Blog Romany Tabakovej: Šarapovovej autobiografia stojí za prečítanie

Mali ste možnosť čítať knihu „Nezastaviteľná“ od Marie Šarapovovej? Ak nie, dnes som si pre vás pripravila jej stručný sumár.

Začnem tým, ako som sa k nej dostala. Dvanásteho septembra 2017 som doletela do  New Yorku a uvidela som v novinách, že Šarapovová bude na obed v kníhkupectve Barnes Noble na Fifth Avenue podpisovať svoj autobiografiu. Povedala som si, že tam pôjdem, ale meškala som a keď som prišla, ľudia stáli v rade aj cez dve ulice. Nemala som toľko času, tak som sa predbehla s tým, že si idem knihu len kúpiť. Pri platení som si všimla že Maria práve prišla. Zaradila som sa teda dopredu a bola som medzi prvými, ktorí sa ku nej dostali. Najprv mi podala ruku, ja som jej povedala, že inšpiruje veľa ľudí a aké je úžasné, že je sama sebou (aj keď nesúhlasím so všetkým čo robí). Má veľké zelené oči, bola veľmi milá, ale išiel z nej rešpekt. Podpísala mi knihu pre kamaráta Martina a ako grátis mi dala svoju čokoládu Sugarpova (bola veľmi chutná).

A teraz už k samotnej knihe. Nie je dlhá a dobre sa číta, Šarapovová ju venovala ľuďom/fanúšikom. Začína sa citátom od Nelsona Mandelu: „Súďte ma podľa toho, koľkokrát som spadol a znova vstal.“ Opisuje ako utiekli z Černobyľu, svojho prvého trénera Judkina v Soči, ktorý veľmi rad pil vodku a poradil jej, že jediná šanca ako uspieť je ísť do USA. Z jej príbehu je cítiť, aké to mala zo začiatku ťažké a akú mala motiváciu dostať sa na vrchol. Boli chudobní a prvé roky v Bollettieriho akadémii na Floride si prenajímali izbu za 250 dolárov na mesiac. Tým, že bola veľmi snaživá a porážala dievčatá v akadémii, bola hrozbou hlavne pre Jelenu Jankovičovú a Tatianu Golovinovú. Preto ju z akadémie vyhodili a na pár mesiacov sa jej ujal tréner Bangoura. Ten si však nerozumel s jej otcom. Agent Max Eisenbud, ktorý bol bývalý hráč a študoval na univerzite Purdue na základe štipendia (ako aj ja som študovala v USA), sa zmienil, že ho na Marii najviac zaujala jej sústredenosť.

V knihe sú aj pasáže, ktoré sú skôr smiešne a ťažko uveriteľné. Hlavne opis, ako vyrástla. Vraj sa vešala vo dverách a vsugerovávala si, aby bola vysoká. Vďaka tomu má vraj 188 cm. Akadémia bola pre ňu ako tenisové väzenie a nemala to tam rada. Vedela však, že práve tadiaľ vedie k cesta k jej cieľu. Robert Lansdorp z Los Angeles, ktorého opísala ako veľmi prísneho trénera, jej dopomohol prejsť z juniorského okruhu na ženský okruh. Šarapovová spomína, že tenis ktorý hrá dnes, predvádzala už v štrnástich rokoch! Neuveriteľné! S trénerom Lansdorpom (bývalý kouč Samprasa) odohrali „milión“ hodín len z nahadzovania loptičiek z koša.

Vo finále juniorského Australian Open, kde prehrala so Strýcovou, jej otec kričal, že ak vyhrá, dostane 50 000-dolárový bonus od Nike. Nepomohlo. Aj keď hľadela len svoju cestu, Maria sa predsa len inšpirovala od iných hráčov. Napríklad jej víťazné gesto – kľaknutie na kolená – odkukala od Juana Carlosa Fererra.

Veľmi sa mi páčilo ako opisovala vzťah k mame. Práve mama ju učila vzdelávať sa a dohliadala na jej školské výsledky. Vždy čítala knihy a zaujímala sa o svetové kultúry (podľa môjho názoru, dohľad na hráčovo vzdelanie je jeden z najdôležitejších krokov, aby rástol aj po intelektuálnej stránke). Veľa rodičov si myslí, že keď sa ich dieťa rozhodne pre vrcholový šport, tak škola ide bokom – a to je chyba.

Zábavný moment prichádza, keď pred Wimbledonom 2004 išla Maria na tréning a omylom stupila do výkalu líšky. Jeden pán jej povedal, že je to veľmi výnimočné a že práve to prináša neuveriteľné šťastie. Za stavu 1:1 na sety v semifinále proti Davenportovej sa jej otec začal smiať. Maria nechápala, čo robí a on jej povedal, že to je preto, lebo vie, že to celé vyhrá. Že to cíti v kostiach.

Bola som prekvapená, že sa otvorila fanúšikom aj s jej osobnými vzťahmi. Spomínala vzťah s Dimitrovom (to mi niečo pripomenulo) a taktiež s basketbalistom Vujačičom. V ďalších kapitolách opisuje, ako to bolo s dopingom, ako ju chcelo veľa ľudí potopiť a udeliť jej štvorročný trest, čo by znamenalo koniec kariéry. „Keď človek plánuje – Boh sa smeje,“ píše v knihe.

Posledné odseky knihy venuje nepriateľom a ľuďom, ktorí by ju chceli ešte zastaviť. Vraj ich chce vidieť, ako sa o to snažia. Tu je cítiť jej chladnú stránku a ako rada niekedy rýpe. Myslím si, že autobiografiu mohla dopísať na pozitívnejšej note, ale napriek tomu ju jednoznačne odporúčam. Je tam veľa životných situácií, z ktorých sa mladí hráči môžu učiť.

Teším sa na vaše otázky/návrhy na témy, o ktorých by ste sa radi dočítali v mojich ďalších blogoch.

Romy

About Marek Vaňous

Check Also

Slovensko, Davis Cup, Peter Benjamín Privara, Lukáš Pokorný, Igor Zelenay, Lukáš Klein, Jozef Kovalík, Alex Molčan, Tibor Tóth

Vymaľované bolo už po štvorhre! Ohlasy holandských médií po najrýchlejšom triumfe nad Slovenskom

AMSTERDAM – Ohlasy holandských médií na víťazstvo 4:0 nad tenistami Slovenska v kvalifikácii o postup …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

1 × 2 =