BRATISLAVA – Pred dvadsiatimi rokmi ho všetci poznali ako dlháňa s výborným podaním, ktorý ešte ako junior zdolal dnes dvoch mnohonásobných grandslamových šampiónov Rafaela Nadala aj Novaka Djokoviča. Kamil Čapkovič (34) bol svojho času najväčším prísľubom pre budúcnosť bieleho športu pod Tatrami, ale…
Doba a okolnosti však väčšiemu rozletu takmer dvojmetrového rodáka z Michaloviec nepriali. Jeden z najlepších juniorov sveta to medzi mužmi dotiahol najvyššie iba na 211. priečku v rebríčku ATP. Prečo sa najväčší slovenský talent v novodobej histórii nedostal na výslnie aj medzi mužmi? Ak chcete spoznať odpoveď, ponúkame vám zaujímavý príbeh dnes už tenisového trénera v TC Empire Trnava.
Kolmo k vrcholu
Prvé tenisové kroky urobil keď mal päť rokov na bratislavských Spojoch pod dohľadom pána Čajkoviča. Svoj talent naplno rozvinul na Interi, kde prišiel v jedenástich rokoch.
„Patrím ku generácii tenistov, ktorí mali to šťastie, že boli ešte vychovaní v rámci projektu TSM. Tento výberový program talentovanej mládeže umožňoval svojim členom hrávať takmer zadarmo s tým, že sme mohli ísť kedykoľvek bezplatne hrať aj po tréningoch, ak sa uvoľnil kurt. Ako deti sme takto pod vedením Petra Kopačku trávili na Interi od pondelka do piatku každé jedno popoludnie. A napriek tomu, že v tom čase nemal náš tréner ešte veľké skúsenosti, podarilo sa nám dostať až medzi absolútnu elitu vo svojej vekovej kategórii.“
Úspešné obdobie rodáka z Michaloviec vyvrcholilo na Majstrovstvách Európy družstiev do 14 rokov v talianskom mestečku San Miniato. Vo finálovom súboji proti Španielom najprv zariadil pre Slovensko prvý bod zdolaním Rafaela Nadala 6:4, 6:2, aby vzápätí vybojoval po boku Petra Miklušičáka aj rozhodujúci bod vo štvorhre proti dvojici Nadal, Salva. Trofej z tohto podujatia je vystavená po boku ostatných triumfov slovenského tenisu v sieni slávy v NTC.
Obdobie v NTC
Najvýraznejší talent slovenského tenisu na prelome milénia nemohol uniknúť oprávnenej pozornosti funkcionárom z STZ a tak ani pozvánka do NTC nenechala na seba dlho čakať. V pätnástich rokoch sa stal jeho najmladším členom. Ako sa však neskôr ukázalo, v tenisovom centre to ani zďaleka na ružiach ustlaté nemal: „Mojou nevýhodou bol značný, až štvorročný vekový odstup od ostatných hráčov, ktorí boli neporovnateľne fyzicky vyspelejší a z toho dôvodu ma ani nemohli výkonnostne potiahnuť.“
Napriek tomu aj v juniorskej kategórii ešte stále napredoval v rebríčku. V šestnástich rokoch sa dostal do semifinále Majstrovstiev Európy a o rok neskôr hral finále juniorského Roland Garros vo štvorhre. V osemnástich to dotiahol do semifinále dvojhry na Roland Garros a medzi absolútnu svetovú juniorskú špičku.
