BRATISLAVA – Verejnú diskusiu o príčinách úpadku tenisu na Slovensku spustila nedávna prehra absolútnej väčšiny reprezentačných výberov v priateľskom súboji s Českom. V sérii rozhovorov s trénermi a hráčmi sa pokúšame nájsť príčiny, ktoré viedli k momentálnemu stavu bieleho športu u nás a zároveň sa snažíme načrtnúť možné východiská pre jeho rozvoj do budúcnosti.
Z týchto dialógov však vyplývajú okrem dávno zabudnutých aj nové skutočnosti, ktoré dotvárajú náš dnešný obraz o minulom dianí v zákulisí tenisového hnutia. Zároveň nám aj pomáhajú pochopiť dnešný stav.
Po zaujímavom rozhovore s Vladimírom Pláteníkom a otvorenom liste od Chantal Škamlovej adresovanému STZ vám ponúkame kritický pohľad ďalšieho trénera. Peter Miklušičák tvoril spolu s Filipom Poláškom jeden z najlepších deblových párov v juniorskej kategórii na starom kontinente. Ako tréner viedol okrem iných aj Dominiku Cibulkovú či Andreja Martina. Momentálne sa okrem samotného trénovania venuje aj organizovaniu športových eventov.
Prekvapil vás výsledok konfrontácie s výbermi Česka?
“Prehry mužských aj ženských výberov sa dali očakávať. Česi majú dlhodobo neporovnateľne väčšie množstvo hráčov a hráčok v prvej stovke, zatiaľ čo mi iba jedinú, Viktóriu Kužmovú. A nemožno opomenúť ani fakt, že v rebríčku ATP sa zo Slovákov, ak nerátame aktuálne zraneného Kližana, tiež nikto dlhšie neudržal. Za zamyslenie však stoja prehry v mládežníckych kategóriách. Výsledky poukazujú na rozdiely v nastavení systému českého a slovenského tenisu.”
Môžete uviesť príklad v rozdielnosti nastavenia systému v oboch republikách?
“Minulý rok som bol v jednom zo známejších tenisových centier v Přerove, čo je mimochodom jedno z menších miest, v ktorom však majú okrem iného aj cca 20 antukových dvorcov, pričom po tretej popoludní by ste sa na dvorec určite nedostali. Na všetkých trénujú deti, čo svedčí o ich obrovskej klubovej základni. Na Slovensku sa v absolútnej väčšine klubov pracuje na báze súkromných tréningov, ktoré musia financovať rodičia a nie zväz. Tenis je však po finančnej stránke náročný šport, ktorý môže dlhodobo dotovať naozaj len málokto. Väčšina detí preto skôr či neskôr s ním skončí práve v dôsledku tejto finančnej náročnosti, ktorá sa vo vyšších vekových kategóriách ešte zvyšuje.”
V ktorom období sa po rozdelení federácie začali markantnejšie prejavovať rozdiely v úrovni tohto športu v Čechách a na Slovensku?
“Z môjho pohľadu bolo týmto medzníkom pre slovenské kluby spustenie projektu NTC, kedy sa väčšina z peňažných prostriedkov, ktoré mal zväz k dispozícii, začala sústreďovať do jedného bodu. Centralizoval sa systém výchovy reprezentantov, čo v praxi znamenalo, že si do NTC sťahovali najlepších hráčov. Na druhej strane to však malo za následok odliv finančných prostriedkov pôvodne určených klubom po celom Slovensku. Pamätám si dobu, keď som mal 14 rokov a platili sme na Interi symbolické členské poplatky, za ktoré sme po celý týždeň trénovali v rámci programu TSM, pričom sme mohli hrávať aj po skončení tréningov, ak sa uvoľnil dvorec. Keď si v súčasnosti chcete ísť kamkoľvek zahrať, automaticky musíte platiť za každú odohratú hodinu na kurte. V tom vidím zárodky problému úpadku tenisu na Slovensku. Inak povedané, tento stav nastal pre podporovanie úzkej skupinky reprezentantov na úkor podpory širokej základne tenistov po celej republike. V časovom horizonte to znamená približne od roku 2003.”
Pre určitú časť tenisovej obce na Slovensku je sporný aj výsledný efekt výchovy hráčov v NTC…
“Projekt NTC určite nebol zlým nápadom, avšak pri spätnom pohľade na to, koľko hráčov do NTC prišlo a koľkí z nich sa prepracovali do prvej stovky rebríčka, musím konštatovať, že ide skutočne o biedny pomer. Väčšina z nich neprekročila prah ani len druhej stovky, v dôsledku čoho ich napokon vedenie zväzu aj tak z NTC vyhodilo. A hráči samozrejme o niečo neskôr skončili s tenisom preto, lebo nemali na to peniaze.”
V predchádzajúcom rozhovore pre tenisovysvet.sk naznačil Vladimír Pláteník aj protekcionizmus pri výbere do NTC…
“Samozrejme, nie je možné opomenúť, že sa tam nedostali vždy tí najlepší hráči, teda tí, ktorí tam mali byť zaradení na základe dosiahnutých výsledkov. Juniorskú kategóriu som končil na 49. priečke svetového rebríčka ITF, vyššie v poradí bol len Kamil Čapkovič. Do NTC som sa nedostal jednoducho preto, že ma tam nemal kto pretlačiť. Ako bolo povedané môjmu otcovi, zobrali tam „perspektívnejších,“ o rok mladších hráčov Lukáša Lacka, Pavla Červenáka a Mareka Semjana, pričom Paľo s Marekom v tom čase ani zďaleka nedosahovali také výsledky ako ja. Obaja však pochádzali z klubu Slávie STU (súčasná Slávia Agrofert – jedným z majiteľov klubu je p. Moška), a to bol zrejme ten dôvod, prečo sa tam dostali namiesto mňa. Preto je na mieste, hovoriť v rámci nášho tenisu aj o protekcionizme v niektorých prípadoch.”
Často zdôvodňovaným argumentom bolo hľadisko perspektívy konkrétneho hráča…
“Samozrejme, že ich rozhodnutia zdôvodňovali aj na základe tohto ich osobného úsudku. V mojom prípade sa podľa neskorších „tenisových šumov“ jednalo o príhovor v prospech Mareka Semjana. Neviem presne, aký orgán rozhoduje o prijatí do NTC, avšak na zväze to funguje v mnohých prípadoch tak, že to čo povie p. Moška platí aj napriek tomu, že by mal o tom rozhodovať iný zväzový orgán. K tej mojej „neperspektíve“ dodám už len toľko, že keď sme s Filipom Poláškom boli medzi juniormi štvrtí na svete a chceli sme, aby nám zväz zaplatil výjazd na juniorský Wimbledon (mali sme reálnu šancu dosiahnuť skvelý výsledok, v tom roku sme vyhrali s Filipom myslím 10 turnajov v rade za sebou), bolo nám povedané, že STZ deblistov nepotrebuje…”
Viaceré osobnosti spochybňujú efektívnosť financií vynaložených na výstavbu košického NTC. Väčšina z nich by preferovala menej nákladné dobudovanie tenisovej infraštruktúry v podobe menších stredísk v krajských mestách po celom Slovensku. Ako to vidíte vy?
“Ide o typický klasický príklad financovania veľkých projektov, z ktorých realizácie môže profitovať a získať určité výhody veľa spriaznených ľudí. Nevnímam to ako dobrý nápad pre náš tenis. Keby sa z odhadovanej sumy na výstavbu v hodnote 30 miliónov vyčlenil aspoň 1 milión eur pre každé z lokálnych centier po celej krajine, tak by sme mali do niekoľkých rokov mnohonásobne väčšiu hráčsku základňu, pričom z takejto sumy by menšie kluby dokázali pokryť tréningový proces mladých tenistov aj niekoľko rokov.”
Bol príchod svojho času perspektívnych tenistiek z východu Čepelovej a Schmiedlovej do NTC správnym krokom v ich kariére?
“Viacerí hráči z východu, ktorí dosiahnu primeraný stupeň svojej výkonnosti, napokon prídu do Bratislavy. Dôvodom je širší výber vhodných tréningových partnerov. V určitom bode kariéry sa musia hráči zísť spolu, aby sa mohli navzájom výkonnostne potiahnuť ešte vyššie. Keby Schmiedlová zostala trénovať v Košiciach, nemyslím si že by sa prepracovala na 26. miesto rebríčka WTA. Z tohto pohľadu to vnímam ako správny posun v ich kariére. Aj pre hráčov v mladších vekových kategóriách je užitočné, aby boli sústredení do výkonnostne vyrovnaných skupiniek. Na Slovensku však zatiaľ nemáme takú širokú hráčsku základňu, aby mohli byť tieto skupiny roztrúsené po celej krajine do viacerých centier.”
Prečo sa niektorí hráči po príchode do NTC už výraznejšie nepresadia?
“Väčšina rodičov detí, ktoré sa prepracujú do NTC, vnímajú tento prechod pozitívne. A to z viacerých dôvodov. Tým najdôležitejším je odbremenenie od značnej časti nákladov na tréningový proces a turnaje. Ďalším je prenesenie zodpovednosti za výkonnostný rast, ktorý je už po nástupe do centra na pleciach trénerov a ich tréningového systému. Príčin výkonnostnej stagnácie hráča po vstupe do NTC môže byľ viacero. Existujú rizikové okolnosti, ktoré môžu jeho výkonnosť ovplyvniť. V prvom rade si nemusia tréner a jeho zverenec „sadnúť“ napríklad po ľudskej stránke, ale aj z pohľadu tréningových metód, čo sa pri nástupe samozrejme odhadnúť nedá. V niektorých prípadoch potom začnú hráči vnímať zvýšený psychický tlak na svoju osobu a to môže v konečnom dôsledku viesť až k stagnácii. Svoju negatívnu úlohu zohrávajú aj zranenia, puberta a ďalšie okolnosti.”
Ako hodnotíte iniciatívu zväzu, ktorý organizuje päticu turnajov v rôznych slovenských mestách?
“Táto séria turnajov je veľmi dobrým nápadom a výborným marketingovým ťahom. S výnimkou niektorých zranených sa ho zúčastnili všetci najlepší slovenskí tenisti aj tenistky, navyše aj s Belindou Benčičovou, ktorá bola ozaj veľkým lákadlom pre divákov. Škoda len, že sa tieto turnaje neotvorili aj pre ostatných hráčov. Miesto 16 – členného pavúka mohli organizátori urobiť väčší pavúk, poprípade mohli aspoň formou kvalifikácie zapojiť do súťaže viacerých chlapcov a dievčat z klubov, v ktorých sa turnaj koná. Tí, ktorých sme mohli sledovať, sa veľmi dobre poznajú, často trénujú spolu každý deň a tak, ako aj po zápasoch potvrdili, nemajú sa na kurte navzájom už čím prekvapiť. Zapojením tenistov zo širšej špičky by sa určite zvýšila okrem iného aj ich motivácia preraziť vyššie a dostať sa do pozornosti. Navyše, v prípade postupu do ďalšieho kola by bola šanca zahrať si aj s hráčkou prvej svetovej desiatky, ktorá sa im už možno v živote ani nenaskytne.”
Čo by v tomto momente najviac mohlo pomôcť zvýšiť úroveň slovenského tenisu?
“Na to neexistuje jednoduchá a jednoznačná odpoveď. V princípe ide o spojené nádoby, o komplexný problém. Výraznejšia finančná pomoc klubom by bola základom pre rozšírenie ich členskej základne. Náš klubový tenis až na niektoré výnimky (TK Slovan) momentálne nefunguje systémom jednotného klubového konceptu, ale formou individuálnych tréningov s trénermi najrôznejšej úrovne, ktorých práca nepodlieha žiadnej kontrole. Navyše, väčšinu, ak nie úplne všetko, financuje rodič, ktorého dieťa trénuje iba toľko, koľko rodič dokáže zaplatiť. Práve v tomto bode by bola potrebná pomoc od štátu pre deti, ktorých talent sa v plnej miere nepreukáže v dôsledku limitovaných možností svojho sociálneho zázemia. Väčší počet štátom podporovaných registrovaných členov klubov v mládežníckych kategóriách by vytvoril neporovnateľne väčšie možnosti pre výber potenciálnych talentov a zabezpečil by podmienky pre ich ďalší rast.
Ďalším cieľom by mohlo byť zvýšenie povedomia o tomto športe. Mediálne výstupy o prehrách našich tenistov v úvodných kolách významnejších turnajov deti od tohto športu skôr odradia. Fed Cup a Davis Cup ponúkajú v jednom roku veľmi obmedzený počet zápasov. Extraliga je koncipovaná formou týždeň trvajúceho turnaja družstiev. Je však absolútne nezaujímavá pre sponzorských partnerov a to je zas dôvodom, prečo zväz o ňu neprejavuje záujem. V lige pritom hrajú známi reprezentanti, ale ľudia sa o nej primerane nedozvedia.”
Prečo nemá z vášho uhla pohľadu zväz záujem o väčšiu podporu extraligy?
“Je faktom, že zväz o väčšiu podporu tejto súťaže naozaj záujem nemá. Nedokážu z nej po marketingovej stránke spraviť zaujímavý event. Pri jej momentálnom formáte sa to však ani nedá. Je nutné brať v úvahu, že ligové zápasy začínajú cez pracovné dni ráno o deviatej. Ak má byť akákoľvek športová udalosť prínosom pre sponzorov, musí sa konať v čase, kedy si ju budú môcť prísť pozrieť aj bežní ľudia. V Čechách sa tiež hrá táto súťaž formou niekoľkodňového turnaja, avšak v priaznivejšom termíne a za odmeny, ktoré sú pre klub podstatne zaujímavejšie ako u nás.
Pre lepšiu orientáciu menej informovaných ľudí v téme, ako zväz vníma našu extraligu, uvediem príklad z finálového súboja v ročníku 2003, v ktorom sme skončili druhí. Pri odovzdávaní cien nastala situácia, ktorá sa nezmazateľne vryla do pamäti každého jej účastníka, bez ohľadu na klubovú príslušnosť. Poverený viceprezident zväzu, pán Litecký – Šveda prišiel na túto slávnostnú udalosť s pohárom pre víťaza súťaže. Až pri samotnom akte odovzdávania cien si náhle uvedomil, že nemá žiadne, ani len symbolické ocenenie pre porazených finalistov. A túto trápnu situáciu vyriešil absolútne „reprezentatívne“ práve tak, ako prináleží predstaviteľovi strešnej organizácie. Trofej odovzdal do rúk kapitánovi víťazného tímu extraligy mužov. S mierne rozpačitým úsmevom na tvári potom šokujúco podal kapitánovi zdolaného finalistu, teda ako druhému najlepšiemu družstvu na Slovensku – a to vám ešte aj dnes potvrdia všetci zúčastnení hráči – vrchnák z víťaznej trofeje!”
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár