BRATISLAVA – V dvoch dieloch vám prinášame rozhovor s dvojicou mladých ruských tenistov, s Nadeždou a Alexandrom, ktorých odlišné osudové cesty sa náhodou preťali a spojili práve v bratislavskej akadémií Love4Tennis.
Ak by ste chceli poodhaliť ich mentalitu a nahliadnuť do duše mladých ruských športovcov, nasledujúce riadky vám ju ponúknu ako na dlani.
Alexandr pochádza z Nižného Novgorodu. Na Slovensku sa ocitol roku 2019 úplne sám a bez rodičov. Dnes má 20 rokov a študuje druhý ročník na STU svoj obľúbený odbor. Okrem toho získal trénerskú licenciu a v akadémii Love4Tennis trénuje deti. V súčasnosti už Piskarev stojí pevne na vlastných nohách a riadi si svoj život sám. A napriek tomu, že svoju profesionálnu kariéru predčasne ukončil, ako sám hovorí, nevie, čo viac by si ešte mohol priať.
V ktorom novgorodskom klube ste hrali?
„Trénoval som pod dohľadom osobného trénera Alexandra Ivanoviča Ganina a hrával som na kurtoch asi všetkých novgorodských klubov. Klubová príslušnosť u nás však nie je až tak podstatná. Nebolo dôležité to, kde som hrával, ale s kým som hrával.“
Mali ste slabý výber sparingpartnerov?
„Nie, tréningových sparingpartnerov bolo na požadovanej úrovni dostatok, ale všade chodil so mnou hrať môj osobný tréner. Konkurencia v Rusku bola dostatočne veľká, ale aj tak sa nedá porovnať s úrovňou, aká je v Európe. V Rusku je síce tenis populárnym športom, ale nie bezdôvodne sa všetci najlepší naši tenisti pripravujú v USA alebo v Európe.“
Je rozdiel v tréningových podmienkach v Novgorode a v Bratislave?
„Nedokážem to úplne objektívne zhodnotiť práve preto, že v Bratislave trénujem v riadnom klube s výbornou organizáciou tréningového programu, zatiaľ čo v Novgorode som trénoval takmer výlučne iba s osobným trénerom. Len tak na okraj, mal som aj vlastnú kondičnú trénerku.“
Vaše prvé tréningové pôsobenie mimo Ruska je spojené s menom slovenského trénera Mateja Bagačku...
„To bolo asi pred jedenástimi, možno dvanástimi rokmi, keď sme s rodičmi išli na dovolenku do rezortu v Sani na gréckom polostrove Chalkidiki. Tam sme na hotelových kurtoch spoločne s Matejom dva týždne trénovali. O štyri roky neskôr si rezort vybrala za svoju grécku základňu Akadémia Rafaela Nadala a Matej sa stal šéftrénerom tejto organizácie. Dá sa povedať, že práve tento rezort bol mojim prvým tréningovým pôsobiskom mimo Ruska.“
Vaše ďalšie kroky viedli pomerne prekvapujúco do Rimavskej Soboty. Prečo práve tam?
„Matej videl vo mne určitý potenciál, tak ma v závere jeho angažmánu pozval trénovať na Slovensko. Chcel, aby sme to vyskúšali. A zároveň aby som tu aj vyštudoval školu, získal maturitu a občianstvo. Tak sme aj s otcom prišli do Rimavskej Soboty pozrieť a prijali sme v rodinnom kruhu rozhodnutie, že tam zostanem. Vtedy som mal 14 rokov a v Rimavskej Sobote som napokon zotrval tri roky.“
Nebáli ste sa zmeny prostredia?
„Nie natoľko, ako by sa na prvý pohľad zdalo. V priebehu môjho pôsobenia v Grécku som nadobudol veľké skúsenosti s cestovaním po turnajoch. Bol som na takýto životný zlom pripravený a musím povedať, že ani rodičia sa už vtedy o mňa nebáli. Dokonca som už tak trocha poznal aj váš jazyk. Aspoň toľko, koľko, čo stojí.“
Boli po vašom príchode na Slovensko s vami aj rodičia, alebo ste to všetko museli zvládnuť sám?
„Rodičia so mnou neboli. Prišli ma pozrieť niekoľkokrát pred covidovou pandémiou, potom to už nebolo možné. Ešte aj teraz mi pravidelne posielajú peniaze na základné výdavky, ale všetky ostatné veci si už v živote riadim sám.“
Za akých okolností ste prišli do Bratislavy?
„V čase môjho príchodu mali v klube MTK Rimavská Sobota tím výborných tenistov ako napríklad Pavel Keľo, Nina Paľovská, či Oliver Pivník. Postupne sa však situácia zmenila. Pavel odišiel do štátov, Oliver hrával menšie turnaje, Nina s tenisom postupne skončila a nášho vtedajšieho trénera zavial tenisový život niekam inam.“
Prečo Bratislava? Mohli ste ísť kamkoľvek inam do Európy...
„V Bratislave som už raz bol, keď som mal asi desať rokov. Odvtedy sa poznám s Erikom Csarnakovicsom. Preto som si po mojom opätovnom príchode ľahko našiel tenisovú akadémiu, rovnako, ako aj strednú školu, na ktorej som po roku zmaturoval. A momentálne už študujem druhý ročník na STU, odbor Automatizácie a informatizácie strojov a procesov. Pôvodne som chcel ísť na FTVŠ, ale aj s odstupom času si myslím, že som spravil správne rozhodnutie.“
Ste tu už šesť rokov. Porovnajte rozdiel medzi životom v Novgorode a v Bratislave z pohľadu mladého človeka.
„Rozdiel je predovšetkým geografický, rozlohou mesta. Novgorod má 1,25 milióna obyvateľov a z toho vyplývajú naozaj mnohé odlišnosti. Ale z pohľadu môjho spôsobu života a vlastných potrieb v tom žiadny zásadný rozdiel nevidím. Tak ako v Bratislave, aj v Novgorode som bol neustále v jednom kole v škole alebo na tréningu. Navyše v Novgorode som ešte chodil aj na hudobnú školu, hrával som na husle. A to je dôvod, pre ktorý to z pohľadu bežného mladého človeka ani nedokážem objektívne porovnať.“
Zvykli ste si na život na Slovensku?
„Samozrejme. V Rimavskej Sobote bol síce väčší pokoj, miestami až na zaspanie. V Bratislave som sa našťastie ocitol až po pandémii, práve keď sa opätovne prebúdzalo mesto k životu.“
Chodíte na Vianoce za vašimi blízkymi do Novgorodu?
„Nie. Počas sviatkov zvyčajne vyrazíme s našimi niekam do Európy, alebo inam do sveta. Vyberáme to spolu. Hlavne, aby sme sa niekde zišli. Tento rok však výnimočne nikam necestujem ani na Vianoce ani na Nový rok, pretože od prvého novembra už riadne zarezávam v akadémii Love4Tennis. A naši za mnou pre zmenu necestujú kvôli problémom s vízami. To je zároveň aj hlavný dôvod, prečo sa stretávame radšej párkrát do roka niekde v Európe. Naposledy sme boli spolu v októbri na niekoľko dní v Ríme.“
Nižný Novgorod je u nás známy dvomi hlavnými pojmami, hokejovou KHL a závodom Sokol, v ktorom sa vyrábajú Migy. K čomu máte bližšie? K hokeju, alebo k stíhačkám?
„Aj keď hokej až tak veľmi nesledujem, občas zaregistrujem, ako sa Torpédu darí. Viem, že v súčasnosti majú celkom dobrý tím. Dosahujú striedavé výsledky, aktuálne sú tuším na ôsmom mieste. Môj život som však zasvätil tenisu, ktorý aj pravidelne sledujem v televízii. Na kurte si skutočne výdatne zašportujem. A keďže som si ho v živote užil viac než dosť, na nič iné už ani nemám chuť. A Migy? Ako malého chlapca ma to samozrejme fascinovalo. Odkedy však začala vojna, chcem byť od akejkoľvek vojenskej stíhačky čo najďalej. Takže, ak by som si mal vybrať iba z týchto dvoch možností, tak určite by som uprednostnil hokej.“
Našli ste si v Bratislave kamarátov aj z iného ako tenisového prostredia?
„Samozrejme, mám kopu kamarátov doslova z celého sveta a to nielen z tenisu, ale napríklad aj z univerzity. A pritom absolútne nezáleží, odkiaľ sú.“
Rusi sú zvyčajne vnímaní ako ľudia hrdí na svoju kultúru. Máte prečítanú komplet klasickú ruskú literatúru?
„Napriek tomu, že ma v detstve otec naozaj veľmi nútil k jej čítaniu, povedal by som, že to nie je moja šálka kávy. Niečo z nej však prečítané mám a musím priznať, že sa mi to aj páčilo. Myslím si, že napríklad taký Dostojevskij je pomerne náročný na pochopenie. Ale mám rád Alexandra Puškina a predovšetkým jeho Kapitánovu dcéru.“
Vaša obľúbená hudba?
„Všetko od elektronickej muziky až po klasickú muziku. Mám nahraté melodické veci od Čajkovského, ako aj tie zložitejšie od Rachmaninova.“
A obľúbený film, alebo žáner?
„Nemám žiadny konkrétny. Keď sa nudím, tak jednoducho zapnem telku a pozriem si niečo, čo práve beží a na čo mám práve chuť. Inak povedané, pozerám takmer všetko.“
Ako vypĺňate svoj voľný čas? Najmä cez víkendy…
„Prevažne oddychujem na byte, alebo si len tak niekam vyrazím so spolužiakmi.“
Na Vianoce bude u vás na stole kapustnica, alebo boršč?
„Ešte neviem. Určite to bude niečo, čo si sám uvarím a sám si to aj zjem.“
Ako ste sa zoznámili s Nadeždou?
„Zoznámili sme sa až v akadémii vo februári 2023. Svojho času sme spolu asi dva roky chodili. V jej začiatkoch na Love4Tennis som ju dokonca aj trénoval. Teraz robím Nadežde sparingpartnera.“
Prečo ste sa rozišli?
„Bolo to po mojom nástupe na univerzitu. Museli sme sa takto pragmaticky rozhodnúť preto, že ja som sa popri tenise musel sústrediť na štúdium a Nadežda pre zmenu musí svoju pozornosť zamerať na svoju kariéru a nerozptyľovať sa. Ale poviem vám, boli to krásne časy.“
Pôsobíte v organizácii, v ktorej dlhodobo trénuje väčšie množstvo hráčov z Ruska aj z Ukrajiny. Nevznikajú medzi vami konflikty ohľadom vojny na Ukrajine?
„Vôbec nie. Tenis je čisto individuálny šport a z toho dôvodu som si ho aj vybral. Navyše nemá absolútne nič spoločné s politikou. O tom, že neriešime kto odkiaľ je, svedčí aj fakt, že som viackrát trénoval aj s Alexandrom Marčenkom, synom Iľju Marčenka pochádzajúceho z Ukrajiny. S Iľjom som v stálom kontakte, takisto si občas spolu zahráme. Svojho času som patril pod hlavného trénera v akadémii Danila Kalenčenka z Ukrajiny. Môj bývalý tréner Peter Miklušičák je Slovák, ja som Rus a všetko je absolútne v pohode.“
Čím by ste sa chceli živiť po skončení štúdia? Ako inžinier, alebo ako tréner?
„Ideálne by bolo, ak by som to dokázal spojiť. Ale za predpokladu, že si nenájdem primerané zamestnanie v odbore, ktorý študujem, tak ešte stále môžem robiť naplno aj trénera.“
Ako by ste chceli, aby vás vnímali Slováci?
„Ako bývalého športovca. Možno aj ako veselého kamoša a dobrého človeka.“
Tých šesť rokov, čo žijete na Slovensku znamená, že ste tu strávili najpodstatnejšiu časť vášho tenisového života. Neľutujete toho, že ste sem prišli?
„Samozrejme, že nie. Bývam v hlavnom meste a všetko tu mám po ruke. Študujem svoj obľúbený odbor, mám trénerskú licenciu a trénujem deti. Neviem, čo viac by som si ešte mohol priať.“
Zdroj: ts – Igor Uher
