WOLLERAU – Stránka Behind The Racquet, vytvorená americkým tenistom Noahom Rubinom, je zameraná na príbehy tenistov, ktoré sami napíšu. Pred dvoma dňami pridala zaujímavý príspevok Švajčiarka Belinda Benčičová.
Prirýchla cesta na vrchol a poučné zranenie
Švajčiarska tenistka slovenského pôvodu mala len 17 rokov, keď sa dostala do štvrťfinále grandslamového US Open. V 18 pokorila vysnívanú métu mnohých – v rebríčku WTA sa dostala do top 10. Na jednej strane splnený sen, na druhej strane znásobenie očakávaní, ktoré do nej všetci vkladali už v žiackych kategóriách.
„Stať sa tak skoro členkou top 10 znamenalo tlak. Vyrovnať sa s ním bolo pre mňa obrovským bojom. Naozaj verím, že keď som sa tam dostala, telo ma prinútilo vziať si voľno, vravelo mi, že niečo nie je v poriadku. Preto som sa zranila. Myslím si, že sa všetko stalo z nejakého dôvodu. Na ceste späť som sa veľa naučila. Tenis si viac vážim a som presvedčená, že nebyť zranenia, o pár rokov by som bola úplne vyčerpaná. Bolo by otázkou času, kedy ‚vyhorím‘. Mala som šťastie, že zranenie prišlo v čase, keď som bola ešte veľmi mladá a pripravená bojovať,“ zaspomínala si na jar 2016, keď sa na ňu začali lepiť zdravotné problémy.
Hoci sa lapálie so zraneniami objavovali od marca 2016, sympatická Švajčiarka dlho tápala a radikálne riešenie odkladala. „Prišiel vážny problém so zápästím, ja som sa snažila vyhnúť operácii, a tak som ešte deväť mesiacov hrala. V apríli 2017 som sa konečne rozhodla, že do toho idem,“ priblížila obdobie, keď sa mnohí pýtali, čo stojí za jej poklesom výkonnosti.
Úskalia profesionálneho tenisu, hľadanie lásky k športu
Flawilská rodáčka pauzovala po chirurgickom zákroku necelý polrok, ale v kombinácii s pretrpeným predchádzajúcim obdobím, v ktorom zbierala viac prehier ako výhier, sa jej nevracalo vôbec ľahko. „Bola som mimo asi šesť mesiacov a klesla v rebríčku na 350. pozíciu. Tenis je veľmi náročný, lebo nikdy nezostávate na svojom mieste. Buď sa posúvate nahor alebo nadol,“ načrtla situáciu, v akej sa do kolotoča turnajov v septembri 2017 vracala.
„Keď ste junior, jednoducho hráte. Všetko je vzrušujúce a nové. Nemáte čo stratiť. Keď som sa dostala na vrcholovú úroveň v tomto športe, cítila som sa na to primladá. Mediálna pozornosť je niečo, na čo sa nedá pripraviť. Najmä ak nie ste, tak ako ja, prirodzene otvorený typ. Nikdy predtým som sa nemusela vysporadúvať s tým, že sa mi niečo v kariére nepodarilo. Teraz bolo každé zlyhanie v centre pozornosti,“ poukázala na jeden z veľkých problémov, s ktorým musia hráči a hráčky na najvyššej úrovni bojovať.
„Jednoducho som si už tenis neužívala. Nikdy som nechcela byť mimo kurtu stredobodom pozornosti. Bolo úľavou, keď som mohla začať po operácii nanovo. Nehrala som pred publikom, nikto ma nesúdil a ja som opäť našla lásku k tomu všetkému. Mohla som po operácii žiadať o voľné karty či využívať chránený renking, ale chcela som odznova budovať svoje sebavedomie a vášeň,“ ozrejmila dôvody, prečo strávila prvé mesiace po návrate najmä na okruhu ITF či maličkých WTA akciách.
Rodičia ju do ničoho nenútili
Sezóna 2017, otvorená herným trápením, prerušená operáciou a zakončená 15-zápasovou víťaznou šnúrou, znamenala katarziu. „Začala som si spomínať, aké to bolo vážiť si každé víťazstvo, každú minútu strávenú na kurte. Zastaviť sa na chvíľu a spomenúť si na tvrdú prácu, ktorá viedla k tomu, aby som mohla súperiť s hráčkami, ktoré som sledovala v televízii, keď som bola mladšia,“ uviedla Benčičová na margo úspešného dovŕšenia vnútornej očisty.
„V tenise je zložité udržať si vášeň. Sústredíte sa na množstvo vecí, najmä keď ste okolo 100. miesta na svete. Sotva môžete zaplatiť trénera, cestujete bez fyzioterapeuta. Robím, čo môžem, aby sa tenis pre generácie, ktoré prídu po mne, zmenil. Dodnes sa obzerám späť a vážim si všetko, čo som obetovala. Vďaka tomu dnes žijem taký život, aký žijem,“ uvedomuje si svetová osmička všetky úskalia, ktoré so sebou život tenistu prináša a nezabúda ani na cestu, ktorá ju priviedla medzi elitu.
Na záver rezolútne odmietla, že ju do tenisu tlačil otec Ivan: „Médiá si to stále myslia, ale bola som to ja, kto chcel hrať. Ľudia prekrúcajú vzťah otca a dcéry v športe, no vždy chcel pre mňa to najlepšie. Moji rodičia sú pôvodom Slováci, ich mentalita je ‚všetko alebo nič‘, no tlak v súvislosti s tenisom vždy prichádzal odo mňa. Cítila som vinu, keď som nedokázala predviesť na kurte po všetkej našej drine to najlepšie, dnes som však v lepšej pozícii a uvedomujem si, že každý s niečím bojuje.“
Pridajte komentár