Ďalším z množstva hendikepov sa ukázalo byť zaradenie do päťčlennej skupiny trénera Milana Martinca, ktorý v tom čase pravidelne v priebehu celej sezóny cestoval na turnaje s Karolom Beckom ako s prioritným hráčom skupiny. Kameňom úrazu s fatálnym dosahom na jeho ďalšiu kariéru bol však iný aspekt prípravy v NTC: „Všetci sme mali jediného kondičného trénera Laca Olasza a trénovali v skupine bez individuálneho prístupu. Nemali sme ani žiadnu regeneráciu, fyzioterapeuta, alebo lekársku starostlivosť, a práve tento aspekt s odstupom času vyčítam zväzu najviac.“
Naznačujete, že vás po fyzickej stránke preťažovali? „Určite áno. Ako pätnásťročný som absolvoval tie isté kondičné dávky ako starší spoluhráči. Identické objemy s o niečo s menšími závažiami. Bohužiaľ, o kompenzačných cvičeniach pri posilňovaní v tom čase v NTC ešte nikto ani netušil, z toho dôvodu som od šestnástich rokov začal pociťovať bolesti v ramene. Kĺby som nemal správne obalené svalovou hmotou aj preto, že sme cvičili technicky úplne zle. Dôsledkom bolo opakované preťaženie ramena, ktoré napokon vyústilo do chronického zápalu. Po tomto zranení sa už rameno nikdy nedostalo do pôvodného stavu. Ešte počas juniorského Wimbledonu som v sedemnástich rokoch dokázal podávať 210-kilometrovou rýchlosťou. Po zranení som sa dostal aj cez bolesť pri prvom podaní na maximálnu úroveň 190 kilometrov.“
Trampoty s doktormi
Čapkovič začal obiehať ortopédov a chirurgov po celom Slovensku. Všetci ho posielali na operáciu s dodatkom, že aj po jej zdarnom výsledku už s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebude môcť hrať na vrcholovej úrovni. Svetlo na konci tunela uzrel až v Prahe. Spoznal športového lekára, ktorý sa práve vrátil zo seminára v USA, na ktorom sa riešili podobné prípady zranenia a ich rehabilitácia. „Detailne mi opísal viaceré cvičenia s tým, aby som sa striktne vyhýbal zlej technike pri posilňovaní. Tvrdil, že ak rameno adekvátne obalím svalovou hmotou, budem môcť hrať aj naďalej.“
Keď je pre NTC dobrý aj osobný tréner
Nastala zaujímavá situácia, ktorá vedeniu STZ na kredite určite nepridala. Do štrnástich rokov sa 196 centimetrov merajúci tenista pripravoval pod dohľadom kondičného trénera Maroša Molnára, s ktorým chcel spolupracovať aj v NTC. Zväz však túto spoluprácu neodobril. Názor zmenili až vtedy, keď sa Čapkovič zranil. „Dnes mi to príde do značnej miery vtipné, že až potom, ako mi zničili rameno, oslovili môjho pôvodného trénera, aby mi ho dal do poriadku. Systematicky sme spolu s Molnárom cvičili štyri mesiace. Rameno mi odvtedy vďaka jeho profesionálnemu prístupu už relatívne držalo až do konca mojej kariéry, aj keď som s ním už nemohol podávať takou rýchlosťou ako predtým.“
Až do spomínaného zranenia sa totiž všetko odvíjalo podľa plánu. V osemnástich rokoch sa Čapkovič prepracoval do daviscupového tímu a v mužskom rebríčku mu patrila, do budúcnosti veľmi perspektívna, 362. pozícia. Zranenie v kľúčovom období jeho kariéry, keď mal devätnásť rokov, si vyžiadalo nútenú, takmer rok trvajúcu pauzu. Do návratu na kurty v marci 2006 padol v rebríčku ATP až na 695. priečku, v čoho dôsledku ho v NTC odsunuli na pozíciu druhoradého hráča bez trénera. Ako sám však podotkol, v prvej sezóne po tak dlhej prestávke to bolo po hernej stránke veľké trápenie.
Oživenie na Floride
Návrat na dvorce bol sprevádzaný neistotou o vlastnú budúcnosť. Po zranení začínal Čapkovič medzi mužmi takpovediac úplne od nuly. Napriek nepriaznivým okolnostiam sa v priebehu nasledujúcich dvoch sezón postupne prepracoval vo veku 21 rokov na 285. pozíciu rebríčka ATP. V NTC sa mu však končila zmluva a dostal na známosť, že s ním nepočítajú. Dôvodom malo byť neplnenie zväzom stanovených kritérií. A tak sa rodák z Michaloviec rozhodol ísť šťastiu naproti a pokúsil sa pokračovať v kariére mimo neprajného prostredia a to priamo v centre svetového diania na Floride. Doma zavrhnutý hráč dostal nový impulz pre pokračovanie v kariére v tréningovej skupine so svetovými hráčmi ako Gael Monfils, Benjamin Becker, Horia Tecau či Marius Copil. A navyše aj pod vedením francúzskeho trénera svetových parametrov Tarika Benhabilesa. „S Gaelom Monfilsom sme boli v juniorke rivali aj kamaráti zároveň. Na prvom spoločnom tréningu ma šokoval otázkou, čo so mnou za tie roky tréneri vlastne robili. Vraj som používal stále tú istú techniku úderov ako v pätnástich a nikam som sa neposunul. A tak mi Benhabiles v 21 rokoch zmenil od základu techniku podania ako aj držanie rakety pri bekhende, aby sa mi viac uvoľnilo zápästie a mohol som hrať útočnejšie.“
Prvý turnajový reštart
Radikálne zmeny v technike úderov si logicky vyžiadali svoj čas, aby sa v plnej miere mohli úspešne prejaviť aj v zápasovej praxi. Trpezlivosť a poctivý dril napokon priniesli svoje ovocie a Čapkovič v závere sezóny začal predvádzať najlepší tenis v kariére. Na Slovak Open sa v sezóne 2007 ako jediný z domácich tenistov prepracoval do štvrťfinále. Na ceste medzi osmičku najlepších porazil dvoch hráčov z hranice prvej stovky mužského rebríčka Robina Haaseho a Iva Minářa. V smolnom štvrťfinále prehral z mečbalu zápas s neskorším víťazom – Talianom Simonem Bolellim. Smolu si však ani zďaleka nevyčerpal: „O týždeň neskôr v anglickom Shrewsbury v noci pred štvrťfinále začal horieť hotel v ktorom som býval. Takmer celú novembrovú noc som strávil zabalený v deke postávaním pred hotelom, kým oheň požiarnici nedostali pod kontrolu. No a totálne nevyspatý som popoludní to štvrťfinále jednoducho nedal. Aby tej smoly nebolo málo, dostal som informáciu, podľa ktorej sa v dôsledku straty sponzora a následného nedostatku financií rozpadla tréningová skupina Tarika Benhabilesa.“
Návrat na Slovensko
„Po návrate z Floridy na Slovensko som dostal zaujímavú ponuku od zväzu. Chceli, aby som trénoval pod pánom Kukalom, za ktorým som mal dochádzať do Boldogu. Pán Kukal si vybral práve mňa ako najperspektívnejšieho tenistu s tým, že by som hrával s jeho synom Romanom a on by na tréningy dohliadal. Ponuku som však odmietol. Na Floride som spoznal, že k napredovaniu jednotlivca je dôležitá väčšia skupina sparing partnerov, ktorí ho potiahnu vyššie. Iná ponuka zo zväzu neprišla, takže som odvtedy robil len sparing partnera mladším hráčom v NTC.”
Pokus o návrat na výslnie
Napriek absencii osobného trénera a nie práve najlepšej pozícii v NTC sa ešte dokázal vzchopiť a prepracovať k hranici druhej stovky rebríčka. Svoje kariérne maximum dosiahol Čapkovič v septembri roku 2009, kedy ho ATP evidovala na 211. priečke a najbližšie mesiace neobhajoval takmer žiadne body. Avšak, ako to už v živote mnohokrát chodí, v najväčšom rozlete sa vždy nájde polienko, ktoré nám osud dokáže hodiť pod nohy. „Po turnaji v Poľsku som pauzoval pol roka pre problémy so šľachou. Onedlho po návrate na dvorce som pre zmenu utrpel zranenie kolena, ktoré mi definitívne ukončilo sezónu. Na turnaji v Rumunsku boli naozaj katastrofálne nekvalitné kurty, antuka bola iba po bočné čiary. Pri šmyku na mieste, kde už antuky nebolo, mi prepadla noha. Poranil som si šľachu v členku, v dôsledku čoho som do konca sezóny odohral už len pár turnajov cez bolesť. Navyše som si poškodil aj chrupavku v kolene, ktoré sa ozvalo aj v nasledujúcej sezóne. Nebolo iného východiska, musel som ísť na operáciu a do súťažného diania som sa naplno vrátil až v roku 2011.“
Vyššie to už nešlo
Trpký pád do siedmej stovky mužského rebríčka slovenského tenistu nezlomil. Čapkovič si dal sám sebe ešte jednu poslednú šancu, ktorú postupne aj napĺňal. Celú sezónu 2011 sa vďaka solídnym výkonom šplhal stále vyššie k stratenej pozícii. Na dvere druhej stovky zaklopal ešte raz už ako 26-ročný, keď sa v marci 2012 ocitol na 215. priečke.
„Mal som čerstvých 26, keď som si uvedomil ,že bez prepotrebných peňažných prostriedkov na trénera, ktorý by so mnou cestoval na turnaje, sa do elitnej stovky nedostanem. Tak som ako piaty hráč na Slovensku ukončil kariéru na Slovak Open, v ktorého úvodnom kole som ešte zdolal Federica Delbonisa (aktuálna svetová 78.). V osemfinále som však prehral tesný zápas s Lukášom Lackom v rozhodujúcom sete 4:6. S odstupom času si myslím, že by som v prípade výhry zvažoval predĺženie kariéry aj v nasledujúcej sezóne. O jej osude často rozhodnú maličkosti v závere jedného zápasu. Aj o tom je život tenistu. Ak by som sa vďaka víťazstvu na konci sezóny prepracoval na prah 150. miesta a zarábal by som iné peniaze na odmenách, to by zrejme ešte zvrátilo moje rozhodnutie. V nasledujúcej sezóne som ešte využil rebríček k odohratiu niekoľkých turnajov. Absolvoval som ligy v zahraničí a koncom roka som už začal robiť trénera v Trnave.“
Až do vášho zranenia v auguste 2005 ste dokázali zvíťaziť nad viacerými či už súčasnými alebo bývalými hráčmi z elitnej desiatky svetového rebríčka, čím sa na Slovensku nemá veľmi kto pochváliť…
„Áno, až do toho nešťastného momentu som porazil Rafaela Nadala, Novaka Djokoviča, Gaela Monfilsa, Tomáša Berdycha i ďalších. V pamäti mi utkvel moment z majstrovstiev Európy do šestnásť rokov, keď som v štvrťfinále zdolal v tajbrejku rozhodujúceho setu ruského tenistu, ktorý v predchádzajúcom kole vyradil Novaka Djokoviča. Po tomto zápase prišiel za mnou Nole a s jeho typickým zanietením mi oznámil: Zatiaľ si lepší, ale ver tomu, že raz budem lepším ja. O dva roky neskôr sme sa stretli vo finále kvalifikácie mužského turnaja v Umagu. Ja som mal vtedy osemnásť, on o rok menej. Po prvom sete, ktorý som vyhral v tajbrejku, som musel skrečovať zápas pre natiahnutý brušný sval. A Nole to v sedemnástich rokoch dotiahol v Chorvátsku z kvalifikácie až do semifinále.“
Keď sa obzriete spätne po rokoch na svoju kariéru, ako ju hodnotíte?
„V roku 2012 som hral kvalifikáciu na US Open. Po tréningu som stretol aj svojich bývalých konkurentov Nadala s Djokovičom a Murrayom, ktorí mi svorne tvrdili, že ma radi vidia a zároveň sa ma aj opýtali, kde som tie roky trčal? Za určitých okolností som mohol dosiahnuť podstatne viac. Utrpel som však viaceré zranenia, ktoré neboli náhodné. Vyplývali zo zlého vedenia, alebo horšieho zázemia. Tiež boli dôsledkom preťaženia a nedostatočnej regenerácie. Napriek tomu to pri troche šťastia mohlo byť všetko inak. V tenise delí často úspešnú kariéru od neúspechu jediný fiftín, ten posledný v kľúčovom zápase.“
V druhej časti obsiahleho a veľmi zaujímavého rozhovoru s Kamilom Čapkovičom, ktorú zverejníme už čoskoro, sa zameriame na jeho vlastné postrehy z prostredia slovenského aj svetového tenisu, ktoré nadobudol v priebehu svojej bohatej kariéry, ako aj za svojho trénerského pôsobenia. Pomenuje viaceré oblasti, v ktorých náš tenis výrazne zaostáva. Nevyhneme sa témam absencie didaktiky, slabej úrovne seminárov, rodinkárstvu na zväze, či práci reprezentačných trénerov.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár