BRATISLAVA – Nedávne kritické slová francúzskeho kouča Patricka Mouratoglouho na adresu riadiacich organizácií zaujali aj slovenskú tenisovú komunitu. Zareagoval na ne analytik a tréner Ján Solčáni.
„Všetci logicky mysliaci zainteresovaní na to, čo píše Mouratoglou, už dávno prišli… neverím, že to trápilo len mňa… Tenis globálne nemá jednotný systém. Či po organizačnej stránke súťažného až profesionálneho tenisu, ako aj po vzdelávacej stránke… A preto nevidím reálne, že by sa všetky najväčšie riadiace organizácie ako ATP, WTA, ITF, TE spolu na niečom rozumnom dohodli. Takže tento pekný a nič neriešiaci mediálny výkrik do celého sveta od Patricka Mouratoglouho by som bral skôr ako dobre cielené a načasované P.R. s excelentným výberom témy,“ začal mierne kriticky svoj komentár Solčáni.
Po obsahovej stránke však výhrady nemá: „Akokoľvek, teraz je naozaj správny čas riešiť a navrhovať reálne kroky k zlepšeniu. A s obsahom 100-percentne súhlasím! Kedy inokedy ak nie teraz? Zárobky a životný štýl poloprofesionálnych hráčov, ale aj trénerov mimo prvej stovky sú oveľa horšie (2– až 6-tisíc mesačne) ako hlavného kouča s klobúkom na hlave, čo napaľuje nemeckým, americkým, či švajčiarskym babkám 6- až 20-tisíc. Je to nielen vtipné, ale aj smutné, hlavne keď musia ľudia na tejto úrovni žiť s vedomím, že v každom inom populárnom športe alebo profesii by boli títo ľudia považovaní za svetovú elitu, uznávaných expertov, atď. Ľudia, ktorí trávia mimo domova a rodiny väčšinu roka, väčšina z nich má rozbité manželstvá, často kvôli práci menia krajiny a nemajú žiadnu stabilitu, zázemie a finančné istoty.“
„Možno aj preto sa v tomto veľkom nefunkčnom kolotoči pohybuje a na zväčša rozmaznaných hráčoch priživuje toľko nekvalifikovaných amatérov. Veľmi špecifický svet, kde hráčkam stačí k cestovaniu dobrý sparingpartner, s ktorým majú chémiu, či milenec, autoritatívny otec alebo dedko, ktorý im nosí vak, objednáva kurty, zametá za nimi kurt a hladká im ego. Vzťahy, ktoré sa väčšinou nekončia happy endom a zverenec sa trénerovi za všetok ten čas a snahu len veľmi zriedka srdečne poďakuje, pripadne si vykričia na seba veci cez médiá a ide sa ďalej. Dokonca poznám ‚trénerov‘, ktorí využívajú finančnú náročnosť tohto športu a doslova si hráča kúpia tým, že ho sponzorujú/trénujú… V tomto prípade jeden druhého navzájom vedome zneužívajú. Kým si tento podnikateľ a tenisový nadšenec plní svoj sen a životopis, tak hráč/jeho rodičia, zúfalí po pomoci, sa na druhej strane chcú len posunúť ďalej a prežiť. Takto a podobne vzniká v tejto ,džungli‘ mnoho ‚expertov‘, ktorí sa búchajú do hrude a namotávajú nevedomých rodičov na to s kým všetkým spolupracovali,“ odhaľuje pozadie slovenský tréner.
„Z tých spomenutých rozmaznaných a často arogantných stroskotaných hráčov sa väčšina neskôr stáva priamo skúseným trénerom s obrovským egom. Samozrejme, bez vzdelania a skúseností. Ale to v tejto ,džungli‘ bez pravidiel predsa nik nevie ohodnotiť?! O bývalých top hráčoch s ukončeným základným vzdelaním, čo dostanú licencie ako dar za zásluhy, ktorí automaticky a bez trénerských skúseností naskakujú do najvyšších pozícií a pracujú hneď s už vybudovanými hráčmi s výsledkami, sa nejdem ani rozpísať. Kto je v tomto chaose expert? Tréner svetovej jednotky? Kto je zodpovedný za to, aby sa robili zásadné zmeny v systéme, ako aj v kvalite a testovaniu vzdelania? Aby toľko talentov bez peňazí nemuselo predčasne končiť, prípadne si radšej vybrať futbal či atletiku? Prečo majú najväčšie výsledky hráči, ktorých trénujú rodičia a svetová špička sú väčšinou dievčatá, ktoré plieskali a bili autoritatívni rodičia? Možno preto, lebo nenašli nič lepšie a bola to najlacnejšia verzia, kde mali rodičia akú takú kontrolu nad vecou?! Na tréneroch ,expertoch‘ sa popálili a systém im predsa nič lepšie neponúkol. Prečo top tréneri spolu nespolupracujú na riešení problému hráčov medzi 200. – 500. miestom v rebríčkoch ATP/WTA a každý si len hrabe na svojom piesočku? Neviem. Pozerám sa na veci už oveľa inak, ako pred desiatimi a úplne inak ako pred 20 rokmi,“ zakončil Solčáni svoj komentár.
