chorvátsku utŕžili debakel nikoho neprekvapí. Ani to už nikomu nemôže po toľkých rokoch šedivej priemernosti a stagnácii až tak veľmi prekážať. Iba to presnejšie zadefinuje objektívne postavenie slovenského mužského výberu v rámci celosvetovej konkurencie. Omnoho viac zabolí odpoveď na otázku, kde máme na Slovensku takého devätnásťročného perspektívneho hráča, akým je napríklad v Chorvátsku Dino Prižmič? Alebo, kedy sme my mali naposledy v reprezentačnom výbere dvoch devätnásťročných tenistov? A napokon, kam sa podeli všetky tie talenty, ktoré mali byť nepopierateľným výsledkom dlhodobej a systematickej práce vedenia zväzu a bratislavského NTC?
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár