BRATISLAVA – Projekt občianskeho združenia Hrajme Tenis Slovensko (HTS) vznikol ako reakcia na rokmi sa prehlbujúcu výkonnostnú krízu v mládežníckych kategóriách slovenského tenisu.
Dôsledky tejto alarmujúcej situácie kolabujúceho generačného procesu sa rozhodli trénerské osobnosti riešiť po svojom. Bez akejkoľvek podpory zväzu, na dobrovoľnej báze, avšak s dobrým finančným zázemím a predovšetkým úplne adresne.
Jednou z dôležitých osobností tohto projektu je aj rešpektovaný tréner Emil Miške, ktorý sa do povedomia tenisovej verejnosti zapísal najmä úspešnou, tri roky trvajúcou spoluprácou s Karolínou Muchovou. Nádejnú českú tenistku vytiahol z 340. priečky ženského rebríčka na 21. miesto. Aktuálne spolu s Pavlom Krtom a Matejom Liptákom jazdia za svojimi novými zverencami po celom Slovensku. Vyhľadávajú talenty, pomáhajú trénerom pri ich práci, školia rodičov. Popri tom už získali aj objektívny prehľad o celkovej situácii, o výkonnostnej úrovni našich najlepších žiakov, ako aj o podmienkach, v ktorých trénujú. V exkluzívnom rozhovore, ktorý sme pre jeho rozsah rozdelili na dve časti, nám detailne a do podrobna vysvetlil aj systém práce združenia, ako aj jeho ďalšie smerovanie.
Ako ste sa dostali k projektu Hrajme tenis Slovensko?
“Po ukončení spolupráce s Karolínou Muchovou som pôsobil ešte dva mesiace v Prostějove. Po návrate domov som sa rozhodoval medzi viacerými ponukami, ktoré som dostal z Čiech. V podstate som už bol dohodnutý s otcom pätnásťročnej Nikoly Bartúňkovej, ktorá patrí medzi najväčšie talenty českého tenisu v súčasnosti. S tréningom sme mali začať v Prahe hneď po ukončení druhej vlny pandémie. V tom mi však priamo z Roland Garros zavolal Filip Polášek, ktorý sa ma v priebehu asi hodinu trvajúceho hovoru okrem iného spýtal, či by som sa nechcel stať súčasťou projektu HTS. O niečo neskôr som absolvoval pohovor aj s Braňom Stankovičom a Paľom Krtom, ktorí v ňom v tom čase už pôsobili. Zvážil som si všetky pre aj proti a rozhodol som sa, že idem do toho.”
Čo rozhodlo?
“Predovšetkým to, že mi to dávalo zmysel. Veľmi ma potešilo, keď mi Filip povedal, že projekt nie je zameraný proti niekomu. Je nastavený na podporu najmladších talentov vo veku od desiatich rokov, ktorí vyrastajú vo vlastných kluboch po celom Slovensku. Každý vie, že v materských kluboch nemajú mladí tenisti práve optimálne podmienky. Nielen pre herné tréningy, ale aj z pohľadu komplexnej starostlivosti. Už dávno vieme o probléme zanedbanosti najlepších pätnásťročných hráčov, z ktorých je aj po ich vstupe do NTC už takmer nemožné niečo vychovať.”
Takže ste sa s projektom vnútorne stotožnili?
“Osobne som bol už dávno presvedčený, že práve v žiackom veku je nevyhnutné skvalitniť prácu celoplošne na celom Slovensku. A tento projekt do toho perfektne zapadá. Spája jedinečný tím ľudí. A navyše disponuje dlhodobým sponzorským zázemím. Aj preto som nad touto ponukou dlho neváhal.”
V združení pôsobíte už niekoľko mesiacov. Napĺňa vaše očakávania?
