BRATISLAVA – Tradičný koncoročný exhibičný turnaj profesionálov a amatérov ProAm Challenge by Adifex ponúka návštevníkom podujatia aj tento rok viacero hviezd slovenského tenisu. Charitatívne podujatie, ktoré od roku 2017 organizuje agentúra Tomorrow agency, sa uskutoční 17.decembra 2022 v hale areálu TK Slávia STU Bratislava.
Medzi favoritov tohto ročníka exhibičného turnaja vo štvorhre patrí aj stály člen výberu pre Davisov pohár Igor Zelenay. Takmer dvojmetrový rodák z Trenčína sa môže v priebehu turnaja takmer s istotou tešiť na vzájomnú konfrontáciu so svojim deblovým partnerom z reprezentácie Filipom Poláškom. A aby tých reprezentantov nebolo málo, účasť na turnaji potvrdil aj ďalší dlhoročný člen z družiny okolo reprezentačného trénera Tibora Tótha – Andrej Martin. Po boku svojich partnerov z radov amatérskych hráčov sa na podujatí predstaví aj bývalá hráčka prvej stovky ženského rebríčka WTA Kristína Kučová, najlepšia deblová špecialistka na Slovensku Chantal Škamlová, ako aj Michaela Hončová a ďalší bývalí aj súčasní slovenskí reprezentanti.
Štyridsaťročný deblový veterán Igor Zelenay prechádza tou fázou svojej tenisovej kariéry, o ktorej sám tvrdí, že v nej delí svoj čas medzi únavným cestovaním po turnajoch s pokojnými chvíľami strávenými s rodinou. Tento rok absolvoval pilier daviscupového tímu iba 19 turnajov, ktoré mu aktuálne prisúdili 120. priečku deblového rebríčka. Víťaza halového turnaja v Petrohrade spred troch rokov sme vyspovedali po tréningu mladých hráčov v rámci projektu BTZ Doubles Specialist. Dnes vám prinášame druhú časť z celého obsiahleho rozhovoru.
Je pre vás pri štvorhre dôležitejší herne kvalitnejší partner, alebo skôr spoluhráč, s ktorým si na dvorci výborne rozumiete?
“Keď má tenista po boku kvalitnejšieho hráča, má predpoklady na to, aby dokázal viac uhrať. Avšak nie vždy je tomu tak. Záleží od toho, do akej miery sa dokáže dvojica zohrať. Silnejší z dvojice si väčšinou nepripustí, že nie je horší a v tom prípade hrozí riziko, že si v konkrétnych situáciách navzájom nesadnú. Ešte zložitejšia situácia môže nastať, ak to lepší z dvojice dá partnerovi aj najavo. Ten môže vzápätí ísť počas zápasu s výkonnosťou prudko dolu. Z môjho osobného pohľadu je preto lepšie mať po boku vyrovnaného partnera. Málokto si uvedomuje, že štvorhra je vždy o dvoch spoluhráčoch, z ktorých musí každý akceptovať chyby toho druhého. Ak to vzájomne neakceptujú, spolupráca fungovať nikdy nebude. Najlepšie by bolo hneď od začiatku jasne stanoviť pravidla, povedať si o svojich silných aj slabších stránkach a pracovať na nich. Všetci však dobre vieme, že je to predovšetkým o vzájomnej komunikácii.”
S kým ste hrali štvorhru v priebehu vašej kariéry najčastejšie?
“V začiatkoch, približne v prvých dvoch sezónach, som najčastejšie hrával s nemeckým rovesníkom Philippom Marxom a neskôr s Ukrajincom Denysom Molchanovom, ktorý bol o päť rokov mladší. To sú dvaja „parťáci“, s ktorými som hral najdlhšie. Väčšinou som však spoluhráčov na turnajoch striedal podľa situácie.”
Určite ste už viackrát čelili otázke, prečo ste neutvorili stabilný pár s Filipom Poláškom…
“Kedysi dávnejšie, približne v rokoch 2008 – 2009 sme to na niekoľkých turnajoch spolu aj skúsili. Netvrdím, že sme hrali zle, odohrali sme aj niekoľko vydarených zápasov. Filip však začal neskôr hrávať s Američanom Travisom Parrottom, s ktorým sa mu začalo dariť a preto aj spolu vydržali niekoľko sezón.”
Hlavný organizátor projektu ProAm Challenge by Adifex, Peter Miklušičák, tvoril v juniorke niekoľko sezón nezdolateľný pár práve s Filipom Poláškom. Hrali ste v junioroch niekedy aj vy dvaja spolu?
“Miki“ (prezývka Petra Miklušičáka pozn. red.) je o štyri roky mladší a Filip o tri. Takže, keď som ja mal osemnásť rokov, Miki mal štrnásť, preto to ani nebolo možné.”
Mali ste počas juniorky známejšieho stabilného partnera?
“Som rovnaký ročník ako Karol Beck, takže sme pomerne často hrávali spolu. Spolu sme dokonca zvíťazili na Majstrovstvách Európy do šestnásť rokov. Neskôr som hrával s ďalším rovesníkom, Čechom Michalom Navrátilom, s ktorým sa nám celkom darilo. Vďaka tomu som sa prepracoval vo štvorhre na miesta v dosahu elitnej desiatky rebríčka ITF.”