Nedalo nám neopýtať sa, aké konkrétne riešenia by navrhol, aby sa táto situácia zmenila k lepšiemu.
Ján Solčáni: „Riešení je niekoľko, ale dôležité je to, kto má aké finančné záujmy, meno, postavenie a moc ich aj presadiť? Mouratoglouho otec je jeden z najbohatších ľudí vo Francúzsku a veľmi mu pomohol byť tam, kde je dnes. Splnil mu sen. V profesionálnom tenise si Patrick vybudoval slušné meno, tak kto iný by mal riešiť a tlačiť na zodpovedné orgány? Jeho trénerské kroky a úspechy si naozaj vážim, no určite by to nemal robiť len podobným výstrelom do médií bez žiadnych navrhnutých reálnych návrhov. Trápi trénera Wiliamsovej, Federera, Djokoviča, Nadala či ďalších s väčším menom na tejto úrovni to, čo sa deje s hráčmi pod 200. miesto rebríčka ATP? Možno trošku, ale ich sa to netýka a určite si nebudú s tým špiniť ruky, komplikovať život, riskovať dobrý príjem a vkladať meno do dákeho konfliktu záujmov. Pokiaľ sa nedajú do kopy významní a vplyvní ľudia, tak sa nepohne s ničím.“
„V marci pred dvoma rokmi ma po spoločnom tréningu viezol na letisko Mats Wilander. Cestou sme preberali aj tému nefunkčného systému v profesionálnom tenise. Bývalá svetová jednotka, sedemnásobný grandslamový víťaz a známy komentátor spomínal, ako za jeho čias v 80. rokoch najlepší Švédi cestovali po turnajoch a sústredeniach v skupinách. Či sa hráč na daný turnaj dostal alebo nie, bol súčasťou ich tímu, poslúžil ako sparing, priateľ aj fanúšik. Boli síce súpermi, k čomu patrí aj rivalita, ale tvorili dobrú partiu a jeden tím. Posúvali jeden druhého vpred. Spomínal, že v konečnom dôsledku spoločne nazbierali množstvo turnajových ako aj grandslamových trofejí.
„Skontroloval som to a zistil nasledovné: Mats Wilander, Stefan Edberg, Anders Järryd, Joakim Nyström, Mikael Pernfors, Jonas Svensson, Kent Carlsson, Henrik Sundström tvorili historicky najúspešnejšiu švédsku tenisovú generáciu, ktorá dominovala svetovému tenisu. Všetkých osem spomenutých bolo v top 10! Len v 80. rokoch nazbierali spolu neuveriteľných 255 turnajových trofejí na ATP tour a 24 grandslamových trofejí (nepočítajúc trofeje a päť Grand Slamov Bjorna Borga). Za týchto desať rokov boli sedemkrát vo finále Davis Cupu, z čoho trikrát dvíhali nad hlavy víťaznú trofej. Znie to až neuveriteľne, hlavne preto, že tato bývalá tenisová veľmoc sa už dlhé roky trápi a v prvej svetovej 300-ke ATP majú dnes len 2 hráčov. Obaja sú bratia Ymerovci z rodiny etiópskych emigrantov. Nemeckú, kanadskú, švajčiarsku a iné reprezentácie vyspelých západných krajín držia nad vodou taktiež väčšinou hráči s emigrantskou krvou.“
„Tenis sa mení globálne a dá sa konštatovať, že stále k horšiemu. Samozrejme, narážam na systém, mládežnícky materiál a nie na kvalitu hry ako takej. Tenisové zápasy sú na dnešný hektický život príliš dlhé. Hra pre svoju technickú a časovú náročnosť a, samozrejme, aj potrebnú vytrvalosť a disciplín pre väčšinu dnešných detí, ktoré absolútne nemajú trpezlivosť, stráca na atraktivite. Rodičia, ktorí nedokážu svoje deti finančne ani časovo podporovať, nemajú na výber. Vzhľadom na prehnane liberálnu výchovu detí, ako aj vysokú životnú úroveň a z toho vyplývajúcu pohodlnosť ľudí, závodný tenis vo vyspelých západných krajinách vymiera. Kvalita a čísla registrovaných družstiev ako aj jednotlivcov sú každoročne menšie a menšie. Čas na zmeny a zatraktívnenie tohto športu nastal teraz, nie o rok, ani o päť rokov, ale teraz.“
„Prečo spomínam švédske úspechy a aké by bolo moje riešenie situácie? Sústredil by som sa hlavne na kľúčové problémy, ktoré trápia a dotýkajú sa všetkých.“
- Uľahčiť mladým a talentovaným hráčom prechod do top profesionálneho tenisu
- Vytvoriť hráčom, ale aj trénerom väčšiu stabilitu a istoty
- Odbremeniť rodičov, ktorí musia naozaj obetovať obrovské peniaze, čas a energiu
- Odbremeniť trénerov od toho, aby im do práce zasahovali premotivovaní rodičia
- Odstrániť čo najviac príživníkov a takzvaných „expertov“
- Dať možnosť naozajstným expertom, skúseným a certifikovaným trénerom sa presadiť.
- Vytvoriť z hráčov lepších a viac spoločenských ľudí
„V princípe by turnajový systém zostal ako doteraz, s tým rozdielom, že tenis by sa stal zaujímavejším pre divákov a určite by táto zmena prospela aj hráčom. Rozdelením hráčov do desiatich tímov by sa vyriešil problém podpory mladých nádejných hráčov, ktorí nie sú schopní prežiť sitko prvej svetovej 500-ky. Hráči by mali pevný plat, viac stability a navyše by boli motivovaní sa zlepšovať. Ako? Jednoducho. Aj keď cyklistické preteky sa zvyčajne vyhrávajú individuálne, profesionálna cestná cyklistika je šport, ktorý sa praktizuje tímovo. V tenise to nie je inak, veď existujú tímové súťaže vo formáte Davis Cupu, Fed Cupu, Hopman Cupu, alebo Laver Cupu. Čo potom ale meniť? Najpodstatnejšou zmenou by bolo napodobnenie systému v cyklistike a to vytvorením desiatich tímov, z ktorých každý by zastrešoval 25 hráčov.“
„Tímy by boli podporované veľkými sponzormi. Rozpočet by mali všetky rovnaký. Sponzorské firmy by boli regulované, aby každý tím mal len jednu automobilku (BMW), finančnú korporáciu (JP Morgan), firmu na oblečenie (Nike), IT podporu (IBM), leteckú spoločnosť (Emirates), atď. Hoci cyklistické tímy fungujú ako malé podniky, podľa pravidiel Medzinárodnej cyklistickej únie (UCI) nie sú ziskové. V dôsledku toho by rozpočty tímov mali byť v zásade rovnaké príjmy aj výdavky. V tenise by si hráči ponechali hráčske prémie ako to bolo doteraz. Zarobené peniaze si naozaj zaslúžia, ale čo vidím ako neférové je to, ako najlepší a tým aj najbohatší hráči dostavajú nielen všetko zadarmo, zarábajú nehorázne peniaze na sponzorských zmluvách, turnajoví riaditelia im vyhovejú skoro vo všetkom, ale dostavajú popri zárobkoch aj obrovské (miliónové) garančné poplatky za účasť na turnajoch.“
„Pri tom všetkom špičkový 23-ročný športovec s rebríčkom 300 ATP, bez sponzora, po všetkých potrebných výdajoch na trénerov, rehabilitáciu a cestovanie, len ťažko zarobí dosť na zaplatenie nájmu za byt, stravy a splátku dákej tej hypotéky na auto. Turnajové garancie, ktoré sú vďaka ich agentom až prehnane veľké, a hráči z top 10 si žiadajú len za účasť na turnaji vyše milióna dolárov, by som buď zrušil alebo by títo hráči museli desiatimi percentami z nich podporiť vydaje a rozvoj svojich mladších tímových spoluhráčov s nižším rebríčkom. Hráči z prvej 50-ky by odovzdávali päť percent zo ziskov. Zisky z televíznych práv by sa rozdelili rovnako do rozpočtu všetkých desiatich tímov. Cyklistické tímy nemajú domáci štadión alebo arénu. Tenisové tímy by mali svoj domáci stánok, kde by odohrali tímové eventy. Je otázne, či by sa organizovali vo formáte ligy niekoľkokrát za rok alebo by to bol jednotýždňový event. To by vytváralo príjmy z predaja lístkov, čo je dôležitým zdrojom príjmov väčšiny tímových športov.“
„A čo s tradičným turnajovým kolotočom? Nič, pokračoval by, len by sa možno musel jemne obmedziť počet turnajov. Momentálne majú hráči naozaj nabitý program a sú unavení. V žiadnom tímovom športe sa neprispôsobuje formát ligy a podmienky na turnajoch ani požiadavkám hviezd akými sú Ronaldo alebo Ovečkin atď. V tenise je elita príliš zvýhodňovaná a doslova nedotknuteľná. Všetci podpísaní hráči by zbierali body pre seba, ale aj pre svoj tím. Každý fanúšik by po čase vedel rozpoznať kto kde patrí. Desať tímov, z ktorých by každý zamestnával 25 hráčov.“
„Najmladší by mali možnosť získavať rady a skúsenosti od hviezd z prvej svetovej desiatky. Popri základnom plate by mali všetci hráči zabezpečené ubytovanie a stravu v domovskej akadémii. Cestovné náklady by mali títo hráči, samozrejme, organizované a preplatené. Cestovali by v skupinách. Štvorstý hráč rebríčka ATP by síce nezarábal veľa, ale mal by konečne potrebné podmienky, určité istoty, možnosť a čas sa presadiť. Práve v tomto bode je donútených veľa talentovaných hráčov predčasne ukončiť svoju kariéru. Turnajový tím by sa vždy skladal z dvoch až troch hráčov a tímových trénerov, ktorí by cestovali spolu. V tomto bode by hráči ušetrili ďalšie vydaje na trénerský tím. Mali by totiž všetko zorganizované. Hráči by totiž mali tímových manažérov, ktorí by sa postarali o organizačnú stránku a logistiku ako napríklad lety, ubytovanie, prihlášky poistenie atď.“
„V konečnom dôsledku by sa ušetrilo veľa peňazí na mnoho zbytočných agentoch, manažéroch a ľudí, ktorí sa na hráčoch priživujú. Kontrakt medzi hráčom a tímom by musel byť minimálne na 18 mesiacov, za ktoré by hráč, samozrejme, musel preukázať určité výsledky a splniť zmluve stanovené ciele. Podpisovanie hráčov by fungovalo systémom draftovania hokejistov v NHL. Jasne stanovené pravidlá a rovnaký rozpočet pre každé mužstvo. Ak si minú príliš veľa na svoju jednotku, tak budú musieť šetriť na iných hráčoch. Obmedzenie čo sa týka počtu hráčov z rovnakej krajiny, vekové obmedzenia pre hráčov s nižším rebríčkom. Čím horší má hráč rebríček, tým mladší musí byť, aby mohol byť draftovaný (pozri foto). Ako príklad uvediem, že starý 36-ročný a skúsený harcovník motajúci sa okolo 350. miesta už nemá šancu byt draftovaný, pretože pre hráčov s rebríčkom 300 – 399 je stanovený vekový limit 22 rokov, pre hráčov s rebríčkom 400 – 499 je to už len 20 rokov. Tímy by mali možnosť podpísať len jedného perspektívneho hráča s rebríčkom 500 – 999, ale pod podmienkou, že ešte nedosiahol 19 rokov. Fungoval by skauting, čo by bolo pre hráčov veľmi motivujúce. Desať tímov = desať mladíkov, ktorí by dostali šancu ukázať čo v nich je.“
„Viem, znie to ako z počítačovej hry Fantasy hockey či Tennis manager 2030, ale je to asi jediná realizovateľná forma, ktorá by pomohla mladým hráčom, prilákala obrovsky záujem od fanúšikov a sponzorov a vniesla zaujímavú zmenu a nový vietor.“
Pokojne mi skúste napísať svoje nápady na Facebook alebo Instagram.
Pridajte komentár