“Môžem potvrdiť, že všetko čo mi o ňom bolo povedané, doposiaľ splnilo moje predstavy. Je to zaujímavá myšlienka. Koncept je založený na komplexnej starostlivosti. Preto máme v tíme aj kvalitného kondičného trénera Pavla Šmelu, ktorý už niekoľko rokov spolupracuje s Filipom, pričom prednáša na FTVŠ. V tíme je aj jeho kolega Peter Lopata a fyzioterapeut Milan Gašpárek, ktorý zároveň funguje aj v NTC. Prizvali sme uznávaného psychológa Tomáša Gurského. Takže poskytujeme mladým hráčom kompletný servis pozostávajúci z viacerých súbežných činností. Pred mesiacom k nám navyše pribudol aj Matej Lipták, s ktorým máme na starosti dievčatá, aj vzhľadom k tomu, že sme sa v posledných rokoch venovali viac ženskému tenisu. Maroš Vajda s Paľom Krtom a Filipom Poláškom sa zas venujú chlapcom.”
Čím sa tento projekt odlišuje od zabehnutej praxe okrem toho, že za deťmi cestujete po celom Slovensku?
“Novým pohľadom na trénovanie talentov. Ten je okrem iného založený na princípe dobrovoľnosti. Nadaných hráčov si v vytypujeme, rodičom ponúkneme spoluprácu a oni sa rozhodnú, či ju akceptujú. Ich deti pritom nechceme centralizovať na jednom mieste. Nechávame ich v kluboch s ich osobnými trénermi. To znamená, s tímom ľudí, ktorí ich dostali na aktuálnu úroveň medzi najlepších na Slovensku. My len dopĺňame určité veci, ktoré im chýbajú a konzultujeme s trénermi na základe našich skúseností a vedomostí. Tým ich usmerňujeme.”
Doposiaľ ste pôsobili v úlohe osobného trénera. Momentálne ste v pozícii konzultanta, ktorý komunikuje okrem hráča aj s trénerom. Ako vnímate z osobného uhla pohľadu tento rozdiel?
“Jedným z dôvodov, pre ktoré som sa zapojil do projektu bol, že som sa v posledných rokoch cítil do určitej miery nevyužitý. Aj napriek tomu, že práca osobného trénera je veľmi atraktívna. Mal som však pocit, že prostredníctvom tohto projektu budem môcť ovplyvniť väčšie množstvo ľudí. Okrem toho, že mám na starosti viaceré hráčky, pracujeme zároveň s ich trénermi aj rodičmi. Rodičia detí v nižšom veku zohrávajú pri ich výchove dôležitú úlohu a pritom drvivá väčšina z nich nevie presne, aké je ich miesto v tomto procese, aké majú kompetencie, ako by mali pôsobiť a komunikovať a preto sa aj často dopúšťajú chýb.”
Akých chýb sa pri výchove tenistov dopúšťajú rodičia najčastejšie?
“Medzi najčastejšie patrí snaha o zasahovanie do kompetencií trénera. Občas to vyplýva z poznania, že tréneri nie sú úplne na tej úrovni, akú by si rodičia predstavovali. Častou príčinou sú nesplnené osobné sny rodičov, ktoré chcú realizovať prostredníctvom vlastných detí. Občas sa vyskytuje aj opačná situácia, keď sú rodičia málo zainteresovaní. Pričom práve väčšia psychická podpora v podobe pochvaly, alebo povzbudenia z ich strany je to, čo by dieťa potrebovalo najviac. Avšak najväčšou chybou, ktorá sa v našom tenise vyskytuje už dlhé roky je, keď tréneri kritizujú pred zverencami ich rodičov a naopak rodičia pred deťmi nadávajú na trénerov. Pritom mladý hráč túto komunikáciu, ktorá ho stresuje, intenzívne vníma. A v konečnom dôsledku na to v najväčšej miere dopláca práve samotný hráč. Ak by trojuholník tréner, hráč, rodič fungoval správne, jeho výkonnosť by určite bola na vyššej úrovni. V tomto ohľade mám bohaté skúsenosti. Na poli vzdelávania rodičov som dlhodobo pôsobil.”
Ako rodičia reagujú na poskytnuté rady?
“Veľmi dobre. Ich úlohu v tomto procese vysvetľujeme už na začiatku, kedy zdôrazňujeme nutnosť nadobudnutia tohto typu informácií. Do procesu výchovy vstupujú bez skúseností, často nevedia akú rolu v ňom zohrávajú. Som príjemne prekvapený, že ich reakciou je veľká ochota. Viacerí z nich dokonca pátrajú po informáciách. Problém je však v tom, že sa v súčasnosti na Slovensku nerobí pre nich žiadne školenie, nie je dostupná ani žiadna literatúra. Rodičia naozaj chcú dieťaťu pomôcť a my im ukazujeme, ako na to.”
Aké máte skúsenosti s trénermi vybraných detí? Nechajú si poradiť?
“Rodičia by nešli do tejto spolupráce bez toho, aby to neodkomunikovali
s trénermi. Tí, s ktorými spolupracujeme, záujem prejavili. Pre trénerov je to bonus navyše, ak prejavia v niektorých oblastiach záujem o konzultáciu, či radu. Pritom ich nenútime trénovať podľa našich predstáv. Každého jedného osobného trénera považujeme za toho hlavného. Rešpektujeme skutočnosť, že väčšina z nich pozná hráčov už viacero rokov. Preto ich nechávame pracovať s tým, že s nimi konzultujeme iba určité veci, ktoré by sa mohli odvíjať aj iným smerom. Na Slovensku máme veľa dobrých mládežníckych trénerov, ktorí však ešte nemajú predstavu, ako sa trénuje na najvyššej úrovni. A práve preto môžu veľakrát odbočiť zo správnej cesty. Zatiaľ nevedia, kde ten konkrétny cieľ presne je a ako sa k nemu prepracovať. V našom tíme vieme ako pracovať na špičkovej úrovni. Máme za sebou dlhoročné skúsenosti a bez preháňania aj dosť veľké úspechy. A preto je našou prioritnou úlohou udržať ich na vytýčenej ceste.”
Ako táto spolupráca vyzerá v praxi? Sledujete tréningy, ktoré potom analyzujete s ich trénermi?
“S trénermi aj hráčmi komunikujeme prostredníctvom pravidelných výkazov. Vďaka tomu máme presný obraz o tom, čo sa na tréningoch deje, keď tam nie sme. Popritom minimálne raz do týždňa ideme ohlásení pozrieť tréning každého hráča. Takže dopredu vieme, na čom konkrétne pracujú. V projekte fungujem iba niekoľko mesiacov. Všetko sa postupne zapracúva, postupne sa so všetkým zoznamujeme. Dopomohli k tomu aj dve sústredenia, ktoré sme zorganizovali. Najprv sme urobili kondičné testy širšiemu okruhu tridsiatich detí, aj tým, ktorých máme v našom hľadáčiku. Na základe týchto testov sme potom urobili dve série trojdňových tréningov v Trnave cez predĺžené víkendy. Práve tam sme mali možnosť spoznať detailnejšie ich silné stránky aj slabiny. A nové poznatky sme vzápätí zahrnuli do ďalšieho tréningového procesu. Zároveň sme využili priestor na pohovor s rodičmi aj s trénermi, aby sme sa navzájom dozvedeli o sebe viac.”
Budete s deťmi chodiť aj na turnaje?
“To bude našou ďalšou úlohou. Bohužiaľ, regionálne majstrovstvá sa konali už s vylúčením verejnosti. Avšak hneď po uvoľnení protipandemických opatrení ich budeme absolvovať pravidelne. Potrebujeme ich vidieť nie len na tréningu, ale aj v zápasoch. Zároveň však chceme na podujatiach sledovať aj nové talenty. Nevyberieme si vopred uzavretú skupinu, dvere k nám sú stále otvorené. Oslovíme každého, kto presvedčí svojou výkonnosťou a výsledkami o tom, že je talentovaný a má potenciál. Potom už závisí len od rodičov, či bude naša spolupráca pre nich dostatočne zaujímavá.”
Ďakujeme za rozhovor a držíme palce v napredovaní unikátneho projektu!
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár