BRATISLAVA – Filip Polášek patrí bezpochyby k najväčším osobnostiam slovenského tenisu v jeho histórii.
Ako jediný slovenský mužský zástupca zodvihol nad hlavu grandslamovú trofej. Počas svojej kariéry si pripísal na konto na slovenské pomery nedostihnuteľných 17 turnajových titulov. Od roku 2008 patril k hlavným oporným pilierom reprezentačného výberu v Davis Cupe, ktorého dres obliekol 18-krát, pričom vybojoval 15 víťazstiev. Oficiálnu bodku za svojou kariérou urobí v nedeľu pred finálovým zápasom challengerového podujatia Bratislava Open 2005. A pri tejto príležitosti si jeho kariéru podrobnejšie rozoberieme.
Z určitého uhla pohľadu ju môžeme rozdeliť na tri odlišné obdobia, v priebehu ktorých dosiahol na jednej strane významné úspechy, ale zároveň prežil aj udalosti, ktoré ju ohraničili a ovplyvnili jej ďalší priebeh.
Polášek sa dokázal vo štvorhre výrazne presadiť už v juniorskom veku. V čase, keď sa ešte venovali aj dvojhre, vytvorili spolu s Petrom Miklušičákom na slovenské pomery excelentný pár, ktorý dosiahol neuveriteľných 11 turnajových titulov v rade a bol vo svojej vekovej kategórii druhým najlepším párom na svete. Toto obdobie paradoxne uzavrelo pre Slovenský tenisový zväz tak typicky amatérske rozhodnutie o jeho odchode z NTC v roku 2004.
Veľkým medzníkom v kariére zvolenského rodáka bol záver roku 2006, kedy sa rozhodol venovať už iba štvorhre a spolu s Igorom Zelenayom sa od nasledujúcej sezóny postupne etablovali medzi profesionálmi. Toto plodné obdobie ovenčil ziskom 11 turnajových titulov a 13 finálovými účasťami. Uzavrelo ho zranenie chrbtovej platničky, ktoré utrpel na turnaji v Záhrebe v novembri 2013 a ktoré takmer ukončilo jeho kariéru.
Polášekov kariérny reštart po nútenej päťročnej pauze má na svedomí Mike Bryen, ktorý sa po zranení svojho brata ocitol na týždeň v bratislavskej akadémii Love 4 Tennis a svojimi podpichovačnými rečami prinútil zvolenského rodáka uvažovať nad návratom. Tento moment napokon priniesol slovenskému reprezentantovi nielen 6 turnajových trofejí, medzi ktorými sa vyníma najmä grandslamový titul z Australian Open, ale aj postup na siedmu priečku deblového rebríčka, najvyššiu v jeho kariére. Ako inak, aj tretiu etapu jeho kariéry ukončili zdravotné problémy. Roky strávené na kurtoch si vypýtali svoju daň v podobe čoraz zdĺhavejšej regenerácie. Viackrát odkladaný návrat na okruh sa už neuskutočnil a tak posledný oficiálny zápis slovenského reprezentanta v historických análoch je z štvrťfinále Wimbledonu s Johnom Peersom v roku 2022.
Ktoré z týchto období si ceníte najviac?
„V jej poslednej etape som najviac mentálne dozrel. Zmenil som tréningový proces aj prístup k tenisu. Učil som sa dlho, postupne a za pochodu. Bol som samouk, ktorý nemal na vlastného trénera. Debloví hráči na okruhu nezarobia ani zďaleka toľko ako singlisti. To prosím nevnímajte ako prejav ľútosti, ale iba ako konštatovanie dlhodobo nemenného stavu. Moji starší partneri v prvej fáze profesionálnej kariéry, ako napríklad Martin Damm, ma však neskutočne obohatili. A napriek všetkým mojim pochybeniam, sa všetky nadobudnuté poznatky a skúsenosti akoby poskladali v období tej poslednej časti mojej kariéry. Vďaka nim som tie finálové zápasy najdôležitejších turnajov aj zvládol. Vedel som už, čo mám kedy na kurte robiť. A navyše, učil som sa aj od svojich finálových súperov, ktorí v čase zisku titulov boli najlepšími na svete.“
V roku 2013 ste ukončili kariéru, dali ste si päťročnú pauzu. Mike Bryan vám v podstate dopomohol k návratu. Ako si na tie momenty spomínate?
„S Mikeom sme si zahrali tesne predtým, ako som sa rozhodol k návratu. Bolo to ešte pred turnajom Braňa Stankoviča na prelome apríla a mája v roku 2018. Jeho brat Bob sa mu zranil na turnaji v Madride a tak dospel až k tomu, že tu týždeň trénoval. Oslovil chalanov z Love 4 Tennis a ich prostredníctvom sme si spolu niekoľkokrát zahrali. Bol to on, ktorý ma podpichoval, k tomu, aby som sa vrátil na okruh s odôvodnením, že sa tam uživia aj štyridsiatnici. Bolo by fajn, ak by mi prišiel na rozlúčku. Je vôbec príjemné počuť, že chalani prejavili záujem.“
Aj preto opäť začnete s tréningom?
„Za tie tri roky od Wimbledonu som raketu v ruke príliš nedržal. A už vôbec nie na nejakej súťažnej úrovni. Ivan Dodig hral štvrťfinále na Roland Garros. Aj to svedčí o tom, že som mal v kariére šťastie na kvalitných partnerov. Mike, ktorý získal v histórii najviac turnajových titulov vrátane tých grandslamových, pre zmenu štartuje na exhibíciách a chystá sa na seniorskú tour. Vtipné na situácii je, že sme ich po mojom návrate na kurty zakaždým porazili. Preto si robil zo mňa srandu, že si bude nárokovať tantiémy za to, že ma prehovoril k návratu.“
Zaujímavé je aj to, že ste v podstate asi 15 mesiacov po rozhovore s Bryanom získali prvý prestížny titul série Masters v Cincinnati, na ktorom ste Mikea tiež zdolali.
„Priebeh môjho návratu na hlavný okruh bol vskutku neuveriteľný. Dvanásť mesiacov od Braňovho turnaja v júli 2018 som dosiahol na semifinále vo Wimbledone a zvíťazil na turnaji v Cincinnati, ktorý sa koná v auguste. Medzitým som ťahal sériu štyroch challengerových turnajov bez prehry s triumfom na turnaji v Kitzbüheli.“
Najšťastnejšie obdobie ste zrejme prežívali o rok neskôr na Australian Open…
„Súvisí to s mojou dcérkou, ktorá sa narodila dva dni pred finálovým zápasom. Samozrejme, že triumf na Australian Open má v mojej kariére aj najväčšiu hodnotu. Umocňuje to aj fakt, že na Slovensku predtým ešte nikdy žiadny mužský zástupca Grandslam nezískal.
Mne osobne však veľmi pomohli aj víťazstvá na menších turnajoch, ktoré som odohral predtým. Dokonca môžem povedať, že aj prehry vo finále na týchto turnajoch mali pre mňa význam a posunuli ma vpred. A aj vďaka nim som po reštarte kariéry všetky finálové zápasy už zvládol.“
Posledným turnajom, ktorý ste absolvovali, bol Wimbledon v roku 2022. V tom čase ste ešte zvažovali návrat. Kedy ste prijali rozhodnutie o konci kariéry?
„Šlo to postupne. Po Wimbledone som bol presvedčený, že mi postačí niekoľkomesačná pauza. V Londýne som desať dní v kuse fungoval iba na liekoch spôsobom trikrát denne Flektory a Voltaren. Napriek tomu sme to ešte dotiahli do štvrťfinále. V tom čase som stále mal ešte pocit, že dokážem produkovať kvalitný tenis. Avšak ako plynul čas, telo mi stále ukazovalo, že ešte nedokáže dostatočne zregenerovať. Ani o pol roka neskôr, ani o rok. A po dvoch rokoch nútenej pauzy mi to už nedávalo zmysel.“
Ak by ste si vy sám mohli vybrať súperov na nedeľnú exhibíciu, kto by to bol?
„Nemám úplne vysnívanú dvojicu. Priznám sa, že som mal veľké šťastie na svojich deblových partnerov v priebehu celej mojej kariéry. S každým z nich som hral asi rok. Či už šlo o Frantu Čermáka, Martina Damma, alebo Travisa Parrotta, ktorý bol môj prvý dlhodobý partner mimo Igora Zelenaya. Od každého z nich som sa niečo naučil. Ani bez jedného z nich by som na konci dňa ten Grandslam nevyhral.“
Bol na okruhu pár, ktorý ste ani raz nezdolali?
„Rozmýšľal som nad tým a myslím, že sa mi nepodarilo zdolať dvojicu Marcel Grannolers – Horacio Zeballos. Proti nim som neuspel ani s Ivanom Dodigom na poslednom Turnaji Majstrov v Montreale, kde sme dokonca nevyužili proti nim dva mečbaly. Rovnako mi to nevyšlo ani s Johnom Peersom vo štvrťfinále na mojom poslednom Australian Open. Inak povedané, okamžite sa mi vybaví niekoľko prehier, ale nespomínam si ani na jedno víťazstvo. Myslím, že všetkých ostatných sme už s niektorým z mojich partnerov zdolali. Ale na víťazstvo nad touto dvojicou by som musel zrejme veľmi dlho uvažovať.“
Koho považujete za najlepšieho deblistu, prípadne deblovú dvojicu v histórii?
„Ak by sme sa mali baviť o súčasných hráčoch, nad všetkými výrazne vyčnieva Mate Pavič. Bez ohľadu nato s kým vytvoril dvojicu, bol v podstate nezdolateľný. V tom roku, kedy som vyhral Austráliu, tvoril pár s Nikolom Mektičom, ktorý až na výnimky absolútne dominoval. A práve v tom roku sme ich okrem turnaja v Melbourne s Dodigom zdolali aj na Indian Wells s Johnom Peersom.“
A deblový pár?
„Za mojej éry by som poukázal na dvojicu Jamie Murray – Bruno Soares, ktorí sa po určitej pauze opäť k sebe vrátili. A nesmiem zabudnúť ani na dvojicu Joe Salisbury – Rajeev Ram, ktorá vyčnievala v čase, keď som končil s kariérou. Vynikajúco sa na kurte dopĺňali. Odohrali sme s nimi viacero neuveriteľných zápasov, ako napríklad vo finále Australian Open, v ktorom sme s nimi uspeli aj napriek niekoľkým predchádzajúcim prehrám.“
Ak by ste mali vyzdvihnúť tri zásadné momenty vašej kariéry, ktoré by to boli?
„Určite to budú víťazstvá na najdôležitejších turnajoch. Či už spomeniem triumf na turnaji v Cincinnati v roku 2019 a na Australian Open, na ktorom som podal možno svoj najlepší výkon v kariére a ktorý sme získali tiež s Ivanom Dodigom v roku 2021. Rovnako tak titul v Indian Wells v tom istom roku už s Johnom Peersom. Nesmiem však opomenúť ani cestu, ktorou som sa k nim dopracoval. Osobne si veľmi dobre pamätám „nadupané“ pavúky týchto turnajov. Myslím, že by som dokázal v pamäti vyskladať každý jeden zápas na ceste za týmito titulmi. V osemfinále turnaja v Cincinnati sme porazili v dvoch setoch bratov Bryanovcov. O kolo neskôr sme zdolali Lukasza Kubota s Marcelom Melom, ktorí boli v tom čase štvrtým a piatym hráčom deblového poradia. A zlatým klincom bolo finálové víťazstvo nad najlepším svetovým párom, Kolumbijcami Juanom Sebastianom Cabalom a Robertom Farahom 4.6, 6:4 a 10:6 v supertajbrejku. Zaujímavosťou bolo, že táto dvojica hrala celú kariéru spolu a mal som tú česť zažiť ich pred aj po prerušení kariéry. Svojou výnimočnosťou a vytrvalosťou veľmi pripomínali bratov Bryanovcov.“
Skúste Indian Wells…
„V štvrťfinále v Indian Wells sme zdolali v dvoch setoch Paviča s Mektičom a semifinále pre zmenu aj môjho bývalého parťáka Ivana Dodiga s Marcelom Melom. Neviem o tom, že by Paviča s Mektičom niekto počas ich kariéry porazil viac ako raz. Mne sa to podarilo dvakrát. Štýl, ktorým sme ich jednoznačne zdolali a predovšetkým spôsob, akým sme triumfovali na celom turnaji, bol maximálne dominantný. Toto bolo obdobie, ktoré som si extrémne užíval. S Johnom Peersom sme si dokonale sadli po hernej ako aj ľudskej stránke a tie štyri mesiace, počas ktorých sme spolu hrali, boli naozaj krásne.“
Je kategória tenistov, ktorí sa radi chvália svojou kariérou a nič by na nej nemenili. A sú aj takí, ktorí radi lamentujú nad tým, ako im k zisku významného víťazstva či titulu chýbali dva centimetre, alebo kúsok šťastia. Ku ktorej z nich máte bližšie vy?
„Ja naozaj nemám veľmi čo ľutovať, mám za sebou skvelú kariéru. Samozrejme, že každý hráč s odstupom času môže hodnotiť správnosť svojho rozhodnutia v konkrétnej situácii. Každý si vybaví zápasy, ktoré sa dali zvládnuť lepšie. Otázkou však je, či by ten hráč bez tých konkrétnych skúseností z omylov vedel tie nasledujúce zápasy zvládnuť lepšie. Tenista, rovnako ako každý športovec, sa neustále učí. V hlave to stále má a vybavuje si to.“
Uveďte nejakú osobnú skúsenosť
„V čase, keď sme mali s Ivanom skvelé obdobie a získali sme titul v Cincinnati a v Pekingu sme neskôr v októbri prehrali v semifinále halového turnaja v Paríži s dvojicou Karen Kačanov a Andrej Rubľov, keď sme mali k dispozícií dva mečbaly. Pri jednom z nich za stavu 9:8 som spravil dvojchybu. Pričom druhý servis som šiel na hranicu 200 kilometrov za hodinu. Ani tento moment neľutujem preto, že v kariére som takéto situácie riešil možno 50 krát a z toho asi 35 krát mi to prinieslo víťazný bod. V tomto konkrétnom prípade nie. Jednoducho aj takéto momenty tenis prináša. Ale, že by som to ľutoval? Tak to vôbec nie.“
V čase vašej nútenej prestávky ste pracovali ako mládežnícky tréner v Piešťanoch. Od roku 2020 ste pôsobili vo funkcii manažéra v rámci projektu Hrajme Tenis Slovensko a napokon ste zaujali post športového riaditeľa na Slovane. Ktorá z týchto pracovných pozícií vás najviac oslovila a obohatila?
„Každá jedna svojim spôsobom. Každú z nich som robil rád. Každá mi priniesla niečo iné. Tak, ako ma bavilo trénovanie detí, tak ma bavilo aj manažovanie klubu a vymýšľanie nových projektov. V každej z nich som sa našiel a každá ma aj obohatila.“
Čomu sa venujete po skončení kariéry?
„Pred pol rokom som sa úplne odstrihol od tenisu. Rozhodol som sa, že si urobím odstup a od tenisu si dám pauzu. V rôznych formách som sa mu venoval viac, ako 30 rokov. Či už ako hráč, tréner, alebo manažér. Začal som podnikať v realitnom biznise. V tomto odbore som sa našiel a užívam si to. Je to príjemná zmena.“
Vidíte v niektorom z našich mladých hráčov, že by vás mohol plnohodnotne nahradiť na pozícií deblového špecialistu v reprezentačnom tíme? Nadmieru pozitívne sa pri svojej premiére v Davis Cupe uviedol Miloš Karol. Dlhšiu dobu sa tiež hovorí o Lukášovi Pokornom…
„Práve toto je momentálne jediná dvojica hráčov, ktorá môže perspektívne v budúcnosti zaujať v reprezentácii miesta stabilných hráčov pre štvorhru. Nemôžem pritom opomenúť ani Lukáša Kleina, ktorý má pre štvorhru výborné herné predpoklady. Na druhej strane je otázne, do akej miery bude zvládať fyzickú záťaž pri hraní oboch disciplín, keď sa bavíme o Davis Cupe. A samozrejme je otázne, nakoľko mu zdravie dovolí štartovať na turnajoch v oboch súťažiach. Toto sú jediní traja hráči, ktorí majú herné aj fyzické predpoklady dosiahnuť v debli úspechy.“
Sledovali ste daviscupový zápas Kleina s Karolom proti dvojici Mektič – Pavič?
„Videl som časť toho zápasu. Mektič s Pavičom sú aj naďalej dvojicou na svetovej úrovni a navyše hrali v domácich podmienkach na ich povrchu. Napriek tesnej prehre naši hráči ukázali, že dokážu hrať vyrovnanú partiu aj na tejto úrovni. Len potrebujú odohrať čo najviac takýchto náročných zápasov. Potrebujú čo najčastejšie čeliť podobným výzvam, potrebujú odvracať brejkbaly práve proti takýmto súperom. Proti svetovej jednotke a nie proti svetovej dvestovke pretože je to úplne o niečom inom. Mentálne nastavenie v náročných zápasoch je výrazne odlišné. Až budú v blízkej budúcnosti čeliť týmto výzvam, potom sa ukáže, či na to majú. Až potom zistíme, kde títo chlapci majú svoj výkonnostný limit.“
Zdroj: ts – Igor Uher
