Tréner Ján Solčáni sa po troch týždňoch vracia so svojím blogom. Tentokrát odkrýva aj negatívne stránky svojich kolegov, ktorých trochu kritizuje a pomenúva chyby.
Predslov autora
V minulom blogu som objasňoval náročnosť, zodpovednosť a nedocenenosť profesionálnych trénerov v tenise. Dnes sa budem musieť na časť svojich kolegov pozrieť z inej stránky. Je jedno skade môj klient pochádza, situácia je všade skoro identická. USA, Bulharsko, Nemecko, Poľsko, Srbsko, Slovensko, Čína, Nový Zéland či Kanada. Všade musím neustále čeliť a následne „liečiť“ následky ignorancie a slepoty v tomto športe. Stretávať sa s tým znovu a znovu je veľmi únavné a frustrujúce. Hlavne keď vidím nielen frustráciu hráčov zo svojej hry, ale aj bolesť a slzy u tých, ktorým na tom záleží. Tentokrát začínam možno trochu zostra, ale treba začať otvárať oči.
Zaplatíme všetci
Novak, Roger, Rafa, Andy, Serena, Angelique, Belinda a ďalší profesionálni tenisti sú taktiež ľudia z mäsa a kostí. Zákony stanovené štátom sa síce často obchádzajú, ale tým prírodným zákonom neujde nik. Ako každý z nás, aj oni majú svoje rodinné, osobné, či zdravotné problémy. Už možno tušíte na čo narážam.
Hovorí sa, že „so športom k trvalej invalidite“. Pri tenise to platí dvojnásobne. Daň za každú chybičku musíme v tomto prípade zaplatiť skôr či neskôr všetci. Je to len otázka času a genetiky. Vieme o tom, vidíme príklady všade okolo nás, neustále čítame o novej absencii top hráčov kvôli zraneniu a cítime to aj na vlastnom tele.
Trpia deti, aktívni hráči, profesionáli, ale nezabúdajme ani na následky, bolesti a trápenia, bývalých hráčov a trénerov. Keď majú mladí hráči predčasné zranenia z opotrebovania a mnohí dokonca končia predčasne kariéru kvôli zraneniam už ako 14-roční, tak v systéme nie je niečo v poriadku.
Čo oči nevidia, to srdce nebolí
Akokoľvek kritický je stav, táto téma sa zodpovednými vzdelávacími orgánmi absolútne nerozvíja a drvivá väčšina trénerov jej nedáva žiadny veľký význam. Veď na čo si komplikovať prácu, keď všetci vieme, že zmeny a úpravy nie sú vôbec jednoduché. Rodičia sa nevyznajú, spoliehajú sa na trénerov. A v konečnom dôsledku ani nemajú čas. Dovoliť hráčom nielen takto žiť, ale si zdravotné problémy vďaka chybám v svojej hre ešte viac prehlbovať by malo byť jednoducho trestné. Preto sa asi tenisoví tréneri stali majstri sveta v obhajobe a výhovorkách.
Dvanásťročný chlapec používa pri forhende extrémne západné držanie vďaka ktorému má úplne naklonené a zdeformované držanie tela a pomimo toho veľa kazí. Kvôli bolestiam v krčnej chrbtici musí behať po doktoroch a pravidelne navštevuje fyzioterapeuta. Tvrdiť, že všetko je v poriadku, vyvrátiť súvis a obhájiť sa, si vyžaduje naozaj slušné „politické“ schopnosti. Profesionálne hráčky a reprezentantky zo Švajčiarska, Nemecka a Poľska, hrávajú skoro všetky údery z otvoreného až extrémne otvoreného postavenia.
Všetky tri hráčky majú časté zranenia kolien v kombinácii s problémami s dolnou chrbticou. Všetky tri sú úspešné a dobre zarábajú, ale mení to niečo na tom, že už teraz majú zdravotne problémy? Ak sa nenájde koreň podstaty problému a neodstráni sa príčina, tak sa to ani zlepšovať nebude.
Prílišné telesné či mentálne zaťaženie, nesprávne rozcvičky, deformované držanie tela, nedostatok rehabilitácie, nevhodná mechanika pohybov (technika), by v športe založenom na rotačne-explozívnych pohyboch nemali mať miesto. Je toho toľko, na čom môže stroskotať nielen kariéra športovca. Môže to na ňom zanechať aj trvalé zdravotné problémy do konca života. Všetci vieme, že jeden organizmus toho vydrží viac a druhý o niečo menej. Hovorí sa, že „veď nie si stroj“.
Akokoľvek, aj naše telo je stroj (úžasný), ktorého súčiastky majú svoju výpovednú lehotu. Ako tvrdí jedno staré čínske príslovie: „Všetky svaly, šľachy, kĺby, platničky, stavce, kosti a iné orgány v našom tele majú určený svoj počet otočení, natiahnutí, či výdychov“. Posledné odbitie srdca má vždy svoje číslo. Je len na nás a našom prostredí, či ovplyvníme tieto čísla pozitívne alebo negatívne. Zoberte si medený drôtik, otáčajte a prehýnajte ho. To je chrbtica tenistu. Čím viac, častejšie a extrémnejšie sa prehýna, tým skôr praskne. Potom už žiadna rehabilitácia nenapraví zdravie do pôvodného stavu.
Kedy začať, aby nebolo neskoro?
Normy, štandardy a nastavenia sa v živote človeka stanovujú hlavne v mladosti a to iste platí aj vo vývoji tenistov. Zlé prevedenie úderov, extrémne držanie, postavenie a pohyb po kurte môžu nielen značne obmedziť výkonnosť a spomaliť vývoj hráča, ale aj urýchliť opotrebovanie tela. Na druhej strane, dobré prevedenie úderov a pohybu („technika“) môže hráčovi pomôcť rýchlejšie dosiahnuť svoj plný potenciál a žiť bez zdravotných ťažkostí nielen teraz, ale aj v 30-ke, či 50-ke. Ktorý tréner myslí na to, čo bude, keď bude mať hráč po 30-ke?
Mnohí hráči na celom svete, bez rozdielu veku a hernej úrovne, si tenis neužívajú natoľko, ako by mohli, len preto, že zápasia so svojimi zlými technickými návykmi. Najnovšia štúdia dokazuje, že 80-90% všetkých nevynútených chýb a 35-50% vynútených chýb je v určitom zmysle prepojených s technikou hráča.
Mentálna časť hry je tomto prípade veľmi úzko prepojená s technickou a fyzickou. V najhorších prípadoch zranenia spôsobené zlými technickými návykmi a frustrácia z príliš veľa chýb odrádza týchto hráčov od hry a niektorí nakoniec prestanú. Vidím to ako na bežiacom páse. Je to smutné, lebo stroskotáva to na neustále sa opakujúcich pochybeniach, nevedomosti a slepote.
Najväčšou brzdou v tomto sporte je často neadaptabilita a ego trénera, ale aj neexistujúci spôsob priameho vzdelávania, ktorý by globálne stanovoval aspoň určité normy, pozitívne a negatívne fundamenty, podľa ktorých sa majú tréneri v práci riadiť a byť za svoje činy v určitom dôsledku aj viac zodpovední.
Neznamená to, že hrať sa má len takto a takto nie. Že všetci majú hrať rovnako ako roboti. Ale, predstaviť pozitívne fundamenty, ktoré by nemali chýbať v hre preto, aby sa hra zefektívnila, šetril sa tým aj organizmus, a tým sa predišlo budúcim prípadným zraneniam. Samozrejme, aby sme sa vedeli vyvarovať tým negatívnym fundamentom v hre, tak ich treba najprv jasne rozpoznať.
Je mimoriadne dôležité klásť silný dôraz na odstránenie negatívnych prvkov v hre a vytváranie pozitívnych technických základov už v počiatočných fázach vývoja dieťaťa. Aby mohol tréner neskôr stráviť viac času na jeho taktických, mentálnych a fyzických schopnostiach. Lenže s malými deťmi a budúcimi potenciálnymi šampiónmi pracujú zväčša najmladší, neskúsení a najlacnejší tréneri. V čase, keď sa u hráča buduje schopnosť učiť sa, vštepujú sa základné princípy a technické návyky. Našťastie, mnoho majiteľov či šéftrénerov akadémií tento problém rieši výučbou a dohliadaním na prácu svojich mladších a menej skúsených kolegov.
V jednoduchosti je krása
Hladkosť biomechaniky zohráva integrálnu úlohu pri procese výučby úderov a pohybu po kurte. Všetko to zapadá do takzvanej „techniky“. To slovo nemám rad, lebo je príliš všeobecné. Najnovšia štúdia UTE dokazuje, že hráči s jednoduchým štýlom prevádzajúc pri pohybe a úderoch biomechanicky plynulý a uvoľnený pohyb, používajú oveľa menej svalových skupín ako hráči so zložitými štýlmi, extrémnymi gripmi a postojmi.
Hráči s čistou, jednoduchou a plynulou „technikou“ úderov a pohybu majú o 50-70% nižšiu šancu urobiť chybu v stresových situáciách (svaly sa sťahujú pri narastajúcom strese/tlaku v kritických momentoch). Je to jednoduché. Signál k pohybu ide z mozgu. Prechádza do svojej konečnej destinácie a čím viac sú svaly a šľachy vďaka extrémnym štýlom, gripom a postaveniam natiahnuté, chrbtica naklonená, a paže v kĺboch skrčené, tým väčšia je šanca, že hráč pod stresom pokazí.
Takže, aj to, čo sme považovali za „mentálnu hru“, je možné nazvať pokojne hrou techniky! Rýchlosť, rotácie, trajektórie, váha, výška, sila, vzdialenosť, otáčky, uhly… Všetko v tenise je založené na fyzike a matematike. Všetky údery majú základnú mechanickú štruktúru a športové zranenia majú predovšetkým mechanickú príčinu. Rozvoj hráčov založený na vedeckých dôkazoch umožňuje štruktúrovanie individualizovaného prístupu s náležitým zohľadnením kľúčových mechanických vlastností (pozitívnych fundamentov) každej zručnosti pri zohľadnení fyzických vlastností hráča. Ak sa chceme u hráčov čo najviac vyvarovať výskytu zranení, tak by sa malo uplatňovať častejšie pochopenie biomechaniky z pohľadu športového lekárstva.
Cieľom každého trénera by malo byť učiť hráčov tak, aby vytvorili maximálnu silu, rýchlosť a rotácie pomocou minimálneho úsilia a podporovaného svalmi alebo nadmerného používania/zaťažovania kĺbov a šliach.
Pridajte komentár