Ako ste spokojný so sezónou 2022?
“Neodohral som v nej veľa turnajov. Bolo ich iba devätnásť, čo je pre deblového špecialistu naozaj málo. Zvyčajne ich odohráme ročne aj viac ako tridsať. Väčšinou som absolvoval challengere a iba jediný na hlavnom okruhu ATP. A vzhľadom k ich počtu som skončil v rebríčku pomerne dobre. Takže z tohto dôvodu sezóna nebola vôbec zlá.”
V jej priebehu ste mesiac pauzovali, prečo?
“Po marcovom domácom daviscupovom zápase s Talianskom som si povedal, že si dám voľno, skúsim načerpať nove sily a nájsť ďalšiu motiváciu. Dal som si mesiac od tenisu prestávku a ako sa neskôr aj ukázalo, bolo to správne rozhodnutie.”
Cítili ste sa vyhorený, alebo?
“Aj fyzicky aj psychicky som bol vyčerpaný. Mám svoj vek a každodenný tréning si za tie roky vyžiadal svoju daň. Ničilo ma najmä neustále cestovanie po turnajoch. Navyše som bol niekoľko rokov v podstate neustále preč od rodiny. Veľa ľudí si povie, ako dobre sa my tenisti máme, keď toľko cestujeme. Doprial by som im tú skúsenosť, aby sami zistili aké to je, cestovať vkuse v priebehu celého roka a ešte do toho aj trénovať a žiť zavretý v jednej izbe na hoteli. Potom nech si zodpovedia na otázku, či sa naozaj tak skvele máme, keď toľko cestujeme. Cestovanie je žiaľ nevyhnutnou súčasťou života profesionálneho tenistu.”
Takže momentálne u vás prevláda potreba byť pri rodine, než sa naháňať za bodmi do rebríčka?
“Svoj voľný čas veľmi rád trávim so svojimi dcérami. Michaela má už osem rokov a mladšia Natália štyri. Dievčatá potrebujú aj otca a preto ma to čoraz viac ťahá domov, než cestovať po turnajoch.”
Po pauze ste však v sezóne úspešne pokračovali…
“Začiatkom apríla mi zavolal Adam Pavlásek, či si spolu nevyskúšame turnaj v Madride. Najprv som odmietol s tým, že som mesiac nič poriadne nerobil. Nakoniec ma prehovoril a turnaj sme na naše prekvapenie napokon aj vyhrali. O niečo neskôr sme triumfovali aj v Záhrebe a uhrali semifinále na ďalších dvoch turnajoch. Tak som napokon urobil kompromis. S tenisom som neskončil, avšak počet turnajov som vo svojom kalendári výrazne obmedzil. Tomu som prispôsobil aj prípravu. Nevenoval som jej už tak veľa času, nesilil som to. Sezónu som napokon zakončil v Bratislave, kde som odohral v podstate jediný jesenný turnaj v hale, keďže predtým som štartoval iba na antuke. Po bratislavskom challengeri som ešte zvažoval vycestovať do Helsínk, ale prehodnotil som to. Potreboval som si už oddýchnuť aj s vedomím, že ma onedlho čaká česká extraliga. Momentálne už dvanásť dní trénujem so sparingpartnermi v NTC.”
Boli ste na niektorom z turnajov aj s rodinou?
“Staršia dcéra je tretiačka, takže do úvahy pripadali len podujatia počas letných prázdnin. Priznám sa, že cestovať na turnaje s dvoma deťmi je predsa len podstatne náročnejšie. Nehovoriac o finančnej záťaži, keďže na challengeroch, na rozdiel od turnajov ATP, tenisti nezarobia takmer nič. Tak som rodinu zobral v lete aspoň k moru na turnaj do Umagu, kde vedia organizátori vytvoriť výborné podmienky pre hráčov s rodinami a potom do talianskeho mesta Cordenons, ktoré je vzdialené iba päťdesiat kilometrov od mora.”
Aj z predchádzajúcich odpovedí je zrejmé, že sa postupne blížite ku koncu vašej dlhoročnej kariéry. Zamýšľate sa už nad tým, čím sa budete zaoberať po jej skončení?
“To je práve to, čo zatiaľ vôbec neviem. Naozaj ešte neviem, čo budem v budúcnosti robiť. Nezatracujem ani myšlienku na to, že by som sa venoval trénovaniu. Avšak momentálne si nad tým hlavu ešte nelámem. Skôr myslím na to, čo ma ešte čaká v tenise. Sústredím sa na úvod sezóny, ktorú začnem s Frankom Škugorom a na najbližší februárový termín Davisovho pohára v holandskom Groningene. To sú pre mňa aktuálne výzvy. Samozrejme za predpokladu, ak mi reprezentačný kapitán Tibor Tóth prejaví dôveru a poskytne šancu. Ale to už je otázka, na ktorú nájdem odpoveď až v priebehu budúceho roka.”
Poďakovanie generálnemu partnerovi:
Organizátori vyslovujú touto cestou veľké poďakovanie spoločnosti Adifex a.s. za dlhodobú podporu podujatia a športu ako takého.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár