BRATISLAVA – Má rodič komunikovať počas zápasu so svojim dieťaťom aj keď je evidentne rozrušené? Aké má vôbec možnosti na to, aby bolo jeho správanie k svojmu potomkovi v takejto situácii ešte primerané? A ako by sa mal správať po skončení zápasu?
Téma vzájomnej interakcie detí a ich rodičov v emocionálne vypätých chvíľach počas zápasu je výrazne v popredí záujmu našich športových psychológov a koučov. Jedným z nich je aj šéftréner VTC Pezinok a športový poradca Peter Grič. Prvé dva diely z jeho zatiaľ poslednej prednášky na témy „Od prvotnej emócie ku konečnému výsledku“ a „Vyhrať alebo zahrať si?“, sme zverejnili v predchádzajúcich týždňoch. Dnes vám ponúkame záverečnú časť tohto obsiahleho materiálu. Je zložená z odpovedí na otázky od rodičov prítomných na prednáške, ktorú zorganizovalo vedenie Bratislavského tenisového zväzu v rámci projektu Vzdelávanie s BTZ.
Na úvod
Rodičia tvoria základ úspechu alebo neúspechu hráča a sú dôležitou a nevyhnutnou súčasťou celého procesu. Mnohí z nich si to nechcú priznať, ale dieťa je z veľkej časti ich zrkadlo. Zápas nám iba ukazuje realitu toho, čo v skutočnosti vieme a či vedieme dieťa tým správnym smerom. Preto sme pre vás pripravili zopár odpovedí na otázky, ktoré nám položili rodičia počas zaujímavej prednášky…
Je vhodné, aby rodič povzbudil alebo upokojil dieťa, keď je počas zápasu rozrušené?
“Ak to prináša ovocie, tak to vhodné určite je. Často sa to však všetko obráti aj proti samotným rodičom povzbudzujúcim za plotom. Deti ich začnú posielať niekam preč, niekedy aj vulgárnym spôsobom. Rodič je emocionálne napojený na dieťa. Ak je rodič v danej chvíli nervózny a v strese, môže sa snažiť dieťa akokoľvek povzbudiť, vo väčšine prípadov je to pre dieťa len kontraproduktívne. Aj preto, že dieťa vycíti, že vás aktuálny priebeh neteší. Rodičia sa v takýchto chvíľach niekedy snažia ešte viac nabudiť svoju ratolesť pokrikmi typu: „Makaj naplno, hraj, ideš“…! Avšak skutočnosť, že dieťa naplno bojuje a hrá, ešte neznamená, že automaticky podáva stopercentný výkon.”
Ako má rodič reagovať v situácii, keď je dieťa počas zápasu podráždené a negatívne reaguje na akékoľvek povzbudenie?
“Počas zápasu sú možnosti obmedzené. Akákoľvek ďalšia komunikácia je už viac menej kontraproduktívna. Treba si uvedomiť, že to, ako hrajú naše deti, už ovplyvniť nevieme. Oni sami to majú v rukách. Oni majú zodpovednosť za výsledok. Nám zostáva už len viera v ich schopnosti, že to zvládnu. Tak či onak to nakoniec vždy nejako dopadne a deti to napokon nejako zvládnu. Takže rodičom v danej chvíli odporúčam radšej sa venovať svojmu dýchaniu a vlastným myšlienkam ako sa upokojiť.”
Ako by sme mali komunikovať s dieťaťom po zápase?
“Pozápasová komunikácia by mala nasledovať až potom, ako opadnú emócie. Je dôležité sa otvorene a úprimne spýtať priamo hráča, akým spôsobom mu vieme pomôcť počas zápasu. „Čo myslíš, ako ti môžem poradiť?“ Ak nespoznáme jeho uhol pohľadu, tak nebudeme vedieť, čo sa za tým skrýva. Dieťa zakaždým bude hľadať výhovorky, prečo prehralo a vinníka bude hľadať predovšetkým v osobe rodiča alebo trénera, ktorý stojí za plotom. Ak vám dieťa odpovie, že nechce, aby ste boli v blízkosti keď hrá, tak by bolo najvhodnejšie ho zo začiatku úplne rešpektovať a až neskôr s ním postupne na túto tému začať komunikovať. Je nutné si určiť nie len práva, ale aj povinnosti, ktoré platia rovnako tak pre hráča, ako aj pre rodiča a trénera. Takzvané pravidlá alebo mantinely, nazvite si to ako chcete.”
Ako reagovať na situáciu, keď je už dieťa počas zápasu psychicky rozladené a je presvedčené o svojej prehre?
“V tomto stave je už zrejme neskoro, aby sme smerom k hráčovi akokoľvek reagovali. Avšak existujú určité situácie, keď dostane silný impulz na to, aby sa opätovne naladil. Napríklad veľmi silnú emóciu, dôsledkom ktorej by bol napríklad výkrik, hodenie rakety, zľaknutie sa, alebo aj plač. Napriek tomu, že je plač opačnou emóciou ako smiech, obidve sú si podobné v tom, že nám uvoľňujú svalstvo. Z toho vyplýva, že by sme nemali tlačiť na dieťa, aby prestalo plakať. Práve naopak. Je dôležité, aby sa v takomto rozpoložení v rohu kurtu vyplakalo. Plač prejde, dieťa sa emocionálne uvoľní a samo si prinavráti naučené schopnosti z tréningového procesu. Ale to automaticky neznamená, že to platí paušálne rovnako pre všetky deti. Takisto je dôležité, aby si dieťa počas pauzy nehovorilo to, čo nemá robiť, ale to čo robiť má. Vecí, ktoré sa nemajú robiť, je miliarda. A vecí, ktoré sa robiť v priebehu zápasu majú, je iba niekoľko. Napríklad hrať aktívne, pohybovať sa proti lopte, alebo sa povzbudzovať. V zápase už toho veľa nenatrénuje. Jeho hra už len ukazuje spoločnú prácu rodičov, trénera a samotného hráča počas tréningového procesu.”
V tomto smere je zrejme dôležité, aby sa dieťa vedelo správne naladiť počas prestávky…
“Áno, ako som už spomínal, pauza je dôležitou súčasťou zápasu. Po každej výmene nastáva 5 až 25 sekundová prestávka. To znamená, že po každej výmene máme priestor na to, aby sme sa čo najlepšie pripravili na tú nasledujúcu výmenu. Je veľa spôsobov, ako sa správne naladiť, ale určite patrí medzi ne aj vypustenie emócie po výmene, dýchanie a povzbudzovanie sa.
Pred zápasom si dieťa môže napísať na kus papiera zoznam 5 až 10 základných vecí, ktoré mu pomáhajú pri hraní. Keď si počas výmeny strán sadne, môže si časť z nich prečítať a tým si tie najpodstatnejšie veci pripomenúť. Ako sa hovorí „ Kam pozornosť smeruje, tam energia putuje“”
Čo robiť, ak dieťa podáva na tréningu stopercentný výkon, chce ísť na turnaj a hneď prvý zápas od úvodu len odchodí? Čo mu po takomto zápasovom výkone povedať?
“Bolo by vhodné o tom po zápase v pokoji komunikovať. Svoj názor na situáciu poznáte. Tak treba najprv nechať vyjadriť sa dieťa, ako to videlo zo svojho uhla pohľadu. A potom sa zamyslieť nad tým, ako by sme mu vedeli po získaní týchto informácií poradiť.
V podobných situáciách je vhodné komunikovať pokiaľ možno bez emócií. Pretože príčin môže byť viacero. Deti neradi vychádzajú z komfortnej zóny. Pravdepodobne o sebe pochybujú, hľadajú jednoduchšie cesty a tou sú výhovorky, prečo to nešlo: „Keby som hral naplno, keby“…
Väčšinou sa to stáva talentovaným hráčom. V pätnástich rokoch sú mladí talentovaní tenisti na vrchole. Avšak akonáhle sa od nich požaduje kondične lepší výkon a mali by začať „makať“ naplno medzi dospelými, odrazu majú veľký problém. Pri vrcholovom tenise môžu mať výborný cit v ruke, avšak bez maximálneho prístupu ku kondičnej príprave sa ďaleko nedostanú. Ak nie sú počas zápasovej výmeny včas pri loptičke, ku ktorej sa nestihnú správne postaviť, nemôžu diktovať tempo zápasu, ani rozhodnúť výmenu kvalitným víťazným úderom.
Na druhej strane sú hráči, ktorí takýmto dojmom iba pôsobia. Sú natoľko koordinačne zdatní, že dokážu úplne bez problémov odohrať úder bez toho, aby sa pritom nadreli. Zahrajú ho ladne ako napríklad Miloš Mečíř, alebo Lukáš Lacko. A napriek tomu, že sa pri tom aj nabehajú, na kurte tým dojmom absolútne nepôsobia.”
Na záver
Ak má dieťa chuť hrať tenis, chodiť s ním po turnajoch a hrať tenis súťažne na hocijakej úrovni je oveľa namáhavejšia a náročnejšia cesta, ako hrať tenis len tak pre hobby. Avšak na druhej strane, získavanie cenných skúseností do života popri tom čo nás baví, je v dnešnej dobe nesmiernou devízou. Ako som už spomínal, zápas je nastaveným zrkadlom pravdy. V ňom sa ukazuje čo a či v skutočnosti niečo vieme, alebo nie.
Pozvánka
Ako pracovať s dieťaťom a ako ho navigovať k jeho úspechom?
V rámci projektu Vzdelávanie s BTZ pre vás pripravujeme sériu šiestich prednášok o jednoduchých pravidlách, ktoré by mali byť zahrnuté v tréningovom procese. Dozviete sa v nich akým spôsobom navigovať dieťa, ako s ním komunikovať a ktorým smerom zameriavať jeho pozornosť. Poradíme vám, čím ho správne motivovať. Poskytneme vám návod na to, ako naučiť deti dodržiavať disciplínu a neobídeme ani tému rozvoja osobnosti a kreativity u detí.
Prednášky sa uskutočnia v NTC, v tenisovej bašte STZ. Začíname v utorok 28.2.2023 o 18-tej hodine prednáškou s názvom „Čo ovplyvníš, to riešiš, čo neovplyvníš to neriešiš.“ Tešíme sa na ďalšie posedenia a spoluprácu s Vami.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár