LONDÝN – Wimbledon je magický turnaj. O tom, že je najslávnejší, netreba polemizovať, ale je aj najšpecifickejší.
1. Nie je Wimbledon ako Wimbledon
Všetko sa začína už v kvalifikácii. Hrať na Wimbledone totiž neznamená hrať vo Wimbledone. Tráva dostáva zabrať ako žiadny iný povrch. Finále hlavného turnaja je zväčša skôr na hline, preto sa kvalifikačné boje odohrávajú v Roehamptone. Tamojší záhradníci nepatria medzi vychýrených. Kvalita kurtov je oveľa nižšia než vo Wimbledone, ktorý je odmenou. Zároveň sú však roehamptonské kurty rýchlejšie. Kvalifikanti sa tak v 1. kole nemôžu spoľahnúť na svoju rozohratosť a často musia paradoxne bojovať s adaptáciou.
2. Nekonečná kvalifikácia
O tom, že je Roehampton často galejami, svedčí aj formát. Nielen, že organizátori zanovito odmietajú tajbrejk v rozhodujúcom sete, ale vo finále eliminácie nechávajú hráčov hrať na tri víťazné sety. Nie je preto výnimkou, že cesta za vysnívanou hlavnou súťažou zaberie aj 8 hodín času.
3. Igor Zelenay – kráľ predohry
Kvalifikácia do tretice. Tou si prechádzajú v Roehamptone aj deblisti. Na žiadnom inom Grand Slame takáto možnosť nie je, buď sa do „main draw“ dostanete alebo nie. Ťažko by sme hľadali niekoho, kto je za to vďačnejší ako Igor Zelenay. Prešiel ňou v rokoch 2008, 2012, 2014, 2015 aj 2017.
4. Sebarealizácia pre deblistov
Pri špecialistoch na štvorhru zostávame. Tí si na Wimbledone zahrajú do sýtosti, keďže tamojšia hlavná súťaž je aj pre nich na tri víťazné sety. Organizátor mieni, počasie mení. Ak prší viac ako je únosné a plánované, direktoriát je ochotný okresať 1. kolo na dva víťazné sety.
Aj mix má svoje vlastné pravidlá. Kým na ostatných Grand Slamoch sa hrá tretie dejstvot formou supertajbrejku, na Wimbledone nasleduje za stavu 1:1 klasická bitka o šesť gemov. Samozrejme, aj tu je tajbrejk neznámym pojmom.
5. Biela, biela, biela
Predpísané oblečenie je v dnešnom modernom svete takmer nevídanou vecou. Pre Wimbledon ale platia vlastné normy. Všetko musí byť striktne biele, výnimkou je len nenápadné logo odevnej firmy, ktorá tenistu oblieka. Andre Agassi svojho času kvôli tomuto konzervatívnemu nariadeniu turnaj bojkotoval. Vynechal ročníky 1988, 1989, 1990. Biela musí byť dokonca aj podrážka tenisiek. Pravidlá platia pre každého, čo zistil v roku 2013 Roger Federer. Plánovaná obuv mu neprešla.
Wimbledon Fact 3: Players are required to wear white outfits. Federer got a slap on the wrist for his shoes this year pic.twitter.com/18cIedDfgk
— 100Green (@green_energy_uk) June 29, 2013
6. Najlepšia trávička na trhu
Osem milimetrov. To je predpísaná dĺžka stebiel trávy, ktorú skôr či neskôr tenisti zničia. Každý dvorec denne kosí štrnásť zamestnancov All England Clubu pod taktovkou hlavného záhradníka Eddieho Sewarda. Ten odmieta, že by bola „jeho“ tráva z roka na rok pomalšia. Za zdanlivým spomalením je vraj vyšší odskok loptičiek.
7. Nedeľa – deň pokoja
Prvá nedeľa patrí v Londýne voľnu. Výnimkou sú ročníky, ktoré nadmerne komplikuje dážď. Zrušiť deň oddychu sa rozhodli organizátori v edíciách 1991, 1997, 2004 a 2016.
8. It is jahoda time
Pestovatelia jahôd nemajú nikdy väčšie hody ako počas Wimbledonu. Teda, pestovatelia… Nie hocikto zaoberajúci sa biznisom s jahodami má tú česť dodávať ich na Wimbledon. Táto výsada patrí Hugh Lowe Farms. Na 526 hektároch pestuje maliny, ostružiny, no predovšetkým jahody! Tie vyvolené zbiera každoročne 35-členná špecializovaná čata. Vždy musia byť čerstvé a tradične sa podávajú so šľahačkou. Spotreba? Ročne okolo 28 ton!
9. Celebrita v osobe jastraba
Toľko jastrabích očí ako Wimbledon nemá žiadny iný turnaj. Okrem toho elektronického totiž dohliada na priebeh aj pravý zrak dravca. Rufus je celebrita, aká nemá vo svete vtákov páru. Jeho úlohou je odháňať holuby a svoju poctivú prácu vykonáva už 15 rokov. Popularita mu zaručila, že sa dnes môže pochváliť vlastnými stránkami na Facebooku i Twitteri. Fotografia s touto hviezdou je medzi fanúšikmi veľmi cenená.
10. Nedobytný rekord
Stále sa niekomu nezdá Wimbledon dosť špecifický a jedinečný? Tak na záver spomienka na rok 2010. V 1. kole si to rozdali Američan John Isner a Francúz Nicolas Mahut. Prvý menovaný vyhral po šialenom výsledku 6:4, 3:6, 6:7(7), 7:6(3), 70:68. Zápas trval 11 hodín a 5 minút. Natiahol sa do troch dní. „Veľký John“ zahral rekordných 113 es, francúzsky „oldschooler“ hrajúci štýlom servis-volej 103. Zaujímavosťou je, že vyšťavený Isner už v 2. kole nepridal žiadne. Na tento zápas sa bude spomínať večne a nik z nás sa zrejme prekonania týchto rekordov nedožije.
Pridajte komentár